Nové Knihy, 1970 (X/1-52)
1970-04-08 / No. 15
KAPITAL JE SILA MEZINÁRODNI. MÁ-LI BÝT PORAŽEN, JE NUTNÝ MEZINÁRODNÍ SVAZEK DĚLNÍKU, MEZINÁRODNI BRATRSTVÍ DĚLNÍKŮ. V.I.L. ★ J 87 O 1970 V. I. Lenin Státník a člověk Lenin Kniha Prsten paměti, vydávaná nakladatelstvím Mladá fronta k 100. výročí narození V. I. Lenina, slučuje vzpomínky dvou Leninových vrstevníků: velitele jeho ochranné čity a tajemníka Leninova osobního kabinetu Vladimíra Dimitrovičé Bonč-Brujeviče a spisovatele Maxima Gorkého. Z drobných poznámek a z útržků jakoby mimochodem zaznamenaných skutečností vyvstává před očima čtenáře obraz nejtěžší doby v dějinách SSSR, obraz počátku dvacátých let, a lidské obrysy osobnosti, jež řídila revoluci a později stála v čele vlády mladého státu. Výpověď o*minulosti, stejně ko vzpomínka na člověka, ne.i-a nemůže být - nikdy úplná. Zachycuje jen některá fakta v určitém, subjektivně podmíněném výběru. V. D. Bonč-Brujevič, jenž se s Leninem stýkal denně služebně, a Maxim Gorkij, který patřil k jeho častým hostům a konzultantům problémů, týkajících se kultury, vědy, umění a sociálního zabezpečení tvůrců, píší shpdně o Leninově hlubokém humanismu, pracovitosti, vůli přemáhat překážky a pochopit názory a stanoviska jiných lidí. Jedno z témat, kolem něhož se točí vzpomínky všech Leninových vrstevníků, je Leninova schopnost bystrého odhad# charakteru^ člověka, s nímž se setkal poprvé a třeba na dojcela krátkou chvíli. Bonč-Brujevičovo 1 Gorkého vyprávění je tím zajímavější, čím je konkrétnější, např. jsou-li důsledně jmenovány osoby, jichž se ten který útržek paměti týká. V tom okamžiku se četba knihy stává zajímavou až dramatickou. Škoda, že např. svědectví Gorkého zůstává někdy anonymní (str. 138) a nemáme tedy možnost prověřit si Leninovy úsudkfí o lidech — možná neznámých a zapadlých, možná slavných a svým způsobem populárních — v odstupu padesáti let. Rozhodně však je možno prohlásit, že edice Prstenu paměti není jen příležitostným činem. Některé nedopověděné, jen naznačené detaily provokují k přemýšlení, vzbuzují v čtenáři chuť poznat o nadhozených problémech více. pátrat dá1 v memoárech Leninových přátel, nespokojovat se s obecnými, dobře známými pravdami, ale chtít znát další podrobnosti Snažit si sestavit histortcknu mozaiku té pohnuté a rozfirir né doby. kdy ještě nic nebvi- Jasné a vše se teprve vytváře Id T procesu děni. -iz- 8. dubna Cena 20 hal. Ročník 1970 15 Revolucionář o spisovateli K stému výročí narození V. I. Lenina vydává nakladatelství Academia spolu s dalšími dvěma institucemi ČSAV — Ústavem jazyků a literatur a Ústavem pre českou literaturu — cyklus Leninových statí o Lvu Tolstém. V knize Lenin o Tolstém jde o šest čláinků, které Lenin otiskl v různých časopisech ruských revolucionářů jednak u příležitosti spisovatelova osmdesátého výročí v r. 1908 (nejproslulejšt z těchto statí — „Lev Tolstoj jako zrcadlo ruské revoluce“), jednak — a to se týká zbylých pěti článků pocházejících z let 1910 až 1911 — jako ohlas na spisovatelovo úmrtí v r. 1910. Bylo by třeba, aby veřejnost přijala svazek nejen jako pozornost spjatou s Leninovým jubileem, nýbrž i jako vynikající studijní material k marxistickému chápání umělecké tvorby. Tradici takového pojetí Leninových prací o slavném ruském realistovi založil u nás před více než čtyřiceti lety Ju- I lius Fučík. Když je v roce 1928 pod názvem Lenin o Tolstém vydal v Komunistickém nakladatelství v Malé knihovně leninismu (Sbírka populárních přednášek) v překladu N. Petrové a J. Svobody, nejen že je opatřil důkladnými poznámkami, ale také k nim napsal předmluvu - Lenin, literární