Slovenský Východ, jún 1921 (III/123-147)
1921-06-11 / No. 132
SOTGKS» OTTO X VYCHODÍ RÁNO OKREM PONDELKA. j ŽSSLO Z ä 80 HALIEROV. | V NEDEĽU A V© SVIATOK ZA 1 Kž. REDAKCIA A ADMINISTRÁCIA V KOŠICIACH, T0RDASSY-H0 ULICA, ČÍSLO 3, II. POSCHODIE. --- TELEFON REDAKCIE ČÍSLO 206. TELEFON ADMINISTRÁCIE ČÍSLO 55. Číslo poštovej spořitelně 400.562. — PREDPLATOK: na mesiac 16 Kč, na štvrť roka 48 Kč, na pol roka 96 Kč, na celý rok 192 Kč. — Pre Košice s donáškou 18 Kč mes. — Do cudzozemska 36 Kč mes. ITT ľľľľ - , ~~ľľ VYDAVATEĽ: ZODPOVEDNÝ REDAKTOR: T 119. ročník. 1921. Číslo 132. ján kudláček. hugo filla. ICosbc©, sobota 11. luna« % Podkarpatskej Rusi. Správna komisia pre mesto Užhorod. [Dr. Želtvaň o jej úkoloch.] [Pôvodná zpráva „Slovenského Východu“. [Dokončenie.] Užhorod, 8. VI Sú to úkoly nemalé. Mestské financie sú síce dosť slušné, ale predsa len nedostačiteľne. Od ministerstva financií v Prahe dostali sme následkom mojej intervencie pol milionová subvenciu, za ktorej pomoci mohli sme zaplatiť pri terajšej dobrej valute čs koruny pomerne snadno najväčší obecnýdlh, ktorý sme mali, t. j. dlh za Maďarskom, ďalej mohli sme dať opraviť mnoho verejných budov, menovite budovu magistrátnu, mohli sme sriadiť i nábrežie, ktoré sa pomaly na ľavom brehu rieky Uže sosuvalo atď. Mesto nemá dnes už mnoho dlhov e zaplatí ich ľahko, akonáhle bude vypísaná štátna daň a ono bude môcť dľa nej ustáliť svoju daň prirážkovú, ktorú nevybieralo už od roku 1918, za to však má veľké potreby, ktorým treba bezpodmienečne vyhovieť preto, že budú vyžadovať značného finančného nákladu. Ako si máme tento kapitál opatriť, keď okrem 180 jutár pôdy nemáme žiadneho iného majetku, z ktorého by sme mali nejaký väčší dôchodok? Odpovedám na túto otázku takto: „Keď ministerstvo financií v Prahe vyhovovalo našej žiadosti za udelenie zmienenej už subvencie písomne nás o tom aj uvedomilo, že sa tak robí po prvý raz a naposledy a že mesto na budúce musí si pomôcť samo vyberaním rozličných mestských poplatkov a pod. Dalo nám teda právo predpisovať mestské dávky, či už v tej či onej forme a my toho práve napriek tomu, že nie celkom populárne aj použijeme, lebo od riešenia finančne; otázky závisí prirodzene prevedenie celé ho ďalšieho programu správnej komisie Dľa môjho názoru hlavnými bodmi tohotc programu musí byť sriadenie potrebného vodovodu, ktorého Užhorod dosiaľ po stráda, zdokonálenie kanalizačného vede nia, riešenie bytovej núdze, odkúpenú elektrických podnikov z rúk terajšej akc spoločnosti, opravenie ulíc a pod. Taktiež na otázku chudobných musí by vzatý náležitý zreteľ a pre chudobných zbavených možnosti zárobku musí byť za pomoci širokej verejnosti postavený vhodný útulok. Že školstvo a rozličné kultúrne podniky musia byť zo všetkých síl podporované, rozumie sa iste samo sebou a ja nepochybujem o tom, že mesto na tieto cieľe obetuje posledný halier.1 To bolo tak asi hlavné zásady, ktorí nám boly p. vládnym komisárom vyslove ne a my nechceme pochybovať o tom, it nezostanú len vyslovene, ale že budí aj prakticky prevádzané. Taktiež dúfame, že správna komisia postará sa c to, aby mesto Užhorod robilo dojen rusínského mesta