Pravda, marec 1985 (LXVI/51-76)
1985-03-23 / No. 70
O DRÁME A SPOLOČNOSTI S DRAMATIKOM JÁNOM SOLOVIČOM ZNEPOKOJUJE MA ĽAHOSTAJNOSŤ Začiatkom tejto divadelnej sezóny nviedll v nitrianskom Divadle Andreja Bagara premiéru hry zaslúžilého umelca jána SOLOVlCA Meridián. Preila ui takmer všetkými slovenskými javiskami. Dramatik ju napísal takmer pred pätnástimi rokmi a nestratila nič na svojej aktuálnosti. je to zrážka rozličných právd 1 charakterov, ktorej sme stále svedkami. Dôkazom živosti tejto hry je pripravované uvedenie na Novej scéne pražského Národného divadla. Postavu komunistu Tomáša Benedika sa pripravuje stvárniť známy herec Jiří Vala. Už zo skálky je zrejmé jeho vnátorné zanietenie pre pravdu tejto postavy. S istotou vstupuje do dialógu s „prakticky“ mysliacim synom Ujom, ktorý dobre ovláda vžetky vývrtky — ako ich poznáme i my. Vieme, že sá to javy, ktoré brzdia pohyb v nažej spoločnosti, a predsa ich tolerujeme, ba niekedy ich neváhame aj využiť. Človek, ktorý sa proti nim otvorene postaví, vyznieva neraz smiešne. Jiří Vala mi o tejto postave povedal: „Keby nebolo takýchto ťudi, nemohli by sme vôbec existovať. Vážim si etický pohlad na život, najmä pohľad z hľadiska človeka čestného a čistého. O takéhoto človeka mi vždy išlo a ide. Takým som sa snažil byť.“ Pražská premiéra je už na budáci týždeň. Náš redaktor Peter VALO požiadal dramatika o tento rozhovor. ■ Aktuálnost nastolených problémov neprestáva napriek viac rokom, ktoré ubehli od napísania hry. Ze by spomínané spoločenské choroby prešli do chronickéj formy a načrtnuté situácie sa nezmenili? — J. Solovlč: Menia sa, tak ako sa íenl a vyvíja život okolo nás. Mulme si uvedomiť jeden základný akt. Žijeme v triedne rozdelenom vete a nežijeme vo vzduchoprázdne, roblémy, ktoré sme riešili pred pätlástimi rokmi, sú za nami a dnes mále pred sebou starosti celkom inej ovahy a kvality. Dôležité je však, e naša spoločnosť o nich vie, že ich leutajuje a že vedúca sila spoločnosti, ktorou je Komunistická strana ieskoslovenska, ich postupne rieši j napriek mnohým nepredvídaným lomplikáciám a zložitostiam. Nedáv- LO som dostal otázku, či Je Meridián ba lekciou socialistickej etiky, konrontáciou názorov generácií na SNP, ilebo Je ťažisko tejto hry v hľadaní >ravdy a zmyslu života? Odpovedal ;om stroho, že v príbehu rodiny Beíedikovcov som sa pokúsil obsiahnuť edno aj druhé. Sedemnásť doterajílch inscenácií tejto hry na scénach íeskoslovenských divadiel dáva vari asnú odpoveď na túto otázku. Veľcý mravný odkaz nedávnej hrdinskej tapitoly našich národných dejín nenožno predsa odtrhnúť od súčasnosti, v ktorej si najmä mladá generácia hľadá zmysel svojho života. Bol by som však neúprimný, keby som sa nepriznal, že ma najmä u našich mladých ľudí čoraz častejšie znepokojuje istý posun ich diváckych sympatií v tejto hre na stranu staršieho syna Ilju, ktorý si svoju životnú cestu zabezpečuje nie celkom čistými prostriedkami, ja viem, že chyba iste nie je len v mladých ľuďoch, že ju treba odstraňovať v oveľa širších súvislostiach, než sa nám zdajú na prvý