Elán, 1931-1932 (II/1-10)
1931-09-01 / nr. 1
Mesačník pre literatúru a umenie t Rediguje Ján Smrek • vydáva L. Mazáč v Prahe Ročník II. Praha, september 1931 Cena Rčs 3 O solidaritu Najradšej by som sa dnes, na prahu novej sezóny, postavil nášmu užšiemu domácemu svetu otvorene tvárou v tvár a kládol pred neho hranicu slov tvrdých ako oceC. Studenou vodou oblial spiacich a bodliačom sarkazmu pichol Ľahostajných. Lebo čím ďalej, tým jasnejšie pozorujeme, že nás je ešte vždy — strašne málo. Konštatujem to v mene svätej netrpel i v osti, ktorá sprevádza všetky kroky dnešnej slovenskej tvorčej generácie. Strašne málo nás je v pomere k úlohe, ktorú nám nová prítomnosť položila na plecia. Je to úloha, aby sme ako živá jednotka nefigurovali iba na mape, ale i vo vedomí kultúrnej Európy. V tých dvoch či troch desiatkach tisícov dnešnej slovenskej inteligencie nemalo by teda byť ani driemajúceho, ani nevšímavého človeka. Slovenský národ si ešte nemôže dovoliť luxus, mať „peciválov", ktorí takto filozofujú: stavajte vy ostatní a keď bude chalupa hotová, prídeme i my, pochválime ju, nasťahujeme sa do nei a budeme sa vvhrievať vr ad ňou na sind. U nás sa žiada všeobecná solidarita v práci. Každý solidárne musí priniesť svoju tehlu k stavbe, mať živú účasť na spoločnom diele. Keď majú povstávať nové knihy, tak nestačí, aby boli len spisovatelia, musia byť i čitatelia. Za k isto je i s obrazmi a inými umeleckými produkt ami. Každý nech prinesie svoju tehlu k stavbe. Každý svojim spôsobom má byť spolupracovníkom, mať uši k slyšaniu a oči k videniu toho, čo, sa doma robí a čo sa má robiť. Len nech máme čím menej takzvaných pasívnych búrgerov, ktorých účasť na kultúrnom diele rovná sa nule. Myslím, že bude osožné hovoriť ešte otvorenejšie a zaznačiť, že u nás práve tam, kde myslíte nájsť tie najprirodzenejšie stĺpy kultúrneho denia, stretáte sa od. istého času neraz s velkopánskym gestom, ktoré sa rovná tabuiké na dverách nejakého uhlobaróna: pozvánky na plesy sa s vďakou odmietajú. Nie preto sa pán uhlobarón zaisťuje, že azda nemá smysel pre plesy, ale preto, lebo on je naučený usporiadať si kedykoĽvek domáci ples vo svojich vlastných salónoch. V našom prípade, pravda, nemyslíme na nijaké plesy, myslíme len na službu kultúre. Keď pri takomto zvaní nájdete u predného člena slovenskej society, ktorý je povedzme biskupom, poslancom, senátorom alebo fabrikantom, zatvorené dvere, musíte si ironicky myslieť: v tomto vznešenom dome majú už slovenskej kultúry asi dosť, sú sebestační. Veru sa už nájdu teraz medzi prednými nositeľmi slovenského mena niekoCkí, ktorí si jedného dňa zaumienili skoro paušálne odmietať všetko, čo sa netýka práve najužšieho kruhu ich interesu, ktorý sa v nejednom prípade degraduje na púhy interes o kuchyňu. Je to v našich pomeroch rozhodne predčasná „špeciazácia" interesov, pri akej umelecká tvorba v takom malom národe, ako je náš. Ľahko vyjde na psí tridsiatok. Nevybral som si teraz, na prahu novej sezóny, ioto téma preto, že som azda náhle objavil v sebe nejaký bacil skepse. Skeptikom byť nechcem, utekám od toho slova ako čert od svätenej vody, iba konštatujem, že je niekdy osožné: zavesiť na klinec ohľaduplnú noblesnosť a prestať našu veľaváženú verejnosť na kolenách prosiť, aby ráčila aspoň o ioo°b zvýšiť svoj