Expres, aprilie-iunie 1975 (Anul 7, nr. 14-26)
1975-04-05 / nr. 14
LITERATÚRA DIVADLO FILM HUDBA SPEV NA DRUHOM BREHU Sovietsky spisovateľ Jurij Vasilievič Bondarev, ročník 1924, vojak v druhej svetovej vojne, prekonal pri Stalingrade krst ohňom, potom navštevoval Literárny inštitút Maxima Gorkého. Od roku 1949 píše poviedky, romány, filmové scenáre, v ktorých s psychologickou hĺbkou opisuje svoje vojnové zážitky. Pri príležitosti 30. výročia oslobodenia navštívili redaktori Freie Welt Jurija Bondareva a položili mu niekoľko otázok: • Onedlho začne moskovský časopis Sovremennik uverejňovať váš nový román. Opäť sa v ňom bude Vnv«viť o vojne? — Äno i nie. Tento príbeh hovorí o súčasnosti, ale aj o minulosti. Začína sa v Berlíne 1945 a rozvíja sa v ňom osud dvoch ľudí, ktorí sa milujú, no jednako ich delí priepasť — vojna. Je to takmer ako v Slrakespearovom Romeovi a Júlii. Ona je Nemka — on sovietsky dôstojník. Stoja na dvoch rozdielnych brehoch. Ich problém vyúsťuje do otázky: dôverovať alebo nedôverovať? • Preto je aj názov románu Breh? — Názov v podstate symbolizuje situáciu všetkých ľudí našej malej planéty, ktorá má mnoho brehov. Je to výsostne súčasný problém. Náš ľud za nepredstaviteľných obetí a námahy porazil najväčšieho nepriateľa ľudstva, nemecký fašizmus, no nebezpečenstvo ešte stále nie je zažehnané. Ako m' tvárou v tvár tomuto nebezpečenstvu dôverovať ľuďom na druhom brehu? Nazdávame sa však, že čas nám poskytol cenný materiál: za tridsať rokov po vojne sme podľa činov tých, ktorí v tom čase stáli na druhom brehu, zistili, komu možno dôverovať, a komu nie. • Za tie roky ste mali možnosť stretať sá s rozličnými ľuďmi .ľ’.’ *•* r ' — Iste, počas svojich zahraničných ciest po Francúzsku, Holandsku, Amerike, Nemeckej spolkovej republike sa stretol s najrozmanitejšími ľuďmi, s takými, ktorí sa k nám hlásia, i s takými, ktorí sa aspoň naučili uznávať určitú realitu, akú sme vytvorili. Zapôsobili na mňa aj rozhovory, z ktorých som mohol vybadať pozitívnu zmenu v zmýšľaní mnohých ľudí. Boli to ľudia, ktorí pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi stáli proti mne ako nepriatelia, no v ich zmýšľaní a citoch som dnes už nemohol odhaliť anj najmenší náznak nepriateľstva. Potom ma v súvislosti s mojím najnovším románom Breh zaujímalo, aké je stanovisko príslušníkov inteligencie iných, aj západných štátov k problémom našej epochy. A vždy znovu som mohol konštatovať, že sú medzi nami aj styčné body. Prirodzene, stretol som aj zarytých nepriateľov, úplne nepolepšiteľných... • Ako onoho Hitlerovho poľného maršala Mansteina, veliteľa armádnej skupiny „Don“, ktorého ste pred niekoľkými rokmi telefonicky požiadali, aby vám v súvislosti so stalingradskými operáciami odpovedal na niekoľko otázok. No od strachu ho rozbolelo hrdlo a odmietol sa s vami zhovárať. ,?ráye vtedy som y Neinepkej .spolkovej republike zbieral materiál pre svoju novú knihu. Zavolal som pánu Manstetnóvi, ale nemohol ma prijať. Spomienka na porážku mu spôsobila bolesti... • Ani spomienka na vfťazstsvo však nie je bez bolesti! — Áno, keď človek myslí na krv a na utrpenie, ktoré toto víťazstvo stálo. Ale to je iný druh bolesti, lebo vieme, že obete neboli zbytočné. Predovšetkým myslím na ľudí, s ktorými som spoločne kráčal peklom vojny. • A spomedzi ktorých ste určite mnorých opäť stretli__ — Mnohých. Napríklad kapitána v