pohlad. Sklony ku konzumnému spôsobu života nie sú len výsadou mladého pokolenia, nepadli z oblakov, ale majú hlboké korene v našom Burina myslení. nevytrhávaná aj s koreňmi burinou, ostáva roz- plodzuje sa vždy nanovo veľmi rýchlo a energicky. Tu nás čaká poriadne plná náruč práce a čim dlhšie ju budeme odkladať bude ťažšia. ■ Otec Benedlk v Meridiáné sa nechce so všetkým vyrovnávať. Nechce ustupovat. Na ceste hľadania charakteru vSak nesmie ostat sám. Má rád svofe deti a nemôže si pomôct, keď mu starSÍ syn uniká. V tom fe to postava tragická. Jiří Vala kladie dôraz na repliky s mladším synom, ktorý nechce protekciu pre prtfatle na vysokú školu a hovorí otcovi: „O mňa nefde.“ Otec odpovedá: „Nie. O mňa Ide. f a musím mat aspoň v niekom Istotu." Hlavnou myšlienkou hry fe hľadanie Istôt, Ich utváranie. Aká fe úloha dramatika v súčasne! spoločnosti? — J. Solovlč: O nič menšia ako v minulosti. Dráma bola a ostáva vrcholom, korunou literatúry od antických čias až po dnešok. Jej úloha, miesto a postavenie je stále veľké a mimoriadne zodpovedné, či to už bolo pred zaplnenými gréckymi amfiteátrami alebo pred publikom zhromaždeným pri televíznych obrazovkách kdekoľvek na zemeguli v tomto čase. Dramatik musí cítiť v každom svojom povedanom slove obrovskú mieru zodpovednosti, lebo sa neprihovára svojmu divákovi v dôvernej samote s textom básne alebo knihy, ale vždy kolektívu ľudí. Súčasný dramatik, tak ako jeho predchodcovia v dejinách literatúry, musí cez dialóg svojich hrdinov či už ide o oslobodzujúci smiech alebo slová dramatickej katarzie, pomáhať človeku niesť bremeno života, rozmotávať jeho uzly, hľadať odpovede na otázky. Je to ťažká a namáhavá práca, aj preto bolo dramatikov vždy tak málo v každej literatúre a nie je to ináč ani dnes. Dramatik nekončí svoju prácu odovzdaním napísaného textu ako básnik či prozaik, ktorým príchod ich diela k čitateľovi už potom zabezpečuje tlačiarenský stroj. Dramatik sa v tejto etape stáva členom živého kolektívu ľudí, ktorí pred jeho zrakom naplňajú živým slovom jeho repliky, dramatik musí cítiť, že z tvorcu sa stáva spolutvorca a pokiaľ sám nie je účinkujúci ako kedysi Shakespeare a Moliére, musí vedieť bez štipky závisti prijímať ovácie, ktoré vdačné publikum pripraví nie jemu, ale svojim obľúbeným a populárnym hercom a herečkám. ■ Co vás ako spisovateľa dramatika, poslanca a komunistu znepokofufe na živote súčasníka? — J. Solovlč: Ľahostajnosť. Táto, žiaľ, ľudská a nepekná vlastnosť ma vzrušovala už v začiatkoch môjho umeleckého pôsobenia a trápi ma stále. Venoval som je] pomerne veľa pozornosti, a to tak ako spisovateľ, aj ako poslanec, komunista a občan tejto spoločnosti. Ktosi veľmi múdry už kedysi dávno povedal, že od svojich priateľov 1 nepriateľov vieme, čo môžeme očakávať, ale ľahostajný človek je najnebezpečnejší, lebo ten zrádza v každej možnej chvíli a životnej situácii. Ľahostajnosť je zlom, proti ktorému musíme bojovať všetkými možnými a dostupnými prostriedkami. Myslím na ľahostajnosť tak k najzákladnejším otázkam bytia či nebytia ľudstva, ako i ľahostajnosť