Súkromný Úradník, 1943 (V/1-24)
1943-01-01 / No. 1
I- m Ročník V. Bratislava, 1. januára 1945 ŠlHya vedecti kutínica r A/í/. a . Sli Konstantin č u I e n v Odtrhli sme lístok z kalendára, odhodili sme ho do koša a vymenili sme prázdnu lepenku, na ktorej bolo 365 takých^ lístkov, kalendárom novým. Odtrhli sme prvý list s rokom 1948 a pred našimi očami zasvietilo vo sviatočnej, červenej farbe dátum Nového roku. Ktovie, či to nie je dátum roku, v ktorom prežijeme najdramatickejšie udalosti nielen nášho života, ale azda dejín fudstva z posledných storočí I? Čo nám prinesie rok 1943? opýta sa nejeden. Bude lepší, bude to rok pokoja, rok, v ktorom budeme môcť znova žiť pokojným občianskym životom? Vrátia sa milióny Fudí k svojmu povolaniu, zamenia sa zbrane nástrojami? Čo čaká náš národ v tomto roku? Tieto a podobné otázky preletely hlavou nejednému, keď trhal posledný list s kalendára na rok 1942. Na šfastie ľudia nevidia do budiícnosti. Majú ju pred sebou ako cestu, ale nevidia, kade vedie. Vedia len toľko, že musia po tejto ceste ísť. Preto ťažko písať predpovede, ľahšie je zadívať sa na cestu, ktorú sme už prešli, A ak niekedy novinárom bolo ľahko písať súvahu o pominulom role^ tým ľahšie je to dnes, lebo ťažko si predstaviť rok dramatiekejší, ako bol rok 1942. Nás tento rok musí na prvom mieste zaujímať so stránky nášho vnútorného života. Č^ priniesol minulý rok nám Slovákom? Ako sme vládli, ako sme riadili naše veci? Vytvorili sme niečo hodnotného, čo prekoná i nás a bude slóžiť pokoleniam? Zle by hodnotil a kritizoval ten, čo by si postavil múr medzi Slovenskom a ostatným svetom a nechcel vidieť to, čo sa robí inde a posudzoval na Slovensku všetko len s úzkeho slovenského horizontu. Nie sme ostrovom v mori, ale súčiastkou Európy, a preto každý pohyb, každý europský otras, či hospodársky alebo kultúrny, zanecháva stopu aj v našom živote. I^n takto môžeme posudzovať aj náš slovenský život. Ak budeme pod zornvm uhlom toho vonkajšieho europského sveta posudzovať pomery doma, potom si musíme priznať, že čo bolo v ľudských silách, vykonalo sa, a nemusíme sa ani pred dnešným svetom, ani pred budúcnosťou hanbiť za vykonané dielo. Stretám sa často s ľuďmi, ktorých povolanie núti na ďaleké cesty. Chodia v cudzích i v neutrálnych štátoch. Keď sa po týždňoch navrátia domov, povedia si „Chvála Bobu, zasa domaí” Sú to vo väčšine striezliví obchodníci, ktorí porovnávajú možnosti i vvsledky. U nás doma si ľudia často neuvedomujú jednu vec: že sme vo vojne. Porovnávajme, ako sme vyzerali v tom roku vojny, v ktorom sme dnes, v minulej vojne, a vidíme jasne, aký je rozdiel. Pravda, to neznamená, že u nás je všetkého nadbytok, že sme krajinou, medom a mliekom onlé^vajúcou. I u nás je veľa nedostatkov, i u nás sa robia chyby, ako sa robily a budú robiť všade, kde nejaké veci budú sverené smrteľným i cbvbným ľuďom. Nechcem tu opakovať štatistické prirovnania o tom, koľko miliónov sa venovalo na verejné stavby u nás v rokoch tejto vojny a koľko v minulosti, nechcem porovnávať štatistické čísla o tom, koľkých nezamestnaných Slovákov, a to od robotníkov počínajúc, až po akademicky vzdelanú inteligenciu sme mali pred niekoľkými rokmi a koľkí Slováci dostali chlieb a neraz i veľmi dobrý v posledných rokoch. Sú to porovnania dosť často opakované, hoci nie dosť uznávané. Skutočnosť je len jedna: Nároílu nikto nemôže daí viac, než si môže 194 dať on sám. Najviac práv, najviac chleba, kultúry môže mať národ len vtedy, keď si sám vedie osud svojich vecí, inými slovami, keď má svoj štát. To je vrchol každého národného