Nové Knihy, 1970 (X/1-52)

1970-04-08 / No. 15

KAPITAL JE SILA MEZINÁROD­NI. MÁ-LI BÝT PORAŽEN, JE NUTNÝ MEZINÁRODNÍ SVAZEK DĚLNÍKU, MEZINÁRODNI BRA­TRSTVÍ DĚLNÍKŮ. V.I.L. ★ J 87 O 1970 V. I. Lenin Státník a člověk Lenin Kniha Prsten paměti, vydá­vaná nakladatelstvím Mladá fronta k 100. výročí narození V. I. Lenina, slučuje vzpomín­ky dvou Leninových vrstevní­ků: velitele jeho ochranné či­ty a tajemníka Leninova osob­ního kabinetu Vladimíra Dimi­­trovičé Bonč-Brujeviče a spiso­vatele Maxima Gorkého. Z drob­ných poznámek a z útržků ja­koby mimochodem zaznamena­ných skutečností vyvstává před očima čtenáře obraz nejtěžší doby v dějinách SSSR, obraz počátku dvacátých let, a lid­ské obrysy osobnosti, jež řídi­la revoluci a později stála v če­le vlády mladého státu. Výpověď o*minulosti, stejně ko vzpomínka na člověka, ne­­.i-a nemůže být - nikdy úplná. Zachycuje jen některá fakta v určitém, subjektivně podmí­něném výběru. V. D. Bonč-Bru­­jevič, jenž se s Leninem stýkal denně služebně, a Maxim Gor­kij, který patřil k jeho častým hostům a konzultantům problé­mů, týkajících se kultury, vě­dy, umění a sociálního zabez­pečení tvůrců, píší shpdně o Le­ninově hlubokém humanismu, pracovitosti, vůli přemáhat pře­kážky a pochopit názory a sta­noviska jiných lidí. Jedno z té­mat, kolem něhož se točí vzpo­mínky všech Leninových vrs­tevníků, je Leninova schopnost bystrého odhad# charakteru^ člověka, s nímž se setkal po­prvé a třeba na dojcela krát­kou chvíli. Bonč-Brujevičovo 1 Gorkého vyprávění je tím za­jímavější, čím je konkrétnější, např. jsou-li důsledně jmeno­vány osoby, jichž se ten který útržek paměti týká. V tom oka­mžiku se četba knihy stává za­jímavou až dramatickou. Ško­da, že např. svědectví Gorkého zůstává někdy anonymní (str. 138) a nemáme tedy možnost prověřit si Leninovy úsudkfí o lidech — možná neznámých a zapadlých, možná slavných a svým způsobem populárních — v odstupu padesáti let. Roz­hodně však je možno prohlá­sit, že edice Prstenu paměti není jen příležitostným činem. Některé nedopověděné, jen na­značené detaily provokují k přemýšlení, vzbuzují v čtenáři chuť poznat o nadhozených problémech více. pátrat dá1 v memoárech Leninových přátel, nespokojovat se s obecnými, dobře známými pravdami, ale chtít znát další podrobnosti Snažit si sestavit histortcknu mozaiku té pohnuté a rozfirir né doby. kdy ještě nic nebvi- Jasné a vše se teprve vytváře Id T procesu děni. -iz- 8. dubna Cena 20 hal. Ročník 1970 15 Revolucionář o spisovateli K stému výročí narození V. I. Lenina vydává nakladatelství Academia spolu s dalšími dvě­ma institucemi ČSAV — Ústa­vem jazyků a literatur a Ústa­vem pre českou literaturu — cyklus Leninových statí o Lvu Tolstém. V knize Lenin o Tol­­stém jde o šest čláinků, které Lenin otiskl v různých časopi­sech ruských revolucionářů jednak u příležitosti spisovate­lova osmdesátého výročí v r. 1908 (nejproslulejšt z těchto statí — „Lev Tolstoj jako zr­cadlo ruské revoluce“), jednak — a to se týká zbylých pěti článků pocházejících z let 1910 až 1911 — jako ohlas na spi­sovatelovo úmrtí v r. 1910. Bylo by třeba, aby veřejnost přijala svazek nejen jako po­zornost spjatou s Leninovým ju­bileem, nýbrž i jako vynikají­cí studijní material k marxis­tickému chápání umělecké tvorby. Tradici takového pojetí Leninových prací o slavném ruském realistovi založil u nás před více než čtyřiceti lety Ju- I lius Fučík. Když je v roce 1928 pod názvem Lenin o Tolstém vydal v Komunistickém nakla­datelství v Malé knihovně leni­nismu (Sbírka populárních přednášek) v překladu N. Pet­rové a J. Svobody, nejen že je opatřil důkladnými poznámka­mi, ale také k nim napsal předmluvu - Lenin, literární kritik. Studie velkého marxis­tického filosofa daly Fučíkovi podnět k tomu, aby ukázal, čím se Leninův skutečně vědecký přístup k umělecké literatuře liší jednak od koncepci běž­ných v buržoázni kritice, jed­nak též od některých dosud nedozrálých názorů z řad sou­dobých revolucionářů. Fučíkova interpretace Leni­nových statí o Lvu Tolstém si podržela svůj význam dodnes. Avšak v desetiletích, která nás dělí od Fučíkova vydáni, jed­nak sovětská literární historie — vynořuje se tu zvláště jmé­no literárního vědce B. Mejla­­cha — přinesla mnoho nových historických poznatků o dobo­vém kontextu Leninových statí, jednak proběhl složitý vývojo­vý proces v marxistické lite­rární vědě. Leninovy stati, kte­ré v tomto mezidobí i u nás nejednou vyšly (ve Spisech V. I. Lenina a ve sbornících věno­vaných sovětské literární vědě či Leninovu vztahu ke kultuře a umění), měly v tomto pro­cesu vždy prvořadou a velmi kladnou úlohu. A přece se na­konec objevily hlasy, zda ono Jednostranné ztotožňování umě­lecké literatury s pouhým po­znáváním společenské skuteč­nosti (či dokonce Jen ilustrová­ním společenských Idejí), kte­ré se rozšířilo zvláště v pade­sátých letech, nemá zárodek právě zde. V tomto falešném pojetí smyslu Leninových prací se paradoxně sešli vulgarizáto­­ři marxismu s těmi, kdo odra­zové prvky v umělecké tvorbě popírali. Chtěl jsem proto v stručném doslovu k jubilejnímu vydání Leninových statí o Tolstém uká­zat, že jsou naopak stále aktu­ální a mají velký význam prá­vě v souvislosti s moderním j chápáním umělecké tvorby a její svébytnosti. Pokusil jsem se aspoň naznačit podnětnost statí pro materialistickou onto­lógii, sociologii, ideologii, este­tiku i teorii umění. Konečně je třeba zdůraznit 1 to, že pro širokou obec jsou Leninovy články o Tolstém čte­nářsky vděčné: ačkoli vědecký postoj, který v nich Lenin volí, byl na pozadí různých dobo­vých stanovisek vždy svým způ­sobem nejnáročnější, byl při­tom pokaždé jasný a až oslni­vě průkazný. ZDENĚK MATHAUSER Jihoameričan a Panovou píšťalou, národů“ (Artia). Z obrazové knihy ,,Hudební nástroje Mýtus januára 1968 a realita V súvislosti s takzvanými au­gustovými udalosťami objavilo sa na Západe množstvo kniž­ných publikácií a brožúr veno­vaných Československu. Všetky tieto práce, aj keď sú medzi politickými pozíciami ich auto­rov akékoľvek rozdiely, sa vy­značujú tým, že nevychádzajú z analýzy faktov, ale z vopred daných ideologických postojov, ktoré sa usilujú faktami len po­doprieť a ilustrovať. Veíká väč­šina týchto prevažne chatrne a v chvate zlátaných faktogra­fií československých udalostí podáva namiesto ozajstnej fak­tografie a pragmatického vý­kladu súvislosti skôr akúsi my­tológiu československého Janu­ára a pojanuárového vývoja. Tou prácou chcem prispieť k odstráneniu všetkých týchto mýtov ich konfrontáciou s re­alitou. Na tejto knihe som začal pra­covať na sklonku roku 1968, keď ešte nebola ani najmenšia nádej, že by mohla u nás vyjsť. Písal som ju pôvodne pre mní­chovskú marxistickú revue a nakladatelstvo Kürbiskern: ča­sopisecký náčrt prvých dvoch kapitol vyšiel v nemčine začiat­kom roku 1969. Svoju prácu som dokončil koncom júna 1969 po májovom pléne ÚV KSÚS, ktoré už prikročilo k hlbšej analýze pojanuárového vývoja. Nemecké vydanie vyšlo vďaka obetavosti berlínskeho prekla­datelia P. Luxa a mníchovských priateľov koncom septembra 1969. České, rovnako ako sloven­ské vydanie sa aj v zásade zme­nenej politickej situácie po zvo­lení nového vedenia strany v apríli minulého roku onesko­ruje o mnohé mesiace. V tom­to období sa medzitým naša verejnosť oboznámila s mnohý­mi dokumentárni a faktami, kto­ré pojanuárové vedenie