činný záujem o slovenskú literárnu a umeleckú prítomnosť, lež „V- K. Blahník na Slovensko, do Martina, chodieva každoročne. Je faktotumom sjazdov slovenského divadelného ochotníctva, prednášate-l’orn, režisérom, konferencierom, posudzovateľom divadelných závodov, a na Slovensku je dnes už niekoľko sto ľudí, ktorí na jeho meno nikdy nezabudnú. I v takom liptovskom Trnovci, v turčianskych Košťanoch a v najodľahlejších dedinách a mestečkách slovenských pri večerných besiedkach celé hodiny vylupujú nadšení ochotníci zlaté zrná nových poznatkov z obsažných, humorom prehriatych viet Blahníkových. Chcete mať krajší obraz, ako vidieť, keď človek europského rozhľadu v divadelníctve bez najmenšieho gesta povýšenosti s apoštolskou prostotou zasväcuje slovenského dedinčana do tvorčích tajností najsložitejšieho umenia? Veľké veci vyrastajú z nebadaných začiatkov. Ak niekde, tak v tomto prípade možno hovoriť o úprimnej láske k Slovensku i o zásluhách.“ — Tieto uznanlivé riadky o Blahníkovi napísal som asi pred dvoma rokmi, referujúc v Slovenských Pohľadoch o jeho mohutných Svetových dejinách divadla. Za tieto dva roky Blahníkov vzťah k Slovensku zvrúcnel ešte väčšmi a zmnohonásobil sa nielen počet jeho ctimiesto jemného prosenia stupiť fej cele irnpei tinerane na otlak. Bola nás hŕstka pred nedávnom a hŕstka je nás i teraz v pomere k tej práci, ktorú máme vykonať a ktorú naša verejnosť so svätou prostotou od nás nielen čaká, ale zrovná požaduje, pri čom cele nonšalantne zabúda, že vlastne ona je tým hlavným faktorom, ktorý intenzitu našej práce reguluje. Literatúra a umenie tvorí sa síce sub specia aeternitatis, teľov, ale i výsledok jeho práce. S jeho strany ide naozaj o lásku, „ktorá tým väčšmi rastie, čím viac obetí prináša“. I teraz, sediac v jeho pracovni, zbadám na stole začatý rukopis, žiadaný slovenskou redakciou. Knihy zaplňujú skoro celé dve steny až p~cr aciixrťr o > cľ!\^on ÍTiU" madách ležia na dvoch stoloch i na zemi. Prevahu má divadelná história, divadelná teória, kultúrne dejiny. Na voľných stenách okrem niekoľkých rodinných portrétov vence so stuhami, pamiatky na režijné úspechy pri premiérach, Carminova rytina prvého stáleho divadla v Prahe z polovice XVIII. storočia, unikátny plakát Tylovho Kajetánskeho divadla z roku 1837, originály scénických riešení, fotografie Vojanove a diplomy. Veď sme u človeka, ktorý divadelne a ako spisovateľ pracuje už vyše dvadsať rokov. Po stojanoch a písacom stole sú čestné dary. Medzi nimi krásna strieborná plaketa čestného členstva nitrianskeho divadelného spolku „Čapek“, skvostne brúsená váza, dar spolku „Svornosť“ v Bardijove, skupinové fotografie zo s jazdu Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Turčianskom Svätom Martine, pamiatky na často už ocenenú spoluprácu Blahníkovu pri vytváraní novej divadelnej kultúry na Slovensku. Peč sa točí okolo divadla, okolo Turčianskeho Svätého Martina, okolo našich spoločných priateľov, až prejde na súčasný stav pražského divadelníctva. — S akými. výhľadmi sa začína nová sezóna? Tohoto roku je smutný začiatok, hovorí Blahník. — Do nového divadelného roku sa ide bez troch význačných osobností pražského divadla. Ešte pred prázdninami umrel herec vynikajúcich kvalít, Karol Vávra z Mestského divadla na Vinohradoch, o ktorom sa