Slovenský Východ, október 1921 (III/224-249)

1921-10-28 / No. 247

spuHtsKy mm Roč. III. Čís. 247. y Košiciach, v piatok 28. októbra 1921. Za I korunu. Rehor Uram-Podtatranský Žehnám fa zem!— Tatier chladné skaly, doly, bralá, hory, jazerá, ktoré ľudu môjmu príklad daly prenášať zlo; — ba že vyviera z viery nádej: čo sto blúdnych wokov hodlalo, to zmení okamih; že přijde čas, v ktorom aj otrokov vo slavospev premení sa vzdych! - Žehnám ťa zem, kde Říp hlavu vznáša hor k nebesám, kde Cech otec, jatý krásou kraja, milo usmieval sa, že našiel vlasť, od púte ustatý; - lež aj kde hor' Biela hora čneje, mohylami synov posiatá; — kde za päťsto rokov plač sa leje, že ľud gniavi ruka prekliatá! Genius Žehnám ta zem, skropená slzami i poliata krvou otrokov; — kde pot práce rynul doľ čelami a krv z hrudi ranou hlbokou; - i kde národ v hroznom utrpení snášal muky, — nežiadal si žiť, — kde v okovách, v jarme pút sovrený už prestával ľudským tvorom byť! Žehnám ta zem, kde už odzvonili umieračkom ľudu biednemu, — keď nie smrťou, aspoň uväznili tých, čo dobre radiť chceli mu J Ano, zle mu, nevýslovne zle mu bolo, v ranách trpeť, umierať; aj na mároch biedne ležiacemu nepriateľ sa smel len vysmieval r republiky. Žehnám ťa zem, — ktorú uvolnili rády mužov ako Masaryk, prezident náš, k tomu iní milí, Beneš a nám drahý Štefánik; ich podnetom a stá iných s nimi utvorené boly légie, ktorých činom, skutkami chrabrými republika zdarné nám žije: Žehnám ťa zem ! — -Si oslobodená z hnusných pút a z jarma nevoli! Rana v srdci už je zahojená, ona viac ťa iste nebolí! — Slobodný ľud v slobodnej otčine, - voľnej v práci, — voľný jeho dych jednotlivcom i celej rodine zaniknul bôľ, — prestal ťažký vzdych i Žehnám ťa zem, — ved ľud pracovitý zmenil meče v pluhy, lopaty, aby poklad v roli rodnej skrytý nebol ďalej hrudou zaviatý! V školách semä rodoľúbnej lásky zasieva sa‘; — v súdoch, v umení materská reč spája bratské sväzky, v ktorých pokrok, zdar sa pramení! Žehnám ťa zem ! —■ Buď mi šťastná, blahá, spolu všetky v tebe národyi Dobro by t nech v tebe sa vždy zmáha, čo ovocie pravej slobody! — Len ty, ľud môj, prácu konaj, piluj bys docielil aj imania zrast; zákony plň! — Celým srdcom miluj Československú ti drahú vlasť ’1 Košice, 27. X. 21. KAROL MURGAŠ: Na tretie výročie däa Slobody. Už sa tretí krá? zvrhlo prudké kolo č& su čo sa splnily nádejné sny našich otcov. Tichý náš národ cez nízke kazamaty ošklivej poroby, cez krvavé peklo, cez hmlistý advent zdreujúcej syockybnosti konečne sa dočkal Mesiášskej doby. Svetový požiar vyvrátil starý svet z hrdzavých stežajov a priviedol náš lud krížovou cestou úžasného utrpenia, cez hroby najdrahších svojich synov na okraj zásnúbenej zeme, Tu sa vzpamätal z dlhého spánku s necítiac sa viac zemeplazom ale voľným človekom a pánom svojho osudu zbožným rozochvením bozkal hrudu dedičnej pôdy, ktorá dľa vífaznej pravdy musi patrif výlučne len jemu, lebo ju kropila krv jeho ciev a křupaje jeho čela. Shodil so seba válečné rúcho: zášf a ne- návisf a obliekol si povestný slavianský