Slovenské Pohľady, 1927 (XLIII/1-12)

1927-10-01 / No. 10

„A to kde?“ spýtal sa ho skoro usmiaty, mysliac, ako by sa potešil^ Zebulonko, keby vedel, čo je vo veci. „Čo ja viem, kde?“ okríkol ho Hutyánszky. „Ale čo by bolo neviem kde, hoci do hlavného mesta, nepôjdem. Poviem, ako je; mesta nad Bystricu nieto. Srdce mi k nej prirástlo.“ Drobecký prikyvoval uznanlivé, že sa mu nediví. Hron dumný a zasa veselý; zelený Urpín a potom tento hlavný stán za bránou pri tichých sadoch,voňavých záhradách: to všetko môže mať dosť príťažlivosti. Netreba zabudnúť ani na čisté povetrie. V ktorom meste hučí večne čerstvá voda z grantov, ako tu? A naostatok i světoznámé ,onajske‘! Trafil dobre klinec na hlavu, kto povedal prvý: ,Za živa v Bystrici a po smrti v nebi.' iný!“ Přešly ho smiechoty, keď Hutyánszky doložil: „Mal by zasa viesť väzňov. Vždy len ja, ako by nemal kto „Odvedú väzňov?“ podskočil Drobecký. Hutyánszky prisvedčil, že veru. „A vedia, kde?“ Hutyánszky stisol plecia, že sa o to nestará veľmi. Potom jed­nako len doložil1 „Dosť ľahko do Pešti.,Neugebäude'osirela z po­litických väzňov, odkedy vypustili vlastencov, ktorých Wingischgrätz nemal kedy dať postrieľať. Dajú najskôr týchto ta.“ Drobecký bol ako na tŕňoch. Badišovská farárka božeká veľmi po každej návšteve u muža, že sa ešte nepomeril s Maduniakom. Rozmýšľal mnoho, hľadal spôsob, ako si vykonať prístup k obom odrazu. Dosť si nalámal hlavu, ale nemohol vyžmýkať z nej nič súceho. „A nechcú ich viesť?“ dohováral mu Drobecký. „Prečo? Ja by najradšej, keby ich viedli oni.“ Hovoril mu veľmi vrele, i dlane mu položil na plecia, pozerajúc mu veľmi zaliečave do očú. „U nich je srdce, Hutyánszky. Dva, tri razy to dokázali.“ Hutyánszky sa smial silene, hádzal rukami, nech netára, nevediac koniec ani po­čiatok piesne. „Oni by ich zastali. Viem!“ dotušil mu Drobecký. „Dajú pokoj! Z Bystrice sa nepohnem, väzňov nepovediem, Mám väzňov potiaľto!“ Ukázal na hrdlo. Zamračil sa a dodal: „Ne­vedia, že som ich musel vodiť po rynku v trhový deň? Druhý raz by to neurobil za celú Bystricu, hoci ju radšej, ako seba. Alebo by dorúbal niekoho, alebo by dosekali mňa.“ Drobecký vytřeštil oči. Čo sa stalo na rynku? Azda väzňom? Dobýjal doň, ale Hutyánszky nechcel vyjaviť ani slova. „Ak sa väzňom niečo stane v ceste, Hutyánszky, nebudú mať pokoja v svedomí. Mali ísť, ochraňovať ich.“ „Ja? Azda som ich patrón?“ okríkol ho veľmi nahnevaný. „Ale som ja oni, trieliť do Zvolena, alebo sa chystať hen na gu­bernátora? Mne pokoj! Z Bystrice ma nevypoďkajú, a čo by mal ochraňovať samého Kossutha.“ Drobecký ho už neprehováral. Šiel k žene, a zhrýzal sa, že bez Hlavča si nevie poradiť. Bez neho sotva vyhúta niečo poriadneho, ako sa sísť s väzňami. 629

Next