Elán, 1933-1934 (IV/1-10)
1933-09-01 / nr. 1
Mesačník pre literatúru a umenie f Rediguje Jún Smrek • vydáva L. Mazáč v Prahe Ročník IV. Praha, september 1933 Cena Kčs 2 Hodné pozornosti Tohoto leta vyšiel v Bratislave Roháčkov slovenský preklad Nového zákona, čítal som už o ňom vo viacerých časopisoch a posledne v Národných novinách, kde Štefan Krčméry píše, že Roháčkov preklad má v sebe mnoho presvedčivej sily, človeka naučeného na Kralickú, učí chápať bibliu praktickejšie. „No slávnostným čítaním biblickým Slovákovi naveky ostane Kralická.“ Nemám v úmysle dotýkať sa kvality Roháčkovho prekladu Nového zákona, lebo som ho ešte ani nemal v rukách, ani slovenského prekladu celého Písma svätého, ktorý už dávnejšie vydal Spolok sv. Vojtecha a ktorý poznám, ale chcem v tomto článku iba upozorniť na určitú svoju skúsenosť. Zdá sa mi totiž, že sme s d r. Jánom Stanislavom, s ktorým som tohoto leta spolupracoval na jeho preklade Životov Cyrila a Metoda, takzvaných Panonsko-moravských legiend, učinili istého druhu objav, ktorý možno veľmi dobre zužitkovať i pri prekladaní Písma svätého do slovenčiny. Sotva sme sa s dr. Stanislavom spoločne vhĺbili do prvých 6tránok spomenutých Legiend — prekladané boly z cirkevnoslovanského textu, prepísaného zo staroslovienskej pôvodiny — konštatovali sme s prekvapením, ktoré bolo pre nás veľmi príjemné a radostné, že sme v celej kompozične-jazykovej stavbe týchto cirkevnoslovanských, resp. staroslovienskych literárnych pamiatok našli bezpečnú oporu, pomocou ktorej budeme vedieť dať aj ich zneniu v dnešnej modernej slovenčine slávnostný, čiže posvätný ráz. Pri prekladaní prvej legendy, Legendy o Cyrilovi, mali sme na pomoci i jej preklad český, latinský a francúzský. Tieto preklady nám pomáhaly porozumieť obsahu, ale čoskoro sme zbadali, že sa musíme vystríhať pred ich vlivom, ak chceme dosiahnuť krásy pôvodných textov. Preto som prosil dr. Stanislava, aby nahlas a pomaly čítal tú cyriliku slovo za slovom, a takýmto postupom sme prišli na to, že v nejednom výraze, ktorý sme boli už-už hotoví preložiť — podľa jeho smyslu — nejakým novodobým dnešným slovenským slovom, poznávame tu náš vlastný dobrý praslovanský výraz, dnes už u nás skoro zabudnutý a nepoužívaný. I vážili sme potom každé slovo s desaťnásobnou opatrnosťou, chcejúc vyťažiť koľko len možno zo staroslovienskej jazykovej írečitosti a to tak pri jednotlivých slovách, ako i pri celej stavbe vetnej. Napríklad pri prekladaní citátov z biblie, ktorých tu bolo veľké množstvo, sme si chceli pôvodne uľahčiť prácu tak, že si ich prosto prepíšeme zo slovenskej biblie, vydanej Spolkom sv. Vojtecha, ale čoskoro sme prišli na to, že v texte legiend majú ony trochu inú farbu a krásnu archaickú patinu, preto sme ich prestali prepisovať a štylizovali sme ich znova podľa kompozičného kľúča, daného legendami. A môžem povedať, že keď sme boli s touto namáhavou prácou hotoví, cítili sme z nej ozajstnú estetickú rozkoš. Kochali srne sa vo vetách, ktoré nám i v dnešnej slovenčine pripomínaly velebnú starobylosť jej predchodkyne, staroslovienčiny. Mal by som podať priame dôkazy, preto listujem v knihe Životov Cyrila a Metoda, hľadajúc v nej najvýraznejšie miesta. Pozorujem však. že citovať jed-nu-dve vety nie je dostatočné a dosť presvedčivé — tú knihu treba čítať celú. (Kto má o ňu záujem, môže si ju obratom zaopatriť, vyšla ešte pred nitrianskymi slávnosťami, v nakladateľstve Mazáčovom). Pre čitateľov tohoto článku odcitujem z nej aspoň začiatok života Cyrilovho: V meste Solíme žil muž akýsi urodzený a bohatý, menom Lev, majúci hodnosť drungária pod stratégom. Bol pravoverný, zachovávajúci plne všetky prikázania Božie, ako voľakedy Jób. Žijúc s družkou svojou, splodil sedem detí, z ktorých najmladším, siedmym, hol Konštantín, Filozof, vychovávateľ a učiteľ náš. Keď ho mať zrodila, oddala ho dojke, aby ho pridájala. Ale dieťa, kým nebolo oddojčené, nechcelo prijať cudzích pŕs, okrem materiných. Stalo sa to prozreteľnosťou Božou, aby dobrého koreňa dobrá ratolesť nepoškvrneným mliekom oddojčená bola. Potom dobrí tí rodičia, ushovorivší sa, neschodili sa, ale uctievajúc sa, žili v Pánu, ako brat a sestra rokov štrnásť, kým ich smrť nerozlúčila, nijako neprestúpiac tohoto ushovorema. Keď dieťa malo sedem rokov, videlo sen. a hovoriac (o ňom otcovi a matke, povedalo :* „Stratég shromaždil všetky devy nášho mesta a riekol ku mne: Vyber si z nich, ktorú chceš, za družku a pomocnicu rovnú sebe. Ja vzhliadnuc a pozrúc na všetky, videl som jednu, najkrajšiu zpomedzi všetkých, tvárou skvejúcu sa a okrášlenú veľmi šperkami zlatými a perlami a všetkou krásotou. A meno jej bolo Sofia, to jest Múdrosť. Tú som si vybral.