Elán, 1939-1940 (X/1-10)
1939-09-01 / nr. 1-2
Dúha na oblohe Videl som už a viem, ako vyzerátakzvaný run vkladateľov na banku. Ab dosiaľ som si ťažko vedel predstaviť, ako vyzerá útok obecenstva na pokladnici pri dverách sidne, v ktorej má byť sloveský ■ erárny večer. Nedávno však som a v ratislave presvedčil, že i taká nesbhaí vec sa už stala skutkom. V Bratisive, dnešných časoch! Bol to večer mposť Martina Rázusa, v sieni Reduty.Nábol taký, že polovica obecenstvanuodísť, vstupenky boly dávno vyreé. Tlačiac sa vo vestibule medzivyeným obecenstvom, skúmal son tie i — zväčša mladé -—- a páčily sani. ádzal som v nich potechu, zohrva- i srdce. Bolo ich mnoho — preiás 10 — a všetky plné krásneho intek.eho záujmu. Že som sa do sientned, vôbec ma nemrzelo. Ja somnál i vo vestibule, len pred dvermi sne, ..ý zážitok, ktorý ma odškodnil za ajajší program. Bol som svedkom kiúrho hladu. Odchádzal som vtedy z hudovy Reity značne pozdvihnutý na duchu, lebo »m videl dúhu na oblohe. A hneď letela 10- ibica, tá biblická, s ratolesťou. Sné nové vidiny, alebo, ako by povedal Keloslav, maľovidlá sa mi mihaly pd ■ami. Hovoril som si: toto obeceívo te nechce, aby sme stagnovali. A lo y veľmi smutné, keby sme, dajme tcu, rajkovali. Hľa, aké slovo sa človeku vklznelo ;ra. Štrajk. Y našom slovníku bo deď jbolo. Poznali ho len baníci, železniiŕi, ímorníci a podobné povolania, ktoth iráca je u ľudskej spoločnosti spoiá predstavou nevyhnutného denného ce!>a. Ale práca spisovateľov a umelr? Tá sa pokladávala len za lahôdku, bezoj sa spoločnosť ľahko zaobíde. Necla ľ'n páči štrajkovať, páni spisovatelia melci! S takouto logikou možno síce polemať, ale aby sme uverili, že ju moži i , mraziť, tak ďaleko sme sa ešte nikdyv dostali. Štrajk, alebo hoci len pasívnez’stencia spisovateľov a umelcov zdaly sa teda byť vecou, ktorej žiaľbohu niestojí v ceste. divá je však každá teória, kým sta života je večne zelený. Rád kladiem - va pred vaše oči tieto slová Goeth, v aravdivosti svojej neprekonateľné. Strom nášho života—to nie je iba cb a soľ, obuv a odev, mlieko a med. a stromom sú i knihy, obrazy, časopisy.obídete sa bez poezie, bez románov,! divadla, bez hudby? Na čas, možno. ; skoro zbadáte, že váš život je pustý. • tom príde horror vacui, strach z prnoty. A teraz to, čo je pre nás podsta v poslednom čase bolo možno ízisťovat ani naša slovenská spoločnosť nie je in n" pred strachom tohoto druhu. Kýn st om tvorby našej pekne zelenal, ve byť k nemu dosť ľahostajná. Ale sotv ukázaly znaky stagnácie, už sa sypú 1 v? tky strany stiesnené otázky, čo ratúra, veda a duševná eklézia vô S ivenská spoločnosť nevydržala dlhc s' jej flegme; čoskoro začala prejave ž jej nie je jedno, či dačo robíme a n -obime. Nemohla si zatajiť, že pati k stromu jej života, že sme pre ňu ni postrádateľnou delikatesou, ale i tým kladným kusom chleba. v Dobre, že je tak. Lebo keby nebolo m prípade by ozaj mohla mať op n e naša nečinnosť, alebo i vedomá sívna rezistencia. Mohli by sme si v kom prípade povedať, že sa našej spoločnosti nebudeme vnucovať so svojím myslením, citmi a problémami, so svojimi vidinami, trýzňou hľadania, uzemnenými plánmi i oblačnými utópiami. Mohli by sme zaliezť do ulity, tvoriť si len pre spásu vlastnej duše a nestarať sa, či sa naše slovo zmení v telo, či náš rukopis dostane formu vytlačenej knihy. Mohli by sme sa stať filistermi, čo si prikladajú len do vlastnej pece. Alebo mohli by sme mať pery zapečatené a nebyť ani Jánmi Krstiteľmi, ani Jánmi Zlatoústymi. Ale dosť týchto argumentov. Sú bezpredmetné potiaľ, pokiaľ súčasne konštatujeme, že naša vzdelaná societa, keď my na čas mlčíme a nehlásime sa jej, hlási sa o nás sama. A keď ona vie vyznať, že sme jednako jej láskou, pre nás niet milšej úlohy, než toto vyznanie opätovať. Bratislava je dnes plná nových slovenských ľudí, schopných akcie. Bratislava dnes môže vychutnať, čo je to za pocit, vidieť konečne v činnosti toľko koncentrovanej duchovnej energie slovenskej. Už i predstava toho je vábna. Každý to tu cíti a každý je hotový dať sa preniknúť iskrou, zažíhajúcou vo všetkých dušiach magické svetlo. A my, čo sme dávno prisahali na slovenský elan vital, tiež prichádzame do Bratislavy v tejto chvíli. Stávame sa orgánom Spolku slovenských spisovateľov. Čo je naším poslaním? Organizovať duchovnú energiu, aby nevychádzala nazmar, ale vydávala svoje ovocie. A okrem toho ešte niečo krajšie: prichádzame pozdvihovať vaše