Expres, ianuarie-martie 1972 (Anul 4, nr. 1-13)

1972-01-01 / nr. 1

ČÍSLO 1 V nádeji prelomu Perom Expresu Aj v zhone každodenných starostí sa obyčajne stačia ľudia na rozchode s uplynulým rokom a na zvítanie sa s rokom prichá­dzajúcim zamysllet nad udalosfamt a dňami, ktoré sú za nami. Aké boli? Človek prirodzene predovšetkým myslí na veci, ktoré sa viažu bezprostredne k jeho životu, ale nedá mu, aby sa aspoň letmo nepozrel na svet. V dejinách bývajú roky, mesiace a dokonca Iba jednotlivé dni, ktoré natrvalo vojdú do histórie ľudstva ako významné chvíle a bývajú celé desatročta, ktoré čas odsunul kdesi do hmlistého úzadia. Ešte je príliš skoro trvalo zařadit rok 1971 a už vôbec sa nedá predpovedať presne a zodpovedne miesto roku 1972 o dejinách. Predsa však na zá­klade toho, čoho sme boli svedkami, môžeme trochu charakteri­zovat tento čas. Zostaňme na pôde Európy, v ktorej sme zaznamenali pozo­ruhodný pozitívny vývoj, ktorý je azda celkom ojedinelý v le­topisoch svetadielu. Anglický historik Arnold Toynebee vo svo­jom Výskume dejín napísal, že len od XV. storočia prešla Eu­rópa štyrmi cyklami vešobecných vojen, v priemere jedným za storočie. V tomto storočí boli v tomto cykle dokonca dve sve­tové vojny, čo zodpovedá trendu stupňujúcej sa ničtvostt vojen na európskom kontinente. Anglický historik pritom zhrňuje do štatistiky všetky vojny bez rozdielu, čl bolt dobyvateľské, revo­lučné, imperialistické alebo národnooslobodzovacie, ale nás teraz natoľko nezaujíma táto jednostran­nost, ako skôr fakt, že v Európe sa za ten čas nedá hovořit o dlhšom mierovom období. Poznala iba pred­vojnové, povojno­vé alebo vojnové časy, ale skutočný mier nevládol nik­dy. A dnes? Zdá sa, že prvýkrát nadišla chvíľa, ktorej Európa má v možnost vyskočit z tohto bludného _____ kola rozkrúteného nielen bohom voj­ny Marsom, ale všetkými ničivými, utlačovateľskými stlaml spoločnosti. Koncom októbra sa v prepychovom nádhernom Ver­sailles pri Paríži podával obed. pri ktorom zasadil za stôl nie každodenní partneri — francúzsky prezident Georges Pompidou a generálny tajomník ť stredného výboru strany so­vietskych komunistov Leonid Brežnev. Sovietsky politik a štát­nik na tomto obede povedal: „Stretávame sa v čase, keď sa Európa nachádza možno na prelome svojich dejín. Na konti­nente vyrástli a upevnili sa sily, ktoré vystupujú za dorozume­nie, za zaručenie bezpečnosti, za lepšiu budúcnosť európskych národov.“ Tieto slová sa odvtedy stali mottom úvah o Európe súčasnosti, vyjadrením charakteristických znakov vývojového procesu, ktorý prebieha.pred našimi očami. Co sa však stalo, že dnes s týmito slovami súhlasia aj v takých metropolách zá­padnej Európy, ako sú Paríž a Bonn? Západonemecký kancelár Willy Brandt sa podpísal pod tieto slová spoločného komuniké zo stretnutia Brežnev—Brandt na Kryme: „Budúcnosť európskeho kontinentu, ako aj ostatných oblastí sveta, treba budovat nie na vojenskej konfrontácii štátov, ale na základe rovnoprávnej spo­lupráce a zaručenia bezpečnosti pre každý štát jednotlivo a pre všetky štáty spolu." A v Nemeckej spolkovej republike Frank­furter Neue Presse