Rozhlas, 1968 (XXIV/1-52)
1968-04-08 / No. 15
ill Vážený občan prezident, v týchto chvíľach dostávate tisíce blahoprajných telegramov, rezolúcií, nadšených listov. Dovoľte, aby som aj ja využil túto slávnostnú príležitosť k príhovoru, ktorý možno nebude dosť slávnostný a nebude ani oslavný. Prepáčte mi, ak som si k nemu nevybral najvhodnejší okamžik. Ubezpečujem Vás však, že chcem vysloviť čo najúprimnejšie iba to, čo si v súvislosti s Vaším zvolením za prezidenta naozaj myslím. Prihováram sa k Vám ako občan k občanovi. Preto som Vás neoslovil ani obvyklým: súdruh prezident!, ani neutrálne zdvorilostným: pán prezidenti Ja viem, je to oslovenie zvláštne, nemá u nás tradíciu a pravdepodobne sa neujme. Dokonca u nás za posledných dvadsať rokov nadobudlo trochu pejoratívny nádych: ako občanov nás oslovovali iba vtedy, keď nás považovali za narušiteľov zákona. Ja by som však rád porušil pôvodný, demokratický význam tohto oslovenia. Povedať Vám „občan prezident“ znamená totiž pre mňa hovoriť s Vami ako rovný s rovným, hovoriť s Vami ako rovnoprávny partner. Vyplýva to z krásnych tradícií Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá toto oslovenie zaviedla, nadväzuje to na prvé roky sovietskej revolučnej moci, keď mohol Majakovskij hrdo vyhlásiť: som občan Sovietskeho sväzu! Vtedy to znelo ako najčestnejšie označenie a oslovenie. Chcel by som, aby to práve tak dnes znelo aj u nás. Preto Vám hovorím: občan prezident! Pre mňa je to totiž viac ako: súdruh prezident! Ja som síce tiež komunista, ale Vy ste sa stali prezidentom nielen pre nás, komunistov, Vy ste prezidentom pre všetkých občanov tejto republiky. Stali ste sa jej prvým občanom. Byť prvým občanom demokratickej republiky je veľká česť. Táto česť sa traduje od pradávnej histórie ľudstva: začalo sa to niekde pri staršinovi kmeňa. Byť prvým občanom demokratickej republiky však znamená okrem tejto veľkej cti aj omnoho väčšie záväzky a povinnosti. Prvý občan žije na očiach všetkých ostatných občanov. Práva, ktoré má, ho nad nich nevyvyšujú, pretože aj naďalej zostáva jedným z nich. Prvý občan nemá v tomto ohľade nijaké iné, väčšie práva než posledný občan. Privilégiá prvého občana sú iba vonkajšie a zdanlivé: závidieť mu ich môže iba malá a prízemná duša. Jeho práva sú v istom zmysle paradoxné, pretože najvyšším právom prvého občana nie je nič iné, ako slúžiť všetkým ostatným občanom, vyjadrovať ich záujmy. Takéto právo sa však už stotožňuje so záväzkom a s povinnosťou: prvý občan zostáva iba dovtedy skutočne prvým, pokiaľ pozorne počúva hlasy všetkých ostatných občanov, pokiaľ sa týmito hlasmi riadi. Nie je to ľahké a nie je to jednoduché. Keď však prestane rešpektovať tento východiskový princíp svojho pc stavenia v demokratickom systéme, prestáva byť skutočným, uznávaným prvým občanom: stáva sa diktátorom. Možno, že ani nemám morálne právo na takéto reči, ktoré znejú ako banálne poučovania. Veď vy by ste mi mohli byť otcom. Múdrym otcom, ktorý toto všetko veľmi dobre vie. Asi sme mali tieto veci pripomínať Vášmu predchodcovi, ktorý na ne od počiatku zabúdal. Žiaľ, vtedy sa to nedalo: on jednoducho vylúčil možnosť podobného občianskeho príhovoru k sebe, vylúčil možnosť, aby s ním mohol ktorýkoľvek občan hovoriť ako rovný s rovným. Váš predchodca aj týmto hlboko zdiskreditoval prezidentský post, prerušil krásnu demokratickú tradíciu, ktorá sa k nemu od počiatkov našej republiky jednoznačne viazala. Aj preto Vám dnes bude dvojnásobne ťažko nadväzovať na tieto prerušené tradície a vracať sa od neslávneho typu prezidenta-samovládcu k typu, ktorý je nášmu ľudu tak blízky: k typu múdreho, rozvážneho a spravodlivého prezidenta, ktorý zastupuje všetkých občanov, ktorý je s nimi stále v najužšom spojení, na ktorého sa každý môže s dôverou obrátiť a ktorý sa ku každému obracia s tou istou dôverou. Ide teda práve o ten nám známy a blízky typ, o ktorom každý občan s hrdosťou vyhlasuje: to je môj prezident, to je náš prvý občan medzi nami občanmi. Tento partnerský, rovnoprávny vzťah medzi všetkými občanmi má svoje neúprosné pravidlá hry. Napríklad úcta a vážnosť, ktoré