Elán, 1938-1939 (IX/1-8)
1938-09-01 / nr. 1-2
Mesačník pre literatúru a umenie • Rediguje Jún Smrek • vydáva L. Mazáč v Prahe Ročník IX. Praha, septeamber-október 1938 Za 4 koruny Nová, žeravá slovenská éra Osud ma pokoril, odhodený bez úcty hompáľam pri boku svoj nedotknutý prak, ty srdce boľavé, namiesto kolby búš ty, namiesto hluchých diel ty zarev ako drak! Val. Beniak Tak ako ja, iste i vy v prenikavom pohnutí ssajete do seba toto motto, slová jednej z posledných básní Valentína Jíeniaka. Toto je nové slovenské slovo, toto je nová, žeravá slovenská poézia. Toto je nová, žeravá slovenská éra. Načo mám hľadať program pre náš nový dnešok? Sem sme prišli a takto dnes hovoríme. Z idylického snenia prehodení sme v život rapsodický. Sklamal nás rozum, filozofia, univerzalizmus, vysoká viera v spravodlivosť svetskú. Zem naša dokaličená leží pred nami a nám nebolo dovolené ani len tým prakom lúčiť na jej obranu. Poviazané mal ruky malý, zúfalý Dávid. Nad zemou, ktorá krváca, nebránená, zasekla sa nám v hrdle myšlienka ako ostrá kosť, trepe sa nad iiou iba srdce. Len ono boy/»r í. a je to kvífba. Zúfalstvo i škrípanie ..u’ iv. Očistec. * Ale do pekla nevstúpime. Dosť múk poskytuje i tento očistec. Jednako však je to očistec — my sa očistíme. Na tom novom Slovensku, doráňanom, dokrvavenom, musí byť náš život samým očisťovaním. Zažili sme odrazu porážku i víťazstvo. Vyhlásili sme podľa pravdy, že sme už dospel v m i a budeme si vládnuť sami v svojom duchu. To je víťazstvo. Zároveň však museli sme do vlastných rúk prijať viedenský verdikt, vyhlásený s fanfárami, pre svet ľahostajnými, pre nás pohrebnými. Vytrhnutý je teda pokoj z našich sŕdc, zgniavená je viera. Zatvoríme na kľúč dvere našich vyrabovaných duší — a ostaneme len sami so sebou, a len sami sebou. Možno, že je to program. Žeravý program. * Tento program, byť sami sebou, nesmie však značiť vyháňanie diabla belzebúbom. Vyháňanie jedného cudzieho ducha iným cudzím duchom. Napríklad ducha francúzskeho a anglického duchom germánskym a talianskym. Tak nová slovenská politika, ako nová slovenská kultúra musí svoje očisťovanie viesť duchom skutočne svojím, jasnovidným a egoistickým. Konečne musíme i m) poznať, čo je to ten svätý egoizmus. Náš svätý egoizmus bude iste samá bolesť, lebo narodil sa z matky Bolesti. Bude teda v našej tvorbe menej úsmevu a jasu, ako dosiaľ, menej artizmu a hry. Aliesto romance príde balada a elégia, miesto ódy rapsodický výkrik. Takýto dnes bude náš verš, naša próza, náš obraz i naša melódia. Na javisko naše príde dráma. To všetko aspoň dotedy, kým sa nevystrábime, kým nevyzdravieme. Nechceme sa vzdať úsmevu a jasu na veky, ale dnes, a iste na dlhý čas, bude mať jas náš temnú farbu našich hôr a nášho smútku. Konečne či nie je všetko relatívne? Ci nie je bolesť niekdy uľavujúca a uzdravujúca? Ako slza, ako vred? Prevalí sa a uľaví.* Cím sú tieto riadky? Nechcú byť ničím definovateľným. Nechcú byť ani úvodným článkom, ani vyhmatávaním nejakej generálnej línie podľa predošlého spôsob'. Sú len veľmi subjektívnym tokom slov, J,toré vyvreiy viac z cicu, ako z úvahy. Možno vyjadria to, čo máte, v tejto chvíli i vy všetci ostatní na duši, a vtedy by boly nadosobné. Ale rozhodne nerobia si taký nárok. Nehľadajte v týchto riadkoch myšlienkovú ucelenosť. Sú rozbité, ako naše duše, a tým sú azda dosť verným obrazom našej situácie. Nechcú ešte ukazovať smer, chcú