Pravda, august 1949 (XXX/195-206)
1949-08-19 / No. 195
% % 19. augusta 1S49 Titova klika v službách vijnových štváčov (Dokončenie s 1. strany) litika stupňovala svoje útoky na Sovietsky sväz. Moskovská konferencia štyroch zahraničných ministrov na jar roku 1947 a prvé kroky k uskutočneniu Marshallovho plánu našly svoj odraz v postupe Titovej kliky. Znovu vstúpila v tajné rokovania tentoraz s o otázke smluvy s Rakúskom, a to labouristickým ministrom Mac Neillom, jedným z hlavných hlásateľov protisovietskeho útoku a s ministrom Noéiom Bakerom. Rozhovory s Noéiom Bakerom boly v Belehrade, kde prišiel pod formálnou zámienkou otvorenia výstavy britskej knihy. Mal, ako povedal pri svojom návrate na tlačovej konferencii v Prahe, dlhý rozhovor s Ti tom, o ktorom hovoril k prekvapeniu poslu-, cháčov priateľským tónom. Hovoril, že Tito je veľkým ctiteľom anglickej literatúry, čím samozrejme mienil literatúru kapitalistickú. V týchto rokovaniach ponúkala Titova klika, že sa zriekne svojich nárokov na časť korutánskeho územia, ktoré verejne i naďalej zdôrazňovala. Roku 1947 bolo už jasné, že juhoslovanská päťročnica je nesplniteľná a že velikášske plány Titovej kliky vedú Juhosláviu do hospodárskej katastrofy. Titova skupina tentoraz už rozširovala šepkaná u proti Sovietskemu sväzu a ľudovým demokraciám, hlavne Československu, v snahe zvaliť na nich zodpovednosť za stroskotanie svojich vlastných nereálnych a preto neuskutočniteľných hospodárskych plánov. Stúpenci kliky, predovšetkým námestníci ministra zahraničia Velebit a Bebler, predpovedali puč českej reakcie už ku koncu roku 1947, pričom prerokovali ozbrojený zásah amerických vojsk z Bavorska a porážku ľudovodemokratického režimu, súhlasne s proroctvom Zenkla, Lettricha, Šrámka a Majera. Februárové víťazstvo československého ľudu bolo ťažkou porážkou západných imperialistov, ktorí sa usilovne snažilivy vážiť ho voľajakým úspechom. Ako vyplýva z článku AIsopu v »New York Herald Tribune« zo 6. júla 1948 (teda po uverejnení rezolúcie Informačného byra) počkal Stale Department pôvodne s tým, že odlúčenie vedenia KS Juhoslávie od ostatných komunistických a robotníckych strán nastane neskôr. Zrejme sa State Departement rozhodol pod dojmom februárových udalostí vyvodiť pomocou Titovej kliky tento rozchod už skoršie. A tak vidíme po februári rýchly spád udalostí. Už v apríli 1948 poverila Titova klika londýnsku firmu »Mac Kenzie Engineering Company« — podľa »New York Herald Tribune« z 10. decembra toho istého roku — preskúmaním juhoslovanského päťročného plánu za účelom vypracovania reorganizačného piánu železiarskeho a oceliarskeho priemyslu. To bolo v čase, keď Titova klika v liste Üstrednému výboru VKS(b) zam:ctia akúkoľvek kritiku a upozornenie, že jej politika musí viesť k znovunastoleniu kapitalizmu. Súčasne boli súdruhovia Hebrang a Žujovič, vynikajúci členovia Politbyra a národno-oslobodzovaoieho boja, odstránení zo svojich vládnych funkcií, pretože nesúhlasili s protisovietskym postupom zradcovskej skupiny. Neskôr ich uväznili. Kapitalistická tlač na pokyn State Departementu a Foreign Office tejto vážnej udalosti nevenovala skoro žiadnu pozornosť. Už po dlhší čas sa zdržiavala táto tlač kritiky vedúcej kliky v Juhoslávii, zatiaľ čo útočila čím ďalej, tým surovejšie proti ľudovodemokratickým režimom. Joseph Alsop odhalil 16. februára 1919 v »New York Herald Tribune«, že vtedajšie schôdzky členov Titovej kliky s anolo-ameriekými zástupcami sa konaly konšpiratívne, aby nimi neboly »spôsobené« nesnádze«. Ale nesmierne hospodárske ťažkosti, zavinené zradcovskou politikou a veľké porážky imperializmu v Číne a na mierovom fronte malý za následok potrebu zmeniť plán. TTŽ 10. septembra 1948 vydala podľa »New York