“ Necítite, že by toto bol jazyk i pre celý slovenský preklad biblie? Jazyk dnešný a jednako patinovaný! Moje poznámky majú za cieľ: upozorniť slovenských prekladateľov a vydavateľov Písma svätého, aby sa pri ďalšom zdokonaľovaní alebo znovuvydávaní svojich prekladov zaujímali o znenie Písma v starých formách cirkevnoslovanských, čiže pôvodne staroslovienskych, ktoré pravdepodobne budú zachované tak, ako sa zachovalý Fanonsko-moravské legendy. Ad informandum upozorňujem na toto miesto v Legende o Metodovi: „A potom odlúčiac sa od všetkého hluku a starosť svoju na Boha poručiac, najprv však z učeníkov svojich ustanoviac dvoch kňazov, rýchlopiscov dobrých, pre- Karol Plicka: Z filmu „Zem spieva“ Dobroslav Chrobák Psychológia úspechu Chceme sa zaoberať úspechom akožto zjavom o sebe. Chceme sa naň toťiž podívať so stanoviska toho, kto úspech dáva (t. j. so stanoviska subjektu) a nie so stanoviska toho, kto úspech prijíma (t. j. so stanoviska objektu). Nechceme teda skúmať „prečo“, ale „ako“. Objektom posledného nápadného úspechu v literatúre bola napr. Célinova kniha Voyage au bout de la nuit. Subjektom boli sme my všetci, čo sme naleteli a kúpili sme si túto knihu za krvavých 65 korún. V ďalšom budeme často používať slova „úspech“ v tomto druhom smysle. Abstrahujeme objekt a obmedzíme sa na subjekt. Presne by sme mali teda písať: subjekt úspechu, účastník na tvorení úspechu a p. Obávame sa však, že by to znelo pedantsky a píšeme stručne „úspech“, dúfajúc, že nám i takto porozumiete. Koľko ich už bolo! Úspechov totiž. Spomeňme si aspoň na niekoľko najmarkantnejších, ktoré sme zažili po vojne. Pred desiatimi rokmi bolo to rádio, futbal a film. Teda veci napospol užitočné a každému prístupné. Súčasne domohla sa však úspechu i Einsteinova teória o relativite, Teda vec odľahlá, laikovi naskrze neprístupná a nepotrebná. Na počiatku zvukového filmu mala obrovský úspech akási opereta v íji-ovom takte. V politike mal po prevrate úspech socializmus. Dnes ho má nacionalizmus. V literatúre: 1920—28 dadaizmus a jeho odnože, 1929 Remarqueov defaitizmus (dnes sa už nerozpakujeme nazvať pravým menom postoj tohoto chlapíka k vojne), 1932 Muntheho Kniha o živote a smrti, 1935 Célinova Cesta do hlbín noci. Už z tohoto prehľadu zdá sa byť zrejmým, že úspech vo svojich obmenách je čosi chaotického, čo podlieha púhej náhode a nálade a čo nijako nevystihuje skutočný stav doby a nerešpektuje ani jej potreby. Nie je predsa možné, aby od roku 1932, keď ľudstvo prejavilo nadšenú sympatiu s epikurejstvom Axela Muntheho, zmenilo ono do roku 1955 svoju tvár tak dokonale, že načúva s otvorenými ústy prasačinám Célinovým. Ä hod sa to naozaj nezdá byť možným, literárni kritid predsa, hľa, nestrácajú hlavy a chladnokrvne vyhlasujú Célina za „básnika prekliatej epochy“ (rozumej dneška — Götz v Národnom Osvobození) s rovnakou presvedčivosťou, s akou pred rokom vyhlasovali zaň A. Muntheho. Pravda, literárni kritici sú od prírody nadaní darom zábudlivosti, ničím nesmú byť prekvapení OBSAH: Hodné pozornosti (Ján Smrek) — Dobr. Chrobák: Psychológia úspechu — V. Beniak: Verše z Paríža — Rozhovor s K. Plickom pred premiérou filmu Zem spieva (Ján Smrek) — Ady Endre: Vnuk vodcu Onda — Ch. Baudelaire: Súlady — Stan. M e čiar: Vzory prekladateľov a o prekladaní do slovenčiny — Ján Haranta: Muž — Viera Szathmáry-Vlčková: Pieseň — Cachtice 1847-1933 — P. G. Hlbina: Zakliaty poklad, Pieseň — J. Cincik: Maliar Cyprian Maferník — Prvá ruská „pjatilfatka“ vo vydávaní kníh — A. Veselý: Záujem v Čechách o skutočné živé mladé Slovensko — Kal. K. Geraldini: Tri verše — V. Beniak: Beala — Knihy — R. Dilong: Máj — Ivan Javor: Vzdor na vzdor — Prehľad — Dva poľské verše — Výtvarné umenie