strany zamlčovalo. Mnohé z nich som v období, keď som na tejto knižke pracoval, nemohol po­znať. Tieto dokumenty prehlbu­jú môj vlastný pohlaď, uvádza­jú ho do širších spoločensko­­politických kontextov a potvr­dzujú v hlavných črtách ideo­­logickopolitické východiská a najdôležitejšie závery mojich čiastkových analýz. Predkladám túto knihu našej verejnosti ako podnet k ďalšie­mu skúmaniu i ako výzvu na diskusiu. Jej slovenské vydanie pripisujem všetkým slovenským súdruhom, ktorí neprestali byt komunistami ani v časoch naj­ťažších historických skúšok. * JlRI HÁJEK (v úvode knihy) Nezabud­nuteľný autor Maríny Na konci marca si pripomí­name 150. výročie narodenia Andreja Sládkoviča, popredné­ho štúrovského básnika. Toto výročie rozhodne nie Je iba li­terárnou, či kultúrnou, ale aj spoločenskou udalosťou. Slád­kovičova tvorba predstavuje to­tiž jeden z vrcholov slovenskej romantickej poézie a autor v nej zachytil okrem problémov vlastného citového života aj ob­raz vtedajších spoločenských, národných a kultúrnych hod­nôt Slovákov. Sládkovič v „nepokoji duše svätom“, v čase sviežej mlados­ti napísal hymnus na krásu, lásku a mladosť — sezabudnu­­telivú Hsrínu. Manifestoval ňou ru tematickú oblasť štúrovskej poézie, ktorá poväčšine zostá­vala v rukopisoch. Marina však napriek prvoradej orientácii štúrovcov na národné a spolo­čenské problémy nemohla sa nepresadiť ako skladba, ktorá obohatila súvekú umeleckú li­teratúru. Okrem subjektívnej lyriky obsahuje toto nadšené optimistické pásmo lyricko-re­­flexívnej poézie aj prejavy vrúcnej oddanosti k národu a vlasti. Svoje národné a sociál­ne krédo Sládkovič, pravda, vy­jadril predovšetkým veršami Detvana, ktorého hrdinom je slovenský lud, jeho vlastnosti, schopnosti a sily. Sládkoviča si pripomíname aj ako básnika, ktorý sa životom a tvorbou zú­častňoval na riešení základných problémov svojho národa. Ob­javuje nielen hodnoty svojho fudu (Detvan), ale aj obhajuje jeho schopnosti (báseň Nehaň­te ľud mOj), víta sociálne pre­meny (báseň Zazpievam pieseň o slobodnej vlasti), zasahuje do jazykových sporov a agilne sa zapája, najmä v mladších ro­koch života do národných, kul­túrnych a politických zápasov. Meno Andreja Sládkoviča ostane v pamäti národa späté hlavne so skladbami Marína a betvan. 5ú známe a vyhľadáva­né 1 v radoch dnešných čita­teľov. Naše vydavateľstvá v po­sledných vydaniach sa usilova­li preto i o ich starostlivú úpra­vu a Marína vyšla dokonca aj vo francúzsko-slovenskej ver­zii. Pri príležitosti 150. výročia narodenia Sládkoviča je aktu­álne pripomenúť si, že prvé ocenenie básnikovej tvorby na­písal už jeho rovesňík Ján Ka­­linčiak. V Rozpomienkach na Andreja Sládkoviča zdôraznil, že svojimi dielami ukázal naj­lepšie, kde treba hľadať rie­šenie slovenskej otázky a pro­blém slovenskej otázky a pro­blém slovenskej literatúry: „Duch slovenský sa má hľadať nie viac v krútňavách, Váhoch, Hronoch, sokoloch, orloch, Tat­rách, Kriváňoch, ako predtým v móde bolo, ale v skutkoch, v živote, v duši... v sebe sa­mom a v dobrom géniovi vlast­nom. V ľude.“ Iste sa možno s týmito slo­vami stotožniť i dnes. T. Č. VZPOMÍNKY NA LÉTA 1938 — 1945 Vzpomínky Antona Rašly, kte­rý před r. 1938 sloužil jako jus­tiční důstojník v českosloven­ské armádě a po tomto roce ve slovenské, vojáka, který byl od­vážným ilegálním pracovníkem strany, účastníkem příprav průběhu Slovenského národní­a ho povstání a prokurátorem povstalecké armády, vycházejí v nakladatelství Naše vojsko (edice Paměti) pod názvem Polní prokurátor vzpo­míná. Líčení dramatického období, tj. léta 1938—1945 rozdělil au­tor do sedmnácti kapitol; měl o čem vyprávět — a vypráví o všem, co