k takým drobnostiam, ako sú najobyčajnejšie vzťahy medzi najbližšími Iudmi, rodinou počnúc a pracoviskom končiac. ■ Veľa problémov, o ktorých zvykneme na stránkach našich novín hovořit, vyplýva z nízkef kultúry medziľudských vztahov, zo zvrátenosti v ponímaní hodnôt. Tieto faktory dokážeme změnit len tažko. Co v tom dokáže umenie? — J. Solovlč: Všeličo, ale samozrejme, že nie iba samo osebe. Umenie môže všeličo osvetliť, priblížiť, vypovedať, ozrejmiť, upresniť či roz-triasť v predstavách človeka, ktorý je ochotný prijímať umenie. Umenie má totiž veľkú príťažlivú silu, ale aby táto jeho sila správne pôsobila na vedomie, tu už musí rovnako pôsobiť celý rad dalších faktorov, ktoré spoluutvárajú a formujú charakter nášho človeka. Podľa môjho názoru je tu obrovský priestor, v ktorom by v socialistickej spoločnosti mali a mohli vedľa seba priam synchrónne pôsobiť kultúra, fyzkultúra, pedagogika, psychológia, sociológia atd. Mám taký pocit, že v tomto priestore pôsobíme každý príliš izolovane a len po svojej úzko rezortnej linke. ■ V poslednom čase sa vradate do histórie. Prečo? — J. Solovič: Takmer plné dve desaťročia som sa venoval najsúčasnejšej súčasnosti, a to tak na televíznych obrazovkách, ako 1 na javisku. Mám vari plné právo na tento spätný pohlad a návrat k starej láske, ktorou bola pre mňa minulosť už v mladíckych rokoch (Koperník, Štúr, Makovický). Vôbec si však nemyslím, že by som svojimi ostatnými historickými hrami nejako unikal spod zodpovedností za každé napísané slovo. Naopak, aj témou z minulosti možno veľmi aktuálne prevravieť k dnešku. Výstižne túto skutočnosť formuloval K. Čemenko vo svojom prejave na zhromaždení sovietskych spisovateľov pri príležitosti 50. výročia vzniku Zväzu sovietskych spisovateľov, ked povedal, že je dobré, ak prežívame renesanciu historických tém, lebo výchova dejinami je dôležitým prostriedkom výchovy k vlastenectvu a internacionalizmu, nech sa umelec zaoberá akoukoľvek témou, súčasnou alebo historickou, domácou alebo medzinárodnou, nech pracuje v akomkoľvek žánri, spoločenská hodnota jeho diela je daná predovšetkým ideovým a politickým postojom a svetovým názorom, ktorý obraňuje a presadzuje. ■ Vaša hra Peter a Pavel má podľa záujmu divákov a ohlasov kritiky úspech. Ste spokojný? — J. Solovič: Spokojný sám so sebou a s vlastnými tvorivými výsledkami som nebol nikdy. Mám však radosť z prvého uvedenia tejto veselohry, ktorú na scéne činohry SND utvoril mimoriadne zanietený kolektív pod vedením zaslúžilého umelca Ľubomíra Vajdičku. Mám radosť z plnokrvného hereckého prejavu nielen oboch hlavných predstaviteľov, ale všetkých účinkujúcich, ktorí uvoľnili zo seba kus hravej fantázie a nadšenia. Som rád, že ho odovzdávajú bez zvyšku a naplno svojim divákom v rozosmiatom hľadisku našej prvej scény. Srdečný smiech je vzácnym darom, som šťastný, že ho spolu s nimi môžem aj ja takto odovzdávať všetkým, ktorí sa na toto predstavenie prídu pozrieť. a obchádzať, tým Zaslúžilý umelec Miroslav Clpár: Z cyklu Bratislava 1985. Fejtónovým perom Dilema Pozerat celý večer