zálohe Vladimíra Lastovského. Bolo to pred piatimi rokmi. Nikdy predtým som ho ani nevidel, ani jeho meno nepočul. A jednako som o ňom písal v jednom svojom románe. Raz ma zavolal istý moskovský novinár a upozornil ma na Lastovského. V moskovskom kombináte pre železničné konštrukcie vraj pracuje robotník, ktorý je veľmi podobný hrdinovi môjho románu. Nielen svojím zovňajškom, ale aj svojím osudom. Teda vymyslel som niečo, čo sa v skutočnosti stalo?! • Hovorili sme o dôvere a o tých mnohých brehoch, ktoré ešte existujú na našej zemeguli. Môžu vôbec dakedy zmiznúť po tom všetkom, čo sa stalo? Aké možnosti na preklenutie vidíte vy, niekdajší frontový vojak? — Viete, nejde mi z hlavy, že si vojna vyžiadala toľko obetí — 30 miliónov. Bola to obrovská skúška pre ľudstvo. Je predsa nepredstaviteľné, aby ľudia po takomto utrpení nezmúdreli. • Ešte je len tridsať rokov od skončenia — zatiaľ najdlhšie mierové obdobie v európskych krajinách ... — Äno! Ale už sú tu náznaky, že si stále viac ľudí J...národov uvedomuje,, ktorý bréh je ten ich? Aký oceán krvi ležal vtedy medzi nami! Aké ťažké bolo ho preklenúť. Medzičasom sa tu iryvinul socialistický štát, ktorý je s nami v bratskom zväzku. Fakt, že existuje Nemecká demokratická, republika, nemožno zo sveta odstrániť. Rovnako nemožno odstrániť fakt, že oslobodenia Európy od hitlerovského fašizmu Sovietskou armádou bolo začiatkom dlhého plodného obdobia mieru pre naše krajiny. • Boli ste už viac ráz v Nemeckej demokratickej republike, kde je vaša tvorba známa a populárna. Čo by ste želali sebe a svojím čitateľom v NDR do štvrtého‘desaťročia mieru? — Keď sledujeme dejiny —- Rusko bolo vždy spojené s nemeckou kultúrou; klasická nemecká filozofia ako pokus vniknúť do podstaty vecí vyzbrojila ruských revolučných demokratov; Marx á Engels dali krídla ruským komunistom, aby dokázali činy svetodejinného významu. Alebo si zoberme vzájomné pôsobenie našej klasickej literatúry: aký silný je v Nemeckej demokratickej republike záujem o sovietsku literatúru. AJ my poznáme a ceníme si literatúru tejto krajiny. Chcel by som, aby sa pokračovalo v tomto spolupôsobení, v tomto vzájomnom obohacovaní sa. Výmena našich kultúr musí byť ohňom, ktorý nás zohrieva — to je moje želanie! # Naša doba predkladá nová problémy, sociálne, ekonomické, vědeckotechnické. Nežiada sa vám ako spisovateľovi urobiť raz skok z minulosti do budúcnosti? — Skutočne 9a takými plánmi zaoberám. Na otázku, ako môže človek uniknúť zakrpateniu, ktoré čiastočne zapríčiňuje túžba po materiálnom blahobyte, by som odpovedal takto: životom, ktorý je naplnený kultúrou. Dôverne vám prezradím: už dlhší čas usilovne zbieram materiál pre „román budúcnosti“. FREIE WELT 10/75. Berlín (spracované) Nová vlna romantických filmov Zatiaľ čo hollywoodské filmové štúdiá sú v súčasnosti zaujaté nakrúcaním filmov plných hrôzy a rozličných katastrof, čo — ako sa zdá — teraz najväčšmi vzrušuje amerických divákov, v západoeurópskych filmových štúdiách vládne celkom iná atmosféra. Najmä francúzske a talianske filmové štúdiá zachvátila nová vlna romantických filmov, opäť ožívajú na plátnach neporaziteľní hrdinovia filmov dvadsiatych rokov. V dlhom plášti a s maskou na tvári nakrúca Alain Delon film o nepolapiteľnom rytierovi, obrancovi spravodlivosti a slobody, ochrancovi slabých a opustených. Nezaháľajú ani ďalší filmári a oprašujú staré