Východ Republiky, november 1935 (I/27-47)

1935-11-01 / No. 27

2. strana.____________________________________________________________________________________________________________________31‘ * 1<*5- VLADISLAV BENICKÝ: Zvädlé vence. Jeseň. November. Cintorín. Zimný vietor. Monotónna pieseň umierajúcej prírody. Padajúce lístie. Na krížoch, machom zarastnutých aj čistučkých, tohotoročných, suché vence sa zakolíšu. A prídu ľudia s bieľučkými sviečkami, čiernymi myšlienkami, krva­vými spomienkami, páliacimi slzami. Na kríž sa vyloží nový veniec. Zelený výkrik obnovenej zúfalosti. Životom vo­ňajúci pozdrav odpočívajúcim súroden­com. Cerstve roztrhnutá rana bolesti ešte nie celkom zacelenej. V kyprú hlinu aj vysokú trávu sa vo­­vŕtajú sviečky. Üsta tíško vydychujú modlitby kvítiacej duše. Dávno strúchnivelé milé postavy, hladkajúce dlane, usmievavé tváre, boz­kajúce ústa, šťastím žiariace oči, hod­vábne vlasy sa v spomienkach obnovu­jú. Nezapomenuteľná babička, milovctr ná matka, drahý otec, zbožňovaná mi­lenka, jediná dceruška. Umreli. Doma v kruhu svojej rodiny. V cu­dzine, ďaleko od svojich milých. Na bo­jišti, opustení. Tí prví sú šťastní. Veď sú tak blízko seba. Tí poslední sú nešťastní. Veď sú tak ďaleko od nás. Daleko. Kto vie, kde. U Verdunu. Pri Piave. Na Sibíri. Legionári. Je ich hrob opatrovaný? Majú kríž? Veniec? Kto zapaľuje na ich hroboch sviečky? Sú opustení. Svoje kvitnúce životy, zdravé telá, silné duše položili na najvzácnejší oltár, oltár slobody. Bojovali. Bili sa ako nesmrteľní ľ v i. Zvíťazili. Československí legionári. Povstaňme, skloňme hlavy, venujme minútku ticha naším osloboditeľom. Mrtvým hrdinom. Z parlamentu. Praha, 31. okt V poslaneckej snemovni zasadaly dnes vý­bory: imunitný výbor poslaneckej snemovne jednal o žiadostiach na stíhanie členov posla­neckej snemovne. Referentom bolo udelem'-h celkom 78 týchto žiadostí. — Živnostenako-ob­­chodný výbor snemovne prejednal dnes 6 me­dzinárodných dohôd a úmluv, ktoré majú byt schválené poslaneckou snemovňou. Na želanie výboru podal prítomný zástupca ministerstva zahraničných vecí, splnomocnený minister dr, Friedmann, vysvetlenie o chystaných sankciách proti Itálii, na ktorých má byť zúčastnená tiež Československá republika. Rozhodnutie naozaj štátnické. -------------- ——— H|a$y 0 návrhoch republikánskej strany. V. V. P ra h a, 31. októbra. — Hlasy z dnešnej tlače o návrhoch republikán­skej strany na rekonštrukciu vlády vy­zrievajú celkom shodne. Celá tlač uzná­va, že ministerský predseda Malypetr je najpovolanejšou osobnosťou, ktorá mô­že pozdvihnúť význam parlamentu a za­bezpečiť súčinnosť zákonodarných sbo­­rov s vládou. Súčasne sa všade ako spod­ný tón ozýva úprimná ľútosť, že Maly­petr opúšťa svoj úrad, ktorý tak dlho a tak úspešne zastával. Všetky časopisy sa tiež shoduj ú v tom, že minister dr. Mi­lan Hodža je najvhodnejším kandidá­tom na úrad ministerského predsedu, a zdôrazňujú, že jeho obsiahla príprava, nadpriemerné schopnosti a najmä to, že jeho menovaním bude demonštrovaná