televíziu je nezdravé. Nepozerať — nudné. Divat sa na nenáročný program je zbytočné, sledovat náročné diela fe únavné. Dlhá relácia človeka uspí, pri krátkef si ani nezdrlemne. Hudobno-zábavné programy sú hlučné, pri psychologických drámach je neznesiteľné ticho. Vzdelávacie relácie sú nezrozumiteľné, spoločenské kvízy — polopatlstlcké. Sediet pred televízorom samému fe otupné. V spoločnosti Iných sa nemožno sústredil. Dívat sa na prvý program znamená nevldlet druhý. A naopak. Zostáva jediná možnost — vypnút televízor a robit niečo Iné. Napríklad čítat. Čítal celý večer knihy fe nezdravé. Nečítat — nudné. Citát fe lepšie posedtačky ako postojačky, lenže na poradách sa človek nasedí dost a dost. Najlepšie je čítat poležiačky, ale to zasa neodporúčajú lekári. Citát zlú knthu nemá zmysel. Dobrú vypredali. Malú knižku sa neoplatí ani načínat, väčšiu možno prečítat v pohodlí na pracovisku. Čítaním ľúbostnej poézie vzbudíte podozrenie manželky, erotickou prózou plané nádeje. Čítaním brakovej literatúry poslúžite ako odstrašujúci príklad pre deti, štúdiom klasiky prezradíte vážne medzery vo všeobecnom vzdelaní. Brehmov Život zvierat je tažký do ruky, ľahučké laponské verše hatkal sú načmárané akýmisi nepochopiteľnými hakml-bakml. Cestopisy opisujú cesty, na ktoré sa nikdy nevydáte a z príručiek pre kutllov Urob sl sám získate Iba ak komplexy menejcennosti. Detské knižky pre vás nie sú a vkladná knižka je pre manželku. Zostáva jediná možnost — nečítat. A čo Iné robit? Pravdaže pisai. Pisát celý večer je nezdravé, nepísal — nudné. Pisát možno ako Balzac alebo Hemingway postofačky, ale sú z toho kŕčové žily. Dá sa písat aj postojačky, ako písali všetci ostatní velikáni, lenže oni už všetko napísali. Pri písaní možno af ležat, ak nefde ani tak o písanie ako o príjemné prežitie večera. Písať treba tak, aby sa to dalo čítat. Písat nenáročnú literatúru fe zbytočné, náročnú — nemožné. Písanie veľkého románu vystľuje, malý sa neoplatí ani začínat. Písat jednu knihu znamená neplsat tnú. A naopak. Najlepšie teda fe neplsat nič. Co však robit celý dlhý večer? Zostáva jediná možnost — pozerat televíziu... Sestra talentu Autori sú už raz takí — zväčša nosia siahodlhé opusy. Najmä začiatočníci hrešia voči Čechovovmu: stručnost — sestra talentu. (A Cechov, ako hovoril L. N., to je Puškin v próze.) Vecnosť, hovorievam Im, vecnosť dnes platí na čitateľov a čitateľky, a nie kadejaké kudrlinky, epitetá, metafory a citáty z klasiky. Ale ont o nie, len tak sypú z rukáva dojáky „novej fart, novom živote“, o tom, že „samota fe zlá", že „každý chce pre niekoho žtt", že „láska nie je len slovo“ ... Veď to poznáte. Aby ste ml správne rozumelt — ak slovo vytryskne zo srdca, prosím, ale opisovat od Iných, ktorí to možno vôbec nemysleli úprimne...? Onehdy prlštel do redakcie urastený, ešte pomerne mladý muž. Na prvý pohlad vidím — debutant. Líca bledé, pod očami kruhy, špička nosa orosená potom. Rozochvenou rukou ml podáva plod prebdetých nocí: „Pozriete sa ml na to?" Neverili by ste, čo dá práce zušľachtlt jeden začiatočnícky rukopis. Nielenže