len páliť. S týmto úmyslom stoja tu na úvodnom mieste. Osem rokov sa tento časopis usiloval ukazovať smer. Bol to smer dobrý, to hovorím; s čistým svedomím. Bol to dobrý duch, ktorý tejto jesene i našiel na Slovensku svoje vyvrcholenie. Teraz stojíme na prahu ročníka deviateho a vidno na nás otras, ktorým sme prešli všetci. Nestojíme na pevných nohách. Bolo nám vyrazené pero z ruky a nahradené puškou. Dnes sme tu znova, už bez pušky, ale pero medzitým hodne zhrdzavelo. Nedivte sa, že sme rozpačití nad touto pôvodnou našou zbraňou. Musíte nám dovoliť, aby sme sa najprv spamätali. Lebo stojíme pred veľkou úlohou: život svoj musíme novo formovať. Pred dvadsiatimi rokmi, keď sme tiež prešli takou veľkou premenou, naša cesta bola jasná: vliať do slovenskej literatúry nového ducha, ducha mladého, čerstvého, pružného, víťazného, s domo-vom i s diaľkami a výšavami sveta spojeného. To nebolo ťažké — veď ten duch nródil v nás. Polo ho len +reľ~ dý..ň:iuL a dat mu u u.. Dnešná naša situácia je iná. Duch, ktorý v nás predtým prúdil, dostal údci. Pukla drahocenná váza. Dnes je náš du h rozpoltený, musíme ho najprv sceliť, aby sa znov a mohol pravdivo prejaviť. Diktovať mu smer ešte rozhodne nemožno. Možno len tušiť, ako sa prejaví: že to bude veľký odklon od toho, čo sa nazýva medzinárodnou duchovnou solidaritou a takzvanými ideálmi všeľudskými. Nie my sme na príčine, že sa tieto veličiny ukázaly byť utópiou. Ale povinní sme rátať s mrazivou realitou a nehľadať spásu tam, kde jej — aspoň pre nás — niet. Musíme hľadať spásu v našom slovenskom mikrokozme. V tomto smysle sa teraz asi bude prejavovať náš duch. A my nebudeme mu v' tom prekážať, ale srdečne napomáhať. Hľadieť čím viac do slovenského mikrokozmu. to iste bude pre nás iba zdravé. Hľa. nehľadáme ešte smernice a predsa sú tu, pudové sa núkajú. Co je mocnejšieho nad hlas inštinktu? * Sme v novej, žeravej slovenskej ére. Teda ona práve,- že je žeravá, iste spáli všetko, čo spálené byť má. Verme, že to bude kryštalizácia. Že z tohoto ohňa vyjde nové, vykryštalizované slovenské sr^oe- Ján Smrek bolo veľmi intenzívne, ale v nasledujúcich rokoch a desaťročiach sa zmierňovalo, postupne sa Česi naučili prijímať samostatnú spisovnú slovenčinu ako hotový fakt. Buch do tejto otázky vniesol J. M. Hurhan, keď po zatvorení Matice slovenskej najmä z demonštratívnych príčin vydal svoj almanach Nitra po česky. Povojnová česká literárna história v tomto fakte rada hiadala abdikáciu slovenčiny, hoci sám Húrban ďalšou svojou literárnou činnosťou (Životopis Ľudovíta štúra) dokázal opak, zastával sa rečovej reformy svojho pokolenia. Ale Hurbanov podnik s českou Nitrou mal i tú stránku, že vyvolal záujem českých literárnych kruhov o veci slovenskej literatúry a dielo jeho syna, Svetozára Hurbana, na začiatku osemdesiatych rokov predošlého storočia, prehĺbilo a zopravdovnilo český záujem o literárne skutočnosti slovenské. A zasa jednostranná a zaslepená povojnová literárna veda česká (Pražák je jej neslávnym výkvetom) na pozadí týchto sbližovaní chcela stoj čo stoj vyhrabať svedectvá o slovenskej pripravenosti pripúšťať vzdávanie sa spisovnej slovenčiny. Znovu a znovu stretávame sa na pr. s dôkazmi že A'a! ' ’ i jeho pokolenie “ DO. ‘»ôí-iii« • ‘a lokuV pltJ-do; z . ! m súiilanji >, aby aspoň pre vec- 1 ' ■ ' 1i Slováci češtinu. Ale vec vyw' -1 iným smerom. Mám v rukách lh vch dejateľov z tých čias, ktorí