Gardista, máj 1942 (IV/99-122)

1942-05-01 / nr. 99

Odčinená krivda Jozef Petro Keď pred niekoľkými dňami uskutočnila sa v neobsadenom Francúzsku ďalekosia­hla politická zmena, komentujúc ju napísali sme, že Lavalovo nastúpenie vo Vichy vo funkcii ministerského predsedu a ministra zahraničných vecí francúzskych, bude zna­menať kardinálny obrat vo francúzskej po­litike a v pomere Francúzska k Europe; napísali sme ,že tento obrat stručne a vý­stižne možno charakterizovať takto: zpäC k Europe. Francúzsky vývin toto potvrdil skôr, než sme čakali. V sobotu slovenské mini­sterstvo zahraničných vecí úradne oznámi­lo, že francúzska vláda uznala Slovenskú republiku de facto i de jure. V úradnom komentári sa k tomuto Uvádzalo: „Skutoč­nosť, že Slovenskú republiku uznal fran­cúzsky štát de facto i de jure, je novou významnou udalosťou nielen pre slovenský národ, ale aj pre spoločenstvo národov no­vej Európy, kráčajúcej na jednej línii pri tvorení nového svetového poriadku. Vskut­ku, Francúzsko, dajúc sa na novú politickú cestu vývinovú, na cestu spolupráce s no­vou Europou, nemohlo si zvoliť lepší výstižnejší moment, ani lepší dôkaz svojho a nastávajúceho pomeru k novej Europe, ako uznanie samostatného slovenského štátu. Veď slovenský štát bol prvým vonkajším budovateľským prejavom novej Európy, bol prvým uplatnením sa novoeuropských myšlienok. Francúzsko teda tým, že uzna­lo samostatný slovenský štát, prejavuje symbolicky svoje prihlásenie sa k novo­­europskému poriadku. Pri tejto príležitosti bude iste zaujímavé pozrieť aj na doterajšie slovensko-fräncúz­­ske styky. Pravda — a treba to hneď na tomto mieste zdôrazniť, — nepôjde pritom o to Francúzsko, ktoré nás v sobotu uznalo, o Francúzsko dnešné, poprímerové, nene­súce viac pomenovanie republiky, lež po­menovanie „Francúzsky štát“ — pôjde pri tejto rekapitulácii o onú Francúzsku repu­bliku, ktorá spolu s Anglickom hrala v po­vojnových dejinách europských takú dô­ležitú úlohu. Za prvej svetovej vojny, v rokoch 1914- 1918, keď Slovensko bolo ešte súčiastkou Rakúsko-uhorskej monarchie, mnohé a veľ­ké nádeje Slovákov upieraly sa k Francúz­sku, pretože od neho očakávalo sa oslobo­denie. A keď sa svetová vojna skončila a utváral sa nový europský poriadok, zraky celej Európy, teda i zraky slovenské, upie­raly sa opäť na toto Francúzsko, kde vo Versailles a v ostatných parížskych pred­mestiach tvorily sa nové hranice, určova­la sa budúca tvárnosť novej Európy. Tu vznikla i Československá republika, do kto­rej sa dostali aj Slováci. No hneď v prvých rokoch, keď neohrozený vodca slovenského národa Andrej Hlinka spoznal- českú po­litiku na Slovensku a pochopil situáciu Slovenska v Československej republike, pobral sa i s niekoľkými spolupracovníkmi do Paríža, — bolo to v septembri 1919 — kde zasadala mierová konferencia. Hlinka chcel predostrieť pred konferenciu memo­randum o situácii Slovenska v Českoslo­venskej republike — memorandum, obsahu­júce všetky slovenské ponosy, na Sloven­sku popáchané krivdy a žiadosti Slovenska. Za svojho pobytu v Paríži navštívil Hlinka delegáciu francúzsku, americkú, anglickú, poľskú i juhoslovanskú, prosiac ich o pod­poru a o pomoc. Všade sa však stretával s nepochopením, lebo Česi, ktorí o Hlinko­vej ceste boli informovaní, dostali sa všade pred ním a prichystali pôdu pre Hlinku nepriaznivú. Nie bez trpkosti si zapisoval člen Hlinkovej delegácie do zápisníka: „Nie každý Francúz zná, či Slováci v Europe, a či v Ázii bývajú; ale každý vie, že Slováci s Čechmi sú jeden národ“. Výsledok tejto slovenskej misie v Paríži je známy: pre­nasledovaný polícioiu musel Hlinka Paríž i Francúzsko opustiť a vrátiť sa na Slo­vensko, kde ho uväznili. Odvtedy pomer slovensko-francúzsky ur­čovaný bol pomerom Československej re­publiky k Francúzsku. Po udalostiach, kto-ré sa odohraly okolo Československej repu­bliky na jeseň roku 1938 a z jari r. 1939 je dostatočne známe, akú úlohu prisúdilo Francúzsko svojmu československému spo­jencovi v strednej