Nitrianska Stráž, 1945 (XXIV/1-13)
1945-01-01 / nr. 1
Strana 2. NITRIANSKA STRÁŽ f Cjslo 1. "n ’ ........ r1~...........................------------------i- -gTuim -g Otcovské slová Naj dôst. biskupský sbor Slovenska vydal 15. decembra 1944 pastiersky list. Je veľmi časový a priliehavý terajším pomerom. Plasticky načrtáva smutný stav, do ktorého vojna dohnala i náš národ. Ale aj terajšie veľké nešťastie Boh chce obrátiť na naše dobro. Nesmieme utrpenia, ktoré doliehajú na ľudstvo, sú prstom božím, ktorý nás vyzýva robiť pokánie a pomocou pokánia zadovážiť si odpustenie a milosť večného života. Pastiersky list ďalej uvádza : Spoločné nešťastie ľudí sbližuje. Všetci bez výnimky sme postihnutí nešťastím vojny, ale krutosť vojny zvlášť pociťujú niektorí naši spoluobčania, ktorých už priamo zasiahly vojnové udalosti. Predstavme si, čo znamená musieť opúšťať svoj domov, stratiť všetok majetok, utekať do neznámeho kraja a to v zimnom čase. Samo Písmo nás napomína modliť sa, aby náš útek nebol v zime. A mnohí naši spolubratia už prežívajú trpkú biedu utečencov! Hlad, a zima, nedostatok šatstva len zväčšuje túto biedu a mnohých, najmä deti a ženy, vrhá do predčasnej smrti. Majme Útrpnosť s týmito svojimi spolubratmi! Preukazujme im skutky pravej kresťanskej lásky! Dokážme, že tvoríme jednu rodinu, spojenú sväzkom úprimnej kresťanskej lásky. Svätý Otec Pius XII. dal nám krásny príklad, keď i pri tak mnohých starostiach, ktoré z celého sveta naňho doliehajú, pamätal i na našich utečencov a prejavil im pravú otcovskú starostlivosť a lásku. Vyslovujeme Námestníkovi Kristovmu i na tomto mieste svoju synovskú vďaku. Jeho otcovský milodar pre našich utečencov nás veľmi povzbudzuje, aby sme i my pomáhali svojim trpiacim spolubratom. Preto vás, drahí veriaci, vyzývame a prosíme, aby ste vďačne a ochotne prijali tých, ktorých vojna donútila na útek, otvorte im svoje príbytky a pomáhajte im, ako len môžete. Milosrdenstvo a skutky lásky voči trpiacim sú vzácnymi pokladmi, za ktoré sa nám Boh odmení, veď čo jednému z týchto najmenších (biednych) učiníme, znamená toľko, ako by sme to samému Bohu učinili. Vojna vyžaduje stále novšie a novšie obety. Môže sa stať, že i naša viera a vernosť k Bohu a k sv. Cirkvi bude vystavená veľkým skúškam. Drahí veriaci, buďte verní sv. viere a Cirkvi! Túto vernosť zachovajte aj vtedy, keby vyžadovala od nás také obete, ako za posledných čias v niektorých krajinách, kde kresťania položili i svoj život za svoju vieru. Možno aj na nás čakajú také časy skúšky vernosti k Bohu a Cirkvi. Sv. Cirkev nás často napomína modliť sa za milosť vytrvalosti. Naša celá več-nosť závisí od toho, či vytrváme, či si poklad viery zachováme až do konca. Silná, úprimná viera je nám potrebná najmä v týchto osudových časoch. Úprimná a živá viera môže a má dať každému z nás pokoj duše aj vtedy, keď zúri okolo nás a záhubou nám hrozí víchrica svetovej vojny. Dôverujme v Boha, že loďka nášho národa nestroskotá, dôverujme v Boha, že nezahynieme. Zime však vždy v povedomí, že — «nemáme tu stáleho miesta, ale budúce vyhľadávame« (Žid. 13, 14), ako nás sv. Pavol napomína. Čo ako drahá nám je táto pozemská vlasť, pravou našou vlasťou je budúca nebeská vlasť. Tú máme vyhľadávať, za tou máme stále túžiť. Kto má čisté svedomie a nosí pravú vieru vo svojom srdci, aj v hrôzach a nebezpečenstvách dnešnej vojny nájde potechu v tej budúcej vlasti nebeskej, v ktorej »Boh sotre všélikú slzu ... kde smrti už viac nebude, ani smútku, ani náreku, ani bolesti nebude viac.