Slovenská Jednota, jun 1942 (IV/7-30)

1942-06-02 / No. 7

2 FM-EaiiAB TLAÍÍE VÖLKISCHER BEOBACHTER Dopisovateľ Völkischer Beobachteru, Karl Ncuscliler, zaoberá sa v článku „Drei tödliche Illusionen“ predpokladmi, na ktorých sa budovala nádej spojen­cov na víľazstvo. Hovorí, že tieto pred­poklady možno v hlavnom shrmíf v tri body: 1. viera v neobmedzené možnosti Spojených štátov, 2. viera v nekonečno­sti ruských ľudských zásob a 3. pre­svedčenie o morálnej sile Veľkej Britá­nie. Rozoberajúc potom oprávnenosť predpokladu prvého píše autor článku: „Po tieto dni napísal v tejto veci vý­znamný časopis Spojených štátov „For­tune“ medzi iným i toto: „Bojujeme boj na dvoch frontách. Náš koneinent, kto­rý už raz bol považovaný za nepreko­nateľný, stal sa dnes ostrovom, ktorý sa podozrivé pozerá nasvojich vzdialených spojencov. Nejde len o podstatné zväč­šenie našej floty, o transportovanie ex­pedičnej armády do zámoria, ale my sa musíme súčasne stať zásobárňou Britov, Číňanov a Rusov. Dnes nemáme na eu­rópskej pevnine žiadne priateľské prí­stavy, kde by sa mohly naše vojská vy­lodiť a nie nám je daná k dispozícii žiadna zbraň ako v roku 1917. Čo my dnes používame, to si musíme vyrobiť a to zavčasu. Francúzsko a Anglicko ve­rily, že môžu zvíťaziť v dlhej vojne, že Nemecko má výhľady len v krátkej voj­ne. Keď chceme vôbec zvíťaziť, tak je istejšie, keď sa budeme usilovať o rý­chle víťazstvo. Vojnu možno vyhrať nie dolármi, ale produkčným potenciálom“. Jedným slovom, „zem neobmedzených možností“ počína poznávať, že sú jej i, možnosti veľmi ohraničené. A šíri sa strašné tušenie, že sa smrtiaca ilúzia stala obeťou skutočnosti“. len teraz, keď už bola prepracovaná ve­rejná mienka zeme. Lebo nejde tu o žiaden slobodný a chcený postup po vojne túžiacej vôle, ako to jasne vyznie­va z reči štátneho prezidenta Camachoa, ktorý vyhlásil, že „na základe medzi­národných povinností, nebolo nič iného možné? ako tento krok s patričnými konzekvenciami urobiť a na strane de­mokracií kráčať“. Áno, niekdajšia hrdá ríša Aztekov a pozdejšia Nucva Espaňa tiež podľahla moci Yankee-imperiali­­znm a týmto bola teraz vohnatá do voj­ny, s ktorou nemá nič spoločného, keď­že bojuje vlastne za záujmy svojho naj­väčšieho nepriateľa.“ REGGELI MAGYARORSZÁG Podľa nemeckého názoru v tejto sve­tovej vojne utvorené boly štyri fronty, štyri ťažiská, na ktorých spoločne sa má rozhodnúť o výsledku vojny. Tieto šty­ri fronty sú: 1. východný front na vý­chode, 2. Front na ďalekom východe, 3. Boj na svetových moriach. 4. Front v Afrike. Všetko to, čo sa odohráva na veľkých pevninových frontoch, vo veľ­kej miere závisí od bojov na mori. Po­slednú bitku však dobojovať treba na zemi. Zaujímavé je preto pozorovanie bojov na pevnine — nezávisle od uda­lostí na mori. Robí to Neuer Züricher Zeitung. Švajčiarsky časopis ťaká para­lelu medzi nemeckou východnou ofen­zívou, medzi bojmi v Libyi a japon­ským napredovaním v Číne a prichádza k lomu presvedčeniu, že ofenzíva obrov­ských rozmerov proli pozíciám spojen­cov podniknutá bude odrazu v oblasti Donecu, v lybijskej púšti a pri delte Gangesu. Pisateľ článku nevylučuje ani prípadnú prekvapujúcu akciu so strany Vichy. PESTER LLOYD K mexickému vstupu do vojny pozna­menáva Pester Lloyd: „O jednoho bojujúceho je už viac: Mexiko, správnejšie povedané Estados Unidos Mexícanos — Spojené štáty me­xické, vyhlásilo, že sa považuje vo voj­novom stave s mocnostiami Trojpaktu, keďže už predtým spolu so Spojenými štátmi severoamerickými prerušilo Trojpaktom styky. Od tej doby tento s krok Mexika dal sa očakávať a nebol teda žiadnym prekvapením. Skôr sa možno diviť, že takémuto kroku prišlo ifäoMHShfkév^L W wfWWW www „Táto vojna nestojí a nenecháva mnoho času Američanom“ „Daily Sketch“ o amerických loďných stratách Ženeva, 1. júna. nNB. — Z Londýna oznamujú: Washingtonský dopisovateľ „Daily Sketchu“ v osobitnom článku sa za­oberá lodnými stratami