sa viažu na hodnosť prvého občana, sa mu neodovzdávajú s prezidentským dekrétom raz navždy, nedajú sa jednoducho predpísať a uzákoniť. Prvý občan si túto úctu a vážnosť musí neustále znovu získavať u všetkých ostatných občanov, musí ju v nich neustále utvrdzovať svojimi postojmi, svojím myslením a konaním. Nemôže ju od nich vyžadovať, nemôže si ju vynucovať: on ju od nich dostáva na základe ich dobrovoľného uváženia a rozhodnutia. Váš predchodca nechcel prijať tieto demokratické pravidlá hry. Domnieval sa, že by ho to ponižovalo, keby sa sám uchádzal o priazeň občanov a lásku ľudu. Namiesto toho sa obklopil umelou a vynútenou úctou, falošnou a nabubřelou vážnosťou. A tak prestal byť jedným z nás: nemohol už byť prvým občanom, pretože sa postavil mimo všetkých ostatných občanov a nad -nich. Octa a vážnosť znamenajú veľa, ale nedá sa vystačiť iba s nimi. Demokratický vzťah medzi občanmi sa totiž nedá založiť iba na týchto vznešených citoch. Majú a musia mat aj svoje menej vznešené, ale zato omnoho ľudskejšie protipóly. Octa a vážnosť si vyžadujú odstup, demokratický vztah rovného s rovným tento odstup však neustále narušuje a prekračuje. Váš predchodca sa bál každého narušenia tohto odstupu. Nevideli sme ho, aby si len tak priateľsky a nezáväzne, bez protokolu, porozprával s ľuďmi, nevideli sme ho, aby vedel hovoriť o niečom inom než o svojich štátnických povinnostiach a o našich budovateľských povinnostiach. Nevideli sme ho, aby sa normálne, ľudsky zasmial, aby povedal vtip a aby si vedel vypočuť anekdotu. Hoci aj na svoju osobu. Domnieval sa, že k tomu, aby bol vážený a uctievaný, stačí, keď sa bude vždy tváriť vznešene a neprístupné. Lenže ľud, vychovaný v demokratických tradíciách, toto veľmi skoro prehliadne a nemá to rád. Práve z takejto vznešenosti a neprístupnosti si vie vytvárať tie najlepšie a možno aj najkrutšie anekdoty, vie sa na nej neľútostne baviť. Múdry a ľudský prístupný prvý občan preto robí čosi iné: nezdôrazňuje pri každej príležitosti svoju vážnosť a dôstojnosť, nesnaží sa robiť dojem, že nemá žiadne ľudské slabosti, že nežije ničomu inému, iba svojmu postaveniu. Múdry prvý občan zbiera radšej vtipy a anekdoty o svojej osobe, ako ich tvorcov a rozširovateľov. Vie, že úctu k nemu môže niekedy omnoho lepšie vyjadriť dobrá vtipná anekdota, než smrteľne vážna a nudná rezolúcia Prepáčte mi, občan prezident, že som dnes namiesto slávnostného príhovoru volil radšej takúto susedskú reč. Ja viem, že toto všetko sú možno maličkosti a že dnes u nás ide o omnoho dôležitejšie veci. Ale niekedy je dobré nezabúdať ani na maličkosti. A teraz, nakoniec, Vám predsa len rád a z čistého srdca zablahoprajem. Nie slávnostným telegramom alebo rezolúciou. Len tak, po étere, Vám podávam svoju občiansku pravicu a hovorím: spoliehame sa na Vás, občan prezident. A dúfame, že to bude vzájomné. UNIVERZITNÝ PROFESOR DR. MIROSLAV KUSÝ, CSc. (Odvysielané v sobotu, 0. marca t. r.) Upozorňujeme poslucháčov Cs. rozhlasu, že v dňoch 11. a 12. apríla 1988 bude mať vysielač Veľké Kostoľany na frekvencii 1097 kHz v čase od 21.00—21.10 hod. odmlku. V uvedenom termíne budú pracovníci Správy rádiokomunikácií zis ťovať, ktoré stanice neoprávnene vysielajú na tejto našej vlne. Prosíme poslucháčov, aby si v čase odmlky preladili svoje prijímače na niektorý iný slovenský vysielač alebo na pásmo VKV. ROĽNÍK XXIV., CENA 60 HAL. 8.—14. apríla 1968 ROZHLAS — programový týždenník. Vedie redakčná rada. Zodpovedná redaktorka časopisu Milada Llchnerová. Redakcia Zochova 3, Bratislava. Priama linka redakcie 598 51. Majiteľ a vydavatef Čs. rozhlas, Bratislava, vo vydavatelstve SCV ČSM SMENÁ. Administrácia: Bratislava, Pražská 9, tel.: 487-14. Predplatné na rok Kčs 31,20. Cena jednotlivého výtlačku Kčs 0,60. Tlačia Polygrafické závody, n. p., závod 2, Bratislava. Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú. Rozširuje PNS. Informácie o predplatnom podáva a objednávky prijíma každá pošta i doručovateľ. Objednávky zo zahraničia vybavuje PNS — Ústredná expedícia tlače, Gottwaldovo námestie č. 48. Uzávierka 1. apríla 1968. - - ' ' - M-08*82100