síce n ivrhovali Vajanskému a jeho druhom, aby vo vedeckých spisoch užívali češtinu, ale pritom tento svoj návrh motivovali tak, že je želateľné, aby vedecké spisy všetkých Slovanov vychádzaly v jednej reči (za najvhodnejšiu sa pokladala ruština), a kým sa to vraj nestane, nech Slováci ukážu dobrý príklad a svoju vedeckú spisbu pestujú po česky. Nejde nám teraz o zisťovanie, či tento návrh bol myslený úprimne, vyzdvihujeme iba, že keď sa v osemdesiatych rokov myslelo u nás o češtine ako o vedeckej reči pre Slovákov, nemali naši ludia (a vari ani Česi nie) na pamäti rečové splynutie s Cechmi, ale iba vyšší sjednocovací program slovanský. Ostatne, vec bola fantastická a Vajanského pokolenie, okrem Jaroslava Vĺčka, ktorý mal korene české a účinkoval v českom prostredí, nikto sa ju nepokúsil programovitejšie uskutočňovať. Do nesprávneho osvetlenia pomer Cechov a Slovákov česká literárna veda Mariin Benka: Štúdia podľa modelu Andrej Mráz M enia sn V rytme zmien, ktoré na Slovensku tak intenzívne prežívame, uvažovať o budúcom pomere Cechov k slovenskej kultúre, na prvý pohľad zdá sa nám trošku neaktuálnym, všetky naše záujmy a starosti koncentrujú sa na výstavbu nových možností a predpokladov slovenského kultúrneho vývinu. Dnes sú chvíle, v ktorých celou svojou znepokojujúcou symbolikou ukazuje sa nám predovšetkým, koľko chýb, jednostranností, predpojatosti a povrchnosti bolo temer vo všetkom, čo menujeme českým pomerom k slovenskej kultúre. Chyby minulosti musíme si priznať. Nebolo by generózne, keby sme sa pri nich dlho zdržiavali a vypočítavali všetky ich znaky. Máme na pamäti utváranie nového pomeru Cechov základy k slovenskej kultúre a špeciálne k literatúre, a tomu chceme venovať niekoľko poznámok. Ako sa vyvíjal český vzťah k slovenským literárnym dátam? Alá hodne fáz. Do dramatickej napätosti dostával sa už v časoch Jána Kollára, keď Kollár z estetických a jazykových príčin forsíroval niektoré gramatické tvary slovenské a vyvolal tým odmietavú reakciu v českom kultúrnom spoločenstve. Bozumie sa, reakcia bola ešte dôraznejšia v pomere k bernolákovskej literárnej slovenčine a priamo dramatická v časoch, keď Ľudovít Štúr a jeho pokolenie uzákonilo spisovnú slovenčinu. V tom čase napätie medzi českou a slovenskou kultúrnou sférou i v oblasti literárnej reči OBSAH TOHOTO DVOJČÍSLA: Nová, žeravá slovenská éra (Jún Smrek) — Andrej Mráz: Menia sa základy —■ Valentín Be-, niak: Štrbina — Dr. Clement Haraoui: Platónsky svet a dráma našich dní — I.aco Novomeský: Smutný deň — Ľudo Zábeh: Nové Slovenské národné divadlo — Stefan Bednár: List maliara básnikovi — Rudolf Dilong: Štyri študentské —- Laco Novomeský: Aby Francis Jammes v pokoji odpočíval — Valentín Beniak: Dušičkový verš o smrti Francisa Jammesa v roku 193S —Pavel Havran: Triedenie duchov v Česku — St. Bednár: Aké úlohy slovenským maliarom — Laco Novomeský: Svada s vtákom, ktorý odpočítava život — Val. Beniak: Don Quijot pod Tatrami — William Ritter: Osobnosť Martina Benku — Rudolf Dilong: Obrazy majstra Benku — Edmond Luc Dumoulin: Martin Benka, knieža slovenských maliarov — Martin Benka: Rozprávka o sebe — Stefan Bednár: Oneskorene k Benkovej päťdesiatke — Jaroslav Votruba: List Martinovi Benkovi k päťdesiatke — Ján Smrek: O Martinovi Benkovi — E. B. Lukác: 2. XI. 1938, Viedeň — Ján Okáil: Nedožité chvíle — Medzi rečou — Preklad — Od čitatelov — Knihy — Hudba — Výtvarné umenie