ho treba štylisticky, syntakticky, gramaticky učesat, ale af upravit reálie z hľadiska životnef pravdivosti a potrieb čitateľa. Najskôr sl však overujem svoj prvý dojem: „Publikujete prvý raz, však?" Nezmôže sa na slovo, Iba celý červený prikývne. Nemusí ntč hovořit, je to jasné od prvého riadku: „Mladý urastený muž so solídnym spoločenským postavením, citlivou dušou, ušľachtilými záľubami ..." — prirodzene — „a s troma malými záväzkami..." — pozrtmežel — „poskytne primeranej partnerke s útulným hntezdočkom nezabudnuteľné chvíle rodinného štastta.“ Slová, slová, slová — koho tle dnes dojmů! A tá značka! — „Zn.: So mnou nikdy nezostarneš.“ Vtipné, ale nepraktické. „Mladý muž,“ hovorím autorovi, „vy narábate so slovom, akoby sme my vám, a nie vy nám platili za každý riadok... Ale hneď ho utešujem — na prvý pokus to nie je zasa také zlé, chce to Iba trochu zhutnit a zvýraznit podstatné. Asi takto: „Ing. 32/188 bez strechy nad hlavou hľadá partnerku s primeraným bytom. Zn.: Auto a chata vítané." JURAJ HALAS PRAVDA I Tomáš Janovic Z NOVÝCH EPI6RAM0V Snobi Obdivujú všetko západné, a) keď to tam dávno zapadne. Televízny vek Stávalo sa u nás často, a nie raz, že parobok v krčme spil sa pod obraz. Liter pekne k litru, slovko zase k slovku. (A my už len nemí pod tú obrazovku ...) Starnutie Kedysi som hľadal nový uhol pohľadu. Ako starnem, už len nový uhol ohľadu Pri čítaní Balzaca Zrejme už a| vtedy také typy žili, čo ti neprepáčia, Ze ta podrazili. Ešte sa stáva Kde je ryžovlsko, tam je hryzovisko. Malomeštiak Keď už dačo drží v hrsti, nepáli si radšej prsty. List zo Sovietskeho zväzu BÁSNIKOV POZDRAV Pred štyridsiatimi rokmi, v prvých aprílových dňoch roku 1945, prišiel do Bratislavy s bojovníkmi oslobodlteľskej Červenej armády aj mladý sovietsky básnik poručík Igor Grebcov, ktorý sa v našom meste zotavoval zo zranenia. Fron-* tom prešiel od Stalingradu cez Ukrajinu, Rumunsko, Juhosláviu a Maďarsko až k nám na Slovensko. Narodil sa 23. marca 1923 v Krasnojarsku, takže práve dnes sa dožíva 82 rokov. Od chlapčenských liet sa aktívne venoval literatúre, svoje verše uverejňoval v rozličných sibírskych literárnych časopisoch a almanachoch, avšak prvé preklady jeho básní uverejnil — ešte počas oslobodzovania Československa — náš denník Pravda (v preklade Jána Ponlčana). Po vojne pracoval súdruh Grebcov ako novinár, v rokoch 1960 až 1975 ako korešpondent nášho družobného denníka Sovetskaja Rossija pre Ďaleký východ a Povolžie. Od roku 1975 pracuje v Moskve v rozličných straníckych funkciách. V súčasnosti pripravuje vydanie knihy Naša 252. divízia. V minulých dňoch sme dostali od súdruha Grebcova list, v ktorom píše: „Drahí súdruhovia! Čoskoro uplynie štyrtdsat rokov odvtedy, čo som mal čest byt hostom redakcie Vášho denníka Pravda. Dovoľte ml preto zablahoželal Vám k okrúhlemu výročiu oslobodenia Bratislavy od nemeckých okupantov a k nadchádzajúcemu jubileu nášho spoločného veľkého víťazstva, ako aj zaželat Vám veľa tvorivých úspechov v novinárskej práci. . Dodnes s láskou uchovávam výstrižky z Pravdy, veď