Herald Tribune« londýnska firma »Mac Kenzie Envineerinsr Company« zprávu, že uzavrela dohody »prevziať a vyvíjať juhoslovanský železiarsky a oceliarsky priemysel«. Noviny dodaly, že západní pozorovatelia považujú za pozoruhodné, že západná firma dostala plnú moc na úplné preskúmanie a sbieranle potrebných in-formácii o surovinách, výrobných čísliciach a iných dát, ktoré sú v Juhoslávii štátnym tajomstvom. Aby zakryla tento hanebný postoj, stupňovala trockistická skupina svoje útoky na Sovietsky sväz a ľudové demokracie. Tito chcel na nich znovu zvaliť vinu za svoju dohodu s imperialistmi. Moše Piade sa nehanbil tvrdiť, že Spojené štáty a Anglicko pomohly Juhoslávii viac ako Sovietsky sväz. Joseph Alsop naliehal v »New York Herald Tribune« vo zprávě z Belehradu na zrušenie obmedzenia pre vývoz do Juhoslávie a vyhlásil, že »guľka, ktorú dnes predáme Juhoslávii, môže nájsť len jedným spôsobom cestu do Ruska, a to výstrelom do ruskej hlavy«. Z článku »New York Herald Tribune« z 24. marca 1949 a z 10. a 24. apríia sa dozvedáme, že to sú predovšetkým americkí petrolejári a zástupca oceliarskeho trustu Betlehem Steel Corporation, ktorí zavítali do Juhoslávie, aby sa zmocnili tamojších petrolejových ložísk. Súčasne s týmito rokovaniami viedla Titova klika tajné rozhovory s gréckym monarcho-fašistom Tsaidarisom ô spojenectve. Indiskrétnosť Tsaldarisa predčasne odhalila túto skutočnosť. V tom istom čase písalo sa v týždenníku »New Week« v článku »Titov flirt s Wall Streetom«, že Tito sa uchádza o úver u dvoch najväčších amerických bánk. Jedna z nich je »Bank of America«, ktorej prezidentom bol až do svojho úmrtia Taliano-Američan Giannini, finančný dôverník a ctiteľ Mussoliniim, druhý podnik je »Chase National Bank«, ktorá patrí Rockefellerovmu koncernu a ktorá toho roku poskytla pôžičku fašistickej vláde Francovho Španielska. Je len prirodzené, že sa Tito obraeia na banky, financujúce fašizmus. Nie je náhodou, že v americkom senáte sa už vyslovilo niekoľko senátorov pre to, aby sa s Titom zachádzalo rovnako ako s Francom. Ale Wall Street žiada mnoho a dáva veľmi málo. Titova skupina musí stále preukazovať nové a väčšie služby. Len čo začalo jednanie medzi doktorom Jessupom a sovietskym zástupcom Malikom, ktoré viedlo k zrušeniu dopravných obmedzení v Berlíne a k parížskej konferencii štyroch zahraničných ministrov, belehradský rozhlas znásobil svoj prúd cigánstiev proti Sovietskemu sväzu a ľudovým demokraciám. 6. júla mu potvrdil John Mac Cormac v »New York Times« pochvalne, že jeho hlas rinčí ešte viac ako »Hlas Ameriky«. Deväť dní neskôr vyhlasuje Russel Hill v »New York Herald Tribune«, že sa »považuje v americkom záujme pomôcť Juhoslávii, (t. j. Titovej klike)«. Pravicový londýnsky časopis »Time and Tide« dokonca hovorí o tom, že »pomôcť Titovi je životne dôležitým krokom«. Parížsky »Figaro« prezrádza 2. Júna t. r., o aký druh pomoci ide: o Marshallovu pomoc, ktorá viedla západnú Európu do krízy. Keďže Tito má ďalej pracovať pod rúškom »komunistu«, bude Juhoslávia včlenená do Marshallovho plánu okľukou cez Taliansko. A skutočne bola v septembri uzavretá obchodná dohoda s Talianskom ďalším krokom k marshallizácii. Takýto je výsledok zradcovskej trockistickej politiky Titovej kliky. Pred rokom ukázalo Informačné byro komunistických a robotníckych strán, kam musí viesť jeho politika. Keď sa Tito, Kardelj, Rankovič, Džilas a Piade postavili proti proletárskemu internacionalizmu a dali sa na cestu malomeštiackeho nacionalizmu v službách západných imperialistov, nastúpili cestu, ktorá musí, ako hovorí rezolúcia Informačného byra, »priviesť Juhosláviu len k degenerácii v obyčajnú buržoáznu republiku, ku strate nezávislosti Juhoslávie a k premene Juhoslávie v kolóniu Imperialistických štátov.