kritik. Studie velkého marxistického filosofa daly Fučíkovi podnět k tomu, aby ukázal, čím se Leninův skutečně vědecký přístup k umělecké literatuře liší jednak od koncepci běžných v buržoázni kritice, jednak též od některých dosud nedozrálých názorů z řad soudobých revolucionářů. Fučíkova interpretace Leninových statí o Lvu Tolstém si podržela svůj význam dodnes. Avšak v desetiletích, která nás dělí od Fučíkova vydáni, jednak sovětská literární historie — vynořuje se tu zvláště jméno literárního vědce B. Mejlacha — přinesla mnoho nových historických poznatků o dobovém kontextu Leninových statí, jednak proběhl složitý vývojový proces v marxistické literární vědě. Leninovy stati, které v tomto mezidobí i u nás nejednou vyšly (ve Spisech V. I. Lenina a ve sbornících věnovaných sovětské literární vědě či Leninovu vztahu ke kultuře a umění), měly v tomto procesu vždy prvořadou a velmi kladnou úlohu. A přece se nakonec objevily hlasy, zda ono Jednostranné ztotožňování umělecké literatury s pouhým poznáváním společenské skutečnosti (či dokonce Jen ilustrováním společenských Idejí), které se rozšířilo zvláště v padesátých letech, nemá zárodek právě zde. V tomto falešném pojetí smyslu Leninových prací se paradoxně sešli vulgarizátoři marxismu s těmi, kdo odrazové prvky v umělecké tvorbě popírali. Chtěl jsem proto v stručném doslovu k jubilejnímu vydání Leninových statí o Tolstém ukázat, že jsou naopak stále aktuální a mají velký význam právě v souvislosti s moderním j chápáním umělecké tvorby a její svébytnosti. Pokusil jsem se aspoň naznačit podnětnost statí pro materialistickou ontológii, sociologii, ideologii, estetiku i teorii umění. Konečně je třeba zdůraznit 1 to, že pro širokou obec jsou Leninovy články o Tolstém čtenářsky vděčné: ačkoli vědecký postoj, který v nich Lenin volí, byl na pozadí různých dobových stanovisek vždy svým způsobem nejnáročnější, byl přitom pokaždé jasný a až oslnivě průkazný. ZDENĚK MATHAUSER Jihoameričan a Panovou píšťalou, národů“ (Artia). Z obrazové knihy ,,Hudební nástroje Mýtus januára 1968 a realita V súvislosti s takzvanými augustovými udalosťami objavilo sa na Západe množstvo knižných publikácií a brožúr venovaných Československu. Všetky tieto práce, aj keď sú medzi politickými pozíciami ich autorov akékoľvek rozdiely, sa vyznačujú tým, že nevychádzajú z analýzy faktov, ale z vopred daných ideologických postojov, ktoré sa usilujú faktami len podoprieť a ilustrovať. Veíká väčšina týchto prevažne chatrne a v chvate zlátaných faktografií československých udalostí podáva namiesto ozajstnej faktografie a pragmatického výkladu súvislosti skôr akúsi mytológiu československého Januára a pojanuárového vývoja. Tou prácou chcem prispieť k odstráneniu všetkých týchto mýtov ich konfrontáciou s realitou. Na tejto knihe som začal pracovať na sklonku roku 1968, keď ešte nebola ani najmenšia nádej, že by mohla u nás vyjsť. Písal som ju pôvodne pre mníchovskú marxistickú revue a nakladatelstvo Kürbiskern: časopisecký náčrt prvých dvoch kapitol vyšiel v nemčine začiatkom roku 1969. Svoju prácu som dokončil koncom júna 1969 po májovom pléne ÚV KSÚS, ktoré už prikročilo k hlbšej analýze pojanuárového vývoja. Nemecké vydanie vyšlo vďaka obetavosti berlínskeho prekladatelia P. Luxa a mníchovských priateľov koncom septembra 1969. České, rovnako ako slovenské vydanie sa aj v zásade zmenenej politickej situácie po zvolení nového vedenia strany v apríli minulého roku oneskoruje o mnohé mesiace. V tomto období sa medzitým naša verejnosť oboznámila s mnohými dokumentárni a faktami, ktoré pojanuárové vedenie