Roľnícke Noviny, apríl 1971 (XXVI/77-101)
1971-04-08 / No. 83
Už tradične dobré Horovce MLIEKO a plemenný chov Pred niekoľkými rokmi vnášej ankete „Hľadáme najlepšieho dojida“ sa JRD Horovce v okrese Považská Bystrica umiestnilo medzi najlepšími a dojička Anna Kováčová bola jednou z odmenených v súťaži. Vtedy, v roku 1965 dosiahli v .družstve priemernú ročnú dojivosť 3482 litrov a vlani už 4203 litrov mlieka od každej z dojníc. Plemeno dobytka majú čisté slovenské strakaté a tretinu stáda dojníc tvorí plemeno Ayrshire a jeho kríženci — celkom 25 zvierat. Z tzv. R 2 generácie majú okolo 40 jalovičíek, po päťdesiatich kříženkách a po býkoch Alarm 6. Po nich budú teraz preverovať potomstvo. Toto malé družstvo, ktoré vlastní iba 250 hektárov ornej pôdy, sa môže pochváliť výsledkami za pár rokov spoločne práce. Založili ho v roku 1958 a o šesť rokov neskôr už nieslo hrdý titul „JRD 20. výročia SNP“. V roku 1962 tu založili plemenné hospodárstvo v chove ošípaných a napokon v roku 1970 aj v chove hovädzieho dobytka a kmeňové hospodárstvo u kráv v rokoch 1963—1964. Prvú zlatú medailu za vystavovanú kolekciu kráv získali v roku 1967 v Topoľčiankach a podobne aj na Celoštátnej výstave plemenných zvierat v Přerove. Majú vyčleneného jedného plemenárskeho pracovníka pre chov hovädzieho dobytka. Každý mesiac im pracovnici z PP Žilina kontrolujú stav a úžitkovosť stáda, odoberajú vzorky mlieka pre rozbor* bielkovín, robia skúšky dojiteľnosti. Z 21 kráv pre vlastnú produkciu plemenných býkov sú dve Elita Rekord s úžitkovosťou nad 5 500 litrov mlieka. Z chovnej skupiny „A" je asi 16 v triedach ÉR a É s úžitkovosťou lepšou, ako je priemer celého stáda, teda od 3 800 litrov do 4 000 litrov úžitkovosti. Momentálne ich najlepšia dojnica č. 00731 dala v III. JaktáeM 6 824 litrov mlieka s tukovosťou 4,12. Dojnica č. 00744, ktorá je už v IV. laktácii, im za 90 dní dala 2000 litrov mlieka atď. * * * Pri mojej nedávnej návšteve v Horovciach ma sprevádzal predseda družstva a zároveň zootechnik s. Milan STANO. Veľmi ochotne ma poinformoval o všetkých otázkach, ktoré ma zaujímali, oboznámil ma podrobne so situáciou okolo výroby mlieka u nich. V súčasnosti od začiatku t. r. dosahujú priemernú dennú dojivosť okolo 8 litrov mlieka. Je to predovšetkým preto, že majú naprostú väčšinu kráv vysokoteľnýeh, čo sa pravda, odráža na nižšej úžitkovosti. V takom máji až júni zaznamenajú určite podstatný vzrast v úžitkovosti — až 11,5 litra v priemere od každej z 84 dojníc. denne. Takúto dojivosť si aj naplánovali pre tento rok. Kolektív pracovníkov v chove hovädzieho dobytka je spoľahlivou zárukou, že sa im toto dielo podarí. V kravíne T-174, pravda, vylepšenom s izolovaným stropom, pracuje osem dojičiek a dve ženy sú v mliečnici. Vždy dve dojičky sa striedajú v směnách na štyroch stániach, čiže každá z nich čistí a dojí vyše dvadsať kráv. Sedem kŕmičov, z toho vždy traja v prvej smene a jeden v dennej službe sa strieda pri celom hovädzom dobytku. Veľkú dôležitosť prikladajú správnej evidencii nadojeného mlieka. Zodpovedá za ňu vždy jeden člen JRD a druhý nečlen. V kŕmnej dávke je 15 kg kukuričnej siláže, 15 kg kŕmnej repy, 66 Dg repkových pokrútili, 0,55 kg pšeničnej múky, 25 Dg DOS-ky, 8 kg sena, slama na dosýtenie, 0,40—0,55 kg cukrovej melasy. Ráno podávajú kravkám teplý nápoj. Pripravujú ho zmiešaním repkových pokrutín a polovice pšeničnej múky s teplou vodou, okolo