šiat: veľkodušnosť! Zabudol na nesmierne krivdy spáchané na svojom rode, odpustil každému a radosti otvoril srdce do korán. Oprávnene mienil, že sa už má započat veľkej oddych po krvavom diele. Začal ohybovat ocel zbrane na plúhy a stavať ich do zanedbanej brázdy ; začal prelievať delovú spiež na zvony, aby tichými večiermi pokojom zahlaholily a do sladkého spánku ukolísaly v ťažkej práci utrmácaných. Zavznely kladivá na nákovách, zasvišfaly kosy, zastenaly stroje, komíny chrlily dym a štebotavá čeľaď národa počala už vesele šveholiť. Jaro pokoja zatiahlo sviežu hrudu vojanských hrobov kvetným kobercom a práve tak kypiaca práca kultúry počala svojou krásou zakrývať úžasné jazvy válkou zavdané. Hnevlivé a'zaťaté pästi sa vystřely v hladkajúce dlane, aby sme si vzájomne shladili s čiel vrásky a chmúry válečných trampôt a starostí. Každý z nás úfal, že nasleduje nový zlatý vek. Bohužial mladé letorosty našej nežnej slobody ihneď začala obkmášať závisť a podlosť tých, ktorí tak hltavou nádejou na víťazstvo tak dychtivé túžili po krvavej povodni neznámych rozmerov a keď spadli s ružových oblakov pošetilých nádejí, s potvorenou vzteklosťou zúfalých ľudí štrngajú so zbraňou a nechcú sa pokoriť víťaznej Pravde. Ešte vždy honia minulosť, to do neba volajúce nepravie, namáhajú sa jako: vzkrišenia nedbajúc ani toho, že šliapu životne záujmy vlastného Iudu. My spokojne hľadíme na beťárske chúťky zaslepenej spupnosti f nech sa len pechorí na takových nohách a vbíja do hrady vyštrbený fokoš. Nové nebezpečie nás ešte tesnejšie sovre na spôsob morských koralov, ztvrdneme v žylatý štros, ktorý hravé odolá nečistému vlnobitiu, keď hor aj vzteklejšie bude dobíjať. Vylúčme tedy zo seba ducha malo vernosti, slabosti alebo strachu. My sme už zvíťazili, my už nemôžeme skopať, lebo sme našli sami seba. Niet viac vraha, ktorý by vedel vyšliapať slaviansku krv našich srde. Pamiatka našej veľkej, potupnej poroby a neslýchaného utrpenia zveľadí naše sily, ktoré ľahko vzrastú na víchricu, aby každého smietla, kto sa do cesty stavu naším oprávneným snahám. Košice, 27. X. 21 BOLESLAV BRATISLAVSKÝ: Nad horami hasly Večerné zore, ked som sa poberal cestou k susednej dedine, ktorá bola od nás vzdialená asi dve hodiny cesty. Cesta bola lemovaná osikami, na ktorých listí e počinalo už žltnúť... Na pravom boku černal sa v dlhom pruhu les. ako nejaká velikánska ohrada ste rovekého hradu. Za ním bolo možno ešte rozoznať obrysy "malých Karpatov, ale už dosť nezreteľne Malá kaluž predo mnou na ceste razom sa začervenela, ako by bol niekto do nej vlial niečo čerstvej' krvi. Obrátil som sa a uprel zrak na východ, kde sa bol práve vystrčil zpoza ďalekého lesa plný mesiac, ani ohnivý balón, ktorý mi pred očami zvoľna vystupoval výš a výše j. Mesiac viac a viacej bledol, čím vyššie vystupoval, ale tým viacej i osvetľoval okolie, ktoré sa mi teraz zdalo byť zakliatou, tajuplnou krajinou z ľudových povestí. Všade tichosť, mier ... Len kuvíci, tí vreštiví noční nezbedníci, chvíľami zčerili túto duši lahodiacu tichosť svojim plačlivým