Europe: Československo malo byť baštou šípom, namiereným do srdca Nemecka. Preto muselo zbrojiť, opev­­ňovať svoje hranice a hrať, vysokú politiku, neprimeranú rozlohe a Dočtu obyvateľstva štátu. Keď však došlo na lámanie chleba, keď táto politika hrozila výbuchom, vtedy sa ukázala pravá tvár Francúzska i Anglic­ka k bývalému až slepo vernému spojen­covi. Následky takejto politiky Českosloven­ska, ktorú Slovensko nikdy neschvaľova­lo, odniesli sme si do istej miery aj my Slo­váci — pri hraničných úpravách na severe a na juhu roku 1938. Vtedy situácia bola taká, že viedenský arbitrážny súd díval sa na Slovákov pohľadom cez Prahu a cez jej politiku, nachádzajúcu sa úplne vo vleku Paríža. Keď na jar 1j39 rozpadla sa Českoslo­venská republika a utvoril sa samostatný slovenský štát, Francúzsko dlho nechcelo tento nový stav uznať a uznalo Slovenskú republiku iba de facto. A keď vojna prišla, bol zrušený tento stav, ba čo viac, Fran­cúzska republika trpela, aby na jej území organizovaly sa za pomoci československej emigrácie zahraničné légie, takzvané česko­slovenské, do ktorých priam násilím nútili vstupovať aj slovenských robotníkov, na­­chdzajúcich sa vo Francúzsku v takom veľkom počte. S hľadiska slovenského hod­no zaznamenať, že veľkú a nie práve naj­slávnejšiu úlohu hral tu aj bývalý česko­slovenský vyslanec v Paríži Osuský, pôvo­dom Slovák. Po porážke Francúzska slovensko-fran­­cúzske styky sa neobnovily, iba ak natoľko, že v Paríži úraduje repatriačná komisia slovenská, majúca za úlohu starostlivosť o tých slovenských robotníkov, ktorí po vojne ostali ešte stále vo Francúzsku. K obnoveniu stykov došlo až teraz, keď Francúzsko po dlhom váhaní a povestnom už attentizme dalo sa na nové cesty. A je v tom kus symboliky, že nové Francúzsko a jeho vláda, ktorá uznaním Slovenskej re­publiky urobila prvý krok smerom k novej Europe, nesídli v Paríži, na ktorom leží tôňa smutnej minulosti, ale vo Vichy a že sa takto po dlhom čase dostáva aj istej satisfakcie Andrejovi Hlinkoví a sloven­­skémú národu. Boľševické Vývoj v Búrme znova oživil, ako to ozna­muje korešpondent United Pressu, v Lon­dýne diskúsie o japonských plánoch. Ko­rešpondent vyhlasuje: „Japonské úspechy v Búrme vyvolaly živé diskúsie. Je vše­obecnou otázkou: Na ktorú stranu sa teraz Japonsko obráti? Pôjde na Indiu, Austrá­liu, Rusko alebo Čínu? Považuje sa za cel­kom pravdepodobné, že Japonsko nasadí celú masu svojich armád proti Rusku v tom istom čase, keď sa začne nemecká ofenzíva. Väčšina znalcov však je tej mien­ky, že Japonsko si zaistí predovšetkým svo­je spojenia v Indickom oceáne. Malo by to­tiž z toho dve výhody: 1. prerušenie spo­jeneckej spojovacej línie s Indiou a so Stredným východom, 2. prípravu k obsade­niu Ceylonu. Týmto spôsobom mohly by sa začať proti Indii nové operácie. Keď po­tom India bude ad Anglicka a USA úplne odpojená, budú môcť Japonci dúfať, í' In­dovia strpia obsadenie svojej, zeme Japon­skom. Na druhej strane v námorníckych kruhoch sa domnievajú, že najbližší japon­ský útok bude smerovať proti Austrálii, pretože Japonsko nemôže vraj strpieť, aby sa tu proti nemu tvorila útočná báza. Ur­čité vojenské kruhy predpokladajú, že kvantunská armáda Je dosť silná, aby mo­hla previesť veľkú ofenzívu. Japonsko však vraj skôr vyčká vývoj začiatku nemeckej jarnej ofenzívy. Veľkému záujmu teší sa aj Čína. Predpokladá sa, že čunkinské armá­dy čoskoro prejdú k protiofenzíve, pretože Japonci stiahli z Číny veľké vojenské od­diely.