života. Nech si nikto nemyslí, že napríklad Maďari túžia po Slovensku preto, lebo chcú na Slovensko doplácať. Nie. Chcú zo Slovenska čosi mať. Chcú mať prírodné dary slovenské, chcú mať miesta pre svojich ľudí, a napokon chcú z našich odrodilcov zveľaďovať svoj národ, ako to robili po stáročia. A nech si nikto nemyslí, že pomer Čechov k Slovensku je iný. O láske sa hovorí, ale záujmy panujú. V politike, na križovatke záujmov láska stráca platnosť. Nedávno nám plakátmi tvrdili, že sa na nás dopláca, dnes už tomuto tvrdeniu neverí nikto, kto sa vie na veci podívať. Lebo, keby to bola pravda, že museli na Slovensko také sumy doplácať, samostatné Slovensko, pozbavené najúrodnejšícii krajov i veľkých miest, bolo by sa muselo zrútiť v prvých mesiacoch. My všetci, ktorí pri vstupe do Nového roku uvažujeme o roku 1942 a ktorí sa pýtame, čo nám prinesie nový rok, musíme si želať len jedno, a to, aby sa nikdy vláda slovenských vecí nedostala do cudzích rúk. Budeme si musieť uvedomiť v nastávajúcom, zdá sa, že v kritickom roku, že nikdy v dejinách nášho života nebola v našom národe potrebnejšia svornosť, ako bude v tomto roku. Sme malým národom a na križovatke europských záujmových sfér. Je to dôležité, ale aj nebezpečné miesto. Na tomto mieste nemôžeme a nesmieme hazardovať, lebo hazard malého môže byť jeho krachom. Ak v novom roku aspoň čiastoihie sa zbavíme zlej slovenskej vlastnosti: závisti, aspoň o niečo sa priučíme najpotrebnejšej veci v našom živote: spolupráci, ak si budeme vždy a jasne uvedomovať, že nie sme veľkým národom, že my nerozhodujeme a nebudeme rozhodovať o osude sveta, ak si uvedomíme, že je vojna, budeme mať určený i dobrý smer na ceste, ktorá z vôle božej pre všetkých je skrytá. Poriadok a disciplína, svorná spolupráca, milovať Slováka aspoň tak ako cudzieho, to je maják, ktorý nedopustí, aby loď nášho národa stroskotala na búrlivých brehoch nového sveta, ku ktorému sa už blížime. My, Slováci, môžeme a musíme viac než veľké národy zdôrazňovať, že sme na jednej lodi. Veľké národy majú i viac lodí, my máme len našu jedinú, tou je zem slovenská. Devízou do nového roku nech nám je: vyhýbať sa skrytým i verejným úskaliam, nezápasiť pri kormidle, ale ani v kajute námorníkov. More, cez ktoré sa plavíme, je búrlivé, a na búrlivom mori musia byť pokojní námorníci! Výchova a hmotné povznesenie národa úlohy záujmových sdružení v rámci Strany - Predseda Slovenskej pracujúcej pospolitosti Dr. A. Kočiš o smysle politickej práce na Slovensku a o ciefavedomom programe Strany v budúcnosti Na bratislavskom kurze tajomníkov a funkcionárov nášho sdruženia, o priebehu ktorého sme referovali v minulom čísle nášho časopisu, prehovoril aj predseda Slovenskej pracujúcej pospolitosti, generálny tajomník Strany, poslanec Dr. Aladár Kočiš, ktorý sa zmienil o poslaní Slovenskej pracujúcej pospolitosti v rámoi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a prehovoril aj o význame a hlbšom smysle tej politickej aktivity, ktorú v poslednom čase Strana na Slovensku rozvíja stále vo väčších rozmeroch, Z jeho prejavu pre zásadnú dôležitosť uverejňujeme podstatnú čiastku. Generálny tajomník Strany na kurze tajomníkov a funkcionárov nášho sdruženia povedal medziiným tieto slová: Vojnové časy nežičia pokojnej práci. Vojna je neustála nervozita, neustále napätie a neustále vybičovanie tých najhorších vášní. Preto je to tým radostnejšie pre každého Slováka, že sa na Slovensku i v týchto časoch pracuje vážne a mnoho. Často prichádzajú k nám oadzlnoi, ktorí nezaujaté sa pýtajú, čo je tou hybnou silou Slovenska, že sa