československá jednota, čo má veľký vý­znam. Veľké nádeje skladá tlač do dra Zadinu, ktorý má všetky osobné predpo­klady k tomu, aby zdarné riadil mini­sterstvo zemedelstva. Včera sme pri­niesli vlastný náš úsudok o chystanej zmene vlády, dnes podávame prehľad hlasov iných časopisov: j,Venkov” píše: Ministerský predseda Malypetr, ktorý požíva plnej dôvery, nie len svojej stra­ny, ale aj všetkých ostatných vládnych složiek, vedomý si veľkého významu ta­kéhoto celoštátneho riešenia v dnešných vážnych časoch, dáva k dispozícii svoj úrad, aby v smysle usnesenia svojej strany kandidoval za predsedu poslanec­kej snemovne, na funkciu nesmierneho významu pre ďalší vývoj parlamentariz­mu mladej demokracie, ako bolo najmä v posledných dňoch opätovne zdôrazne­né vo všetkých prejavoch verejnej mien­ky bez rozdielu straníckeho. Republikán­ska strana používa dôsledkov tejto kan­didatúry, aby navrhla pánu prezidento­vi aj vládnej koalícii, čo môžeme nazvať odkazom Svehlovým: Novým predsedom vlády nech je Slovák. Nebolo doteraz vhodnejšej doby pre uskutočnenie tejto myšlienky, ktorou sa tak často zaobera­li všetci politickí dejatelia v našom štá­te, ako je doba dnešná. Vnútorné i me dzinárodné pomery žiadajú, aby práve dnes bola nad slnko jasnejšie dokumen­tovaná jednota národa československé­ho, naprostá jednota štátu. Aká to ma­nifestácia vnútornej sily, ktorá vyviera z takého prejavu nerozlučnej solidarity — a ako mocne bude oôsobiť na cudzinu! „Právo lidu” konštatuje, že niet po­chybností o tom, že návrh agrárnej stra­ny na zmenu vo vláde je pre dra Hodžu v svrchované j miere čestný, lebo jeho vlastná strana ho označuje za vedúcu osobnosť agrárneho hnutia v Republike s kvalifikáciou zastávať vysoké zodpo­vedné miesto ministerského predsedu. „Lidové noviny” vravia, že netreba po­chybovať o tom, že bude mať dr. Hodža značný fond dôvery tiež u strán sociali­stických. »České slovo« píše, že o osobách, ktoré agrárna strana navrhuje, nebude sporu. Ministerský predseda Malypetr sa osvedčil ako predseda parlamentu spô­sobom, skutočne veľmi dobrým a jeho demokratickosť je nad všetku pochyb­nosť. Dr. Hodža je silná osobnosť ag­rárnej strany a v posledných rokoch prejavil veľký štátnický rozhľad a ob­jektívnosť. »Lidové listy« poukazujú na to, že v koaličných stranách je v prúde jedna­nie o navrhovaných zmenách vo vláde, ale že nemožno očakávať, žeby do piat­ku bolo urobené rozhodnutie. V poli­tických kruhoch hlavného miesta vy­volala zpráva o rozhodnutí republikán­skej strany živý ohlas. Nechýbaly úsudky, že tak motívy, ako aj dôsledky navrhovanej zmeny sú rázu veľmi ďa­lekosiahleho. »Polední list« píše, že dr. Hodža je bez sporu jedným z najlepších politikov republiky. Svojím vzdelaním, jazyko­vou kvalifikáciou, parlamentnou pô­sobnosťou ešte v starom uhorskom sneme širokým politickým rozhľadom a iniciatívou je priamo predurčený pre miesto premiéra vlády v čase, kedy sa žiada od tohoto riešenie množstva de­­likátnvch otázok vnútorných aj zahra­ničných. »Národní listy« konštatujú, že