Slovenské Pohľady, 1899 (XIX/1-12)
1899-02-01 / No. 2
104 do štvrtého predkresfanského storočia. Sielnické rumy na kopci Zámok zvanom teda tiež svedčia, že neboly tieto kraje, totiž Zvolenská župa, pustými už na začiatku kresťanského veku. A to isté dosvedčujú i početné nálezy kamenných, bronzových a kostených nástrojov a šperkov vo všetkých tých župách, ktoré sú znázornené sťa pusté hory na spomenutom zemevide. Ale nám tu ide hlavne o to, aby sme sa dozvedeli, či v týchto stranách bývali Slováci i prv i vtedy, keď došli z Ázie do Uhorska Maďari. Odpoveď a jasné poučenie v tomto ohľade poskytujú nám miestne názvy, ktoré žijú v ľude a s ľudom tieto kraje obývajúcim, prechádzajúc ústne s pokolenia na pokolenie už od vekov veľmi dávnych. Vezmime si na pr. Bábin a Babiagura (v Orave), Babina (v Spiši a vo Zvolene), Bubinec (v Gemeri), Babindol (v Nitre), Pravno (obce v Turčianskej i v Nitrianskej stolici; lat. i maď. Próna; Pronus = Perún, Prono), Pravenec a Lelovce (obce v Nitrianskej stolici. Perún, Lei, Polel, pohanskí bohovia), Nakle (hony čiže rfahy v Háji a v Belej v Turci), čierťaž, Čertovica, Peklo, Pekelník, Žiar, Žiarec, Dievčia Skala, Havrun-Skala (takmer v každej slovenskej župe na viac miestach), Turíčky (obec v Novohrade a vrch pri Banskej Bystrici vo Zvolene) a podobné, na pohanskú bohoslužbu poukazujúce názvy a na prvý pohľad vidíme, že pochodia ešte z tých vekov, keď tu bývali a dali týmto miestam takéto a podobné názvy naši pohanskí predkovia. Alebo si povšimnime miestne názvy Bobrov (v Orave), Bobrovec (v Liptove), Bobrovník (v Liptove a v Trenčíne), Tur á a Turolúka (v Nitre), Turná a Turovo (v Trenčíne), Turec, Turček, Turany (v Turci), Poturná, Turík, Turíček (v Liptove), Tarník (v Spiši), Turína (v Šariši), Turňa (v Torne), Turčok a Turnava (v Gemeri), Turecká a Turová (vo Zvolene), Turopole (v Novohrade), Turovce (v Honte) a Zuberec, Zubrica, Žubrohlavn (v Orave): či nebadáme, že sú ich kmeňmi bobr, tur, zubr, teda slová vyzuamenávajúce zverov: bobra, tura, zubra ? Tieto názvy dal tým miestam ľud taký, ktorý žil vtedy, keď tam spolu s ním žily i bobry a tury, zveri to v našich krajoch iste už dávno, predávno vybynuvšie. A čože povedať o názvoch, ako sú na pr. Lokča, Lupča, Valca, Molča, Suč'i, Sučany, Liptov, Orava, Zvolen, Choč, Urpín, Japeň, Brané, Briač, Brčna atd’., v ktorých síce sú kmeňmi patrné slovenské slová, ale ich smysel je až príliš temný? Či tieto názvy nesiahajú ďaleka pred deviate storočie? A takýchto slov je obzvláště medzi uázvami nie tak obce, ako viacej len pojediné ich chotárne čiastky označujúcimi znamenité množstvo. Utvoril si ich prostý ľud a zachoval si ich prostý ľud; ani tlačené, ani písané diela nemajú o to žiadnej zásluhy. Volf hovorí v deviatom oddiele svojej práce, že sa presvedčí každý, kto sa bude niekedy zabývať pilným skúmaním miestnych názvov v slovenských stoliciach, že sa Slováci len po maďarskom zaujatí vlasti a síce dost pozde sem dosťahovali; nuž miestne názvy,