strany zamlčovalo. Mnohé z nich som v období, keď som na tejto knižke pracoval, nemohol poznať. Tieto dokumenty prehlbujú môj vlastný pohlaď, uvádzajú ho do širších spoločenskopolitických kontextov a potvrdzujú v hlavných črtách ideologickopolitické východiská a najdôležitejšie závery mojich čiastkových analýz. Predkladám túto knihu našej verejnosti ako podnet k ďalšiemu skúmaniu i ako výzvu na diskusiu. Jej slovenské vydanie pripisujem všetkým slovenským súdruhom, ktorí neprestali byt komunistami ani v časoch najťažších historických skúšok. * JlRI HÁJEK (v úvode knihy) Nezabudnuteľný autor Maríny Na konci marca si pripomíname 150. výročie narodenia Andreja Sládkoviča, popredného štúrovského básnika. Toto výročie rozhodne nie Je iba literárnou, či kultúrnou, ale aj spoločenskou udalosťou. Sládkovičova tvorba predstavuje totiž jeden z vrcholov slovenskej romantickej poézie a autor v nej zachytil okrem problémov vlastného citového života aj obraz vtedajších spoločenských, národných a kultúrnych hodnôt Slovákov. Sládkovič v „nepokoji duše svätom“, v čase sviežej mladosti napísal hymnus na krásu, lásku a mladosť — sezabudnutelivú Hsrínu. Manifestoval ňou ru tematickú oblasť štúrovskej poézie, ktorá poväčšine zostávala v rukopisoch. Marina však napriek prvoradej orientácii štúrovcov na národné a spoločenské problémy nemohla sa nepresadiť ako skladba, ktorá obohatila súvekú umeleckú literatúru. Okrem subjektívnej lyriky obsahuje toto nadšené optimistické pásmo lyricko-reflexívnej poézie aj prejavy vrúcnej oddanosti k národu a vlasti. Svoje národné a sociálne krédo Sládkovič, pravda, vyjadril predovšetkým veršami Detvana, ktorého hrdinom je slovenský lud, jeho vlastnosti, schopnosti a sily. Sládkoviča si pripomíname aj ako básnika, ktorý sa životom a tvorbou zúčastňoval na riešení základných problémov svojho národa. Objavuje nielen hodnoty svojho fudu (Detvan), ale aj obhajuje jeho schopnosti (báseň Nehaňte ľud mOj), víta sociálne premeny (báseň Zazpievam pieseň o slobodnej vlasti), zasahuje do jazykových sporov a agilne sa zapája, najmä v mladších rokoch života do národných, kultúrnych a politických zápasov. Meno Andreja Sládkoviča ostane v pamäti národa späté hlavne so skladbami Marína a betvan. 5ú známe a vyhľadávané 1 v radoch dnešných čitateľov. Naše vydavateľstvá v posledných vydaniach sa usilovali preto i o ich starostlivú úpravu a Marína vyšla dokonca aj vo francúzsko-slovenskej verzii. Pri príležitosti 150. výročia narodenia Sládkoviča je aktuálne pripomenúť si, že prvé ocenenie básnikovej tvorby napísal už jeho rovesňík Ján Kalinčiak. V Rozpomienkach na Andreja Sládkoviča zdôraznil, že svojimi dielami ukázal najlepšie, kde treba hľadať riešenie slovenskej otázky a problém slovenskej otázky a problém slovenskej literatúry: „Duch slovenský sa má hľadať nie viac v krútňavách, Váhoch, Hronoch, sokoloch, orloch, Tatrách, Kriváňoch, ako predtým v móde bolo, ale v skutkoch, v živote, v duši... v sebe samom a v dobrom géniovi vlastnom. V ľude.“ Iste sa možno s týmito slovami stotožniť i dnes. T. Č. VZPOMÍNKY NA LÉTA 1938 — 1945 Vzpomínky Antona Rašly, který před r. 1938 sloužil jako justiční důstojník v československé armádě a po tomto roce ve slovenské, vojáka, který byl odvážným ilegálním pracovníkem strany, účastníkem příprav průběhu Slovenského národnía ho povstání a prokurátorem povstalecké armády, vycházejí v nakladatelství Naše vojsko (edice Paměti) pod názvem Polní prokurátor vzpomíná. Líčení dramatického období, tj. léta 1938—1945 rozdělil autor do sedmnácti kapitol; měl o čem vyprávět — a vypráví o všem, co