a že zabráni tomu aby sa mestské úrady stavaly, ako až do teraz útočišťom zamestnancov prepuste ných civilnou správou pre nesložen sľubu republike, či iné podobné príčiny Dobrý sused nad zlato. V Košiciach, 10. VI. Od prvých dní života Československej republiky dívajú sa jej susedia, Rakúsko, Maďarsko a Poľsko, na ňu zrakmi plnými zášti a nenávisti a číhajú na každú príležitosť, aby mladý život našej republiky podvrátili a korene jej, sotva v pôde európskej sa ujímajúce zmarili a vyhubili. Rakúsko oficiálne sa teraz chová celkom korektne, ale niektorí príslušníci jeho, ako z nenávisti germánskej k ludu slovanskému, tak z nesmieritelnej zlosti, že teraz už přestaly bohaté príjmy zo zemí českých a že je koniec pohodlnému a poživačnému životu pod ochianou „najjasnejšej“ rodiny degenerovaných Habsburkov, štvú aspoň tajne a špinia našu republiku, kde môžu. Stanovisko Maďarska je u nás známe. Maďari by konečne nemali ničoho proti samostatnému štátu českému, ale štát československý — Nem, nem, soha! Ved sa maďarskej šľachte a všetkým ich príživníkom tak krásne žilo, dokiaľ im ľud slovenský otročil telesne a duševne. Páni Maďari sú vo svojom štáte teraz v postavení „schudobnelého aristokrata“, ktorý prohýril a prehral všetek majetok, predkami nalúpený a nakradnutý a ktorý dnes nemá nič iného než svoju panskú domýšľavosť a nadutosť, svoj panský erb, na ktorý mu žid ani zlámané grešle nenepožičia a túžbu a chúťky, aby mohol žiť tak, ako za predošlých čias. Teda príčiny stanoviska maďarského k nám sú pochopitelné. Ale snáď z najväčšej nenávisti sa díva zo všetkých súsedov na náš štát Poľsko, štát vzniklý novo po svetovej vojne a možný len preto, že vo vojne zvíťazila Dohoda. Keby bolo zvíťazilo Nemecko a Rakúsko, nikdy by samostatný poľský štát nebol utvorený. K víťazstvu Dohody pomáhali Česi, čo sa o Poliakoch povedať nemôže. Naopak Poliaci haličskí, ktorí dnes usilujú sa o to, aby strhli na seba vládu v štáte poľskom, stavali dobrovoľnícke poľské legie, ktoré bojovaly proti Dohode a pomáhaly Nemcom, Rakúšanom a Maďarom. Vtedy poznaly poľské noviny „bratov Čechov“ a písaly: potrebujeme pre svoje poľské legie tlumoky, prikrývky, prádlo, obuv atď. my tých vecí nemáme, ale majú ich bratia Česi a ti nám ich dajú! Ale „bratia Česi“ nedali vtedy nič, aby Poliaci mohli podporovať krvavé chúťky Hohenzollerov, Habsburkov, Nemcov a Maďarov. Po vojne stalo sa teda víťazstvom. Dohody, proti ktorej Poliaci bojovali, Poľsko velikým štátom, ktorý by mohol byť tiež štátom mocným a pevnou, opravdovou oporou mieru na európskom východe. Ale neočekávané a veliké šťastie zatemnilo vodcom poľskej politiky rozum. Nedali sa do práce, aby konsolidovali štát svoj vo vnútri, aby povzniesli blahobyt hmotný poľského ľudu a duševnú veľmi úbohú jeho úroveň, ale vrhali sa priamo šialene z dobrodružstva do dobrodružstva a čo uvideli okolo seba, všetko chceli mať, po všetkom siahli rukou lúpežnou. A keď mierové smluvy a medzinárodná inštitúcia im nedovoľujú, aby si vzali, čo chcú, utiekajú sa k prostriedkom podludným, nečestným, ktoré však podľa starého poľského príslovia sú výnosné a preto i zdravé. A z toho zákerného jednania