nikdy predtým som nepublikoval verše v takých významných novinách. Drahé sú ml však aj preto, lebo divíziu, v ktorej som slúžil ako literárny redaktor divíznych novín Bojová červenoarmejská, premenovali za oslobodenie Bratislavy na 252. Charkovsko-brattslavskú streleckú divíziu, vyznamenanú radmi Červenej zástavy, Suvorova a Bohdana Chmeľntckého. Okrem toho moja báseň Srdce vojaka, uverejnená v Pravde, zaznela v tých slávnych dňoch aj zo scény bratislavského divadla, v ktorom som sa 1. mája, osem dni pred koncom vojny, zúčastnil na slávnostnom večere venovanom nášmu spoločnému sviatku... S úctou Váš priateľ.“ SLOBODE v Igor Grebcov SRDCE (Oryvky) VOJAKA Od Stalingradu, dlhočiznou cestou, prišli sme, súdruh, — a tu pri Dunaji si spomíname často aj s bolesťou, akože je to v našom rodnom kraji? Brezové háje sú tam, záhrady, a mladosť ako jar v kvite, a jazier iskriace sa kaskády a slávik spieva pri polnočnom svite, aj život, práca, radosť, rodina, aj dievča, ktoré na niekoho čaká, — vlasť moja) — na teba vždy spomína, o tebe spieva pieseň od vojaka. II. ... A naraz, hučiac, mocným príbojom, zaznelo „hurrá“ po priestore. Tuho som stisol pery a šiel som, — predo mnou obraz, tvoj mi horel: že ten tvoj postriebrený vlas ja pomstiť musím, tvoje vrásky, že to chceš, že ja idem, na rozkaz, tvoj, vlasti, — že ja na boj idem z lásky. Pomstiť sa tak, Ze puknú kamene, všade, kam naša noha vkroči, no v rukách mieru znamenie, nech ľuďom radosť žiari z oči. A ja?? Ja? — Vrátim sa ti, neboj' sa. Každého smrť tu nezasiahne, veď komu srdce lásky striasa, chráni ho ten, kto za nim láskou prahne. Ty v boji predo mnou choď ako kvet a cesta moja bude bez nešťastia ... K mamičke mojej, pozdrav leť len, leť, že mnoho zdravia, mnoho, mnoho šťastlal — (Preložil Ján Poničan) Rozkvitnuté umenie banskobystrického súboru Urpín OBRAZY KULTURY ĽUDU V okrase stredoslovenskej metropoly Banskej Bystrice máme tri súbory, ktoré umeleckým významom a spoločenským dosahom prekročili prostredie svojho vzniku a vycibreným umeleckým prejavom sa zapísali do vedomia ľudí našej vlasti i viacerých európskych štátov. Okrem sáboru Urpín možno takto pozitívne hovoriť aj o sábore Mostár a sábore Partizán. Lenže týmto výpočtom sa nesumarizuje celá základňa záujmovej umeleckej činnosti v Banskobystrickom okrese. Tá totiž tvorí asi 35 speváckych, tanečných a hudobných sáborov, s pozoruhodne rozvinutou činnosťou detských a mládežníckych kolektívov, folklórnych skupín, ale aj takých telies, akým je napr. 4B- členný Krajský symfonický orchester. Skladá sa z dobrých hudobníkov, pedagógov ľudových škôl umenia a iných schopných inštrumentalistov, ktorí majá radi náročné hudobné umenie a chci sa podeliť o umelecké hodnoty s veľkým poslucháčskym zázemím. O širokej skladbe osvetovej činnosti v okrese sa na stretnutí rozhovoril riaditeľ Okresného osvetového strediska Ján Husárik. Z jeho slov sa zračí ovládanie témy, znalosť problematiky, zjavný denný styk s tým, čomu hovoríme kuítúrno-osvetová práca na dedine, v mestách, kde sa namiesto teoretizovania o „formovaní