Práca, október 1977 (XXXII/232-257)
1977-10-22 / No. 250
flkč boli tohtoročné Bratislavsko hudobne slávnosti ? Madách spolupracuje s budapeštianskou Európou Každý rok si po skončení Bratislavských hudobných slávností kladieme otázku, aké boli, čo nové priniesli, ako sa vydarili. Pravda, vyčerpat v krátkom článku všetky aspekty, zhodnotiť nielen koncerty a divadelné predstavenia, ale aj participujúce pracovné podujatia (tých bolo v 13. ročníku najviac v doterajšej histórii festivalu), jednoducho nie je možné. Už z dôvodu, že prílišná nahustenosť akcií spôsobila nevyhnutné kolízie, takže nebolo v silách jedného človeka absolvovať „celé“ BHS a mnohých interesantných programov sa musel chtiac-nechtiac vzdat. Obzvlášť úvod, prvé dva dni boli po tejto stránke prehnane bohaté — návštevnosť tým síce neutrpela, ale hlavný zámer, totiž predstaviť zahraničným hosťom v rámci Svetového týždňa hudby špičkových reprezentantov slovenskej hudobnej kultúry, vynikajúcich interpretov i hodnotnú tvorivú produkciu, sa tak trochu minul cieľa. Menej by v tomto prípade bolo rozhodne viac. hudobnej rady UNESCO, jej štvrtý nadšene aplaudovalo ich výkonom a rovnako vrelo prijalo aj vystúpenia » účastníkov Interpódia, nesúťažnej prehliadky mladých nádejí zo socialistických krajín. Pokiaľ ide o účasť zahraničných umelcov, majú poverčiví ďalší argument, lebo trinástka nepriniesla usporiadatelom šťastie: svoje vystúpenie. odriekli E. Andžaparidzeová, C. Arrau, A. Weissenberg, V. Gheorghiu — všetko klaviristi, čím odpadla črtajúca sa konfrontácia svetovej úrovne. Škoda, lenže t» už patti k . veci a za podobné nepredvídateľné zmeny nemožno viniť nikoho. Aj tak sme privítali niekoľko vynikajúcich osobnosti a počuli skvelé sólistické výkony. Vrcholnou umeleckou udalosťou bol nezabudnuteľný koncert H. Preya. Aj jeho atmosféra — stíšené svetlá a pokoj v sieni — prispela k zážitku: rrmohé, najmä večerné koncerty v Redute boli práve opakom, takmer nevhodným na sústredené počúvanie hudby. Ak už nemáme novú, priestornejšiu koncertnú sieň, tak by sa aspoň malo klimatizáciou zabrániť tropickým horúčavám v SF, ešte zvyšovanými televíznymi reflektormi, umiestnenými tak majstrovsky, že by sa azda ani nenašlo miesto, kde by nesvietili priamo do očí. Nespomínali by sme to, keby sa obraz o našom festivale v očiach zahraničných návštevníkov neskladal práve z takýchto, zdanlivo nepodstatných „maličkostí“, ktoré potom znehodnocujú prácu všetkých zainteresovaných. Keď už sme pri veciach okolo, nedá mi nespomenúť tiež nevydarený pokus s centrálnym bulletinom, pričom návštevník jedného-dvoch koncertov, ktorý sl ho nezaobstaral, bol vlastne bez akýchkoľvek informácií o interpretoch a skladbách. K dokonalosti H. Preya sa priblížili aj mnohí' ďalší umelci. Z klaviristov to bol N. Magaloff, ktorý už síce prekročil svoj zenit, ale jeho dotyk klaviatúry, originalita frázovania, osobnostný vklad plne zaujal. Dnes sa hrá ináč, určite brilantnejšie, ale zďaleka nie tak svojsky, ako to vedeli členovia starej dobrej ro mantickej školy. Mladá a medziriá rodne úspešná Japonka M. Učidová bola toho najlepším príkladom — hrala Chopina presne, správne, elegantne — a nič viac. Moderným typom pianistu je aj náš P. Toperczer, vychádzajúci primárne z koncepcie celku a nie minucióznej krásy detailu a podobný prístup charakterizoval aj hru G. Oppitza, ktorý na po slednú chvíľu zaskočil za C. Arraua. Z