Elán, 1934-1935 (V/1-10)
1934-09-01 / nr. 1
ItVesačmk pre literatúru a umenie • Rediguje Ján Smrek • vydáva L. Itlazáč v Prahe Ročník V. Praha, september 1934 Cena Kčs 2 In hoc signo I keď to sem zdanlivé nepatrí, chcem a musím na tomto mieste spomenúť dve zdanlivé maličkosti. Jednou z nich je úradné zastavenie Národných novín na pol roka, a druhou z tých zdanlivých maličkostí je slza, ktorá zasvietila v oku Jozefa Skultétyho, keď mu zvesť o tom zastavení priniesli. Jozef Skultéty, dnes už vyše osemdesiat ročný Simeon slovenských duchovných snažení, má sväté právo na tú slzu a na jej rešpektovanie. Ale na druhej strane zas my mladí, jeho nasledovníci, máme právo i povinnosť povedať mu pár slov, ktoré jeho pohnutú myseľ utíšia. Prichádza nám tu v najpríhodnejšej chvíli na pomoc dosiaľ nám neznámy slovanský hrat, syn ešte menšieho národa ako sme my, slovinský literárny kritik Josip Vidmar. Od neho —- nečakane síce, ale veľmi príhodné prichodia nám slová, ktoré ako by bol vylovil i z hĺbok našich duší. Josip Vidmar nám hlása slová prorocké a pritom tak ľudsky blízke: malý národ len kultúrou víťazí. Pri počutí týchto slov Josipa Vidmara nech sa teda vyjasní oko Jozefa Skultétyho. Lebo hľa, my známe cestu, na ktorej nás nič nemôže zastaviť. Áno, v kultúrnej sile bude naše prestíž, v tomto znamení staneme sa nezraniteľnými. Kultúrna sila — s akou istotou kladieme dnes už na papier tento pojem! S istotou, lebo my tú kultúrnu silu — garanciu nášho víťazstva, v sebe cítime a poznávame. V akej forme? Predovšetkým vo vášnivej ambícii, v zimničnej netrpelivosti, v elektrizujúcej vôli hodiť konečne v zápas všetky duchovné energie, ktoré v nás cez stáročia spaly ako neobjavené uhlie pod kôrou zemskou. Každý vojak nosí vraj v svojej torbe maršalskú palicu. Prosíme, nech sa nepokladá za frázu, keď povieme, že každý náš sedliacky chlapec, keď ho dajú na štúdia, nastupuje cestu ku katedre učenca. Ajhľa, jeden paradox: v našom nedostatku bude náš zisk! Prostejšie a srozumiteľnejšie: my nie sme v situácii tých „šťastných“, ktorých otcovia a dedovia už skoro všetko dosiahli, všetko prehrabali a objavili. My kdekoľvek vhĺbime svoj pluh, všade nachádzame nedotknutú, nevyužitú pôdu, ktorú explodovať znamená nielen trúd, ale súčasne rozkoš. Za takýchto okolností môže každým naším pracovníkom burácať vášeň vynálezcu. Jozef Skultéty, ktorý bol predným aktívnym činiteľom pri tej alchýmii, keď sa prvé zlaté zrná našej novšej kultúry vykúzľovaly takrečeno z ničoho, iste rád počuje, čo hovoria dnes českí univerzitní profesori o slovenských študentoch. Hovoria : ak sa v radoch vysokoškolského poslucháčstva dnes niekto špecializuje pre vedeckú dráhu, tak sú to slovenskí študenti. A počuli sme v Prahe už i taký výrok, že príde čas, keď na samej pražskej univerzite z počtu povedzme 16 docentov bude 10 Slovákov. Tak že vraj, bona fide rečeno, bude proti nim potrebný — numerus clausus. Tu, keď je reč o docentoch, výborne sa mi hodí zacitovať čo len vetu z listu, ktorý som nedávno dostal od jedného z ních. Je práve na výskumej ceste po archívoch, sháňajúc pramene k istému historickému dielu. Nadšene píše: „S ohromnou radosťou som to pozeral. Nemali sme doteraz aui pochopu o tom, akým rušným národným životom sa tam žilo. Všetko sa to musí vyniesť na svetlo, je to krásne. Celý ten náš národný život bol inakší, ako sa predstavuje.“ Vidíme, toto je robota, ktorá neprináša únavu, ale pocit šťastia. Hľadať a nach á d z a ť. Objavovať. Zatínať čakanom do skalnej steny, v ktorej sa musí zajagať zlatá žila. Mladému nášmu pokoleniu, ktoré si už vážne začalo kliesniť cestu nielen ku kultúrnej rovnocennosti, ale i ku kultúrnemu výboju, už nič nevyrazí čakan z ruky. Mohutnie kvalitami a nezastaviteľne rastie počtom. So zadosťučinením čítame každý rok — ako i tohoto roku — oznámenia o tom, ako sa mladými Slovákmi doplňujú učbáTske sbory bratislavských fakúlt. Na Varšavskom kongrese filologov, práve v týchto dňoch, je 5—6 slovenských delegátov — pred desiatimi rokmi by sme ta hádam boli vyslali iba jediného. V Matici slovenskej, kde pred desiatimi rokmi pracovali dvaja-traja ľudia, je dnes okolo lOčlenová garda odborne