píše: „Keď už únia CDU/CSU nemôže zabrá­nit ratifikácii (zmlúv NSR—ZSSR a NSR—Poľsko — pozn. auto­ra), bude sa musiet so zmluvou zžit, nech už ako opozícia, alebo — a to by bolo ešte tažšie — ako vláda." Zmenil sa pomer síl vo svete a európsky kontinent nemôžeme z neho vyňat. Parížske noviny Monde napísali, že keď pred desiatimi rokmi prichádzal Sovietsky zväz s návrhmi na vše­obecné a úplné odzbrojenie a vytvorenie bezatómových pásiem, situácia bola taká, že v očiach Spojených štátov to vyzeralo skôr ako prosba, než návrhy, ktoré by bolo treba rešpektovať. A Mon­de pokračuje, že dnes, keď Sovtetsky zväz v mnohom predsti­hol Američanov aj v základných strategických oblastiach, ve­dúci predstavitelia USA st jednoducho nemôžu dovolit zostal hluchými k sovietskym návrhom. Táto skutočnost — zmena pomeru síl ntelen vo vojenskom, ale aj v spoločenskom a poli­tickom zmysle tohto slova — nezostáva bez odrazu ani v Európe. Socialistické spoločenstvo sa stáva aktívnym ovplyvňovateľom medzinárodných udalostí a núti aj politických činiteľov Západu objektívnejšie a reálnejšie sa pozerat na stav vecí, na medzi­národnú situáciu a zatuchnuté myšlienky studenej vojny od­­vrháva do kategórie nepopulárnych zbraní buržoáznej propa­gandy. Vzrastajúci vplyv Socialistických ä ostatných pokrokových síl sa prejavil v roku 1971 neobyčajne výrazne aj na zasadaní Val­ného zhromaždenia Organizácie spojených národov, kde po 22 rokoch obštrukcií a odkladov schválili obnovenie zákonných práv Čínskej ľudovej republiky v tejto najväčšej medzinárodnej orga­nizácii. Žiaľ, práve zástupcovia Pekingu, pomáhali spiatočníckym silám sveta oživovat ducha najkrikľavejšieho antisoviettzmu a studenej vojny. Slovami síce najrozhodnejší revolucionári, ale praxou tí najobyčajnejší zradcovia národnooslobodzovacieho hnu­tia a rozvojového sveta, za vedúcu silu ktorého sa sami pasovali — tak sa prezentovali predstavitelia ľudovej Cíny pri prerokú­vaní otázky zvolania celosvetovej konferencie o odzbrojení, pri posudzovaní problematiky Blízkeho a Stredného východu t kon­fliktu na indickom subkontinente. Vytvorili akési čudné duo so Spojenými štátmi. Avšak napriek intrigám napokon vo Valnom zhromaždení prešiel návrh zvolat celosvetovú konferenciu o od­zbrojení a okamžite začat s jej prípravami. Svetom, pravda, zmieta ešte mnoho otvorených vojenských konfliktov, ktoré sú prejavom hlbokých triednych rozporov medzi silami pokroku a reakcie. Nečakajme, že v Európe, o ktorej sa dnes vraví ako o dobrom príklade pre svet, pôjde už teraz všet­ko priamočiaro, rýchlo a jednoducho. Isté však je, že rok 1971 jednoznačne dokumentoval rastúcu autoritu socialistického spo­ločenstva jeho schopnost určovat v spolupráci so všetkými po­krokovými, protiimperlalistickými silami, rytmus a smer medziná­rodného vývoja. Lúčime sa teda s rokom, na ktorý dejiny tak ľahko nezabudnú: v prvých dňoch roku 1972 sa obzeráme na živých 52 týždňov, v ktorých sa upevnila nádej na rozhodujúci prelom nielen vo vztahoch v Európe, ale aj v ostatnom svete. ROBERT VICIÁN KURT WALDHEIM GENERÁLNYM TAJOMNÍKOM OSN U Thantov nástupca Jedným z posledných aktov Val­ného zhromaždenia OSN na konci jesenného zasadania 1971 bola vol­ba nového generálneho tajomníka. Na odporúčanie Bezpečnostnej rady Valné zhromaždenie OSN zvolilo aklamáciou Rakúšana Kurta Wald­­heima, ktorý 1. 