Slovenské Pohľady, 1898 (XVIII/1-12)
1898-12-01 / No. 12
Rok 1808. Ničia. N a Dunaji na sihoti divú husi kričia: Ja som toho a ja toho, tretia: »Ja som ničia.« Kdeže ti je najmilejší, kdeže sú ti deti? »Pochytali drobné deti do katanskej sieti, on však zradne zamiešal sa medzi čierne vrany: »Verte, sestry, nevinná som, nezaslúžim hany!« Divé husi medzi sebou čosi zagágaly, opustenej sestre svojej dobrú radu daly: Sestra naša, drž sa kŕdľa, neostaň tu sama! »Slabá som ja, zmiatol by ma závrat nad horama.« Aká si ty tvrdošijná, nedáš nič na radu! »Na predvoji budem lietať, len mi dajte vládu !« Aká pomoc ? Zahynieš tu v rezdriapanej šate. . . »Myslela som, že sa svojho srdca opýtate.« Zagágaly divé husi, letia do vysoka, a tá ničia, hľadiac na ne, slzy roní z oka. Ej, šla by, šla, ale krýdla moc ztratily peria pri obrane drobných detí — sestry však neveria... Pod brehom sa učupila, v noci zadriemala, snilo sa jej, že jej voľnosť krýdla rozpínala: Tu jej muž a tu jej deti — všetci v kŕdli rodnom... Zmizol sen a zora sedí uhle na východnom. Nezbedníci skaly hádžu do smutného vtáka: »Ničia som!« a k nebu hľadí a len čaká, čaká... ----------------«{Mr----------------- Somolický. So&it 12. 45