« Vývoj túto analýzu Informačného byra celkom potvrdil, Aie Titova klika naráža na stále väčší odpor juhoslovanského ľudu. I buržoázna tlač, Titovi srdečne naklonená, ako napríklad »Manchester Guardian«, musel priznať, že Titova klika nemá za sebou ani väčšinu komunistickej strany, ani väčšinu robotníckej triedy a že jej hlavonu oporou sú bývali fašisti, kulaci a malomeštiaci. Vzrast nezamestnanosti v Dánsku Kodaň (TASS) — Podľa zprávy dánskeho štatistického úradu vzrástla nezamestnanosť v júli t. r- ° 2000 osôb. V pomere k júli 1948 je v Dánsku o 16.000 nezamestnaných viac. Pietro Nennt do Moskvy Rím (CTK) — Vodca talianskych väčšinových socialistov pietro Nenni prijal podľa zprávy agentúry Reuter — pozvanie na Všeodborovv sjazd ochrancov mieru, i^torý sa začne 25. augusta v Mosltvr PRAVDAS Japonci snap zachránit Kaomiatang Posledná nádej - intervenčná armáda Peiping. (CTK). — V strednej Číne oslobodila čínska demokratická armáda v stredu dôležité hospodárske, kultúrne a priemyselné stredisko Kanhsein v južnej časti provincie Kiansi. Keď čínske demokratické vojská vstúpily na územie provincie Hunan a Kia.nsi, kuomintanské oddiely sa pokúsily o vytvorenie tzv. „prvej obrannej línie“, vedúcej z Hejenu cez Kanhsien do Fučou. Oslobodením mesta Kanhsienu čínskymi demokratickými vojskami však bola teraz táto obranná línia prelomená. V západnom Kiansi dobyly jednotky demokratickej armády rriesto Ljenhua, ležiace 110 km na východ od Henjanu. Kuomintanská správa a kuomintanská. posádka sa, dobrovoľne dály do služieb ľudovej armády. Na severozápadnom fronte oslobodily demokratické vojská dôležité mesto Hučuan v nrovincii Kansu, 110 km južne od Lančou. Šanghaj (IP). — Kuomintanská vláda sa tajne snaží ziskať 100.000 japonských vojakov, ktorí by bojovali proti čínskej demokratickej armáde. Wutičen opusti skoro Čínu, aby ako zástupca Čankajšeka rokoval s Mac Arthurom o podrobnostiach doplnenia kuomintanskej armády japonskými vojakmi. Nepriatelia pokroku v Čine pomýšľajú na to, že pod vedením Čankajšekovým bude v rámci antikomunistickej pacifickej úni utvorená intervenčná armáda, složená z „medzinárodných dobrovoľníkov“. Účelom tohto plámu je jasný a hovorí sa, že vraj kuomintanci v najbližšom čase postavia armádu s 200.000 mužmi, kde budú zastúpení predovšetkým Japonci, aby tak získali poslednú možnosť na úspešnú intervenciu proti ľudovej demokratickej čínskej armáde. Stanovili i žold — 50 dolárov pre každého japonského vojaka. Nemecký imperializmus - miláčik Vatikánu Moskovský rozhlas o prstičeskoslovenskej politike Pia XII. Československé vysielanie moskovského rozhlasu vysielalo v týchto dňoch komentár redaktora Gvozdeva, ktorý biľaguje nepriateľský postoj Vatikánu oproti ČSR. Gvozdev vo svojom komentári hovorí o. 1.: »Vatikán sa snaží svojou provokačnou činnosťou rozvrátiť ľudovodemokartický režim v CSR. V tom sa prejavuje mimo už známych príčin i dávna orientácia Vatikánu na nemeckú reakciu. Pápež Lev XIII., ktorý vystúpil ku koncu -minulého storočia s encyklikou proti socializmu, požehnal nemeckému cisárovi Wilhelmovi v jeho boji proti socialistickým ideám a proti revolučnému robotníckemu hnutiu. Pápež, vydesený Veľkou októbrovou revolúciou a rozmachom revolučného hnutia po celej západnej Europe, obávajúc sa o osud Nemecka a Rakúsko-Uhorska, podnikol energické kroky, aby zachránil ústredné mocnosti pred porážkou a zaistil im aspoň výhodný mier. Vtedy sa zjavil na scéne vtedajší pápežský nuncius v Bavorsku biskup Pacelli — terajší pápež Pius XII, Po porážke ústredných mocností sa Vatikán začal oriento-vať na nové reakčné sily, ktoré videl vo vznikajúcom fašizme v Taliansku. Ale slabosť talianskeho fašizmu viedla k