1. 1972 vystrieda dlhoročného generálneho tajomníka OSN, barmského diplomata Ú Than­­ta. Kurt Waldheim je v poradí už štvrtým generálnym tajomníkom OSN a tretím Európanom, zastáva­júcim túto vysokú a zodpovednú funkciu. TRYGVE LIE, nórsky právnik a diplomat, bol prvým generálnym ta­jomníkom OSN. Zvolili ho 1. feb­ruára 1946. V roku 1950 ho Valné zhromaždenie OSN vymenovalo na tfalšie tri roky, ale v septembri 1952 Trygve Lie na túto funkciu rezig­noval. DAG HAMMARSKJOLD, syn švéd­skeho ministerského predsedu z Čias prvej svetovej vojny, bol druhým generálnym tajomníkom OSN. Zvo­lili ho v apríli 1953. V septembri roku 1957 ho zvolili znova na päť­ročné obdobie, ale zahynul 18. sep­tembra 1961 pri leteckom nešťastí v Kongu. U THANT, barmský diplomat, sa stal tretím generálnym tajomníkom OSN a prvým neeurópskym predsta­viteľom v tejto funkcii. Začiatkom novembra 1961 ho vymenovali za úradujúceho generálneho tajomní­ka a 30. novembra 1962 ho oficiál­ne zvolili za generálneho tajomní­ka. V roku 1966 síce U Thant ozná­mil, že sa nebude uchádzať o funk­ciu na ďalšie päťročné obdobie, ale 2. decembra rozhodnutie zmenil a- VZ OSN ho jednomyseľne zvolilo na ďalších päť rokov. Na ďalšie päť­ročné obdobie však U Thant spo­mínanú funkciu už nechcel prijať. KURT WALDHEIM, rakúsky diplo­mat a štvrtý generálny tajomník OSN, sa narodil 21. decembra 1918 v St. Andre-Wôrden. Zhodou okol­ností ho Bezpečnostná rada OSN odporúčala do funkcie generálneho tajomníka OSN práve v deň jeho 53. narodenín. Waldheim sa už od mladosti pripravoval na diplomatic­kú dráhu. Studoval na viedenskej konzulárnej akadémii. Za druhej svetovej vojny narukoval a bol aj zranený. Po vojne dokončil právnic­ké štúdiá na viedenskej univerzite. Od skončenia druhej svetovej voj­ny hol v službách rakúskej diplo­macie. Pôsobil na rôznych postoch v zahraničí. V rokoch 1965—1968 bol stálym zástupcom Rakúska v OSN, kde ho okrem iného zvolili za predsedu Výboru pre mierové vy­užitie kozmického priestoru. V ro­ku 1968 v tejto funkcii predsedal a prvej konferencií OSN o výskume mierovom využití priestoru. V tom istom kozmického roku ho spolkový kancelár Klaus povolal za ministra zahraničných vecí. Keď v októbri 1970x zvíťazili v rakúskych voľbách socialisti a utvorili socia­listickú vládu, dr. Kurt Waldheim sa vrátil do New Yorku ako stály zástupca Rakúska v OSN. V apríli 1971 kandidoval na prezidentský úrad za Rakúsku ľudovú stranu. V prezidentských voľbách zvíťazil socialistický kandidát Jonas a dr. Waldheim sa opäť vrátil do OSN za stáleho zástupcu Rakúska. Zvolenie dr. Kurta Waldheima za nového generálneho tajomníka OSN prijala väčšina členských štátov OSN kladne. V komentároch k jeho zvoleniu sa poukazuje, že „prevaž­ná väčšina členov Bezpečnostnej ra­dy preto navrhovala Waldheima, lebo doterajšou prácou v OSN i predtým ako minister zahranič­ných vecí Rakúska sa vždy aktívne