zažil a viděl jazykem čistým, střízlivě, objektivně a Autor knihy „Point p okurátor vzpomíná" A. Rašla za kruté zimy 1941 42 v Zitumíru. poutavě. Pro čtenáře, kteří «9 zajímají o memoárovou litera* turu a přečetli již o této ^4* matice hodně knih, bude dlí« Antona Rašly mimořádně zajímavé, neboť se na jeho stránkách dovědí mnohá, téměř neznámá fakta a poznají zblízka řadu osob, z nichž někteří ještě žijí a pracují na poli veřejného a politického život«. -9- Exkurzia do čias bezradných, ale i nádejných Len nedávno vo vydavateľstvá Slovenský spisovatel vyšla známa trilógia Vladimíra Mináča Dlhý čas čakania, Živí a mrtvi a Zvony zvonia na deň pod spoločným názvom Generácia. J« potešiteľné, že jej reedíciu netreba zdôvodňovať len historickým kalendárom, presnejšií štvrťstoročím od udalosti Slovenského národného povstania, ale skôr tým, že trilógia je čitateľsky úspešná. K literárnym prednostiam tohto širšie koncipovaného záberu z čias SNP patrí dramatický dej, starostlivá kresba charakterov literár* nych postáv a ozajstné umelecké stvárnenie otriasajúcich osudov, ktoré diktovala neúprosná druhá svetová vojna. Pre Mináčovu tvorbu nie Jé príznačný ani tematický, ani žánrový stereotyp. Témy z povstania, zo spoločenského života povojnových čias a záujem o problémy mladej generácie sú zobrazené v rozmanitých prozaických útvaroch — v krátkych poviedkach, novelách, či „dvojnovele“ a v románoch navzájom nepodobného zamerania a rozsahu. Za posledný tematický žánrový výboj treba pokladať • novú knihu Vladimíra Mináč« Dúchanie do pahrieb. Do vedomia čitateľa mohla už preniknúť vlani, lebo vychádzala na pokračovanie v prvých štyroch číslach Slovenských pohľadov. V Dúchaní do pahrieb ožívajú obrodenecké pomery minuléha storočia v netradičnom zobrazení. Mináč si vybral zo „štúrovskej školy“ iste nie nezaujímavú osobnosť — Janka Francisciho-Rimavského, čiastoční tiež Štefana Marka Daxnera, Nejde však o životopisný román. A nejde ani o poznávacie, či realistické vylíčenie spoločenského a národného pohybu v súvislostí s revolučnými rokmi 1848—49. Pre túto knihu je príznačné skôr to, že autoí (povedzme to tak: historicky neprofesionálne) dešifruje svätožiaru nad hlavami vtedajších národných buditelov a vodcov „ozbrojeného pohybu“ slovenských dobrovoľníkov akýmsi vlastným „triezvym“ pohľadom, dešifruje A smerom k „triezvej dezilúzii“, prečo by Mináč nemohol uplatniť tento pohľad? Veď zdôvodňuje, že novodobý slovenský pohyb Je vlastne súčasťou „zhromaždenia pozostalých po starej Európe“, odkiaľ „nikto nechcel odisť s prázdnymi rukami“. Autentické svedectvo z tých čias — „prinútili nás, aby sme milovali svo] národ“ — si iste vyžiadalo vyskúmať, alebo aspoň „vynájsť“ vlastné dejiny ako mravnú a politickú potrebu a brániť sa, lebo na útok bolo naozaj málo síl. Mináčova irónia, slovenská sebairónia je aj príspevkom medzi riadky do už hotových dejepisov. A zreteľnejšie to znie aj takto: „V Uhorsku bolo málo miesta aj pre velkost, aj pre skutočnú tragédiu. Všetko je tu v zmenšenom vydaní — aj nešťastie; a všetko sa končí, skôr než sa poriadne začalo“. Nuž pre slovenské snahy bolo naozaj ťažko hladať optimálne východisko. Aj Ján Kollár vo Viedni dáva gemerským kapitánom slovenských dobrovoľníkov (patril k nim aj Francisco iba áronovské požehnanie: „No, len choďte s Bohom a robte čl dobre, či zle, len nech vedia, že Slováci žijú.“ Zaiste preto nie je nezaujímavé prečítať si práve Mináčov umelecký exkurz do čias nádejných, ale 1 bezradných, o ktorých vieme už dost, ale stále ešte málo. -tč◄ Ilustrace Vladimíra Tesaře z knihy Borise Pilňaka „Holý rok“,