poľského v úplnej miere užila republika Československá. Poliaci chceli Těšínsko, Spiš, Oravu a značnú časť územia okolo mesta Čadce. Nepomohly intrigy poľských diplomatov v Paríži a Londýne, nepomohly krásne oči a hladké tváre sličných paní a dievčat polských do Těšína privezených, nepomohly ani krádeže, lúpeže, vraždy a lhárstvo poľských banditov na plebiscitnom území. Zo svojich požiadavok museli páni Poliaci sľaviť mnoho, veľmi mnoho. Československá republika chovala sa k Poľsku vždy loyálne a nikdy nepoužila chvíľu poľskej tiesne vo svoj prospech. Minister Beneš v otázke tešínskej pre budúcu dobrú shodu s Poliakmi dal v šanc i možnosť ztráty svojej popularity. Česká tlač sa nikdy ani v dobe najprudkejšej kampane plebiscitnej nedotkla nešetrne vecí Poliakom drahých a posvätných a písala vždy o Poľsku slušne. Ale poľská tlač, zvlášť tlač haličská, od začiatku nemá pre náš štát nič iného než potupu, úšklebok a najsprostejšiu urážku. Poľskí štátnici a politikovia netaja sa vyhrážkami, že Poľsko čaká len na vhodnú chvíľu, aby sa mohlo válečne vrhnúť na Československú republiku. A k tomu hľadajú Poliaci spojenca. Našli ho v Maďaroch. Staré poľské porekadlo hovorí: „Polak, Wegier dwa bratranki, jak szable, tak do szklanki.“ Poľskí „stanczyci“ a maďarskí „džentrijci“ sú priamo rodní bratia. Obidvaja žijú z mozolov a potu ľudu, obidvaja sa štítia ľudu a ľudom opovrhujú a snažia sa všetkými prostriedkami, aby nevedomý ľud zostal v temnote a nevedomosti, lebo len vtedy bude otrokom svojich pánov. To je cieľ a tam smerujú ich snahy. Bratstvo poľsko-maďaršké nie je len theoretické, ale má výsledky — možné len v Poľsku. Videli sme v práve prejednávanom košickom vyzvedačskom procese, že na poľskej pôde za vedomia a pomoci poľských úradných činiteľov stavali Maďari „poľsko-maďarské legie“, ktoré malý úkol pomáhať, aby Slovensko dostalo sa opäť pod panstvo Maďarov. Čo na tom slovanským Poliakom záleží, že by celý slovenský národ sa zase dostal do otroctva maďarského, v ktorom už umieral? Poľská šľachta potrebuje najužšie spojenie so šľachtou maďarskou a to je rozhodujúce. Poľská vláda zaopatrila Hlinkovi a jeho spoločníkom pasy do Paríža, v čase, keď sa jednalo o mierové smluvy, poneváč sa domnievala, že Hlinka v Paríži bude pracovať proti jednote Československého štátu a že tam aj niečo vykoná. Poľská vláda trpí v Krakove tak zvanú Slovenskú Národnú Radu“, ktorá pred niekolkými dňami vydala proklamáciu, že Slovensko je samostatnou republikou s prezidentom Jehlicskom a minist, zahraničným i vnútorným na čele. Pan Chobrzýnski, t. č. minister pre slovenskopoľské dorozumenie v Jehlicskovom kabinete vydal súčasne k poľ. nár. „plamenný“ ohlas, aby celý národ poľský vzal Jehlicskovu vec za svoju vlastnú, t. j. po slovensky povedané, aby platil, aby páni Jehlicskovi ministri [traja Poliaci, jeden bývalý rakúsky oficier, páni Jehlicska a Unger] mohli terajšiemu svojmu stavu primerane žiť. Je zaujímavé, že tieto ohlasy sú datované „v sídle Slov. Nár. Rady“ a že nikde niet napísané, že táto „Slov. Rada“ má sídlo v poľskom Krakove a v Poľskom Tešíne. Nestalo sa pravda nič iného, než že obidva ohlasy odtlačily