perspektív“ tvorí konkrétna kultúrno-osvetová služba verejnosti. Veď už len príprava Horehronských dní spevu a tanca v Heľpe, účasť na formovaní festivalu populárnej piesne Bystrické zvony, na prehliadke koncertných umelcov v Banskej Bystrici a úsilie, aby sa súbory dostali aj na náročnejšie domáce a zahraničné pódiá, naznačuje, že Okresné osvetové stredisko v spolupráci s mestskými a krajskými organizáciami a inštitúciami (PKO, KOS, pobočka Zväzu slovenských skladateľov a i.) sa cieľavedome usiluje plniť uznesenia XVI. zjazdu KSČ a zjazdu KSS. Plne si uvedomuje kultúrnopolitický význam svojej činnosti, ktorú rozvíja v intenciách rozpracovaných úloh krajskými a okresnými straníckymi a štátnymi orgánmi, ktoré sa zameriavajú na skultúrňovanie a všestranné zveľaďovanie života spoločnosti. Na realizácii tohto poslania sa zúčastňuje aj súbor Urpín. Jeho začiatky siahajú do roku 1957, ale oficiálne sa jeho vznik datuje 12. februárom 1958, ked uznesením Rady KNV vznikol Krajský súbor ČSM. Jeho hlavnou úlohou sa stalo spracúvanie autentického horehronského folklóru v tanečných, hudobných a speváckych skladbách a v najkvalitnejších ochotníckych prejavoch. Náročnú úlohu organizácie prevzal na seba Ján Husárik, skúsený pracovník v osvetovej činnosti a bývalý člen Vojenského umeleckého súboru kpt. Jána Nálepku v Bratislave. Od začiatku spolupracoval aj s Karolom Bélom, ktorý prišiel do Banskej Bystrice zo SĽUK-u. Prvé vystúpenie 28. 10. 1958 potvrdilo reálnosť dobrého zámeru. Roku 1983 súbor aj so svojím vedúcim preradili k banskobystrickému ZK ROH Slovenky, n. p., a dostal aj nové (terajšie) meno. Jeho činnosť dodnes predstavuje asi 1200 koncertov a množstvo zájazdov do 15 európskych krajín, vrátane ZSSR a ostatných socialistických krajín, ďalej Francúzska, Anglicka, Belgicka, Holandska, Talianska, NSR atď. A ohlas? Za všetko krásne, čo sa súbor o svojej činnosti podozvedal a najmä dočítal na stránkach domácej i zahraničnej tlače, hodno citovať slová predsedu grófskej rady z britského Durhamu: „Vážení páni a dámy, videli ste program amatérskeho súboru, ktorý pracuje pri jednej slovenskej textilnej fabrike. Aká vysoká musí byť kultúra tohto národa a aké jasné musí byť slnko nad týmto mestom, ked dokážu takto spievať a tancovať.“ Odvtedy, roku 1966, sa súbor ešte viac zdokonalil. Jeho novým zriaďovateľom sa stalo Okresné osvetové stredisko a vedúci Ján Husárik prevzal aj funkciu riaditeľa. O záujmovej umeleckej činnosti (v širšom slova zmysle) povedal: „V našom okrese ZUČ predstavuje širokú škálu žánrov a foriem. Utvára priestor na spájanie osobných záujmov mladých ľudí so záujmami celej spoločnosti. Vplýva na formovanie ich myslenia, pomáha pri sebazdokonaľovaní mladých ľudí. Máme pekné príklady, ako práve pôsobenie v súbore podnietilo ctižiadosť niektorých k štúdiu, návšteve večerných škôl a mimoprak covných foriem štúdia. Mnohí členovia súboru prichádzajú na skúšky aj s knihami a vo voľných chvíľach študujú alebo aspoň čítajú. A ked im treba čosi vysvetliť, tí vzdelanejší im radi pomáhajú. Netreba zabudnúť, že