jedného litra jadra ide do nápoja a polovica do válova ako základná dávka. Ráno podávajú nápoj a sečku, na obed repu a seno, jadro podávajú na obed a večer. Doja strojom trikrát denne. Vedúcou prvej smený je Irena Kováčiková a sú v nej Vinea Remišová, Anna Tomanová, Anna Kováčová, Alžbeta Tomanová. V druhej smene je vedúca Anna Veliková a dojičky Anna Ginavská, Filoména Cíbiková, Emília Chupačová, Mária Lukáčová. Krmiči sú František Remiš a Emil Greguš. Dennú službu má na starosti Ján Košík. Základná odmena za pracovnú normu je 25,—, k tomu 8,— podielov a naturálie v obili. Z podielov vyplácajú v JRD 30 percent mesačne na smený. Podľa prémiového poriadku dostávajú po 0,70 Kčs za každý liter dodaný navyše CVFP. Za 100 litrov mlieka majú dojičky po 1,08 PN, 0,20 je za manipuláciu a 0,92 PN dostávajú ošetrovatelia okrem príplatkov za otelenie, prírastky a teliatka. Dovolenky si dosiaľ preplácali — 2100 Kčs ha 15 dni a materiálne zabezpečenie, teraz ich budú už čerpať. Sú to 3 týždne voľna. čo dodať záverom o dojičkách v JRD Horovce? Kontrolu úžitkovosti I. st. tu zaviedli v r. 1960 a o štyri roky neskôr aj dvojsmennú prevádzku. Zvečnili sme dojičky na ich pracovisku pred tabuľou, na ktorej z prehľadu vysvitá, že prekračujú dekádne dodávky o 200 litrov'mlieka, dodali vtedy do púchovskej mliekárne 590 litrov a 15 litrov smotany. Jednotlivé stánia kráv sú vyrovnané. Dôležité je, aby kravičky po stroji vždy ešte riadne dodojili. Sú to už skúsené dojičky, zrelé ako sa povie vekom i prácou. A. Kováčová je 52-ročná, už jedenásť rokov je dojičkou. Pozná svoje zverenkyne, vie, čo môže od ktorej čakať. A vedenie družstva zas vie, čo môže očakávať od týchto žien, svedomitých dojičiek. Snaží sa im vždy výjsť v ústrety, odmeňuje ich rekreáciou i zájazdami. Plne si to zaslúžia, veď pracujú pre nás všetkých. Ing. Milan MALOCH # Dojička z Horoviec. Foto: RN — St. BARČAK 9 čierna tabuľa je vzadu, ale dojičky pred ňou už dávno nie sú žiačky, skôr majsterky. Zľava A. Kováčová, AI. Tomanová, Veliká, Remišová, A. Tomanová. Ako noviny súvisia so včelami Keďže som z dediny a mám maloroľnícky pôvod, myslel som, že sa mi bude najlepšie robiť v Roľníckych novinách. Noviny som si zvykol pravidelne čítať v otcovom včelíne, kde sa nimi prikrývali voskové plásty, aby v zime nechytili pleseň. Živo sa pamätám, že ma tlačené slovo už ako malého chlapca celkom fascinovalo a čítaním som strávil značnú časť svojho života. Novinám vlastne ďakujem, že som sa naučil dobre Čítať už ako päťročný, takže som bol pre ľudovú školu ako-tak pripravený. Bola to nepochybne aj zásluha môjho prvého učiteľa Jána Učňa, ktorý u nás v dome býval. S láskou sa mi venoval, dokonca ma neraz vzal za ruku do školy, hoci som do nej ešte svojim vekom nepatril. A ked slabší štvrták, či piatak nevedel plynné čítať rozprávku z čítanky, bola to povesť o založení Prahy, mesta Libušinho, preložil čítanku na moju lavicu a ja som nahlas čítal. Dodnes neviem pochopiť, ako môže chlapec predškolského veku lepšie íítať, ako piatak ľudovej školy, najmenej o päť rokov starší. Neskoršie ma život poučil, že možné je niekedy nemožné a že človek prakticky musí byť pripravený na rozličné prekvapenia. Ved som ich za žil nemálo. Bolo mi súdené maturovať na učiteľskej akadémii, ale príliš srdečný vzťah k učiteľovaniu som zrejme nemal. Päťdesiate roky boli príliš' akési rozhárané, človek nevedel, v ktorom prístave