Elán, 1935-1936 (VI/1-10)
1935-09-01 / nr. 1
ť* H esačnik pre literatúru a umenie • Rediguje Jún Smrek • vydáva L. Mazúč v Prahe Praha, september 1935 Ročník VI. Za 2 koruny Frak a žlté topánky Nech mi odpustí pán redaktor Prítomnosti, Ferdinand Peroutka, ale musím mu to už raz úprimne povedať, že sa mi zdá, akoby som ho za určitých okolností vídal v trochu grotesknom úbore: vo fraku a žltých topánkach. Aby vec bola jasnejšia: takto nejak musím si občas predstavovať Ferd. Peroutku nie v jeho súkromnom, ale v jeho úradnom postavení stelesňovateľa Prítomnosti. Frak a žlté topánky — kde som vzal takúto „zlomyseľnosť“? Vysvetlím to čitateľom. objasním i pánu Peroutkovi a potom chcem dúfať, že on mi bude povďačný za upozornenie, ktoré je myslené i v jeho vlastnom, i v širšom kultúrnom a či kultúrno-politickom záujme. Teda ten frak, bezvadne ušitý a výborne priliehajúci frak — pod tým treba rozumieť hlavnú obsahovú náplň všetkých čísiel Prítomnosti. Pero každého spolupracovníka má tu svoju úroveň, či už zasahuje do otázok verejného života českého, či do otázok medzinárodných. Ochotne a s rešpektom uznávame, že sbor spolupracovníkov Prítomnosti predstavujú sami vyberaní publicisti a odborníci, ktorí vedia byť dôkladní vo veci a noblesní vo výraze. Tento sbor, obyčajne vždy harmonicky zladený, to je ten dobre ušitý a dobre oblečený frak, ktorý mienim vidieť na Prítomnosti, popoťažne na jej reprezentantovi Peroutkovi. A teraz tie žlté topánky. To sú, prosím, slovenské články, najmä literárne, ktoré sa s času na čas do tejto módnej českej revue zatúlajú. Keď viem, že i tie slovenské články idú cez ruky samotného pána Peroutku a keď som informovaný, že si on na nich, ako na prvotriednych „originalitách“, sám najlepšie pochutnáva, vtedy si nevdojak musím pomyslieť len na p. Peroutkove nohy: sú v žltých topánkach, do ktorých — nedbajúc na frak a čo je comme il faut — nevážne síce, ale vedome vliezly. Kto z nás bližšie pozná pražských intelektuálov typu Peroutkovho, vie, že určité sklony k hľadaniu takzvaných originalít a k vyvolávaniu „senzácií“ majú oni v krvi. Nejednu vec robia len k vôli takzvanej „psine“ (prepáčte za výraz, ale myslím, že je to ich terminus technicus) a tomu k vôli nešetria ani svoju osobnú, ani úradnú reputáciu. Len nech je s času na čas veselšie na tomto moróznom svete im aj ich blížnym. A je to už vari naše špeciálne šťastie, že práve naše slovenské otázky bývajú obeťou Peroutkovej náklonnosti k originalitám toho „psieho“ druhu. V českých a medzinárodných otázkach zodpovedným sa cítiaci tento publicista nonchalantne vyzlieka sa z pocitu svojej zodpovednosti, keď mu hocijaká neznáma slovenská veličina prinesie slovenský článok, ktorý by nebola prijala ani jedna slovenská redakcia. Pán Peroutka si pomyslí, že v slovenských redakciách vládne ešte stredoveká tma a len preto nemajú smyslu pre interesantné a zrejme priebojné úvahy mladého, už na pražskom asfalte a pasterizovanom mlieku odchovaného slovenského X. Y.