huslistov o vysokej úrovni sovietskej interpretačnej školy presvedčili V. Spivakov a E. Grač, ktorý sa predstavil vo svetovej premiére Koncertu pre husle a orchester od A. Ešpaja. To bol jeden z dramaturgických príspevkov BHS k blížiacemu sa výročiu Októbra, spolu s mohutným pátosom predchnutou 3. symfóniou — poémou A. Chačaturiana, Šostakovičovým Triom (obdivuhodným vcítením do jeho intonácii sa blysli Severania, Trio Oslo), a samostatným koncertom z tvorby sovietskych autorov (B. čajkovskí], Žubanova, Skorik, K. Chačaturian, Banščikov), q úspech ktorého sa starostlivým naštudovaním a vysokou profesionálnou úrovňou pričinili mladí slovenskí koncertní umelci. Medzi interpretačné dominanty festivalu patril aj Hudečkův Mendelssohn a najmä suverénne, zrelé, perfektné zvládnutie mimoriadne náročného Lutoslawského Violončelového koncertu mladým violončelistom z Rakúska H. Schiffom. Schiff sa pred niekotkýml rokmi nepresadil na prvej bratislavskej Medzinárodnej tribúne, no odvtedy umelecky neuveriteľne vyrástol a je v súčasnosti medzi absolútnou svetovou špičkou. Keď už sme pri Medzinárodnej tribúne mladých interpretov, ktorú poriadame z poverenia Medzinárodnej ročník umelecky trochu zaostal za predchádzajúcimi: neobjavili sa také výrazné osobností, ako boli Toperczer, Gavrilov, Kálmárová a iní. Laureáti, vyznamenaní porotou, sa predstavili medzinárodnou skutočne v najlepšom svetle: Bratislavské dychové kvinteto, C. Katsaris — klavír (Francúzsko), N. Pierrou — husle (Švédsko) a klavírne duo sestier Pekinelových (NSR). Mladé publikum Velká konkurencia sa tohto roku zišla v „kategórii“ symfonických orchestrov (Slovenská filharmónia, Viedeň, Bukurešť, Tokio, Frankfurt). Čiastočne sklamal Berlín, vari iba Rozhlasový symfonický orchester z Frankfurtu, no ostatné priniesli zaujímavú konfrontáciu prejavu i poňatia. Skvelým spôsobom viedol Berlínsky symfonický orchester jeho šéfdirigent G. Herbig, dirigent presného a elegantného gesta, ktorý štýlovo prvotriedne zvládol Bacha a efektne vygradoval pôsobivú Geislerovu Esej. Okrem neho zaujali aj vitálny L. Slovák, nervný E. Inba!, decentný Z. Košler. istý L. Segerstam, rojzvážny A. Vatanabe. Práve on stál v čele telesa, ktoré bolo zo všetkých vari najatraktívnejšie — Tokijského metropolitného symfonické ho orchestra. Pravda, väčšina japonských umelcov má vzdelanie z popredných európskych škôl a preto bolo nadsadené očakávať niečo celkom iné, celkom svojské — vo Verdim a Sibelíovi smé spozorovali skôr náznaky. Komorné sláčikové orchestre dnes prežívajú veľkú konjunktúru a sú poslucháčsky príťažlivé. Potvrdili to aj vystúpenia Festivalových sláčikov z Luzernu, Kolínskeho komorného orchestra s programom Bach a synovia, vynikajúceho Moskovského komorného orchestra, ktorý si pod vedenínř Igora Bezradného, pôvodne svetoznámeho huslistu, vyslúžil plné absolutórium, Budapeštianskeho komorného orchestra, zameriavajúceho sa na rozcUel od predošlých výlučne na hudbu XX. storočia. Radostným poznatkom bola skutočnosť, že sme si mohli v tejto konfrontácii potvrdiť svetovú triedu Slovenského komorného orchestra s umeleckým vedúcim B. Warchalom, ktorý jednoducho nadchol, ale vysoké ocenenie si zaslúžia aj Camerata slovaca s V. Málkom a Východočeský orchester z Pardubíc. Vôbec 13. ročník BHS sa vyznačoval veľkým podielom domácich sólistov, súborov a telies na celkovom profile koncertov festivalu, ktorých