tomu, že sa Vatikán onedlho preorientoval na výbojnejší fašizmus nemecký. Vatikánski agenti v Nemecku — Papén, Brüning a Khas, predáci katolíckej strany centra — pripravovali Hitlerovi cestu k uchváteniu moci. Ako jednu z podmienok podpory hitlerovského režimu žiadal Khas uzavretie konkordátu s Vatikánom. Ochotu hitlerovcov uzavrieť konkordát nadšene podchytil kardinál Pacelli, ktorý bol podľa slov svojho životopisca »vždy známy svojimi sympatiami k Nemcom«. Neboly to samozrejme sympatie k nemeckému pracujúcemu ľudu, ale k nemeckým militaristom, bankárom, priemyselníkom a junkerom. V období Mníchova, tak ťažkého pre ČSR, bola vatikánska politika výslovne zameraná na Hitlera. Pius XI. a neskôr Pius XII. boli ochotní zradiť a tiež zradili v mene križiackeho ťaženia p»oti komunizmu katolíckych veriacich v ČSR a Poľsku. Vatikán nielen neprotestoval proti okupácii ČSR hitlerovským Nemeckom, ale naopak, plne podporoval mníchovskú politiku zrady. V januári 1941 uzavrel pápežov zástupca v Berlíne dohodu s nemeckými fašistami o cirkevnom usporiadaní pohraničných oblastí, ukradnutých nacistami Československu. Podľa dohody pápeža s Hitlerom boly farné oblasti čs. pohraničia proti záujmom čs. katolíckych veriacich pripojené k nemeckým diecézam, čím Pius XII. oficiálne uznal okupáciu čs. pohraničia fašistami. Úzke spojenie mal pápež i so slovenskými fašistami. Uznal tzv. slovenskú vládu už v apríli 1939, hoci dobre vedel o všetkých zverstvách, ktoré tisovskí fašisti robili. V čase, keď celé ľudstvo odsúdilo barbarstvo fašizmu, vyhlasoval Pius XII., že jeho »otcovská láska rovnakou mierou zahrnuje všetkých našich synov a dcéry«. Pápežovi bol podľa týchto slov rovnako milý esesácky vrah, ktorý týral obyvateľstvo Lidíc, ako lidický katolícky farár, ktorý sa stal obeťou tohto osesáka. Vatikán sa bez slova pozeral na to, ako ČSR trpela pod nacistickou okupáciou a Gestapo hromadne zatváralo, mučilo a popravovalo čs. veriacich. V tom istom čase udržiaval pápež priateľské styky s hitlerovským Nemeckom. Pápežský nuncius Orsenigo navštevoval Hitlera a pápež mu často osobne písal. Takáto bola dnes tak zdôrazňovaná neutralita Vatikánu. Po vojne sa Vatikán otvorene premenil na nástroj tých najreakčnejších kruhov anglo-amerických imperialistov a práve tak, ako aj kedysi, vystupuje ako nepriateľ tábora demokracie a socializmu a tým 1 čs. ľudu. Plne podporuje politiku anglo-amerických expanzistov, usilujúcich o vytvorenie militaristického západonemeckého štátu, ktorý by bol nástupišťom proti štátom ľudových demokracií a SSSR« — konštatuje komentár moskovského rozhlasu. Festivaloví hcstiavm&ste maďarských p’etťersv Budapešť (CTK). — V stredu popoludní boli v meste pionierov nadšene privítaní členovia čínskej a austrálskej delegácie, skupina černochov z francúzskej Afriky a niekoľko Američaniek. Malí obyvatelia tohto detského mesta ich samozrejme povozili na svojej železnici, sprevádzali ich mestom a odporúčali im, aby si prečítali pionierske noviny. Pritom ukázali všetkým zahraničným hosťom všetky zariadenia a všetko, na čo sú tak hrdi. Hosťom z čiernej Afriky obdivom svietili 'oči, Číňania sa dorozumievali rukami a na všetkých bolo vidno, že obdivujú šťastný život detí v ľudovodemokratickej republike. Britská vláda odmieta vydať Pab!o Nerudovi vstupné vízum Londýn (CTK) — Štvrtkový »Daily Worker« kritizuje v úvodníku ďalší škandálny čin britského ministerstva zahraničia, ktoré v týchto dňoch odmietlo vydať vstupné vízum známemu čílskemu básnikovi Pablo Nerudovi. Podľa »Daily Worker« britské ministerstvo zahraničia odmietlo Pablo Nerudovi vydať vstupné vízum preto, že tento básnik je známym antifašistom, ktorý sa zúčastnil na parížskom svetovom sjazde za mier. Časopis píše: »Delegácie fašistického režimu v Grécku sú vo Veľkej Británii oficiálne privítané a návštevníci z USA vstupné vízum vôbec nepotrebujú, ale členov odborovej federácie na rozkaz labouristickej vlády vykazujú z Británie. USA žiadajú odchod Crippsa Praha (TASS) — Ako oznamuje agentúra Telepress, sišli sa v stredu britský ministerský predseda Attlee a minister zahraničných vecí Bevin. Parížske vydanie časopisu »New York Herald Tribune« o ich schôdzke píše, že Bevin sa usiluje o demisiu ministra financií Crippsa, lebo chce obsadiť aj jeho miesto vo vláde, aby mal vo svojich rukách zahranično-hospodársku politiku Veľkej Británie. Podľa zpráv časopisu Bevin by bol ochotnejší voči USA v otázke znehodnotenia britskej libry, čo bude hlavným predmetom rokovaní medzi zástupcami USA a Veľkej Británie v septembri vo Washingtone. Výnimočný stav v Chile Santiago de Chile — V čilsk-m hlavnom meste Santiago de Chile došlo v stredu k vážnym srážkám medzi obyvateľstvom a políciou, ktorá použila streľných zbraní. Pritom bolo 6 demonštrantov zabitých a 37 zranených. Vyše 50 osôb zatkli. Podľa zprávy agentúry AFP vyhlásila čílska vláda ešte v stredu výnimočný stav a svolala parlament na mimoriadne zasadanie. Dôvodom protestných prejavov obyvateľstva je stále väčšia drahota, spôsobená nedávnym vzostupom cien potravín a spotrebného tovaru. Okrem toho protestovali demonštranti nrotj zvýšeniu cestovného na autobusových linkách. Agentúra AFP k tomu dodáva, že sväz číslskych študentov vyhlásil na znamenie protestu proti stredajším udalostiam generálny štrajk na ueurčitú dobu. Ako obvykle v podobných prípadoch, hovorí komuniké čílskej vlády o „revolučnom sprisahaní organizovanom komunistami“. Vzácny tins í vo Washingtone Moskva (SIB). — Do Washingtonu pišiel čestný hosť. Prijal ho osobne americký prezident a i. Hosť prehovoril v oboch komorách amerického Kongresu. Viedol prísne dôverné rokovanie v Bielom dome i v štátnom departemente. Týmto hosťom je filipínsky prezident Kirino. Michajlov píše v „Izvestiach“, že huk okolo návštevy tohto významného činiteľa by mohol niekoho pomýliť, keby neboly známe Isté okolnosti. Kirino prišiel do Washingtonu po‘ uverejnení nasledujúceho dňa takzvanej Bielej knihy štátneho departementu. Táto kniha obsahuje jednoznačné priznanie krachu americkej politiky v Číne. Nie nadarmo naznačovala americká tlač, že povolanie filipínskeho prezidenta do Washingtonu súvisí s nejakými novými americkými krokmi v politike na Ďalekom východe. Je jasné — píše Michajlov — že tu ide o nový beznádejný pokus riešiť osud národov Ďalekého východu „béz pána“, t. j. bez národov samotných. Hlavnými postavami tohto hnutia je už spomenutý Kirino, Čankajšek a juhokórejská bábka amerických militaristov Li Synman. Hrajú podľa nôt, ktoré dostali z Ameriky. Ako lákadlo uviedli vychýrený Tmmanov programo pomoci zaostalým oblastiam, v rámci ktorého vraj Spojené štáty budú mať úzky vzťah k Tichooceánskemu sväzu. Práve takúto schému vyložil Kirincŕ, keď hovoril v americkom Kongrese. Nevyniká však zrejme veľkými diplomatickými schopnosťami, lebo vyhlásil, že táto schéma je čisté dočasná a že hospodárska pomoc Spojených štátov má dať do rúk reakcionárov na Ďalekom východe zbrane a hospodárska spolupráca ázijských krajín má viesť k novému vojenskému bloku, tak ako Marshallov plán pripravil pôdu pre Severo-atlantický pakt v Europe. Kirino zahral svoju úlohu zrejme zle. Vyhlásil to, že sa ameleké vládne kruhy pokúšajú vytvoriť útočný východe, práve blok na Ďalekom tak odporujúci Charte OSN a namierený proti záujmom národov, ako jeho atlantický predchodca. Michajlov poukazuje, že celý ten pokrik okolo ľichooceánského paktu zdôrazňuje ešte silneišie krach americkej politiky na Ďalekom východe.