-na. Clo je v článku toho mladého človeka, tomu p. Peroutka valne nerozumie, a máme dojem, že ani nechce rozumieť. Keby šlo o Abessíniu, to už áno, vtedy by si pán Peroutka dal pozor, aby seba a svoj časopis neblamoval. Ale keď ide len o Slovensko, tn takých povinných škrupúľ niet. Podstate a úrovni slovenského článku tento autor diela „O budování štátu“ nemusí rozumieť, jemu stačí, že vidí pred sebou enfant terrible, u ktorého tuší nehoráznu smelosť a „duvtip“. Hlavne takéto kritické stanoviská musely hrať rolu u p. Peroutku, keď do svojho časopisu prijímal články ä ia „Profily slovenských spisovateľov“ alebo (nedávno, 28. augusta) „Usmernenie v slovenskej literatúre“. Články tohoto druhu majú určitú chvíľkovú zaujímavosť, ale len ako produkty slovného clownovstva a sú dobré nato, robiť cirkus pre ľudí, ktorí sa nudia. Miestami sa síce do nich zatúla i lepšie zrno, ale to je okamžite zadusené bu jnosťou pŕhľavy, majúcej tu hlavné slovo. K vôli niektorému tomu zrnku usilujme sa však pripustiť, že by vjedných-druhých slovenských novinách mohly mať svoje miesto, veď kritický slovenský čitateľ vedel by si v nich zrnko oddeliť od prázdnej slamy. V českom časopise sa však práve tá prázdna slama — ktorá, keď sa zapáli, blčí a robí bengál — berie za hodnotu. Sme zásadne proti prázdnej slame, vedeli by sme však zniesť v takej Prítomnosti vážne záporné stanoviská k našim veciam. Lebo konečne i negácia, keď je vážne a dobre mienená, môže mať svoju oprávnenosť. Ale musíme sa najprv opýtať: kedy sme v Prítomnosti našli i niečo kladného o slovenskom literárnom živote? Ci sa ona aspoň niekdy namáhala vecne informovať svojich českých čitateľov o ozajstných hodnotách slovenskej literatúry? Čítavam Pŕítomnost, ale neviem sa rozpamätať, že by som bol na jej stránkach niekdy objavil článok, ktorý by bol schopný získať slovenskej literatúre i sympatie českého človeka. Svojho času som na túto anomáliu upozorňoval jedného zo spolupracovníkov Prítomnosti, aj si on odo mňa zaznačil rad adries slovenských ľudí, ktorí by mohli byť vážnymi spolupracovníkmi časopisu. A dnes som jednako len nútený konštatovať, že slovenská literatúra i naďalej hrá u pána Peroutku zástoj žltých topánok, groteskne kontrastujúcich s jeho frakom. Ale povedal som už o veci dosť a netreba pokračovať. Kto chce, rozumie. Na zakončenie ešte toto: Nás, ktorí redigujeme slovenské časopisy, pokračovanie Prítomnosti niekdy provokuje k myšlienke, či by sme sa nemali revanšovať rovnakým spôsobom. Nebolo by nič ľahšieho. Našli by sme i my medzi českými ľuďmi sem-tam extra-osobnosť, ktorá pre český duchovný život ešte nič pozitívneho nevykonala, ale vedela by nám o ňom písať „originálne senzačnosti“, síce nezodpovedné, ale dobré pre zábavu hlinených duší. Áno, našli by sme si takých dodávateľov látky pre cirkus. Ale my to robiť nebudeme. Nebudeme to robiť preto, lebo nám to kategoricky zakazuje náš pocit zodpovednosti oproti našej vlastnej práci, našim vlastným časopisom a potom i oproti samej českej kultúrnej verejnosti. ján Smrek Stanislav Äežiar Slovenská grafománia V lete t. r. bol v Paríži medzinárodný kongres spisovateľov, na ktorom sa zúčastnili spisovatelia väčšiny európskych literatúr. Kongres trval päť dní a jeho hlavnou témou bol problém „ob rany kultúry a mier u“. Kongres sa zaoberal týmito otázkami: 1. kultúrne dedictvo, 2. spisovateľov zástoj vo verejnom živote, 3. individualizmus, 4. humanizmus, 5. národ a kultúra, 6. tvorivé problémy a dôstojnosť myšlienky, 7. obrana kultúry. O týchto otázkach prednášali a debatovali spisovatelia z rozličných štátov a z rozličných vrství kultúrnej Európy. Najucelenejšie sa prejavili francúzski spisovatelia Gide, dnes už nebohý Barbusse, ďalej Benda, Malraux, zástupcovia emigrantskej nemeckej literatúry (Kerr, H. Mann, Feuchtwanger), Angličania (Huxley, Forster), Talian Salvenini a viac delegátov SSSR, ktorí však na kongrese viac referovali o problémoch svojej vlasti a málo mohli povedať o europských problémoch, kto vie, či boli málo o nich informovaní a