zakríknutím Keď som minul dlhý pruh lesa, dva majere, ktoré stoja vedľa cesty, i malý lesík, ostal som stáť. Tu sa cesty križujú a rozbiehajú sa na štyri strany. Krajina ostala teraz ešte svetlejšou. Vzduch bol trochu chladný a vlhký. K sluchu mi doľahlo zavýjanie psa a gagoftänie husí. Stál som na mieste, ako očarený. Zdalo sa mi, že mňa tam niečo drží svojou neodolatefrjou. suggestívnou mocou. Bolo to niečo mocné Dlho som stál na rozcestí. Mesiac ma oblieval svojim bledným svitom a hypnotizoval svojim úsmevom plným mystiky a nadpozemskej príťažlivosti. Chvíľami očné vĺčka mi klesly, tvár ostala ztmulá, nehybná, ako tvár sfinjgj Kdesi na strome čupiaci kuvik žalostne zaplačúc, zatrepotal fcrýdlami a mihnul sa mi pred zrakom ... Prebudil som sa z dumania a pohol som sá ďalej. Snil som o slobode. Prvé jej červánký som bol už zbadal zahoreť nad rodnými horami Išiel som teraz zvestovať svojim: známym túto veľkú novinu. Išiel som v noci, aby ma kryla pred slieďacim zrakom' ľudí, ktorí ma všade prenasledovali a naháňali ako zver. Zúrili a Vyli za mftou ako vlci, že ma nemohli dostať do svojich pazúrov. Celý rok ma štvali z miesta na miesto. Celý rok som nemal odpočinku— Spával som v poli, horách, v lesoch a len málo kedy pod strechou. Nebol som však sám. Bolo nás mnoho, boly nás celé húfy. Honili náš preto, že sme utiekli od1 vojska, ktoré sme z duše nenávideli. Honili nás preto, aby nás pochytali a oddali do rúk vrahom... Strielali po nás, kde len sa im naskytla k tomu príležitosť. Ale my sme vytrvali Nešiel som ani štvrť hodiny, ked som zrazu začul pred sebou kroky a ľudské hlasy. Mnoho mesačné prenasledovanie naučilot ma ostražitosti. Postál som a zbystril sluch. „Žandári“, mihlo mi modzgom. Lebo začul som zreteľne niekoľkoi maďarských slov. A hneď som zbadal aj zablysknuitie bodáka v mesačnom svité. Zastal som a poobzeral som sa Okolo seba. Na obidvoch stranách cesty bol les a predo mnou asi na päť krokov bol most, čo sa klenul nad potokom, ktorý tu pretínal cestu. Náhle prišla mi na um dobrá myšlienka. Skočil som na pravo do lesa. Ale žandári museli ma zbadať, lebo začul som cupotanie za sebou. Dali sa ma teda prenasledovať. Mesačná noc ma natoľko nekryla, aby ma neboli mohli zbadať. Utekal som chvíľu rovno po lese, potom som zabočil kúsok na pravo a skočil do potoka, po ktorom som sa dal opatrne plaziť zpät k ceste. Začul som, ako žandári utekajú vedľa potoka. Ľahol som si celkom do studenej; vody a zatajil dych. (Koryto potoka bolo hlboké, ale vody bolo V ňom málo.) Keď som cítil, že žandári sú už ďaleko' za mnou, dal som sa opäť plaziť k ceste. v lese ozvaly sa výstrely. Zasmial som sa tomotu zbytočnému plašeniu kuvikov a o chvíľu bol om už í pod mostom. Sadol som si na kameň, ktorý vyčnieval z vody a čakal som bezpečne a pokojne na návrat žandárov. Nebolo veru pod mostom príjemno. Nemohol som sa narovnať; musel som len sedieť, so sklonenou hlavou, lebo sklepeme bolo nízke. A nenávidení žandári dlho sa nevracali so Svojej honby. V no Posledný pohon. (Rozpomienka na úsvit našej slobody.)