Obzor, 1867 (V/1-36)
1867-05-05 / No. 13
o — per 98 žiš po predku do zeme kananejskej (4 Mojž. kap. 13 v. 8 a 21) práve o tom čase, „keď hrozno za m ä! kalo“, aby zprávu doniesli o jej úrodnosti, našli v doline Eškol prevýborné hrozno, tak že urezali ratolesť s jedným strapcom (4 Mojž. kap. 13 v. 24) a niesli ju dva muži na sochore. — Po usadení sa ľudu izraelského v kananejskej zemi, Mojžiš vo svojom zákone ustanovil i predpisy 0 pestovaní vinohradov, tak menovite (5 Mojž. kap. 22 v. 9) zakázal do vinice siať plodiny rozličného semäna, aby nebolo „poškvrneno ovoce vinice“. — v prospechu ale chudobných prikázal (3 Mojž. kap. 19 v. 10), že náhodné pozostatky hrozna nemajú sa oberať, ani opadalé hroznové zrnká sbierať, aby to „chudobným a príchodzím“ bolo zanecháno, ktorý milosrdný obyčaj do dnešku čiastočne zachovávame. Dalej zakázal Mojžiš (2 kniha Mojž. kap. 22 v. 5) spásať dobytkom cudzé vinice: každého siedmeho roku (3 kniha Mojž. kap. 25 v. 4) nesmel hospodár vinicu obrezávať, aby si odpočinúla, v roku ale milostivom, po každých 50 rokov nasledujúcom (v. 11) nesmelo sa hrozno z vinice oberať. | Ostatne vo smysle zákona Mojžišovho (5 kn. Mojž. kap. 23 v. 24), ked hrozno už dozrelo, každý mohol vkročiť i do cudzej vinice a jesť hrozno podľa žiadosti a do sýtosti svojej, len vnádobe nesmel cudzé hrozno odniesť. — O spôsobe opatrovania viníc pravde podobne súdiť môžeme, že révy ťahaly sa hore po stromoch, jako do dnešku v Italii vidno, lebo prorok Mícheáš (kap. 4 v. 4) spomína sedávanie pod vínym kmenom a pod fíkom svojím. Vinobranie bývalo už i za tejto starodávnej doby veselé, poneváč Jeremiáš (kap. 48 v. 33) smutné proroctvo zvestoval, že prestane plesanie nad poľom úrodným a že Moabskí nebudú „víno tlačiť s pokrikovaním“ (srov. u Izaiáša kap. 16 v. 10, a pr. A- mosa kap. 5, v. 17). — O dobe Krista Pána bolo v zemi svätej veľa viníc, a jakej vážnosti peň vínový na všetky strany požíval, videť medzi iným z toho, že sám Spasiteľ náš povedal (ev. Jána kap. 15 v. 5) k učedlníkom svojim: „Ja som víny kmen a vy ratolesti“, v ktorom podobenstve Kristus Pán i tedajší spôsob obrezávania révu pripomína. V iných knihách Nového Zákona spomína sa víno častejšie, v listoch ale Pavlových obyčajne spôsobom výstražným, jako na príklad (Tit. 2 kap. v. 3) i staré ženy pred pitím mnohého vína vystríhal. Zprávy o pestovaní vinohradov u iných starovekých národov sú, najmä z počiatku, báj k ami popretkávané. V gréckom bájesloví pripisuje sa prvé dorábänie vína božestvu Bachus-ovi ktorý, aby to umenie rozšíril, zvláštnu výpravu až do Indie podniknul: avšak sami Gréci o dobe kráľa Ke- krops-a (1.550 rokov pred K. P.) ešte víno ne-, poznali, bo pri pohanských obeťach svojich čistú vodu potrebovali. V čas vojny trojánskej píjali už víno mužovia i ženy, lebo v Homerových básňach opisuje sa, jako (Odyssea d. 229) FHeléna pripravila z vína a korenia nápoj, k obveseleniu zarmúteného ducha; i na iných miestach týchže basní sú. podobné zprávy. — Od Grékov prešlo vinárstvo k Rimanom, ktorí jeho prenesenie do Italie pripisovali božestvu Saturnus-ovi. Prvý spisovateľ rimský o hospodárstve, M. P. Cato (zomrel r. 149 pred Kr. P.) opisuje v knihe svojej de re rustica, t. j. o záležitosťach hospodárskych, iba 8 rodzajov hrozna; M. T. Varro pozná už 10, Coľumela 58 a povšechne známy spisovateľ Plinius opísal v prvom storočí po Kristu P. okrem tých 58, kroz Columela spomínaných rodzajov hrozna, ešte nové 23 druhy, tak že tedy v Plinius-ovom prírodopise máme 81 rodzajov hrozna. Básnik Všrgilius opisuje tiež vo svojej básni Georgica (verš 89 do 108) spôsob opatrovania viníc a dorábänia vína, rozličné ale sorty hrozna menovite nespomína. Najpovestnejšie víno z doby starorimskej urodilo sa roku 121 pred Kristom P. keď úrad konsula zastával L. Opimius: preto názov jeho bol vinum opimianum (opímovské víno), pod ktorým spomínali ho Rimania ešte 100 rokov za tým, trebas i dobré, menom „opímovského“ poznačené víno svojím pôvodom nesiahalo do spomenutého roku, jako ani u nás každé, za ročník 1811 alebo 1834 vydávané víno nepochodí z roku toho. Napokon ešte pripomíname, že Rimania svoje vína neopatrovali v sudoch, ale v dobytčích, pevne posošívaných kožiach, a síce na podlahe pod krovom domu, kde tieto, vínom naplnené kože dym údil; sama čiastka domu pod krovom, kde víno opatrovali, nosila meno apotheky. No! pánom „bratom z mokrej štvrti“ bolaby takáto „apathéka“ istotne milá. (Daley budúcne). DOPISY. Z Veľkej Revúce. V.9-tom čísle Obzoru čítam zprávu 0 nove odporúčaných „dzierzoňákoch“ slamou obitých. Zpráva táto presvedčila ma zas o netečnosti obecenstva slovenského k výrobkom našim: bo také dzierzoňáky, a síce rozličného druhu, nie sú na Slovensku nič nového, Preto üfam sa, že nebude od veci o nich trochu porozprávať. Každá stolica môže, jako známo, svojich samo-učených majstrov (samo-ukov, autodidaktov) preukázať, ktorí vynikajú vo všakových, zvlášte mechanických prácach , Slovák ale vynasnažuje sa, prirodzeným pudom hnaný, i všetko zlepšiť, pri čom najmä na jednoduchosť ohľad berie. Slovenský remeseľník hotuje najjednoduchejšími nástrojmi ozajst umelé výrobky, jeho kombinácie sú pôvodné a cieľu primerané, kde iné národy často protivnou cestou kráčajú,