či z propagačnej zdržanlivosti. Jednako prítomnosť sovietskych delegátov na parížskom kongrese mocne vlívala na smer a obsahovú náplň debát, lebo veď otázky „obrany kultúry a mieru“ bolo treba riešiť z ideových hľadísk dneška a tu, pravda, najmä problém nacionalizmu a internacionalizmu, problém individualizmu a kolektivizmu (humanizmu) vymáhal najviac pozorností. Kongres nesostavil nijakú rezolúciu, ani neformuloval nijaké tézy s konečnou platnosťou, pretože najdôležitejšie boly prejavy jednotlivých spisovateľov, ktorí na kongrese vyslovili svoje náhľady a to otvorene, ako ich každý potvrdzuje svojou spisovateľskou tvorbou. Lebo toto nebol kongres pod nejakým vysokým protektorátom oficiálnych osobností štátu, bolo to pracovné shromaždenie, kde prišli spisovatelia zväčša sponte sua, z vnútorného príkazu vyjadriť svoje myšlienky pred najpovolanejším forom a odtiaľ zasahovať do verejného života, do riešenia životných problémov kultúry. Bolo by dobre rozobrať výpovede jednotlivých spisovateľov, ale na to tu niet dosť miesta, lebo by to nemohlo byť bez komentárov. A potom — my na tomto mieste spomíname parížsky kongres pre niečo iného. Keď sme čítali prejavy francúzskych, nemeckých, talianskych, anglických, sovietskych, holandských atď. spisovateľov o životných otázkach kultúry ich krajov a o problémoch kultúry celej Európy, spomenuli sme si, že aj na Slovensku sú spisovatelia, ktorí v slovenskej literatúre chcú stáť na takom mieste, ako tamtí v literatúre svojho národa. A tu sme si so žiaľom znovu uvedomili nepomer našich spisovateľov, ich záujmov, ich tvorby — v porovnaní so záujmami a tvorbou spisovateľov iných národov. Tam priam živelná starosť o osud kultúry svojho národa a o osud mieru celého ľudstva — u nás nezáujem o osud slovenskej kultúry, o jej problémy, o myšlienkový život slovenského celku, o hodnotu a úroveň vlastnej tvorby a z toho vyplývajúci absolútny psí tridsiatok v otázkach európskej kultúry a svetového mieru. Vegetovanie v rodinkárskych protekciách, blškárska vytrvanlivosť, fragmentárna tvorba, úlomky myšlienok a nijaký prejav vysokého letu, ani znak po veľkých problémoch našej kultúry a slovesnej tvorby! Kedy sa naši spisovatelia vyslovili o takých otázkach, o ktorých rokoval parížsky kongres? Kedy niektorý popredný náš spisovateľ sekol verejnú mienku v jej plytkosti nejakou podobnou rečou, článkom, umeleckým dielom? U nás tridsaťroční spisovatelia rečnia o svojej tvorbe, o svojich životných osudoch, ale načo nám je to, keď nás nevedia viesť z myšlienkového chaosu dňa a nevedia riešiť životné problémy našej i svojej slovesnej práce! Dotedy sa budú u nás túlať tretie, štvrté a bohOBSAH: Frak a žlté topánky (Ján Smrek) — Stanislav Meéiar: Slovenská grafománia — Laco Novomeský: Z nových básní — Ján Sviták: Kronilsa, román, či živé dielo — Ján Smrek: Básnik doma — Andrej Vrbacký: Tri juhoslovanské hlasy o slovenských kultúrnych veciach — Ján Smrek: Obraz od nás — Janko Silan: List — Bolulan Pawlowicz: Posledná cesta parníka „Barbora“ — Dr. Vlado Wagner: K jesennej výstave Spolku slovenských umelcov v Bratislave — Pavel G. Hlbina: Večer, Leto — Janko Silan: Moja cesta Eugen Urban: U slovinského spisovateľa Fraňa Finžgara — Janko Silan: Bez odpovedi — Dr. Climent Haraoui: Portrét Gabriela ď Annunzia — Janko Alexy: Ako som písal svoj román Dom horí — Ján Ľupták: Štyri básne — J. Zarnovský: Búrka — Pavel Horov: Verš júlový — Paľo Oliva: Ozvena — Julo Patúc: Tri básne — Knihy — Prehľad — Hudba — Divadlo — Výtvarné umenie.