dr. Hod­ža je prvý Slovák v čele vlády a z to­hoto hľadiska nemožno vraj posudzo­vať jeho vymenovanie za ministerské­ho predsedu nepriaznivo. Vymenovanie dr. Hodžu však môže mať ešte aj iný význam. Sme v ťažkej hospodárskej tiesni a vedenie štátu nemá preto chvíľu jasného programu ako upraviť najvážnejšie hospodárske otázky. Dr. Hodža má vyhranený názor o Hospo­dárskej politike Malej dohody a vedel pred rokmi upravit chúlostivé hospo­dárske otázkv v pomere s Poľskom. „Nár. střed” pochybuje, že by koa­ličné strany chcely sa stavať proti dr. Hodžovi, pretože by sa tým připravily o značnú časť sympatií na Slovensku. „Národ, osvobození” v úvodníku píše, že v dr. Hodžovi by prišla k vládnemu predsedníctvu vyhranená osobnosť, po­kiaľ' ide o vnútropolitický a hospodár -Mozgová porážka — výron krvi dc mozgu — vzniká najčastejšie pri namá­havej stolici značným zvýšením krvnéhc tlaku, ktorému vetché a skornatelé cie­vy neodolajú a prasknú. Sklenička Sa­ra t i c e na noc alebo na lacno tomu za­bráni. 10.132s. sky program. Hodža sa najdôkladnejšie z agrárnych politikov zaoberal teoretic­kými úvahami o agrárnej demokracii. „Slovenský deník” píše: Dr. Hodža patrí k najsilnejším postavám v agrár­nej strane a ukázal veľké schopnosti po­litické. Je to prvý Slovák na minister­skom predsedníctve, čo iste prispeje značnou mierou tiež k vyjasneniu pome­rov na Slovensku. „Deutsche Landpost” vraví, že Ho­dža je známy ako muž veľkých plánov a svetových koncepcií. Jeho meno je aj za hranicami vyslovované s všeobecnou úctou. „Prag. Presse” vraví, že rozhodnutie predsedu vlády Malypetra, odstúpiť, je odrazom stanoviska, aké zaujala vláda, aby za predsedu vlády bol postavený Slovák, aby sa tým dokumentovalo, že čs. politika je celkovou politikou štát­nou a aby sa touto zmenou vo vláde ma­nifestovalo spojenie Slovenska s česko­slovenským štátom. „Prager Tagblatt” zdôrazňuje, že Hodža je tvorcom obilného monopolu a obhájcom plánovitého hospodárenia. Aj na poli obchodne-politickom má svoju vlastnú koncepciu, a usiluje, aby zeme západné nekupovaly svoju spotrebu obi­lia za morom. „Zeit” vraví, že od Švehlu ešte nikdj nestál v čele čs. vlády muž s vlastnou zahranične-politickou koncepciou. U Ho­džu je táto koncepcia nesporná. . . Besednica. S. ALEXY-BUGANOVÁ: Prečo vystavujú slovenskí umelci v Košiciach. (Z otvorenia výstavy Sdruženia slov. umelcov.) Bolo to v roku 1917, keď môj muž prvý raz vstúpil do tohoto stánku umenia. Bol vojakom a v tomto muzeu boly vystavené sbierky po­predných maďarských umelcov. Môj muž tak tu chodil v dojatí, ako by v kostole kráčal. Ne­trúfal si ani len snívať o tom, že keď sa sem po dvoch rokocn vráti, že tento stánok bude slúžiť slovenskému umeniu. V roku 1919, keď sem vkročil, ako vojak československej národ' nej obrany, vo vestibule stretol sa s pánom dr. Polákom, terajším správcom m zea, ako prá­ve rozbaľoval bedny, v ktorých pred niekoľký­mi mesiacmi odviedol z Košíc poklady muzea pred nebezpečím útočiaceho nepriateľského vojska. Tento stánok odvtedy je v službách našej kultúry. Splnil sa krásny, veľký sen. A práve dnes ht oslavujeme. Pred pätnástimi rokmi mladí slovenskí vý­tvarníci stáli na začiatku svojich štúdií. 