« (Zjav. 21, 4.) Kiež by Kristus, knieža pokoja, udelil tento pokoj nám všetkým vo svojej Cirkvi, vo svojom kráľovstve! V tomto duchu udeľujeme vám svoje arcipastierske požehnanie v mene f Otca i f Syna i f Ducha svätého. Amen. Čierni n bieli v Afrike (Dokončenie.) Som prekliaty vo svojej rodnej zemi, som vyobcovaný... Vo všetkých iných krajoch tohto sveta podávajú mi ľudia svoju pravicu, len v Indii nie. V malej dedinskej škole, v ktorej som bol vychovaný, bol som vždy odlúčený od svojich Kamarátov. Nikto sa ma ani raz nedotkol, ani učitelia, aby sa nezašpinili. Vyrástol som v tomto ovzduší bez toho, že by som bol rozumel príčine, ktorá to vyžadovala. Môj učiteľ mal dve bambusové palice. Jednou karhal chlapcov, ktorí prináležali do tej-ktorej kasty a druhá bola rezervovaná pre mňa. Keď ma karhal, hneď si umyl ruky a šomral modlitbu, aby si znovu očistil ducha a telo. Bol som najlepším žiakom v triede a tu prišiel učiteľ do pomykova, lebo ma nesmel ako takého predstaviť spolužiakom, ktorí prináležali vyšším kastám. A tak ma jednoducho vyradil zo školy. Raz povolal ma priateľ, ktorý bol budhistom, na slávnostnú hostinu. Len čo ma zbadali Hindu-chlapci, ktorí tam boli tiež prítomní, žiadali, aby som jedol pri oddelenom stole. Otec môjho priateľa ma úctivo poprosil, splňujúc ich žiadosť a vysvetlil mi, že hinduizmus nepripúšťa spolustolovať s nedotknuteľnými. Neskoršie som šiel na univerzitu, na ktorú mi zaistily prístup anglické úrady. Ale to tiež nezmenilo nič v v mojom osobitnom položení — i posluchárňach univerzity ostal som cudzím, vylúčeným a vydedeným z ľudskej spoločnosti. Samé vzdelanie, ktoré som si osvojil, nemohlo zlepšiť môj osud; v očiach* ostatných študentov bol som i naďalej na základe svojho pôvodu len nečistý hriešnik, paria, muž nečistého tela, ktorý nemá väčšej ceny ako divé zviera. Napriek všetkým svojim vedomostiam ostal som neželateľným študentom. V knižnici, na prednáškach, na univerzite i mimo nej, každý bez výnimky jednal so mnou len preto, že moja úbohá matka neprináležala k nijakej kaste — ako s podozrivou osobou. Európanovi je to neuveriteľné, ale je to trpká pravda. Raz som cestoval v oddelení tretej triedy, kde sedeli i mnohí Hindovia, prináležajúci k mnohým kastám. Zpočiatku sa rozprávali so mnou celkom priateľsky. Potom však spozorovali, kto som a hneď stiahli záchrannú brzdu, aby zastavili vlak. Vlakvedúcemu žalovali, že som sa ako vyradený zo spoločnosti opovážil vedľa nich sadnúť. Tento tiež prináležal ku kaste; vyhodil ma hneď z vlaku a odovzdal polícii. Úradníci vypočuli moju históriu a potom ma nechali utiecť, pretože nevedeli,čo si majú so mnou počať. Na jednom politickom shromaždení Gandiho ma jeden ortodoxný Hind ťažko poranil tiež len preto, že som sa odvážil vmiešať sa medzi shromaždenie a dotýkať sa ľudí, čo aj celkom mimovoľne. Dlhé mesiace som potom ležal v nemocnici na poranenie lebky. Najstrašlivejší zážitok mal som však v juhoindickom meste Malabar. Tu si vydedenci nesmeli stavať domy a bývali iba v úbohých Stanoch. A nebolo ani listára, ktorý by im bol mohol prinášať zprávy a listy z inakiaľ. Vo verejných uliciach visely plakáty, ktoré zabraňovaly Hindom, neprináležajúcim k nijakej kaste, prechádzať cez ne. I prezeral som takýto plakát a tu zrazu obkľúčila ma skupina mladých obhrublých mužov, ktorí ma tak zbili palicami, že od istej smrti zachránili ma len náhodou tade prechádzajúci policajti, ktorí ma vytrhli z rúk týchto náboženských fanatikov. Ľudia tej istej rasy, toho istého národa, ako aj ja, zaobchádzali so mnou ako s prašivým psom. A vo veľkej zemi divov, v Indii, sú takéto prípady každodenné. Mojim bratom a sestrám vedie sa tak ako mne a milióny vydedencov sdieľa môj osud. Ani jeden Ind, ktorý prináležal niektorej inej kaste, nebude sa s nimi rozprávať, ba ani sa ich len nedotkne. P. T. Svätoboj : nitrianske výročie Najväčším telesným trestom, ktorý človek nepraje ani svojmu nepriateľovi, je choroba. V mnohom prípade hovorí ľud, že Boh tresce previnilcov rozličnými chorobami. Naproti tomuto však dobré želanie priateľov a všetkých dobre smýšľajúcich ľudí je prianie dobrého zdravia. Je však u nás veľa ľudí, čo za svoju chorobu nemôžu, ba ani zbaviť sa jej nemôžu, pre prípadnú svoju nevedomosť alebo nevládnosť. Pre pomoc ľuďom postihnutým najzákernejšou chorobou ľudského organizmu — tuberkulózou —< pred 20 rokmi, v roku 1924 založený bol v Nitre Miestny spolok Ligy