bolo vyše 50 a účinkovalo na nich (ak prirátame aj operu SND) okolo 2000 umelcov. Naši reprezentanti medzi nimi vonkoncom nezanikli, ba práve naopak, demonštrovali vysokú úroveň našej hudobnej kultúry, čím tiež potvrdili správnosť rozhodnutia Medzinárodnej hudobnej rady uskutočniť Svetový týždeň hudby práve v našej vlasti. Skutočne pozoruhodné, tak kvantitou ’ ako aj kvalitou sa prezentovala súčasná slovenská tvorba. Malovcova Hudba pre bas a komorný orchester, vtipná, invenčná (presvedčivo ju podal S. Kopčák), Zeljenkova Hudba pre klavír a sláčiky, opäť rozširujúca obraz o tomto stále niečím novým prichádzajúcom autorovi, Kowalského zaujímavé 5. sláčikové kvarteto, rovnako aj Tretie Salvové upútali najviac. No k vydareným, pre jednotlivé osobnosti reprezentatívnym výtvorom patria aj Baginove Piesne na slová M. Válka, Zimmepova Poetická suita pre husle a klavír, či Bergerove Konvergencie pre violončelo sólo. Obzvlášť u tohto diela treba pripomenúť skutočnosť, že mnohé novinky si pre adekvátne zhodnotenie vyžadujú istý odstup, zažitie, možnosť konfrontovať počuté s notovým zápisom, aby bol názor na ne nie iba púhou impresiou, ale skutočne objektívnym pohľadom. Z už časom overených hodnôt zazneli skladby J. Cikkera, D. Kardoša, A. Očenáša, O. Ferenczyho, vybraté na-» ozaj starostlivo a vhodne zakomponované do ostatného programu. Celkove podali BHS dobrý obraz o stave súčasnej slovenskej hudby, i keď s radosťou možno pripojiť, že ani zdaleka nie úplný. S yadosťou preto, lebo tvorivý skladateľský potenciál je dnes v nebývalej aktivite, intenzívnom rozvoji, čím len potvrdzuje, že naša hudba ide po vytýčenej ceste rázne a s optimizmom. Starostlivosť spoločnosti o ňu tak prináša zrelé ovocie. Na záver treba povedať, že uplynulý 13. ročník BHS priniesol veľa pekných, hodnotných ?ážitkov, že medzi nimi nechýbali ani vrcholné, že opäť podarilo pritiahnuť atraktívnym programom mnoho poslucháčov — najmä mladých — do koncertných sieni, že sa naplnila myšlienka o zbližovaní národov hudbou. To sú devízy, na ktorých sa dá stavať aj v budúcich ročníkoch nášho festivalu európskeho významu. IGOR PODRACKÝ Bez vetra sa ani list nepohne. Aj pod vrchom Urpín v Banskej Bystrici pred dvadsiatimi rokmi zavial priaznivý vánok. V sídle bývalého Banskobystrického kraja sa priam žiadalo založit folklórny súbor na umeleckej úrovni. Vznikol Krajský súbor piesní a tancov. Pri zrode bol jeho dnešný umelecký vedúci, choreograf, riaditeľ Okresného osvetového strediska v Banskej Bystrici Ján Husárik.. Časom získal pre prácu v súbore zbormajstra, skladateľa, niekdajšieho člena SCUK-u Karola Bélu. Stali sa a sú piliermi súboru. Nemali veru ustlané na ružiach, ale elán, chut šírit ľudové umenie Pohronia, najmä Horehronia a Podpoľania, príkladná obětavost a usilovnosť, prekonali všetky prekážky. Slávnostná premiéra 28. októbra 1958 priniesla nevídaný úspech. Ak tlač napísala „zrodil sa bystrický SĽUK“, vystihla kus pravdy a predovšetkým vliala nové sily na nastupujúcu cestu. V• roku 1963 prešiel súbor do Závodného klubu Slovenka v Banskej Bystrici a zotrval v ňom do roku 1974. v Krátko po „prestupe“ sa chystal prvý zahraničný zájazd do Francúzska. Uvažovalo sa o krátkom názve súboru. Vyhral to „Urpín“. Od vzniku absolvoval 800 vystúpení, tri razy účinkoval v Strážnici, jedenásťkrát vo Východnej, potom v Detve, po celej vlasti šíril spevy a tance ľudu