Evanjelický Posol Zpod Tatier, 1920 (X/2-12)
1920-08-01 / No. 8-9
162 „Jdouce — učte!“ (Rodičom do pozornosti.) jWieto Pánove slová sú jedny z najvznešenejších a naj^ vážnejších, ktoré kedysi vyslovil ten Nebeský učiteľ dlejúc tu na zemi. Celého Písma sv. sú ony najkrajšou ozdobou. Nikdy z úst ľudských nevyšla znamenitejšia a významnejšia reč, ako táto a na ďalší vývin jednotlivca, rodín, národov a ľudstva vôbec, ani jedno slovo nemalo taký blahodarný vplyv, jak to slovo na rtoch Ježišových: jdouce — učte! Už samá okolnosť, ako sa zrodily a oddaly svetu tieto drahé slová, toto sväté dedictvo, tento najvyšší príkaz stojí bezpríkladné v svojej vznešenosti a sláve. Pozrite! Tam stojí uprostred svojich apoštolov na hore Olivetskej vzkriesený Kristus sám. Požehnávajúc svojich milých učedlníkov, rozprestre nad nimi svoje sv. ramená. Tvár sa zaskveje nebeskou slávou — a teraz v poslednej chvíli svojho zemského putovania, precítiac svätosť svojho povolania ešte jedným slovom, jedným príkazom chce im v srdce položiť všetko to šťastie, všetku tú spokojnosť a blahoslavenstvo, ku ktorému ich pripravoval, učil za tri roky, i riekol: Jdouce učte všecky národy, krstíce je ve jméno Otce i Syna, i Ducha Sv. Jdouce účte! Z poslednej reči Pánovej tieto dve krátičke slová sú teraz, v mesiaci septembri najčasovejšie. Tak cítime v túto dobu, akoby Kristus znovu rozprestrel svoje ramená nad otvorenými školami našimi, akoby znovu ľúbezne hovoril k dietkam a k rodičom; nechte dítek jiti ke mně a nebrántež jim; akoby laskavé obrátil sa k učiteľom a vychovávateľom, áno, ku všetkým nám: jdouce — učte! Kristus tedy nebál sa vzdelanosti, ale kázal, nariadil učiť ľudí, šíriť vzdelanosť, lebo vedel, že pravou vzdelanosťou šíri sa najlepšie kráľovstvo Božie na zemi. Je samozrejmé, že v prvom rade íodičom zneje slovo Pánovo: učte! Lebo kto iný môže byť prvým učiteľom dietok, ak práve nie rodič? Z čích rtov učí sa decko prvému slovu, prvej modlitbe? Čí príklad je príťažlivejším, krajším, nielen v detskom veku, ale až po hrob, ak