dúfalo, že v blízkej budúcnosti prevezme dosiaľ opustené dedictvo Vojanovo. Cez prázdniny sme vyprevadili zase z Národného divadla znamenitého Eugena Wiesnera a čoskoro po ňom i pani Máriu Hiibnerovú, vrcholný zjav českého herectva v poslednom desaťročí. Veľmi dlho bude citeľná medzera, ktorá ostala po nich. Divadlo však musí ísť ďalej a dnes, keď už uschly slzy i čierň smútočných článkov, divadelná verejnosť je zvedavá, lež pritom všetkom nem >že apelovať nu hviezay, ale na živých ľudí, keď ide o podmienky tvorenia. Umenie musí mať i svojich konzumentov, nielen tvorcov. Ja som presvedčený, že naša vzdelaná verejnosť si vedome nepraje, aby napredovanie nášho umenia viazlo. Lenže potom nesmie ani dopustiť, aby rástlo ako kvieťa poľné a vtáctvo nebeské, ponechané na samého pánaboha. Slovom: ide teraz o to, aby si slovenskí ľudia po čase zase raz uvedomili, že hrešia proti sebe samým tí z nich, ktorí sa domnievajú, že už prišla chvíľa, keď môžu ako jednotlivci pokojne vyhlásiť určité desinteressement oproti činnosti novej tvorčej generácie — lebo ona pôjde vraj nahor i bez nich. Zo je rozhodne omyl. Lebo ak takto bude smýšľať pán X a k nemu sa pripojí pán Y, nikdy sa ozajstne nehneme s miesta. Nehneme sa my, ktorí knihy a časopisy píšeme, obrazy maľujeme alebo hudbu komponujeme, a snami sa nehne ani kultúrna prestíž a kultúrna história celého nášho národa. Zen kus zeme v srdci Európy, ktorý sa menuje Slovenskom, ostane s kultúrneho ohľadu pred zrakmi sveta Y* ŕzr-frrrr^ -Zak teda, milý pán X a slovutný pán Y, strhnite so svojich dverí a so svojich sŕdc tú nesympatickú tabuľku: neprijímam. Vy radšej prijímajte, čo sa vám z nášho mála ponúka. Ä nemraštite tvár, ale radšej usmejte sa dobrácky, tešiac sa úprimne z toho, že sa vám vôbec niečo také, čo sa menuje slovenským umením, ponúka. Zešte sa každej dobrej novej knihe a obohaťte ňou svoj dom. Nie menej sa tešte ponúknutému vám obrazu a prizrúc sa mu dobre, nelúčte sa s ním, dopriavajúc maliarovi, aby i naďalej visel v jeho ateliéri. Je síce kríza, ale tá i bola a bude vždycky. Vy i v časoch krízy musíte priniesť svoju tehlu k stavbe slovenskej kultúry. Ak ju opustíte dnes, v časoch siedmich chudých rokov, akou sa vám bude môcť predstaviť zajtra a p ozaj tr e? Ona dnes nežiada od vás divy, žiada len kus dobrej vôle, pochádzajúcej z vedomia potreby solidárnej účasti na diele, ktoré vždy bolo a ''bude spoločným duchovným majetkom a azda i spoločnou pýchou. Ján Smrek OBSAH: 0 solidaritu (Ján Smrek) — Štefan Letz: Opona sa dvíha (rozhovor s V. K. Blahníkom) —Alexander Moyzes: O stave a možnostiach terajšej hudobnej tvorby slovenskej — Maša Pullmanová-Haľamová: Tulácka — J. K. Garaj: U poetky Ľudmily Podjavorinskej — Štefan Letz: Desiata múza-film (rozhovor s dr. Ottóm Rádiom) — Andrej Mráz: Kukučínove dramatické práce — Bernard Shaw a iní pútnici do Ruska — Martin Rázus: Ex oriente lux — Kvetoslav F. Urbanovič: O bohémoch a iných typoch — Valentín Beniak: A a cestu, Viedeň, Michael Angelo, h orum Romanum — Stanislav Mečiar: Poézia svobodného Poľska — Osobnosť a význam dr. Jozefa Ľud. Holubyho — Knihy — Prehľad Štefan Letz Opona sa dvíha V. K. Blahník o aktualitách na začiatku pražskej divadelnej sezóny — Tajovský na javisko Národného divadla v Prahe Vojtech Kristian Blahník