proti tuberkulóze. Dnes hovoriť o tuberkulóze ako o chorobe je negustiózne, lebo človekom zatrasie len spomienka tejto strašnej nákazy či už pľúc, lebo kostí, alebo inej súčiastky ľudského tela. Preto vzhľadom na háklivosť onemocnenia touto chorobou a prihliadajúc k mnohým ochoreniam na túto chorobu, či v Nitre alebo v našom ckrese sa vyskytujúcim, zakladatelia tohto spolku neváhali, ale celou svojou odvážnosťou dali sa už pred 20 rokmi v našom meste organizovane do boja proti tejto pliage ľudského zdravia pre záchranu mnohých mladých životov a pre zamedzenie jej šírenia. Za svojho trvania spolok Ligy proti tuberkulóze v Nitre vykonal už veľa pozitívnej práce. Ponajprv priviedol ľudí ku starostlivosti o svoje zdravie. Vo svojom dišpenzári umožňuje aj úplne nemajetným zadarmo lekárske rôntgenologické vyšetrenia a sprostredkuje liečenie vo vysokohorskom vzduchu. Jubilujúci spolok Ligy proti tuberkulóze, keď už aj vykonal veľa dobrej a dokonalej práce pre ochranu zdravia našej pospolitosti, nech preoráva ďalej brázdu za brázdou pre zneškodnenie a odstránenie všetkých zárodkov príčin hroznej choroby — tuberkulózy. Božia pomoc a naše úsilie nech privedú nás pri budúcom jubileu k totálnemu víťazstvu nad touto chorobou. Toto želáme jubilujúcemu spolku Ligy proti tuberkulóze. ITM—MU mu»....—'Uff II mi««TM— J. K. Výšin: Chvála Nedávno, asi pred týždňom zaviedla ma povinnosť do neďalekej dedinky blízko nášho mesta Nitry. V ten deň bolo pekné počasie. Na nebi ani obláčka, vo vzduchu žiadneho vánku. Slovom, ako to ľudia zvyknú hovoriť, vonku panovala zdravá zima, bez sychravého vetra a vlhkého vzduchu. V takomto peknom počasí mi cesta veľmi rýchlo ubiehala. Ani som sa nenazdal, už som bol v spomenutej dedinke. Vybavil som si svoje veci a hybaj nazpät, kým slniečko nestratí na sile. Ako si tak vykračujem po tvrdej hradskej, začujem za sebou hrkot. Mimovoľne som sa obzrel a zastal na chvíľočku. Po ceste šlo asi dvanásť vozov a so štyri kanóny. Boli to maďarskí vojaci, ktorí sa poberali na sever. Zvedavo som si ich prezeral, iba keď z jedného voza ktosi na mňa zavolal: » Haló, dobre ideme na Nitru?« Dobre, reku, a chcem ísť ďalej. Ale Maďar, keď videl, že sa uberám tým istým smerom ako oni, pozval ma k sebe na koč. Bol to vysoký maďarský dôstojník, ako som zistil podľa výložiek. Chvíľku sme sa viezli celkom ticho, len hukot kolies na tvrdej hradskej prerušoval naše mlčanie. No, potom sme sa rozhovorili. »Krásna je táto zem slovenská« —• hovoril Maďar a jeho oči hľadely po širokých poliach a lúkach, čo sa tiahnu až pod samý, starý Zobor. »Máte tu krásne, dobré cesty, o akých my len snívať môžme, čisté dedinky a Bohom požehnanú zem«, pokračoval maďarský dôstojník. »Keď mám pravdu povedať, Slovensko som si predstavoval inak — celkom inak — strašne chudobné s neuvedomelým ľudom, bez poriadnych ciest a slušných miest a dedín.« Opäť sme trochu umlkli. Maďarský dôstojník sa ustavične zamyslene díval na blížiace sa mesto. Za malú chvíľočku sme sa doviezli do mesta. Maďar bol opäť prekvapený a nevedel sa dosť načudovať i nachválit našich dláždených ulíc a pekných domov. Potom som sa poďakoval a chcel som odísť domov. No, tu ma maďar schytil za ruku a dojato mi povedal: »Drahý pane, odpustite mi, že sme mali o vašej krásnej zemi a o vašom národe také zlé názory a pokladali sme vás za menejcenných od nás. Teraz jasne vidím, že sme sa všetci mýlili a že nás veľmi klamal každý, kto nás učil o biednom, zaostalom Slovensku. Menej by bol klamal, keby nás bol učil o zaostalom Maďarsku!« Potriasol mi priateľsky ruku a viezol sa ďalej smerom na sever ... Ja som sa pobral domov. Prsia sa mi naplnily slastným pocitom hrdosti : veď chvála od nepriateľa je dvakrát chvála. Teda konečne predsa uznali naši vypínaví susedia, že sme viac ako oni, že nám veľmi krivdili, keď nás pokladali za národ chudobný, zbedačený a zastrašený. Konečne museli uznať, že sme národ životaschopný, ktorý má plné právo na slobodný život.