oči, aby uvidely dúhu na oblohe. Játi Smrek dostať naša kultúra, keby sme si naozaj nahovárali a naozaj uverili, že môžu sa u nás vyskytnúť pomery, v ktorých kultúrna tvorivosť Slovákov môže ísť na penziu. Dosť ona pauzovala a pauzuje, dosť sa motkala a motká tam, kde by malo hučať opojným rytmom aktivity nášho rodu a ak túto zamretosť našich kultúrnych snažení budeme ešte čičíkať sebaklamy, že kultúrna práca stráca aktuálnosť pre nástojčivosť iných potrieb, zaviazneme hlboko v biedach svojej kultúrnej bezmocnosti. Celé týždne dychtivo hltali sme litery novín, ktoré prinášaly vzrušujúce zvesti o udalostiach na fronte. Zvesti tie referovaly o víťazstve zbraní dokonalejších a lepšie ovládaných, o porážke zbraní zaostalejších, ale, tak sa mi zdá, že v tomto zpravodajstve z frontov zostaly nepovšimnuté noticky, ktoré oflinkovaly frázu o mlčaní múz vo vrave zbraní. Za nemeckými a ruskými vojskami do vydobytých miest išly divadelné súbory, išly koncertné telesá a fakt tento teda i tých najzaťatejších vykrúcačov mohol presvedčiť, že teda ani tá tak ľahkomyseľne odstrkovaná múza nie je takým balastom a nedochôdčaťom v časoch oceľových úderov vojny, ako ju chceli mať tí, čo sa klamali latinsky znejúcim výrokom. Národ v jeho vývine jaké príhody, dobré i zlé. zastihujú všeliNárod musí mať v sebe sily a schopnosti prežívať hrdinsky i priaznivý zvrat v svojich osudoch a musí hrdinsky prežívať i časy prevratné a decimujúce jeho organizmus. Všetko presviedča, že slovenský národný celok v posledných mesiacoch svojej histórie v istých úsekoch svojich národných úloh ozaj hrdinsky prechádzal cez dobré i zlé zákruty svojich skutočností, iba proces tento akoby nebol býval dosť harmonický. Zaujatí na jednom úseku svojich národných povinností zanedbávali sme povinnosti na úsekoch iných a proskribované heslo o mlčiacich múzach naozaj názorne ilustruje túto skutočnosť. Nechceme dokazovať, že malý národ v koncerte europských národov môže sa vyznačiť a môže zavážiť len jednou složkou svojich úsilí, len na pr. svojou kultúrou. Hádam, práve dnes sme v historickej situácii, keď máme a musíme mať ambície tvorivé začleniť sa do pracovného rytmu národov čím mnohostrannejšie, ale hocijako živé budú tieto naše ambície po mnohostrannej účasti v pracovnom spoločenstve národov, vždy s väč- Andre} Mráz Starosť o kultúru Sú kanonizované výroky, odvodené zdánlive zo stáročných skúseností ľudstva a výroky tieto sú alebo naozaj pravdivé, alebo ich cvendžiacou ustálenosťou len klameme seba a zastierame svoje nedbajstvo. U nás v posledných mesiacoch, v ktorých krivka národných osudov sa tak rušne zmietala a v ktorých holi sme zavalení maximálnymi zodpovednosťami, aké azda náš národ nikdy predtým nemal, v týchto posledných mesiacoch omáľal sa u nás mudrlantský latinsky citovaný výrok o múzach, ktoré mlčia, keď zbraň hovorí. Každej spohodlnelosti je vítaný taký-to fľajster a takéto vykrúcanie. Ono rečnievali sme o osudnej vážnosti chvíľ, ktoré prežívame, vykonali sme i mnoho skutkov, ktoré si vyžadovaly tieto naozaj osudové vážne chvíle, ale tie skutky konali sme len v oblasti politickej výchovy občianstva, na poli organizovania národných síl, zdarné a šťastne spravovali sme aj veci svojho hospodárstva, svpjej administrácie a všeličoho iného, tu nikde múzy pracovitosti a podnikavosti nemalý a nesmelý mlčať, len práve v oblasti kultúrnej sme ich temer s korbáčom chceli vyháňať z práv na život a na existenciu. Do katastrofálnych bažín mohla by sa OBSAH: Ján Smrek: Dúha na oblohe — Andrej Mráz: Starosť o kultúru — Emil B. Lukác: Luna mendax — Emil Boleslav Lukáč: Výmena duchovných produktov — Janko Alexy: Výtvarné uciliste na Slovenskej technike — Laco Novomeský: Aký si? — Ján Ponican: Bledá balerína — Jaroslav Honza: Nové obdobie slovenského výtvarníctva — V. Beniak: Defilé — Laco Novomeský: Slovo, Odkaz — Rudo Brtáň: Prvý „ľudový” motív o Jánošíkovi z roku 1785 — Rudolf Dilong: Jesenný verš — K. V. RypáČek: Ako tvorí Hamsun? — Rudolf Dilong: Ako ma sviedla literárna Bratislava — Julius Kálmán: Blú denie — Ján Ponican: Pieseň o meste — Valentín Beniak: Vojenná — Lea Mrázová: Fejtón o bratislavských maliaroch — Vladimír Reisel: Oheň — Pavel Havran: Za Žigmundom Freudom — Elena Kamenická: Spálim Ťa, Rozrieš, Otroci — M. Súkenníkov, Kodaň: A propos: Gunnar Gunnarsson — Slávka Manicová: Jesenné melódie — Medzi rečou — Knihy — Prehľad — Rubrika SSS — Divadlo — Hudba — Výtvarné umenie