Slovenské Pohľady, 1852 (III/1-26)
1852-03-24 / No. 12
Číslo 12. Dňa 24 Marca 1852. Diel III. SLOVENSKÉ POHLADY Slov. Pohlady vychodia každú stredu na jednom hárku, pri konci každého mesiaca na poldruha. Redaktor býva v Hlbokom,poslednia pocta: Senica.— Prcdpláca sa u Expedície v Skalici (pocta Holič): na na literatúru, umenie a život. Redaktor: J. M. Hurkan. celý ročník s poctou » obálkou G r,l. sir., na polroka 3 7,1., na štvrt roka 1 i\. 30 gr. str. Bez, počty s odberaní« si vlastným u Expedície celoročne 5 7,1., polročne 2 zl. 30 gr., štvrt ročne 1 7,1. 15 gr. sir. ZÁBAVNÍ K. Knieža Liptovské. Obraz z Yeku XV. (Pokračuvanie z čísla 10-ho SI. Pohl.) Stalo sa, že teraz Turek nevedomky, kde sa vzal, tu sa vzal, na Valaskú udrel, prú ešte akoby bol mohol jej Despota toto svojim spojencom oznámit , a títo pomoc jemu zaslat — i udrel prosto na Bukovinu a Polskú. — Jánovi Albrechtovi hrozilo to najvätšie nebezpečenstvo, lebo bol nepripravený k vojne; šlechta polská sa medzi sebou vadila a hrýzla , a hladela lahostajným okom na deti Mabomeda, ked mohla náruživost svoju na daktorom z pánov bratov vyliat. — •— Listy lietaly do Budína jeden za druhým : ale Vladislav si rady nevedel dat, bo bol meštek prázny, a rozkaz jeho na tolko slabý, že po predka vedel, že jemu k vôli nikdo si ani len koňa osedlat nedá. Nezbývalo mu nič inšieho, len sa lebo k Zápolovi obrátit a jeho milost prosit, al bo na vlastniu hanbu svoju brata v nebezpečenstve zanehat. V oboch pádoch sa Vladislav sám sebä podkopat musel; lebo ak od Zápolu dačo chcel mat: zaviazal sa mu na budúce časy tak, že tento mohol s ním robit čo chcel, a najme preto , že mu už pred tým také napomenutie dal, ktoré narážalo na zbavenie ho hodnosti; ak ale bratovi pomoce nepošle, Zápola ktorý vedel o ich umluvách , pozná slabosi jeho a môže mu jedným pohnutím prsta zahrozit, a ked potom na brata v núdzi zanechaného rátat nomohúc, opusteným zostane, hádam aj posledniu mu zadat ranu. — V takýchto nesnadných okolnostiach boli prišli zrozumenci Korvínovi do Budína. Vladislav ako obyčajne povedal; „dobre, bene,“ a zraduval sa, jedno preto, že sa úfal pomoci pre brata, i pomoci oproti tak nenávidenému Zápolovi. Páni Frangepánovci, a druhí spojenci mu slúbili všetko, a na tom zostali: že Král k žiadnym povinnostiam viac Zápolu potrebuvai nebude, že čím skôr dá snem svolat, a tam bude s Korvínovei na zložení jeho pracuvat. Vladislav volne dýchal hádam po prvý raz za panuvania svojho, lebo rátal silne na sily Korvínove, nebál sa SL Pohlady. Diel HL Zápolu a myslel ,• že zvítazil nad všetkými. Korvín mal čím skorej sobrat vojsko , — pravda na vlastnie nákladky — a do Polskej ku pomoci Janu Albrechtovi pospiechat. K tomu mal povolat aj celé hornie Uhry v mene královskom, i v krajach tých kde Zápola vládnul. — Takto vyjednali Frangepánovci, rátajúc na to, že Zápola sa iste do nich zapře — no a v kalnej vode dobre je ryby lapat.----------Starý Pankrác vypočúval všetko toto, a hrozne sa tešil, že je Zápola tak znížený, a od krála na bok postavený ale sa predca obával preto, že na králových pleciach nič a Korvínových všetko ležalo. I to sa mu nelúbilo, že sa do Polskej najlepšie vojsko odvedie a — okolo chotára sa vlci túlajú; šak ho zas uspokojil slub, dla ktorého sa mala Zápolovi o krátky čas hodnost odňat, a to vedel, že dačo za dačo, nič za nič. Korvín sa hotovil k vojne polskotureckej a porozposielal vyslancov svojich na všetky strany horních Uhár. Ale ešte i na inom sa uzniesol. Na Sékelové reči a snahy pristal, i uzavrel zas pracuvat, najprv na samostatnosti Liptova, potom na dobití hodnosti královskej. Ako to Pankrác počul, zaraduval sa, jeho tvár kvitla ako mládencovi, a šediny jeho vyzeraly ako kvet kaliny na jaře i dodávaly mu dákejsi bujarej sviežosti. Akoby sa on netešil, on velebil ducha Matiášovho, ked si pomyslil, že krv tohoto zas zasadne stolec otcovský. Ked si na to pomyslel i smial sa, i plakal, blúdil v časach predošlých, časach slávy U- horska, časov blesku, ktorý s Matiášom králom zapadol. X. Divne sa to pletie na tomto svete. Náchylnosti naše sa často od malicherných vecí a okolostojností určujú. Daktorý mládenec pečuje o krásnej panne, ktorú nikdy nevidel, rozprávat že jej nieto páru pod nebom, že sa skveje na tomto božom svete ako ruža raja v čarovných svojich končinách, že tak ako slniečko, dýchajúc, rozširuje blaženstvo okolo sebä — a prsájeho zahorja túžbou neznámou, stisne mu to srdcom i dech zastaví, a v ňom povstane neukrotená žiadost, U