niektoré poľské časopisy najnižšieho rádu. Slušnejšie poľ ské noviny sa predsa len hanbily za to čo sa na pôde poľskej robí a ohlasy ne odtlačily. Ale opakujeme: taká vec je možná len v Poľsku a poľská vláda je ze všetko štvanie proti nášmu štátu na svojom území zodpovedná, pred fórumom medzinárodným, preto, lebo o ňom vie e preto, že ho trpí. Nk. Zo zápisníka, V Prahe [K študentskej výprave do Prahy] [Pokračovanie. V kaviarni Ale je horúce v tej Prahe. Človek ss ide skoro roztopiť. Najmä po obede, ked sa nahltá tých mastných knedlikov. Opäl blúdim po Prahe. Veď už keď je človek v nej, nech si čo môže obzre dokonale „Ale poďme niekde trochu na pivo, ved smäd náš rastie stále“ — povedám môj, mu Jožovi. Jeho som sa totiž nespusti ani na minútu, ak som nebol k tomu nú tený. „Poďme teda“. Vošli sme do jednej kaviarni. Tuná nás nedojalo nič, až na hostinského, ktorý sa nelíšil od posledných ľudí iba v tom, že bol príliš hrbatý a prejavoval prílišné zdvorilosť, ktorá sa menila častokrát' v humor, „Prosíme dve pivá“. „Ano prosím, dve pivičká“. „Nie prosím pivičká, ale pivá“. „Tož áno“ — a už pospiechal naplnil poháre, aby nás — Slovákov — čím skorej vyslúžil. Vedľa nás sedeli draja remeselníci, Rozprávali sa o Slovensku. Prej, jak tam dobre, tam sa fajčenie môže dostať bez lístkov, vraj tam všetko lacnejší, než v Prahe. Že vraj i oni by radi prísť k nám, Jožo pozoroval ich reč a nemohol sa zdržať, aby mi nevravel „Poslyš, títo chcú na Slovensko, povedz ím, aby prišli, ved keď Slovensko vie stravovať toľko Čechov, dvoch, mimo hentých tiež udrží, Povedz ím, aby prišli za „hôrdárov“ — poznamenal smiešne. Však on s tým nič zlého nechcel povedať. Ono sa totiž všeobecne hovorieva, že českí nosiči prídu na Slovensko za úradníkov, nuž on myslel remeselníci českí nech prídu za nosičov. Ale s týmto sa neodá čas trávil všimnime si radšej mladý párik, ktorý sedí v našom súsedstve. Rozoberajú Máchov „Máj“. Tu by som ím už aj ja bol niečo poznamenal, lebo „Máj“ poznám dobre, rozobral som ho do podrobná, ale to sa ozaj nesvedčí prísť do Prahy držal nauku o láske takým, ktorým nič nechybuje. Vypili sme pivo, či už pivíčko a sme šli do mesta. Zastali sme na rohu, ak sa dobre pamätám Spálenej ulice a sme sa tešili v krásach Prahy, totiž sme len pozerali kde sa máme hnúť. Všade paláce, ktorých strechy sa až s nebom spájajú, ale ani na jednom nieto napísané kde sa má pohnúť slovenský študent. JÁN GREZJ5 Obrázky z Albánie. Dráč Písané 1921 Prichodil som úzkoľajnou dráhou z Bazar Sjaku k Dráči. Chladná noc zaliala už pred hodinou pusté krajiny albánske rosa robila vzduch ťažkým a dusným. Prie chádzala od mora a padala ako dusivý príkrov na dušu ľudskú. Divný, smútny dojem. Krajina tichá, nehybná. Nikde svetla, nikde človeka. Sám a sám stojíš tu v neznámej zemi, obklopenej fantastickými bájami. Túžiš po kráse východu, túžiš po tom kúzle, ktoré ti bolo lhané pohádkami. Ale zem táto nemá pohádok. Len vojna a smrť. Snáď v tých horách a močiaroch spia pohádky „Synov Orla“ — ale ty im nerozumieš, lebo si cudzincom v zemi, ktorá pre teba nemá úsmevu. Si cudzincom medzi ľudom, ktorému vzdialený si svojou kultúrou a civi-