romantické námety ako napríklad filmy Železná maska, Kováč z kláštora, Gróf Monte Christo, všetko filmy plné šermovačiek, bitiek a súbojov á la Dumas. Tridsaťdeväťročný Alain Delon sa vyslovil, že ak bude mať film Zorro úspech, oživí na plátne aj postavu Mandraka. Dnes je však plne zaneprázdnený postavou Zorra, ktorému kedysi prepožičali svoje tváre a nabrúsené kordy herci Douglas Fairbanks a Tyron Power. V bielej nakaderenej parochni márnomyseľného a zbabelého dona Dlega de la Vega sa usiluje získať si srdce Ottavie Piccolovej, stelesňujúcej vznešenú Hortenziu Pulido ďOldavidez. 0 chvíľu v tmavom plášti vyzýva na súboj svojho anglického súpera Stanleya Bakera, ktorý hrá Zorrovho smrteľného nepriateľa Huertu. Alain Delon v dvojnásobne] úlohe dona Diega a rytiera Zorra predvedie takmer tridsať bohatých kostýmov a porazí nespočítateľné množstvo nepriateľov. — Zorra, — povedal predstaviteľ dvoch protichodných postáv dona Diega a Zorra, — nakrúcam pre môjho syna Anthonyho a jeho rovesníkov. Už dlho mi vyčíta, že sme zabudli na filmy primerané jeho veku. Naozaj, v poslednom čase sa nakrútilo veľmi málo filmov pre deti a mládež, hoci sa nám na tomto Sympatický a stále populárny Alain Delon v úlohe nepolapiteľného Zorra pomstiteľa,,, poli otvára mnoho možností. Ako herec by som chcel aspoň čistočne splatiť daň deťom. — Prečo ste si na to vybrali práve postavu Zorra? — Urobili sme medzinárodný prieskum a vysvitlo, že Zorro je najpopulárnejším hrdinom medzi deťmi na celom svete. Po ňom nasledujú Mandrake a Tarzan. Okrem toho je takýchto filmov na „trhu“ nedostatok — posledný sa datuje z roku 1946. V tomto filme, ktorý je určený hlavne mládeži do šestnásť rokov, ale aj pre staršie publikum, chceme objasniť niektoré univerzálne pojmy, ako sú boj za sociálnu spravodlivosť, hájenie slobody a ľudských práv. Aby sme príbeh zaktualizovali, môjho vznešeného dekadentného súpera sme premenili na „fašistického“ dôstojníka. Dej, popretkávaný veselými príbehmi a dobrodružstvami často hraničiacimi s nereálnosťou, zostal inak nezmenený: v šatách dona Diega sa Zorro vracia rozčarovaný a unavený z Ameriky do Španielska. Stretáva starého priateľa, idealistu a pacifistu, ktorého o pár hodín zabijú plukovníkovi najatí vrahovia. Zomierajúcemu priateľovi Diego-Zorro sľúbi, že nebude zabíjať. Oblečie si preslávený oblek, nasadí masku a koná. Rozdáva údery napravo, naľavo, ale nepreleje ani kvapku krvi. V mojom Zorrovi bude málo bozkov, nijaké lacné násilie a už vonkoncom nie sex Mojím ozajstným súperom bude na plátne, a najmä v očiach detí — špeciálne vycvičený obrovský poľovnícky pes. Film nakrúcajú pri Madride v zámku, ktorý prepožičal filmárom istý španielsky šľachtic za maličkosť: 30 miliónov. Na zámku nechýba ani zbrojnica, kaplnka a štyri veže. Vôkol voľne behajú jelene, daniely a iné zvieratá. Znova nastala éra romantických príbehov, v ktorých sa mihajú ostré kordv. záhadní rytieri a vo vetre vlajúce plášte. Kým v Španielsku Alain Delon vyzýva na súboj vyšnurovaného Huertu, v Ríme si Tony Curtis oblieka kostým Mondega, záhadného pomstiteľa s kordom z Grófa Monte Christa. Raz bude zlým, raz dobrým a po príklade Alaina Delona a Tonyho Curtisa sa pripravujú tasiť kordy aj iní herci ako napríklad Giuglamo Gemma alebo aj Dustin Hoffman (tenoraz ako D’Artagnan — intelektuál). TEMPO 41/74, Miláno (spracované) G HfpTGS CISLO 14 16