Američanov. Spojené štáty nemôžu vyhrať vojnu šta­tistickými dátami. Ak si chcú dobre vy­počítať možnosť a pravdepodobnosť vý­hry, nech si povšimnú svojich skutoč­ných loďných strát. Nemecký jarný útok teraz začína, ale námorné útoky trvajú už niekoľko mesiacov. Okrem toho, táto námorná vojna je pre spo­jencov nebezpečne úspešná. V severo­amerických kruhoch, kde žiadosť robia základom myšlienky, hovoria, že z troch ponoriek, ktoré útočia v blízkosti ame­rického pobrežia, jedna vždy vypadne. To je však len žiadosť a niet nijakého dôvodu veriť, že sa skutočne aj splní. Miesto takýchto nádejí mali by si Američania uvedomiť, že od vstupu Spojených štátov do vojny pri Atlan­tickom pobreží potopených bolo viac ako sto spojeneckých lodí. Jedna vec je bezpochyby zrejmá: americké vody sú najnebezpečnejšími vodami sveta. Lode — to je rozhodujúca vec v te­rajšom zápase. Lodný priestor spojen­cov -skoro nepreklenuteľne delí do ví­ťazstva. Hoci v Spojených štátoch ne­chci! vziať tento fakt na vedomie, predsa je skutočnosťou, že nemecké ponorky „príliš úspešne strkajú svoj nos do rebier strýca Sama.“ Na toto nemožno hľadieť ľahostajne. Sú Američania, ktorí sa tešia výhľadmi nastávajúceho staveb­ného programu v nasledujúcich 18 me­siacoch. Táto vojna však nestojí a nenecháva mnoho času Američanom. I teraz, i v budúcich mesiacoch počítať možno iba s tým, čo jestvuje a nie s tým čo je vý­plodom fantázie. V posúdení vojenskej situácie dôležité sú tie čísla, ktoré ukážu, koľko dodajú Spojené štáty spojencom. Nemecký útok proti juho­východnému anglickému mestu Berlín, 1. júna. Ako hlásia z Nemeckej zpravodajskej kancelárii, niekoľko britských lietadiel podniklo minulej noci rušivé lety nad západným Nemeckom. Silnejší nemecký letecký sväzok v noci na 1. júna účinne bombardoval jedno juhovýchodné anglické mesto. — MTI. Lavalove parížske porady > " ' Paríž, T. júna. í'- : fow? »••• \/ 4 ŕj _ DNU. — Ministerský predseda Laval konferoval v Paríži s vedúcimi činiteľmi* francúzskych odborových s predstaviteľmi priemyslovej organizácií, výroby, s hlavným policajným prefektom, s ad­mirálom Bardom a s prefektom Bus­­sierom. — MTI. JURAJ MUCAJI: Siluety Pozerá večer tmavé stráne a lásku kryje jari v dlane, lebo, tá láska jar je, lebo to chvenie také je, že krásu vrhá do noci, keď blúdia taje v polnoci a oči nehou znavené božskosti kreslia na žene opitej láskou do rána čo tvorit svet je poslaná. Veď život tento krásny je len poznať treba ľalie, nešliapať vázu sŕdc a dáš, čo v očiach máme z nežných rúž, a hviezdy nebies belasých nebalit v zlosti nocí zlých, budovaf šťastie srdcom túh zabaliť srdce v kodá dúli a v život zasiať ráno len, do dlani žitia vložiť sen... 2. JÚNÁ lf»42 Potešiteľný zjav Keď sme všetko možné vyko­nali, aby sa „Slovenská Jednota“ stala denníkom, robili sme tak preto, lebo sme vedeli, že len tak budeme môcť na našom du­chovnom poli uskutočniť všetko to, čo uskutočniť treba. A boli sme tiež presvedčení, že je taká i vôľa našich predplatiteľov, tú­žiacich po každodennej informo­vanosti a rozhľade. Dnes musí­me konštatovať otvorene a ra­dostne, že sme postupovali správ­ne. Lebo ozaj naším denníkom slovenské slovo každého dňa sála do slovenských dedín a príbyt­kov, a na druhej strane, naše či­­tateľstvo ostáva verné i nášmu denníku. To vidieť jasne práve z toho, že nám píšu i nadšené listy, že dostávame zovšadiaľ zprávy, aká radosť zavládla po našich krajoch, keď k nim pri­šlo prvé číslo nášho denníka. Ale ešte najzreteľnejšie sa táto skutočnosť ukazuje nám v redak­cii a administrácii na tom, že nám neprichádzajú listy, alebo čísla Slovenskej Jednoty s po­známkami, že sa naši doterajší čitatelia chcú predplatiť len ne­deľňajšie čísla. Nuž, prosíme vás, Pudia naši, vytrvajte ďalej v tomto pre­svedčení! Podporujte stále jed­nako naše slovenské slovo a na­šu tlač, lebo len takto zaisťujete spolu s nami premenu slovenské­ho ducha. Buďte odberateľmi nášho