Slovenské Pohľady, 1933 (XLIX/1-12)
1933-04-01 / No. 4
vinu preberá otcovo dedictvo od stfojho literárneho tutora, Hviezdoslava, syn Sládkoviča, najhorlivejší nasluchač veršov Hviezdoslavových, ktoré si vzal za vzor a vrchol — Martin Braxatoris-Sládkovičov. Básnikovi Andrejovi Sládkovičovi sa narodilo toto piate dieťa, syn Martin, ako kňazovi v Radvani pri B. Bystrici z manželky Julie Sekovičovej (f 1898) dňa 2. mája 1863. Chudobne žil náš básnik, rodoľub, ideálny pracovník, túžiaci po kráse, pravde, dobre a milujúci nielen svoj rod a svoju reč, no i mystické záhady sveta a života, poéziu života. Svoje deti pri krste pomenoval Oľgou, Cyrilom, Elenou, Milošom a Martinom, obliekaval si ich do kroja a posielal pravidelne do kostola. Dom Sládkovičov navštevovali: priateľ jeho a biograf profesormi!.. Grossmann, A. H. Škultéty, Fr. Šujanský, Ján Mocko, ba i Vajanský. To všetko zanechalo trvalé dojmy v Martinovi. Ale poet umrel už 20. apríla 1872 na vodnatieľku a Martin ostal 9- ročnou sirotou. Sládkovič zosnul po 16-ročnom účinkovaní v Radvani a na syna Martina zapôsobil pohreb otcov mocne. Videl Jána Bottu s pravicou pozdvihnutou, držiaceho spisy Sládkovičove, přepásané slovenskou trikolórou, počul Bottove verše o studenej hrude, ktorá pritisla medoústeho pohronského slávika, náš nehnijúci diamant, ktorého verná detva v deň Vzkriesenia hovoriť bude jeho sladkými slovami slovenskými. — Dlho mu zvučaly v duši i slová otcove, spievané na jeho hrobe: „Hojže, Bože...“, nevymizly mu z pamäti ani slová Bottove pri sadení lipy na hrob otcov 24. apríla 1873, práve pred 60. rokmi, končiace sa: „Lipa nech mohylu kryje — a duch jeho nech v nás žije i“ Po smrti otcovej, keď najstarší Cyril bol po matúre, ťažko sa prebíjal Martin na štúdiách. Pomáhali mu v Bystrici jeho profesor a priateľ otcov L. Grossmann a v milej pamäti si uchoval najmä Jána Kmeťa. Vyučovalo sa zväčša slovensky. Švagrovia: Jozef Hodža, farár radvanský, a Ján Mocko, kňaz v Nitrianskej, podporovali ho i hmotne, tak že mohol opustiť Hron i Urpín, krásne hry i hory na Pohroní, aby šiel r. 1879 na lyceum do Bratislavy, kde maturoval r. 1882. Kto zná preutešenú Bystricu a romanticky nádherné okolie Prešporka, kde sa budily rozpomienky na mládež štúrovskú a ich schôdzky, pochopí ten boj v duši mladého lyceistu i teologa na novovzniklej teologickej akademii, keď si pripomínal mládež rokov 30—40-tych a srovnával ju s vtedajším smutným stavom. V rokoch 80-tých sa len tajne schádzala svojeť (v spolku „Zora“), kde Martin čítaval svoje prvotiny, za čo si odsedel na šťastie len karcer. Na teologii, ktorá mala údajne slušnú úroveň, študoval do roku 1885. Len duch nebol (podľa priznania básnikovho, z ktorého čerpám) najlepší, lebo prišovínsky. V rok odhalenia pomníka (obelisku) na hrobe otcovom, r. 1885, odchádzal na dva semestre do Nemecka, do Rostoku, protekciou dr. J. M. Hurbana. Ako kedysi syn Hurbanov, Svetozár, bol i Sládkovičov syn vrele prijatý nemeckými protestantmi, priateľmi Slovákov. Z nich slušno spomenúť aspoň Stahlberga z Neuklosteru a Wandschneidera z Cavelstorfa, pomocou ktorých mu bolo umožnené popri živote študentskom obznámiť sa i so životom rodinným, ako kedysi Vajanskému... Cez letné prázdniny ostával v Nemecku a dal sa v jeseni zapísať na lipskú univerzitu pri Paulinerkirche, neďaleko Grimmaische Strasse, odkiaľ r. 1887 sa vrátil v marci zpät cez Prahu, obohatený nejedným dojmom i vedou, aby poskladal skúšky a po augustových národných slávnostiach bol 2. novembra vysvätený za kňaza.