3oll naplnení vrelou túhou, posvätným ohňom a či­stým idealizmom, chceli dosiahnuť to najvyš­šie, k čomu ich schopnosti stačia. A dnes s det­skou radosťou prichádzajú sem, k vám, s vý­sledkami svojej doterajšej práce. Prišli sem i prosia vás, aby ste ich prijali s porozumením, aby ste si láskavé uvedomili, že výtvarné umenie je dôležitou složkou kul­túry. Bez kultúry niet národa. Bez národa niet štátu. Výtvarníci sú nezbytnými činiteľmi vla­sti. A sú odkázaní na súčinnosť verejnosti, Slovenská verejnosť musí si všímať sloven­ských výtvarníkov. Keď si ich nevšimne, slo-venské umenie nebude rásť, bude len živoriť, kým úplne nezahyne. Vieme, že časy sú ťažké. Ale aj to vieme, že pri tom všetkom obrazy, sa predávajú a kupu­jú. Lenže od koho? Od podomových agentov, ktorí prinášajú padělky alebo bezcenné kopie, vylhotovené podľa pohľadníc. Dostane ich obe­censtvo už za 20 alebo 50 korún. Pravda, za takúto cenu umelec nemôže predávať. Maturo­val, sedem rokov študoval na akademii, nie­koľko rokov strávil na štúdiách v cudzine; na­maľuje 10—15 obrazov, z ktorých len 2—3 najlepšie vybere pre verejnosť. Vtedy, keď obraz predá za 1000 korún, vracia sa mu len investícia. Ale naši umelci ešte nižšie ceny dá­vajú na svoje obrazy. Ozaj ľudové ceny. Do­stanete tu obraz už od 200 korún počnúc, a to na 30 alebo 50kocunové mesačné splátky. Prečo? Lebo tí, ktorí majú peniaze, tí ne­majú srdca, tí nekupujú krásnu vec, — naši umelci sú odkázaní na malého slovenského a českého úradníka, ktorý i v svojich skromných pomeroch vytvára okolo seba kultúrne ovzdu­šie. Akým divným okom hľadíme na človeka­­inteligenta, keď vstúpime do jeho bytu a nad slušným, vkusne vyhotoveným nábytkom visia diletantské obrazy. Znehodnotený je byt, aj dotyčný človek. Takýto inteligent vyhovára sa nasledovne: „Odpusťte, nemal som príležitosti k tomu, aby som sa dostal na výstavu oprav­dových umelcov. Prišiel ku mne agent, ktorý nariekal, že nemá čo jesť a nevedel som sa ho zbaviť. Mrzí ma, že je to bezcenný obraz. Nuž ale, čo mám robiť?” Takéto bývajú odpovedi. V bytoch našej in­teligencie, žiaľbohu, nachádzame väčšinou obrazy od neslovenských, ba vôbec od neslo­­vanských umelcov. Možno, že i v samých na­šich umelcoch je chyba, že málo výstav uspo­riadajú. Možno. Nuž, ale teraz sú tu, a preto rozširujte a zveľaďujte slovenské umenie! Nie je každý v tom položení, aby práve te­raz mohol kupovať, ale zavolajte sem svojich známych .príbuzných, a povzbudzujte k dobrej šľachetnej veci. — Hovorím za tu prítomných statočných slovenských pracovníkov. Už niet času a smyslu pre zbytočné frázy, namiesto nich dovolila som si podať holú pravdu Kam sa slovenský výtvarník obráti, býva tak, že ho odbijú slovami: „Pán môj, dnes to nejde, je kríza.” A zo skúsenosti môžem povedať, že vš ide, kde sa len trocha lásky a porozumenia n »šlo, podarilo sa nám dosiahnuť zodpovedných