denníka všetci a postaraj­te sa tiež, aby ani vo vašom okolí nebolo slovenského domu, ktorý by nekonal svoju sloven­skú národnú povinnosť! Túto •x, *i. - povinnosť môžete vykonať tým ľahšie, lebo veď niet temer ro­diny, ktorá by nemohla dnes me­sačne obetovať na svojské slovo 1.90 pengő. E. A. POE.: „Je. živý a prehovoril by, keby neza­chovával zákon mlčania“. Nápis na kto­­ronisi z talianskych obrazov sv. Bruna. I. Moja horúčka bola príliš vysoká a trvala už dlho. Všetky lieky, ktoré^ bolo možno dostať, boly nadarmo využívané. Môj sluha a jediný sprievodca v osame­lom zámku bol príliš rozrušený a prihru­bý a neobratný, aby sa mohol odvážiť pu­stiť, mi krv, ktorej som už i tak mnoho stratil v bitke s banditmi. Nemohol som bez nebezpečenstva dovoliť, aby ma opu­stil a šiel hľadať pomoc. Potom som si spomenul na malý balíček ópia, ktorý bol spolu s mojím tabakom v schránke na fajku; zvykol som si totiž v Carihrade fajčiť tabak s touto drogou. Pedro, täk sa volal môj sluha, mi podal schránku. Hľadal som a konečne som i našiel nar­kotikum. Ale majúc oddeliť dávku, cítil som, že je nutné, aby som sa neprenáhlil. Pri fajčení bolo vecou celkom malej dô­ležitosti, čí sa drogy mnoho užilo. Oby­čajne som naplnil hlavičku fajky 1en do polovice ópiom, smieŠaným s rovnakým dielom pokrájaného tabaku. Niekedy, keď som vyfajčil celú túto smes, nezakú- i sil som zvláštneho účinku; inokedy zas nevyfajčil som viac ako dve tretiny faj­ky, keď ma už príznaky pomätenej mysle prinútily, aby som prestal. Obyčajne sa účinok hlásil pozvoľným stupňovaním, ktoré ma zbavovalo obáv pred nebezpe­čenstvom. Ale tu išlo o čosi celkom iného. Častej­šie som užíval laudána i morfia a pri nich nebolo dôvodu, aby som váhal, ale nikdy som nevidel užiť pevnej drogy. Ani Pedro nemal väčších vedomostí o správ­nej dávke, ako ja, a tak som bol v tejto potrebe odkázaný iba na odhad. Napriek tomu som nepociťoval zvláštneho nepo­koja, lebo som sa rozhodol, že budem po­stupovať opatrne. Na prvý raz som chcel vziať veľmi malú dávku. Keby sa javila neúčinnou, chcel som ju opakovať; a to tak dlho, kým nezbadám, že horúčka kle­sá, alebo kým sa ma nezmocní spánok, ktorý som tak naliehavé potreboval a kto­rým neboly moje rozhárané smysly obla­žené skoro celý týždeň. Ale nebolo pochy­by, že to bola právetáto značná rozhára­­nosť smyslov, bolo to otupujúce delirium, ktoré ma skľučovalo a zapríčinilo, že som nespozoroval, aké sú moje myšlienky nesú­vislé, a ktoré ma oslepilo do tej miery, že som ohlúple pokladal malé veci za veľ­ké, lebo som nemal meradla na porovná­vanie. V tej chvíli som nemal ani naj­menšieho tušenia, že to, čo pokladám za veľmi malú dávku pevného ópia, môže byť v skutočnosti dávka ■ veľmi veľká. Dávka, ktorú som na koniec požil bez akejkoľvek obavy, bola bezpochyby veľmi veľkou časťou kusu, ktorý som držal v ruke. II. Zámok, do ktorého sa môj sluha odvá­žil vniknúť násilím, lebo nedovolil, aby som pri svojom ťažkom zranení strávil noc na vzduchu, bol z tých zámkov, ob­kľúčených zasmužilosťou, smiešanou veľkoleposťou, ktoré sa tak dlho kabonily s y Apeninách, práve tak v skutočnosti, ako i v obrazotvornosti mnohých spisova­teľov. Podľa všetkého bol opustený len dočasne, a to iba nedávno. Ubytovali sme sa v jednej z najmenších a najmenej nádherne zariadených komnát, ktorá bola kdesi v odľahlej viežke bradu. Jej vý­zdoba bola bohatá, ale ošarpaná a staro­bylá. Jej steny boly pokryté tapétami a ovešané rozličnými znakmi a trofejami, spolu s neobyčajne veľkým počtom skve­lých moderných malieb v rámoch s bo­haté zlátenými arabeskami. Tieto maľby, ktoré visely nielen na stenách, ale i vo viacerých kútoch — bizarných to výsled­koch zvláštnej architektúry zámku — tie­to maľby vznietily vo mne neobyčajný záujem, hádam pre začínajúce delirium, takže som požiadal Pedra, aby zavrel ťažké okenice, lebo už nastala noc, a aby OVÁLNA PODOBIZEŇ Čítajte denne Slovenskú Jednotu!

Next