zažil a viděl jazykem čistým, střízlivě, objektivně a Autor knihy „Point p okurátor vzpomíná" A. Rašla za kruté zimy 1941 42 v Zitumíru. poutavě. Pro čtenáře, kteří «9 zajímají o memoárovou litera* turu a přečetli již o této ^4* matice hodně knih, bude dlí« Antona Rašly mimořádně zají­mavé, neboť se na jeho strán­kách dovědí mnohá, téměř ne­známá fakta a poznají zblízka řadu osob, z nichž někteří ješ­tě žijí a pracují na poli veřej­ného a politického život«. -9- Exkurzia do čias bezradných, ale i nádejných Len nedávno vo vydavateľstvá Slovenský spisovatel vyšla zná­ma trilógia Vladimíra Mináča Dlhý čas čakania, Živí a mrtvi a Zvony zvonia na deň pod spo­ločným názvom Generácia. J« potešiteľné, že jej reedíciu ne­treba zdôvodňovať len historic­kým kalendárom, presnejšií štvrťstoročím od udalosti Slo­venského národného povstania, ale skôr tým, že trilógia je či­tateľsky úspešná. K literárnym prednostiam tohto širšie konci­povaného záberu z čias SNP patrí dramatický dej, starostli­vá kresba charakterov literár* nych postáv a ozajstné umelec­ké stvárnenie otriasajúcich osu­dov, ktoré diktovala neúprosná druhá svetová vojna. Pre Mináčovu tvorbu nie Jé príznačný ani tematický, ani žánrový stereotyp. Témy z po­vstania, zo spoločenského živo­ta povojnových čias a záujem o problémy mladej generácie sú zobrazené v rozmanitých prozaických útvaroch — v krát­kych poviedkach, novelách, či „dvojnovele“ a v románoch na­vzájom nepodobného zamera­nia a rozsahu. Za posledný tematický žánrový výboj treba pokladať • novú knihu Vladimíra Mináč« Dúchanie do pahrieb. Do vedo­mia čitateľa mohla už prenik­núť vlani, lebo vychádzala na pokračovanie v prvých štyroch číslach Slovenských pohľadov. V Dúchaní do pahrieb ožívajú obrodenecké pomery minuléha storočia v netradičnom zobra­zení. Mináč si vybral zo „štú­rovskej školy“ iste nie nezaují­mavú osobnosť — Janka Fran­­cisciho-Rimavského, čiastoční tiež Štefana Marka Daxnera, Nejde však o životopisný ro­mán. A nejde ani o poznáva­cie, či realistické vylíčenie spo­ločenského a národného pohy­bu v súvislostí s revolučnými rokmi 1848—49. Pre túto knihu je príznačné skôr to, že autoí (povedzme to tak: historicky ne­profesionálne) dešifruje sväto­žiaru nad hlavami vtedajších ná­rodných buditelov a vodcov „o­­zbrojeného pohybu“ slovenských dobrovoľníkov akýmsi vlastným „triezvym“ pohľadom, dešifruje A smerom k „triezvej dezilúzii“, prečo by Mináč nemohol uplatniť tento pohľad? Veď zdô­vodňuje, že novodobý sloven­ský pohyb Je vlastne súčasťou „zhromaždenia pozostalých po starej Európe“, odkiaľ „nikto nechcel odisť s prázdnymi ru­kami“. Autentické svedectvo z tých čias — „prinútili nás, aby sme milovali svo] národ“ — si iste vyžiadalo vyskúmať, alebo aspoň „vynájsť“ vlastné dejiny ako mravnú a politickú potre­bu a brániť sa, lebo na útok bolo naozaj málo síl. Mináčova irónia, slovenská sebairónia je aj príspevkom medzi riadky do už hotových dejepisov. A zre­teľnejšie to znie aj takto: „V Uhorsku bolo málo miesta aj pre velkost, aj pre skutočnú tragédiu. Všetko je tu v zmen­šenom vydaní — aj nešťastie; a všetko sa končí, skôr než sa poriadne začalo“. Nuž pre slovenské snahy bo­lo naozaj ťažko hladať opti­málne východisko. Aj Ján Kol­lár vo Viedni dáva gemerským kapitánom slovenských dobro­voľníkov (patril k nim aj Fran­cisco iba áronovské požehna­nie: „No, len choďte s Bohom a robte čl dobre, či zle, len nech vedia, že Slováci žijú.“ Zaiste preto nie je nezaujíma­vé prečítať si práve Mináčov umelecký exkurz do čias nádej­ných, ale 1 bezradných, o kto­rých vieme už dost, ale stále ešte málo. -tč­◄ Ilustrace Vladimíra Tesaře z kni­hy Borise Pilňaka „Holý rok“,

Next