zakotví, kde to bude lepšie, kde sa našinec lepšie uplatní. Spomenul som si vtedy na vlastnú mladosť, na tie staré odhodené noviny vo včelíne, ktoré už nikto nepotreboval, ja som však s nimi ustavične žil a čítaval som ich do posledného písmena. A po vojenčine — vtedy je vraj človek už celkom dospelý — som dal zbohom svojej dobrej škole v Pruskom a prišiel som sa ponúknuť do vtedajšieho týždenníka Roľnícke noviny. V tom čase už vychádzali na s;edmy rok, dobre som ich poznal. Vzali ma; mladých vtedy potrebovali a na druhý deň ma poslali urobiť reportáž na STS do Kalnej, kde práve chystali stroje a mechanizmy na jarné práce. Nuž som šiel a napísal, čo som tam videl. Reportáž vyšla v novinách o tri dni, ale mne sa veľmi nepáčila. Zdala sa mi suchá, taká bez šťavy, príliš úradnícka, až neľudská. Bál som sa, že ti opravári budú na mňa nadávať, že ničomu nerozumiem, že som to nejako všetko -poplietol. Ohlas však od Hrona neprišiel, nuž som s trochu väčšou odvahou prijal ďalšiu služobnú cestu do Kľúčového, kde vtedy kŕmiči ošípaných robili novou metódou, takzvanými zäparmi. O tom istom som neskoršie písal z Jesenského Odolia, kde v tom čase (bolo to v roku 1954) veľmi usilovne pracoval kŕmič Jozef Mašura. Dlho som už o ňom nepočul, ani neviem, či ešte žije. Je to čudesná vec, ako sa novinár po odstupe času zaujíma o svojich bývalých „klientov“, ktorých spoznal pri práci. Pri jeho i pri svojej práci. Letá postupne odlietajú, čas sa mimovoľne míňa, ale spomienky zostávajú. Sú stále také blízke, dôverné akoby sme sa s nimi spojili na celý život. Vo vtedajšej redakcii na Križkovej ulici v Bratislave nás vtedy bolo viacej mladých, ktorí sme sa dosť bojazlivo púšťali do života. Takto sme spolu mládenčili viacero rokov a navzájom si spríjemňovali chvíle voľna. Na ženbu sme ani jeden nepomýšľali, lebo pri tých slabých platoch by sme sotva boli schopní uživiť ženu, prípadne deti Hlavné bolo to, že sme redaktorčinu mali radi a postupne sme stále hlbšie vnikali do zvláštnosti a tajov. Po čase sa každý z nás začal špecializovať na určitý úsek novinárskej činnosti. Bolo to najmä od roku 1959, ked naše Roľnícke noviny začali vychádzať každý deň a redakcia sa presťahovala na Suvorovovu ulicu. Bol to vtedy veľký sviatok a čo sme boli mladší, oslavovali sme túto nevšednú udalosť až do bieleho rána. Pravda, nie priamo v redakčných miestnostiach, ale vonku, v meste. V denníku to už nebolo také bezprostredné a domácke. Utvorili sa nové oddelenia a do nich prišli pracovať další noví redaktori. Kolektív sa postupne zrástol, zosúladil svoje záujmy, ved si priamo vynucoval kolobeh denných udalosti a spoločný záujem robiť naše noviny čoraz lepšie, na vyššej úrovni. Prvým šéfredaktorom už denníka Roľnícke noviny bol Leopold Podstupka, žiak Františka Votrubu, niekdajšieho zakladateľa a šéfredaktora Roľníckej nedele. Podstupka mal obrovskú chuť do práce, dokonale ovládal techniku tlače, organizáciu redakcie. Pod jeho vedením sa položili prvé základy dnešného denníka, ktorý kolektív redakcie naďalej zveľaďuje a denne tvorí pre širokú rodinu našich čitateľov. Od môjho prvého kroku s novinárskym bločkom vo vrecku uplynulo 17 rokov, hoci som medzitým pracoval aj v Hlase ľudu a v Smene. Pripadal som si ako ten slovenský drotárik, čo sa vybral na skusy do sveta a dobre vedel, že všetky tie nové pracovné skúsenosti napokon uplatní a zúročí doma, vo vlastnom