Slovenské Pohľady, 1904 (XXIV/1-12)
1904-08-01 / No. 8
528 Darmo hľadáme medzi mládzou kvety; uiet ich, alebo len veľmi málo; a jarné, najkrajšie, práve chýbajú... Since veru až páli. Kosci a hrabáčky potia sa, aby mohli všetko na čas urobiť. Kto vie, či nepríde búrka, lejak, preto treba ponáhľať sa. Sú v robote od včasného rána. Pod večer hrabáčky túžobne hladia na zapadajúce since, že kedy sa už schová za horu, aby mohly položiť hrable na plecia a ísť spievajúc domov. Lebo dnes večer budú preskakovať janský oheň. A kto vie, či do takto roka nedostanú sa pod čepec. Je to túžba každej dospelej devy, dostať sa pod čepec; ale škoda venca panenského, škoda mladých časov, v ktorých len hry, spev a láska zaujímajú srdce. Pomaly zapadne since za hory. Nastane utešený letný večer. Na oblohe objavia sa hviezdy, a i mesiac vykukne zpoza hory. Je tichosť. Iba teplý vetrík povieva, aby pošeptal „dobrý večer“ kvietkam, aby ich občerstvil, ochladil, lebo čez celý dlhý deň musely znášať pálčivosť slnečnú. Vetrík rozkýva listy na vŕbach a jelšach pri brehu Hrona. Tíško si tečie Hron v koryte svojom. Pri Urpíne opustí úzku dolinku, obráti sa v južnú stranu a tečie ďalej čez širšiu rovinu. Od Hrona vetrík putuje ďalej. Hneď neďaleko neho zastane na chvíľku pri neveľkom vršku, na ktorom je cmiter. Tu vyhľadá hrob, v ktorom spočívajú telesné pozostatky sladkého hronského pevca slovenského. Pobozká čerstvé kvety, ktoré vďačná ruka položila na mohylu. Oj! sú ešte vďačné srdcia, nezabúdajúce na hrob, v ktorom uložili tvorcu Maríny a Detvana. A hneď v súsednom cmiteri odpočíva telo výtečného básnika. I na ten hrob kladie nežná ruka kvety, i o ten má kto pečovať. Dvaja veľduchovia tak blízko, v súsedstve si odpočívajú. Odpočíva, pravda, len telo, lebo ich duše už v nadzemských svetoch tešia sa krásnemu ľudu zvolenskému. Vlnky Hrona sa tíško ihrajú. Ľudia sa prechodia po brehoch jeho. Medzi vŕbami vidno lietať svatojanské mušky. Aký to krásny zjav takáto svieťacia muška. Ale len niekoľko večerov poletuje: jej život je krátučký. Pravda, žije v najkrajšom čase roka. Po dedinách preskakuje mládež janské ohne, spieva obvyklé svoje piesne, ktoré tichou nocou rozliehajú sa na všetky strany a upomínajú i starších ľudí na zašlé blahé časy. Po mestách neznajú takých zvykov. Tu miesto toho vyhrávajú cigáni po záhradách letných hostincov. Ale nie každý sa chce zabaviť v hostinci pri hudbe. Popri Hrone kráča mládenec, pohrúžený v myšlienkach. Chce sa oddialiť od hluku sveta. Pod hlavnou cestou, vedúcou na Urpín, pri samom Hrone, sú staré vysoké lipy. Pod lipami je malá lavička. Tu zastal a sadol si na lavičku. Vytiahnuc hodinky, videl, že je práve 8 hodín. „Už mala byť tu,“ dumá si; „veď azda nezabudla. Nie, ona istotne príde.“ Vytiahne papirosku, zapáli si ju. V hlave jeho križujú rôzne myšlienky. Môže byť asi 22-ročný. Je vysoký, štihlý, s pravidelnou tvárou, ktorej črty prezradzujú odvahu, oduševnenosť. Na druhom