Pohronia. Prešiel 13 krajín Európy na 25 zahraničných cestách, na, ktorých bol nielen príjemným prekvapením, ale aj kultúrnym objavom. V roku 1965 mu prezident republiky udelil vyznamenanie „Za vynikajúcu prácu". RODÁK ZO SLATINY Dvadsať rokov, to je jedna generácia. Zásluha patrí Jánovi Husárikovi, že dokázal udržat amatérsky "súbor toľké roky na umeleckej úrovni. Tancoval, bol choreografom, umeleckým vedúcim. Odkiaľ čerpal tieto vlastnosti? „Pochádzam zo Zvolenskej Slatiny, kde ľudia vrele ľúbia spevy a tance. Ako žiak som začal tancovat, prepracoval som sa ~ňa sólistu, obstál som o krajských sútažiach i na celoslovenskej súťaži v Bratislave. Tu boli pozorovatelia zo SĽUK-u, ktorí si vyberali vhodné typy. Tak som sa dostal medzi profesionálov. Rástol som pod • Kto dal podnet k založeniu novej edície „Malá knižnica"? — Navrhlo ju vydavatelstvu MADACH a budapeštianske vydavatelstvo EURÓPA, tento návrh ápripnne privítalo ako nový pozitívny príspevok k spolupráci a poznaniu slovenskej a českej literatúry. Gestorom edície bude MADÄCH. • Poslanie novej edície? — Systematicky vydávať v maďarčine perly slovenskej a českej literárnej tvorby. Najprv kladieme síce dôraz na klasikov, ale budeme vydávat aj súčasníkov. Knihy vychádzajú vždy pod spoločnou signatúrou: MADACH—EURÓPA. vedením Juraja Kubánku a Martina Tapáka. Po roku som prišiel do Banskej Bystrice.“ „Činnost v súbore, to nie je slast zahraničných zájazdov,“ hovorí Ján Husárik, „to je predovšetkým nekonečná reťaz ,skúšok, stále cibrených až do únavy opakovaných tanečných figúr, postojov, poskokov, množstvo obetovaného času pre tanec a spev, dlhé cestovanie v páľave, hmle, daždi i mraze, nočné návraty autobusom. Roznášali sme folklór našim ľuďom, rozdávali krásu ľudového umenia aj v zahraničí. Trikrát sme boli na festivaloch v Taliansku, raz prví, dvakrát druhí, vo francúzskom Dijone na 20. jubilejnom festivale štvrtí. Tu účinkovali víťazi predchádzajúcich ročníkov, no aj tak sme na záver vystupovali v divadle medzi štyrmi najlepšími súbormi. V anglickom Blliinghame a belgickom Midellkerke sme zvíťazili. Na festivale v holandskom Brunsšume sa zišla naozaj svetová špička, súbory zo Severnej a Južnej Ameriky, Afriky, to bolo mohutné defilé folklóru. Pre košickú a bratislavskú televíziu sme „robili“ tri pásma. No najväčší zážitok sme ßi odniesli z Hudobného leta Slovinska o Ľubľane v roku 1967, na ktorom vystupovali významné svetové telesá, medzi nimi milánska La Scala, a lublaňská televízia priamym prenosom snímala naše vystúpenie. Cítili sme sa hrdí, ale najmä šťastní, že slovenské ľudové umenie sa tak dosialo k miliónom divákov,“ spomína Ján Husárik. SPEV A TANEC JE ICH LÁSKA „Svieťže mi mesiačik, ale nezhášaj, kým si ja cez grúne žiale poprenášam.“ Takto s obľubou spievala trávnice zakladajúca členka súboru Urpín, leho sólistka Mária Jakubovie, teraz pracovníčka Štátnej banky československej v Banskej Bystrici. „Pätnásť rokov som účinkovala v súbore. Už od detstva som veľmi rada spievala. Obľúbila som si národopis, v ktorom je v speve a tanci uložená história národa. Piesne vyjadrujú vzťah nášho človeka k práci, ale aj radosť a optimizmus. Toto jeho cítenie sme tlmočili svojím prejavom. Všade, po dedinách, kde sme 2—3 razy do týždňa pre družstevníkov vystupovali v živých novinách, na zájazdoch do miest, na festivaloch a vystúpeniach doma t v zahraničí. • Ktoré knihy už vyšli a