vzdelaných čerstvých mladých ľudí. Jozef Skultéty vidí ich prácu: že nejestvujú pre nich úradné hodiny, pracujú, keď je vec stírna, i v nedeľu, lebo hýbe nimi vášnivá radosť z práce. Y tej vášni obnovuje sa i — idealizmus, vlastnosť, ktorá v svete mimo nás patrí už skoro medzi pojmy zabudnuté, alebo aspoň — prekonané. Kultúrou víťazí malý národ, — odkazuje nám Josip Vidmar. On, Slovinec, presvedčuje sa doma veľmi dobre, aká je v tom pravda. My sami i podvedome vytušili sme v sehe túto pravdu a mlčky sme ju prijali za svoj program, ale ďakujeme Josipovi Vidmarovi, že nám ten program múdre zdôraznil práve vo chváli, keď sme potrebovali nájsť najlepšie slovo na utíšenie pohnutej mysli nášho Jozefa Skultétyho. Ján Smrek národa, až si bude povedomá toho, že Slovinci sme a že musíme ostať ako individualita národná, zachovaná vo všetkých svojich špecifických zvláštnostiach povahových. Vedomie to načim vystupňovať do sebavedomia, do pyšného šéfa a v e d o m i a. To je prvá úloha, to je úloha, ktorú má každý človek ako jednotka, t. j. vernosť k sebe samému. 2. Neslobodno zabudnúť, že to privádzanie národa a ľudu k vedomiu sa musí mimoriadne rozšíriť aj na naše neoslobodené kraje. Lebo jedine tak, keď tie kraje budú cítiť vo svojom prirodzenom centre silné svetlo — silné národné sebavedomie, možno ich zachrániť Slovinstvu a ak chcete Slovanstvu. Ako si tú prácu reálne predstavujete, povedzme v Taliansku? Nie je to teraz úplne znemožnené? Direktného vlivu nemožno mať, iba ak dostaneme v najbližšom čase dovolenie od Talianska posielať našim knihy, samozrejme nepolitické I Náš Penklub už pripravuje nejakú akciu. S ňou predstúpi pred internacionálne fórum. Teraz sa musíme uspokojiť s tým, že stupňujeme kultúrnu aktívnosť tu, doma, čo už samo bude účinkovať na našich ľudí v Taliansku. Lebo ak budú mať úaši v Taliansku to vedomie, že sa tu v oslobodenej Slovenii koná veľké kultúrne dielo, potom J. Irmler Dve odpovede Josipa Vidmara Josip Vidmar je predný slovinský kritik, ktorý nedávno vydal knihu ,JKulturni problem Slovenstva“. Je to protirečiaci pendant resp. štúdia proti úvahe A. Štefánka, uverejnenej v Bujnákovom sborníku. Vidmar svojimi kritikami velmi usilovne sleduje rast mladých slovinských spisovateľov. Prinášame rozhovor s ním. Aké sú úlohy a cieľ malého národa? Mne je to všetko úplne jasné. Malé národy sú ferment v kultúre ľudstva. Nikde inde sa, myslím, nemôže kultúra s takou intenzitou rozviť ako v malom národe, ak má, pravda, zaistenú svoju nacionalitu, ak sa nemusí boriť za svoju slobodu. Lebo malý národ, nehrajúci v medzinárodnej politike nijakú rolu, sa môže a musí uplatniť len na kultúrnom poli, naproti čomu veľké národy musia konať historické poslania, t. j. ich veľká fyzická moc ich obremeňuje povinnosťou starať sa o rovnováhu, o mier, čo bezpochyby odníma mnoho síl a energie tvorbe kultúrnej. My Slovinci sme sa mnoho ráz odvolávali na Grékov, Židov, Norov, ktorí práve ako fyzicky slabší dosiahli takého vysokého kultúrneho stupňa. To dokazuje celá grécka kultúra, izraelská náboženská kultúra. Jednou z hlavných vecí, ktorá to názorne ukazuje, by bolo toto: Prebudiť — povedzme — veľkú masu národnú je neobyčajne ťažšie, ako to učiniť v malom národe, hoci sú v malom národe zas iné prekážky: úzkoprsosť, malý horizont. Vezmite si české alebo slovinské obrodenie: vidíte, že ten proces, ktorý trval inde veľmi dlho, sa vykonal u nás vo veľmi krátkom čase. Aké úlohy pokladáte nateraz za najvážnejšie? 1. Vydržať pri svojej nacionálnej individuálnosti. S tým najužšie spojená je povinnosť, ktorá leží na inteligencii: prebudiť celú masu OBSAH: In hoc signo (Ján Smrek) — J. Irmler: Dve odpovede Josipa Vidmara — Pavel Klokoč: Prežívanie — V. Vi tinger: Umenie nemožno nivelizovať — Julius Barč-lvan: Oblok a zrkadlo — P. G. Hlbina: Tabu — Ľudo Ondrejov: Pieseň — Jano Kostra: Západy — Ján Haranta: Pieta — Janko Alexy: Maliar Front. Reichental — Rudo Brtáň: Blokoví „Dvanásti“ v slovenskom preklade — R. D Hong: Verš podivína — Karol Sidor: Ako som písal „Andreja Hlinku“ — Knihy (Zván: Cachovania, Vámoš: Odlomená haluz, Traja českí básnici, atd.) — Výtvarné umenie — Hudba — Divadlo — Prehľad