vý­sledkov. S dobrou vôľou a ochotou možno zá­zraky vytvoriť! Sme malý, chudobný národ, sme odkázaní na svojpomoc. Pomáhať nášmu umeniu je národnou povinnosťou Slováka a Čecha. Každý národ sa chlúbi svojou kultúrou, svo­jim umením. Činíme to aj my Ale pri tom ne­zabúdajme, že umenie musíme aj podporiť. — Aspoň dobrým slovom ho odporúčajme. Veď je to naše umenie, veď je ono odleskom nášho života, našej duše. Vážme si ho! Milujme ho! Keď ho budeme milovať, bude ono rásť, roz­­kvitať a prinášať vzácne ovocie! Pri tom však, uisťujeme vás. že nám nejde výlučne o predaj. Prezradíme vám úprimne, že veľmi si ceníme vaše srdečné prijatie Chceme sa dobre cítiť s vami, chceme, aby ate sa vy dobre cítili s nami v tomto utešenom, vzác­nom meste. Chceme za každej okolnosti odíst odtiaľto s milými dojmami, aby sme vám vše­tkým ostali pre budúcnosť v dobrej pamäti. K dňom mrtvých. So sychravou jeseňou, dobou krátkych dní zamračenou oblohou a nehostinným počasím prichádzajú i dni mrtvých Ináč kľudné, nemé miesta opusteného cintorína oživnú. Priatelia, rodina, známi, prichádzajú, aby spomínali a svätili. Svätili pamiatku tých, ktorých tak milovali a ktorí im preca boli odňatí. Cintoríny sa vyzdobia. Tu skromnejšie, inde bohato. Aj tu je patrné že osud nie je spra­vodlivý, nemeria každému rovnako, ani vtedy, keď už pre neho neplatia svetské zákony triednych rozdielov, spoločenskej rozškatuľko­­vanosti. Hlučný je cintorín v deň Všechsvätých. Plno vravy. Ruch, ale nie ruch, ktorý dolieha na naše uši z každodenného prostredia. Stojíme na chodníčku. Pri ňom skromne ®zdo. bený hrob s kruhom dohárajúcich sviečok. Skrúšená, rozžialená postava panej v čiernom kľaká. Ústa šepcú tichú modlitbu. S dohárajú­cou sviecou a prichádzajúcou tmou chytá aj srdce akási stiesnenosť. Modliaca sa upravuje posledný zbytok sv*ece. Oči sa jej zalesknú a ťažká slza skanie práve do sviečočky, ktorá aj tak dohárajúca, so sykotom zhasína... Chudoba viacej dojíma. Presvedčujem sa, ked pozorujem podobný výjav u bohatej krypty, obkolesenou reťazou fakieľ. Aj smútok má svoje druhy. Neuveriteľné a preca pravdivé ... Sme ľudia... V zadnej časti dlhé polia, dlhé kusy zeme, v ktorých sú semená, ktoré nič nevzklíčia. Obe­­ti vojny. Dlhé spoločné vojenské hroby. Z do­nútenia mnohí bojovali proti vlastným otcom. Sú to hroby rakúskych vojakov, ale hroby na­šich otcov a dedov. A spomienka rodí spomien ku. Hneď ste u tématu: Vojna, Mier, Slo* bodá... Cas pokročil a cintorín počína dostávať opäť svoj ráz majestátného ticha, prerušovaného len vzdychmi, plačom a modlitbou. Svetlá do­­liárajú... Všetko končí... I my skončíme... A to je predný účel sviatku mrtvých. Nezabú­dať na memento, ktoré je tak pravdivé, ako že žijeme, upomínajúce na smrť, ale tiež na prácu, ktorú musíme vykonať, kým tiež skončíme, lebo len k vôli tomu sme ne zemi. Aby tí, kto­rí prídu za nami, za tým istým úkolom, spo­mínali nás tak v dobrom, ako spomíname my teraz tých, ktorí patria len minulosti. o—1. Najlepšie kúpite u firiem ktoré u nás inzerujú

Next