usiloval o zachovanie mieru a pri­tom prejavil kvality, bez ktorých si nikoho nemožno predstaviť v ta­kej zložitej funkcii, ako je funkcia generálneho tajomníka OSN“. V ko­mentároch maďarskej tlače sa zdô­razňuje, že Kurt Waldheim v minu­losti vždy dôsledne uplatňoval (ako rakúsky minister zahraničných vecí aj ako zástupca Rakúska v OSN] zásady a princípy neutrality. V Rakúsku prijali zvolenie dr. Kurta Waldheima za nového gene­rálneho tajomníka OSN s veľkým uspokojením. Považujú to súčasne aj za poctu Rakúskej republike a jej neutralite. Viedenský denník Volksstimme v tejto súvislosti okrem Iného napísal: he „Stojí za námahu zalistovať v kni­Rakúska cesta, ktorú politik Waldheim vydal v roku 1971. Píše v nej 1 toto: ,Treba dokázať iným štátom, že existencia neutrálneho Rakúska je nevyhnutná. No napriek tomu je potrebná vyhranená zahra­ničnopolitická koncepcia.’ V tejto súvislosti dr. Kurt Waldheim žiada v knihe užšiu spoluprácu so sused­mi Rakúska, účasť Rakúska na ce­loeurópskej spolupráci a podčiarku­je záujem pokračovať a zintenzív­ňovať politiku uvoľňovania. Z tohto vyvodzuje aj pozitívny postoj ku konferencii o európske) bezpečnos­ti, rešpektovanie jestvujúcich hra­níc a uznanie status quo v Európe, napríklad a] existenciu dvoch ne­meckých štátov. Treba si len želať, aby dr. Kurt Waldheim v novej funkcii uplatňoval objektivitu, slú­žiacu uvoľňovaniu v záujme sveto­vého mieru.“ Odstupujúci a nastupujúci generálny tajomník OSN — U Thant a Kurt Waldheim. Bez dôvery Prezidentské voľby v Taliansku — už vzhľadom na pomerne zložitý systém — bývali odjakživa dlhé, búr­livé a zavše aj „napínavé“; no terajšie voľby šieste­ho talianskeho prezidenta prekonali všetky predchá­dzajúce. Tisíc osem tzv. elektorov sa v prvých kolách nemohlo dohodnúť na žiadnom kandidátovi s dvoj­tretinovou väčšinou. Ale ani v ďalších kolách, keď na zvolenie stačila už prostá väčšina, žiaden z kan­didátov ju dlho nemohol dostaf. Voľby sa preťaho­vali, jedno kolo nasledovalo po druhom, viedli sa zá­kulisné rokovania, boli i verejné zrážky počas volieb. Doterajší taliansky prezident Saragat napokon svo­ju nomináciu stiahol a tak stáli proti sebe prakticky iba dvaja kandidáti: kandidát ľavice De Martino a kandidát kresťanských demokratov Fanfani. No ani po 19 kolách volieb ani jeden z nich nedostal po­trebnú väčšina hlasov. To už bolo jasné, že v šiestych prezidentských voľbách padne „rekord“ z roku 1964, keď bolo potrebných nie menej ako 21 volebných kôl, kým napokon zvolili potrebnou väčšinou kandidáta sociálnych demokratov Saragata. (Talianska verejnosť sledovala machinácie pravice a neofašistov okolo prezidentských volieb veľmi kri­ticky. Na viacerých miestach sa dokonca uskutočnili aj podivné protesty proti maratónskym prezidentským voľbám. Na milánskej hlavnej pošte traja zamestnanci — medzi nimi aj matka troch detí — sa po neúspešnom 18. kole dali ostrihať dohola. Vyhlásili, že takto chcú upozorniť verejnosť na „hanbu celého Talianska“, je­den z trojice povedal: „Som presvedčený, že kým zvolia nového prezidenta, budeme mať už nové a cel­kom slušné vlasy.