náš súbor (deväťčlenná hudba, dvaja-traja speváci, dvaja inštrumentálni sólisti a 16 párov tanečníkov) má síce väčšinu stredoškolákov, ale aj študentov zo stredných odborných učilišť, ďalej inžinierov, doktorov, úradníkov (celkove z asi 19 profesii), ale ako kolektív je to jednoliate teleso, kde tieto rozdiely zanikajú. V kolektíve sa však formuje aj ich politické myslenie. Naši ľudia rozmýšľajú, vedia porovnávať a vedia si aj utvárať názor na život v iných krajinách. Vedia, že nie všetko Je zlato, čo sa blyští. Je to aj výsledok dobrej politickej práce v našom súbore.“ V súbore Urpín sa za roky činnosti vystriedalo množstvo členov. Tým, že sa dievčatá vydávajú, chlapci idú na vojenčinu, zakladajú si rodiny a mnohí sa rozchádzajú do rozličných končín vlasti, teleso sa sústavne omladzuje. Lenže s tým súvisí aj nevyhnutnosť obnovovania programu. Bilancia naštudovaných programových skladieb je veľká, neraz doslova objavná, inokedy inšpirovaná podnetmi iných súborov, ale aj viaceré pôvodné programy bystrického súboru inšpirujú vedúcich pracovníkov iných telies. Takou je napr. tanečná scéna Ľubietovskí debnári. Neraz treba vynaložiť veľké úsilie na stvárnenie nového programového „Na pamiatku nášho známeho čísla. folkloristu Pavla Tonkoviča,“ hovorí súdruh Husárik, „sme chceli urobiť program z jeho rodiska na tému Dobrý deň v Podkoniciach. Dalo nám to roboty, výskumu, rozhovorov s ľuďmi, bačami, mladými i starými, kým sa podarilo stvárniť úspešný program v troch častiach — Na lúkach, Na salaši a Na dedine. Úspech Je o to väčší, že ľudia z Podkoníc sa v programe priam vidia, cítia v ňom svoje prostredie, kus vlastného života.“ Takto možno hovoriť aj o ďalších komponovaných programoch, ako je Valaštička-šikovnica, Veselosť — krásy cnosť, Šorový tanec, Na moste, Podpolianske cifry, Šantenie atd. Väčšinou ide o folklórne zdroje z Horehronia a Pohronia, ale súbor zavše siaha aj po námetoch z východného Slovenska, z Goralská iných regiónov. Na realizácii nových a programových čísiel súboru pomáhali aj iní choreografi: Juraj Kubánka, Cyril Zálešák, Igor Kovačovič, Viktor Virčenko zo ZSSR, Vaso Popovlč z Juhoslávie. Ťažisko tejto činnosti spočíva však predsa len na Jánovi Husárikovi, ktorému pripadla úloha sformovať a vyprofilovať súbor na úroveň, aby sa stal príkladom aj pre iné súbory. Mnohí bývalí členovia súboru Urpín vedú dnes vlastné kolektívy a tie patria aj v náročnej konfrontácii medzi úspešné. Napríklad dr. Baranová vedie známy spevácky zbor pedagogickej fakulty Mladosť, E. Hlasicová je vedúcou súboru Radosť, Spevácky zbor na gymnáziu J. G. Tajovského vedie Ján Petrus, ale o úspechoch v tejto oblasti možno hovoriť aj v súvislosti s činnosťou Jána Pivolusku, Jána Tlučáka atď. Dobré príklady priťahujú. Možno teda súhlasiť s Jánom Husárikom, ked hovorí: „Záujmová umelecká činnosť je jedným z tých cenných prostriedkov na sebavzdelávanie a sebazdokonaľovanie človeka, ktorý možno uplatniť všade, kde nechýba chuť žiť radostne a tvorivo.“ MICHAL PALOVCtK Záber z programu súboru Urpín. Snímka archív 23. MARCA 19853