aký mail ohlas? — Labyrint sveta a ráj srdca od Comeninsa a Sedem mongolských koni od M. Faberu už vyšli. A aký mali ohlas? Sá už takmer rozohrané ,teda stretli sa s kladným prijatím u čitateľov. Podobne ich prijala aj literárna kritika. • Čo vydáte najbližšie v tejto edícii? — Panonské legendy a od B. Benešovej Don Pablo, don Pedro a Věra Lukášová. Potom tu vyjde Hviezdoslavova Hájnikova žena. Kukučínove Prechádzky po Patagé nil, Nezvalova kniha Dolce far niente a Sovev Pankrác Btidecius kantor a iné. nn „Už ako malé dievčatko z Podkoníc ma zaujali trávnice“ spomína Elena Hlasicová, pracovníčXa Krajského ,osvetového strediska v Banskej Bystrici, zakladajúca členka súboru Urpín. „Ale melódiu som najradšej vyjadrovala pohybom, jednoducho, očaril ma tanec. Ako 16-ročná som využila príležitosť a po konkurze som sa dostala do Urpína. Pravda, veľa som musela na sebe pracovať, kým som vyspela na sólistku. Pätnásť rokov som účinkovala, pochodila kus našej vlasti i zahraničia. Na dojmy a zážitky nezabudnem. Vystupovali sme v Jasnej Poľane. Pozreli sme si dom L. N. Tolstého. Postáli sme nad jeho hrobom v blízkom lesíku, nad ktorým ševelia konáre jedle, obďaleč zurčí potôčik. To ticho, tá dôstojnosť a pieta, s akou ľudia prichádzajú k hrobu Tolstého, ml natrvalo utkveli v pamäti. Tanca som sa, pravdaže, nevzdala. Vediem detský súbor pri Krajskom dome pionierov a mládeže, venujem mu všetok voľný čas a mám z tejto práce veľké potešenie." ZBLÍŽIL ICH KOLEKTÍV Súborom Urpín, teraz pri Okresnom osvetovom stredisku, prešli viaceré vekové kategórie. Niektorí si v ňom našli životných partnerov — Husárikovci, Kompánovci, Tomaníkovci, Dianovci, aj Paulusovci. Viera Paulusová-Durajová, zdravotná sestra KONZ v Banskej Bystrici: „V Urpíne som tancovala v rokoch 1966—74. Základy som dostala v školskom súbore Šumiačan. V Urpíne bolo treba vytrvalo nacvičovať. Kto má vôľu, tomu nie je nič ťažké. Zážitkov je mnoho. Čo stále cítim, to je atmosféra v hľädisku, búrlivá a neopakovateľná.“ Marián Paulus, profesor na Gymnáziu v B. Bystrfci: „Od vstupu na vysokú školu v roku 1969 sa datuje moje účinkovanie v, Urpíne. Tanec je radosť, ale aj drina. Nacvičujeme dvakrát do týždňa po tri hodiny, raz mesačne v sobotu je sústredenie. Porátali sme, že v tanci Valaštička-šikovnica trvajúcom 7,5 minúty, ktorý sme uviedli na slávnostnom programe pri jubileu, robíme 120 drepov a výskokov. Tanec je fyzicky veľmi náročný, ale vďačný. Ospech vystúpení je odmenou za námahu. Prešli sme mnoho krajín, videli veľa zaujímavého. Tradície ľudového tanca prenášame ďalej. V našom školskom súbore „Spievanky“ s Máriou Lackovičovou vediem tanečnú zložku. Chceme, aby aj tu vyrástli dobrí tanečníci a Šírili ľudové umenie a uplatnili sa tak ako mnohí členovia a členku Urpínu v iných špičkových súboroch.“ JÄN BENKO Hviezdoslav i Nezval v madárčine Prvé zväzky novej edície ,,Malá knižnica”, ktorú vydávajú koprodukCne bratislavské vydavateľstvo MADÁCH a búda peštianske vydavateľstvo EURÓPA, sú už na knižnom trhu. Zaujímala nás koncepcia novej edície, a preto sme vyhľadali riaditeľa vydavateľstva MADÁCH dr. Zollána Fónoda a položili mu niekoľko otázok. Dvadsiatka folklórneho súboru Urpín MUZIKANTI, HRAJTE! „Pofukuj, povievaj, vetríček voňavý . ..“ ■ K přitažlivým osobnostiam tohtoročných BHS patril dirigent Moskovského komorného orchestra I. Bezrodnyj. Foto: ČSTK 6 — Práca — 22. okt. 1977