dome. Nevedel by som dnes zostaviť presný zoznam tých, ktorí v tejto redakcii od roku 1946 pracovali. Bola ich hádam stovka, možno ešte viac. Bolo by to zaujímavé znova dnes všetkých posadiť za dlhý stôl a každý by mal za úlohu povedať niečo o svojom redaktorskom živote. Jedno však viem isto: Jeden z nás už nie je medzi živými. Ján Hirka z Remenín, ktorý tragicky zahynul asi pred troma rokmi. Nastúpil do redakcie pol roka pred mojím príchodom, no pridlho sa nezohrial. Asi po roku odišiel do svojho rodného kraja na východné Slovensko a pracoval tam v JRD. Ten by sa už neposadil spolu s nami za stôl, nevypil by si pohárik dobrého sudového vlna z viechy na Vysokej, pri ktorej sme kedysi mali redakciu. Pre túto príčinu by beztak to víno malo horkastú chuť. Možno by sme ho pri takej smutnej spomienke ani nedopili ... JOZEF GALLUS Robili sme a robíme noviny Štvrťstoročie... Nechce sa mi vérit, že by ui bolo 25 rokov odvtedy, ako vyšlo prvé číslo Rolnických nótán, vtedy eite pod názvom Roľníč - kej nedele. Ale už je to tak: čas nezastavíš a spolu s ním to obrovské dianie, ktoré sa stávalo denným skutkom pri budovaní nášho socialistického štátu a hlavne pri socializácii dediny, ktorá bola — úprimne M priznajme — tvrdým orieškom, len Čo rolníci počuli slová o spoločnom hospodárení... Ale odvtedy uí vlani a predvlani niekoľko JRD oslávilo 20 rokov svojho jestvovania a šťastného i radostného života na veľkom, družstevnom majetku. 'Áno, čas nezastavíš... a nebolo možno zastavit ant prácu novinárov, ktorých vtedy— pred 20-25 rokmi — bolo málo, tobôž takých, čo sa vyznali v poľnohospodárskej problematike. A práve títo neraz s ťažkou úlohou chodievali na služobné cesty — ako agitátori, organizátori, poradcovia i pomocníci straníckych funkcionárov a pracovníkov národných výborov pri presviedčaní roľníkov o zakladaní JRD v tejktorej dedine. Prví poľnohospodárski redaktori v niekdajšej Roľníckej ■nedeli mali dobrého učiteľa — nebohého akademika, šéfredaktora RN Františka Votrubu. On ich učil, ako a o čom sa majú rozprávať s malými roľníkmi, \ ako majú písať o dedine, o ťažkej drine chlapov, žien, ba t detí, a ako Im pomôcť, aby Im na dlaniach nekvitli iba mozole, ale aby na nedeľňajšom stole mali aj koláče ... Bolo to na jeseň v roku 1950, ked som prvý raz vstúpil do redakcie našej Roľníckej nedele, predchodkyne, na Vysokej ulici v Bratislave. Nebola to redakcia, akú máme dnes — čo do budovy, miestností a zariadenia. Prízemný domček — na vzhľad ako skladiště. A susedia ... rad-radom bývalé viechy — teraz bez vína. Tvorcov novín v malom redakčnom prístreší to však nijako nemýlilo. Oni nepotrebovali víno, ale — príspevky. Príspevky o socializácii našej dediny. Príspevky o zbere jesenných plodín, o hlbokej orbe, o dojivosti kráv, o chove dobytka, hydiny ... o založení JRD v niektorej 'dedine, o všetkom, čo sa dialo na vidieku. Nuž a ja som Im to priniesol. Príspevkov pre noviny mal som neúrekom. Ako tlačový referent bývalého Povereníctva pôdohospoéárstm mal som poruke správy, rozličné výkazy o všetkom dianí na poľnohospodárskom úseku. Okrem toho denne som zaklopal na dvere toho-ktorého odboru a od súdruhov, ktorí často chodievali „do terénu", som „vyžmýkal“ materiál, ktorý som spracovával pre novinárske správy. Po napísaní som ich rozmnožil a takmer každý deň som ich zaniesol do všetkých bratislavských redakcií — aj bez pomoci postil ióna. Najviac sa tomu