“ Predpoveď mu, pravda, nevyšla, ale ich protest mal v celej talianskej verejnosti veľký ohlas.) Po neúspešných devätnástich volebných kolách sa objavili noví kandidáti na úrad prezidenta. Lavicové strany kandidovali 80-ročného Pietra Nenniho, kým kresťanskí demokrati namiesto Fanfaniho, proti kto­rému hlasovali a] viacerí elektori strany, vyslali do volieb Giovanniho Leoneho, 83-ročného právnika, kto­rý už zastával rad vládnych funkcií. Tlačový orgán pracujúcich Talianskej komnnistickej strany Dnltá v komentári k menovaniu nového kandidáta kresťanských demo­kratov vyslovil veľké znepokojenie talianskych pra­cujúcich a o. 1. napísal: — Leoneho kandidatúra je v úplnom rozpore so zá­ujmami robotníckych, ľudových a ľavicových strán. Vznikla podľa absurdnej a diskriminačnej koncepcie a dokonca proti zásadám ústavy! Súčasne Unitá varovala, že tajná podpora neofašis­tov v nadchádzajúcich volebných kolách by mohla byť kľúčom k Leoneho zvoleniu. Nalsedujúce dve ko­lá plne potvrdili túto predpoveď: V 22. kole volieb Giovanni Leone, kandidát kres­ťanských demokratov a ich spojencov dostal 503 hla­sov, kým kandidát ľavicových strán Pietro Nenni 408. Vzhľadom na skutočnosť, že počas týchto dlhých vo­lieb jeden z elektorov — patril ku kresťanským de­mokratom — zomrel a počet elektorov klesol na 1007, Giovanni Leone len-len, že sa nestal prezidentom, veď nadpolovičná väčšina bola 504 hlasov. Chýbal mu teda iba jediný hlas! Bolo jasná, že ho podporujú aj neofašisti. 23. kolo, ktoré bolo na Štedrý deň predpoludním, prinieslo rozhodnutie: kandidát kresťanských demo­kratov Giovanni Leone získal 518 hlasov, tým aj nad­polovičnú väčšina a stal sa tak šiestym prezidentom Talianska. Funkčné obdobie piateho prezidenta Giu­seppe Saragata vypršalo 29. decembra 1971. Už prvé ohlasy z radov talianskej verejnosti uka­zujú: buržoázia a pravica sú spokojné s voľbou Gio­vanniho Leoneho za nového prezidenta — ale široké masy pacujúcich 1 pokrokovej inteligencie ho jednot­ne odmietajú, lebo Giovanni Leone — ako jeho dote­rajšia politika i celkový postoj dokazujú — nepožíva dôveru talianskych pracujúcich. Možno preto očaká­vať, a to už teraz, po Novom roku, že v talianskej vnútornej politike bude rušno, lebo voľba nového ta­lianskeho prezidenta sa iste odrazí aj na zložení no­vej talianskej vlády. HUMANITE, Paríž UNITA, Miláno ex#pres Vydáva vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v Bratislave • Vedením redakcie poverený za vydavateľstvo Slovenský spisovateľ VLADIMIR REľlSEI. © Gra fleky upravujú IVAN HOJNÝ s DUŠAN ROGEL • Redakcia: Bratislava, Štefánikova 8/a. Telefónne čísla 458-70 a 472-73 • Administrácia: Bratislava, Štefánikova 8/a. Telefón 477-83 • Tlači Západoslovenská tlačiarne, n. p.. Bratislava, Dukelská 51 • Rozširuje Poštová novinová služba. Objednávky prijíma každý poštový úrad a každý doručovateľ. Objednávky do zahraničia vybavuje PNS, Bratislava. Gottwaldovo nám. 48/V11 • Cena jednotlivého čísla Kčs 4,—. Štvrťročná predplatná Kčs 52,—. Ročná predplatné Kča 208,—, Neobjednaná ■ nevyžiadaná rukopisy redakcia nevracia. Týždenník svetových aktualít a zaujímavostí č \

Next