u nás tak húževnaté pracuje. Odpoveď na túto otázku je jednoduchá. Slovenský národ a každý Slovák si je vedomý, že nikdy v dejinách nebude mať takú príležitosť dokázať pred celým svetom, že sme úplne rovnocennou jednotkou medzi ostatnými národmi, že nielen chceme, ale i vieme samostatne žiť a že nie sme už ochotní pred nikým a nikdy «voje šije do cudzieho jarma položiť. Do rámca tejto tichej a rozumnej práoe vhodne zapadla aj najnovšia aktivita Strany, ktorej sme n nás svedkami v živote politickom, ako aj na poli organizačnej prestavby Slovenskej precujúcej pospolitosti. čo pri tejto svojej čulej organizačnej činnosti sleduje Strana a čo majú sledovať záujmové sdruženiaí Hlinková slovenská ľudová strana si je dobre vedomá svojho poslania v slovenskom národe. V minulosti bola to Hlinková slovenská ľudová strana, ktorá jediná bojovala za Slovensko a preto jediná je oprávnená hovoriť za slovenský národ. V rokoch 1938—39 bola to zasa Hlinková slovenská ľudová strana, ktorá bez všetkých otrasov previedla národ oe® ťažkosti a zasa to bola Hlinková slovenská ľudová strana, ktorá v samostatnom štáte prevzala celú zodpovednosť za vývoj pomerov, a preto aj v samostatnom štáte je Hlinková slovenská ľudová strana povolaná na to, aby v mene celého ľudu hovorila a konala. Naše súčasné politické i organizačné úsilie je plnením jedného veľkého príkazu, ktorý má Strana na zreteli. Týmto príkazom holo v minulostí, je ešte i teraz a zostane i pre všetku budúcnosť: služba slovenskému národu, služba pre jeho blaho a rozkvet v rodine ostatných národov. Ako plní Strana tento svoj príkaz? Službu slovenskému národu plní dvojitým spôsobom. Strana stará sa o výchovu národa prostredníotvom svojich tajomníkov a funkcionárov a Strana stará sa tiež o hmotné povznesenie národa. Obidva tieto činnosti a úseky práoe idú súbežne vedľa seba a tak je to správne. Robili by sme chybu, keby sme sa starali len o hmotné zaistenie národa a duphavnýoh vecí by sme si nevšímali. Naša najnovšia politická aktivita nie je teda ničím iným, ako uskutočňovaním starostlivosti nešej Strany o výchovu slovenského národa. Mnoho sa hovorilo a popísalo o potrebe národnej jednoty medzi Slovákmi. Tento fakt je dôkazom toho, že všetci si z plnej duše želáme, aby táto jednota nastala, a všetci vynakladáme všetky svoje sily na to, aby sme sa čím skôr priblížili k uskutočneniu tejto myšlienky v našem národe. Tieto naše školy a kurzy oben byť príspevkom k uskutočneniu tejto jednoty! slovenského národa. Jednota nebude za-' tóaľ, kým všetci Slováci sa nesjedaotiaJ ua m-^týoh záldadných zásadáoh, ktoré' RoiknaocMcanie igsk^ tásams Číslo 1 A život ide dalej... Vodca, pán prezident Dr. Jozef Tiso, pwedal, ie náš program má hyt v novom t^hu — v novej štátoprávnej forme, ale že ho v starom hlinkovshom duchu treba uskutoôňovat. Tento duch nech je ovládaní/ hlinkovským elánom, húževnatostou a čistotou viery vo vitaxstvo. Podľa tohto programu má sa denne spravoval celý slovenský národ i všetky jeho pomocné inštitúcie, orgány, ustanovizne a složky. Sdruženie prislušnihov priemyslu, živnosti a peňažníctva je tiež jednou takouto složkou^ nášho štátneho aparátu. Ked povieme, že táto složka predstavuje náš štátny suverénny život pod Tatrami, vidime, že podobne hlásal svoj program aj Andrej HlinJea, i ked vtedajší rámec jeho boja bola autonómia Slovenska. Toto chceli v rôznych variáciách už aj naši predkovia, ktorých boj nebol tiež márny. Náš národ bol už oddávna umlčovaný rôznymi prostriedkami. Zem slovenská nepatrila len Slovákom, ale skôr vykoristovatelom. Mori z jej