tešili súdruhovia na Vysokej ulici. Raz, k ed som vošiel do redakcie na Vysokej ulici, od údivu ostal som stát na prahu, lebo v momente som nevedel, čo sa tu robí. ■ ■ Súdruh Podstupka (ktorý bol vtedy ..hlavou“ Roľníckej nedele) spolu, so súdruhom Víttékom kľačali na dlážke a uprene hľadeli na kus papiera — ako na nejakého bôžika. Iste študujú nejaký plán. kedy a kam by mali ist na služobnú cestu, — zmyslel som si o chvíľu. Ale súdruh Podstupka ma prekvapil: — Robíme zrkadlo, — povedal, ked zbadal údiv na mojej tvári. (Na vysvetlenie pre čitateľa: zrkadlo — to je v reči novinárov náčrt tej-ktorej novinovej strany, ako by mala vyzerať pri jej zostavení, rozmiestení jednotlivých článkov podľa dôležitosti, správ, obrázkov, reportáží a p.). — A to treba robit na zemiT — spýtal som sa, kei môj zrak utkvel na redakčnom stole. — Áno, na zem t, — zdôraznil súdruh Podstupka a poznamenal: — Takto lepšie vidím, ako treba umiestiť reportáž o rozoraných medziach, kam dať článok o prvom roku družstevného hospodárenia v M... A po malej pauze (jeho ceruzka „čmárala“ po zrkadle), utrúsil: — Počuj, súdruh Dobrota.., nechcel by si k nám prísť? To znamená — presedlať. Zo šiesteho poschodia budovy PP odísť do redakcie na Vysokú ulicu. Tam písať, tam robiť noviny pre našu dedinu, pre jej robotných ľudí, čo radi majú rodiacu zem, čo túžia po veľkých spoločných lánoch .,. Stalo sa tak až v roku 1953. Vtedy na Vysokej ulici bola už len nocľaháreň pre redaktorov, ktorí nemalt byt v Bratislave, a redakcia bola na Križkovej ulici. Náš kolektív postúpil o dva stupne — dosť slušné redakčné miestnosti boli dobrým povzbudením pre ďalštu, náročnú, tvorivú a zodpovednú prácu, ktorú od nás žiadalo bývalé PP a ktorú sme vždy robili podľa uznesení strany a vlády. V spomenutom roku — l v ďalších rokoch — neraz sa nám z kečky parilo, ked sme chodili po dedinách nielen za materiálom pre reportáže, ale aj ako propagátori spoločného hospodárenia. Veď Ušlo o prelom kolektivizácie. V nejednom chotári oporné valy boli silné — iba pomaly, skoro nečujne praskali, a niekde ani za máčik nepopustili. Poučenia, vysvetľovanie, názorné príklady, besedy a trpezlivosť pri rozhovore jedného človeka so skupinou ľudí — to boli naše „zbrane“, ktoré nikoho nezranili, ibaže do hláv zasiali semeno, po čase klíčiace myšlienky o novom živote, o# novej dedine, o novom domčeku, o nedozernom láne obilia, o veličiznom stáde dobýtka, o radosti a šťastí. A písali sme. Dobré sme chválili, zlé karhali — ale vždy po dobrom, lebo povzbudzovať bolo treba a nie zaznávať. Robili sme to dobre? Za nás hovorí štátne vyznamenanie, ktoré mánie zobrazené v hlavičke Roľníckych novín: Za zásluhy o výstavbu. Priznávame: robili sme aj chyby. Boli to však chyby omylné, nevedomé. Prihodili, sa nám preto, že sme niečo robili. Ved pravda js taká: kto nič nerobí, ani chybu nespraví. Voľakedy naša redakcia mala iba pol tucta ' interných pracovníkov. Dnes je nás šestkrát mac. Preto o toľko lepšie noviny robit — musíme veď v zálohe máme mnohých externých spolupracovníkov, vynikajúcich odborníkov v poľnohospodárstve, výskumníkov, vedcov a dopisovateľov, ktorí pohotovo stoja k službám Roľníckych novín a našej socialistickej spoločnosti Áno, budeme robit ešte lepšie noviny, aby sme spĺňali uznesenia strany a aby sme boli pripravení aj na splnenie úloh, ktoré nám všetkým vytýčia dokumenty XIV. zjazdu KSČ. , Andrej DOBROTA