plodov bohatli. Do našich dedín doniesli Židia zlo, pohoršenie a prvé zárodky veľkého hriechu, mory m liahol v ich krčmách. Školy neboly slovenské. Učitelia Slováci len na brdárkach sa udržovali. Úo smelší chlap, toho preložili na dolniaky. Už pred svetovou vojnou bol tu smutný národný cintorín. Preto nie div. že veľká čast národa ušla do sveta, do Ameriky a tam, kde sa dalo žit. Prešly časy svetovej vojny. Roku 1018 zdalo sa, že sme sa dožili slobody. Ale v zápäti prišly na. nás zas tažké časy a zlo v národe hľadalo svo^ obete. Keby vtedy nebolo Andreja Hlinku, Morý už v tom čase prešiel martýriom, hol už veľkým mt^orri a vodcom slovenského národa, neviem, ako by sme dnes kráčali do nového roku 1943. Andrej Hlinka aj ,so svojimi s^luprracovnikmi bojoval statočne za všetky práva národa a za samobytnost. Bol ohrozovaný rui živote, ale vytrval. Bola to skutočná odysea. Zdanlivá sloboda mnohých Slovákov omráčila, ale nie na trvalo. Všetko však pominulo a nový slovenský život, ktorý sa pred našimi očami rozvíja, oblieka si nové, dospelé, štátnické formy. Prežívame veľkú národnú obrodu aj v živote organizačnom. Predseda Sdruženia prislušnlkov priemyslu, živností a peňažníctva Dr. Ján Mikula na shromaždeniach často prlzmikuje význam Sdruženia, ktoré má dnes veľké a osobitné poslanie. Ked táto organizácia so svojím členstvom prejde očistou, ked podľa slov jej predsedu aj bez organizačného poriadku a štatútov, ktoré sú len ako palice pre slepého, obzrú sa funkcionári Sdruženia okolo seba, potom spoznajú, čo majú pre pospolitost robit a čo môžu spraviť. Ked naučia našu pracujúcu pospolitost divat sa okolo seba, potom budeme mat program Andreja Hlinku na dobrej ceste. Dôležitou sociálnou otázkou, ktorú si na prahu nového roku musíme tiež pripomenút, je odalkoholizovanie Slovenska, dalej otázka bytov a obchodných miestnosti. Ako žije rodina a akú stravu majú deti, učni, pomocníci atd.f Aký je ich stupeň vzdelanosti? Ako sa šatia? Aký je ich mravný život? Sú dobrými krestanmi? Na akom stupni spoločenskej výchovy stoja všetci, bez rozdielu na zamestnávateta a zamestnanca? Keď na týchto miestach a pri týchto otázkach zasiahneme pomocnou rukou, odstránime nedostatky, organizácia nebude pre organizáciu, alebo pre tajomníkov, ale pre národ a celú slovenskú pracujúcu pospo- Htost. Potom už nebude potrebné zákernom zabezpečovať povinné členstvo ani v jednom Sdružení, ale toto členstvo samo dobrovoľne soskupi sa v organizácii, ktorá bude vodidlom do budúcnosti. Sdruženie prislušnikov priemyslu, živnosti a peňažníctva je slovenskou zvlášinostem, povedal predseda Sdruženia Dr. Ján Mikula. Ako vidíme, úsilie stáročí v praktickom poňatí vyvrchoľuje 'vWácT' o duchovné a telesné obrodenie kaMého Slováka. Na kurzoch Strany a Sdruženia odznely mnohé pekné preďnášky. Všetci prednášatelia shodovali sa v jednom; vychovať tu pod Tatrami jednoliaty zdravý národ, hoci malý, ale v skutkoch tým silnejší telom i duchom,. Slovenská pracovná sila je svetochýrna. Na tej sa dá budovať. Toto je náš najväčší kapitál. A zasa sme pri tom, čo som hore naznačil. Vlečie sa to cez celé Hsíeročie našimi dejinami ako zlatá nit: naši národní buditelia usilovali sa pisomnictvom, básňami, svojim príkladným životom a — keď bolo treba — aj mečom a piűkou dožadovať sa toho, v čom my tercu; žijeme; slobodné slovenské okolie. Božou pomocou dosiahli sme viac, než sa komu snívalo. Ale teraz záleží na nás, aby sme všetkými prostriedkami udržali tento stav a zabezpečili existenciu národa pre dalšle storočie. Toto dosiahneme tak, ked každý Slovák do chla-