“ Madagaskar a Dakar Plány, ktoré majú Anglicko a USA v spo­jený s Gaulleom proti francúzskym kolo­niálnym dŕžavám, považuje časopis Asahi šimbun za veľmi dôležité, časopis zdôraz­ňuje strategickú polohu Madagaskaru pre operácie v Indickom oceáne. Ďalej píše ča­sopis s poukazom na obsadenie Novej Kale­­dónie vojenskými oddielmi USA, že aj o osud Dakaru sú už obavy. Po prehľade síl francúzskej floty časopis zisťuje, že po zo­­flrhení britskej a americkej mohcl hy byť pomer námorných síl francúzskou vojno­vou flotou rozhodne vplyvný. Spolupráca francúzskej, floty s mocnosťami Osi by bola preto žiaduca, práve tak, ako aj používanie francúzskych Hotových báz. K Lavalovmu protestu proti obsadeniu Novej Kaledónie vyhlasuje japonský časo­pis Asahi šimbun, že len samotné diplo­matické protesty majú na Anglicko a USA taký účinok, ako, keď žabu polievajú vo­dou. Francúzska flota unikla odzbrojeniu len Nemeckom schválenými podmienkami pokoja zbraní. Francúzsko nesmie teraz zabúdať, že jeho úlohou je, aby svoje kolo­niálne dŕžavy za každú cenu obránilo. Opäť 50 obetí v okolí Paríža Anglické letecké útoky na okolie Paríža behom noci na štvrtok vyžiadaly si podľa predbežných zistení asi 50 smrteľných obe­tí z radov civilného obyvateľstva. Slovenská frontová zpráva Osobitný frontový zpravodajca z bojové­ho úseku slovenských jednotiek oznamuje: V noci na 28. apríla pripravovala silná ne­priateľská skupina prepadnutie našej pred­sunutej Jednotky. Nepriateľ túto akciu po­doprel silnou mínometnou a guľometnou paľbou. Ostražité slovenské jednotky za­včasu zistily prípravy prepadu a sústrede­nou delostreleckou a guľometnou paľbou už v zárodku znemožnily uskutočnenie zamý­šľaného podniku. Okrem toho delostrelectvo umlčalo nepriateľské guľomety. Dňa 29. apríla nový nočný pokus boľševikov o pre­pad v inom úseku tiež stroskotal v poho­tovej guľometnej paľbe. Vlastné delostre­lectvo a mínomety účinne zasiahly proti guľometným hniezdam protivníka. V úspeš­nom zásahu istej našej časti získali sme zajatcov, medzi nimi jedného dôstojníka. Nemecká frontová zpráva Hlavné veliteľstvo nemeckej brannej mo­ci oznamuje: V strednom a severnom úse­ku východného frontu boly s úspechom prevedené vlastné útočné a úderné akcie. Odrazili sme jednotlivé slabšie útoky ne­priateľa. Útokmi letectva na železničné za­riadenia a zázemné spojenia utrpeli boľše­vici citeľné straty na pohyblivom materiá­li. Na fronte v Laponsku a na murman­­skom fronte stroskotaly nové nepriateľské útoky s vysokými krvavými stratami pre protivníka. V severnej Afrike pre silné piesočné búrky len nepatrná vzájomná prieskumná činnosť. Vo východnom Stredozemnom mo­ri potopila nemecká ponorka jednu do­pravnú plachetnicu z britskej zásobovacej dopravy. Bombardovali sme s dobrou účin­nosťou vo dne a v noci letištia na ostrove Malta. Ponorky potopily pred východným pobrežím Ameriky 6 nepriateľských ob­chodných lodí spolu o 33.000 brt a poško­dili sme v odvetných útokoch nemeckého Londýn sa pýta: Uderí Japonsko na SSSR? Opäť 50 mŕtvych v okolí Paríža-Madagaskar a Dakar - Úloha francúzskaš floty - Nsmecká frontová zpráva útoky odrazené našou obranou Pomer Churchilla ku Crippsovi Aj Cripps je málo obľúbený Americký týždenník »Time« zaoberá sa pomerom Churchilla ku Crippsovi. Časopis ďalej poznamenáva, že po Dünkirchene boli Angličania radi, že mali »Churchilla ako záchrancu z najväčšej núdze«. Teraz však, vyhlasuje časopis, po vstúpení Ruska a USA do vojny vzrastá vo Veľkej Británii vždy viac pocit, že už nebude dlho treba záchrancu Churchillovho formátu. Po páde Singapúru a po porážkach v Líbyi, ako aj po úspešnej plavbe nemeckých vojnových lodí cez Kanál, začalo obyvateľstvo pochy­bovať o Churchillových politických schop­nostiach. Keď sa vrátil Cripps z Moskvy, konštatuje »Time«, vynorila sa v anglic­kých hlavách myšlienka, že tento Je vhod­nejší pre Anglicko v »revolúčnej prítomno­sti a možnej budúcnosti«. Churchill videl nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo v Cripp­­sovej osobe a najprv sa pbkúšal »absorbo­vať« Crippsa ponukou prevziať ministerstvo zásobovania. Ako málo je obľúbený Cripps u ľudí v Anglicku, ktorí ho poznali pred­tým, vysvitá z vyhlásenia konzervatívneho poslanca Beverleya Baxtera. Kéď bol Baxter dopisovateľom časopisu v Londýne, napísal o Crippsovi: »Keď myslím na sira Staffor­­da Crippsa a uvažujem presne o jeho prí­pade musím otvorene priznať: Keby sme my, Angličania, raz politicky skrachovali, že by sme si museli voliť medzi komuniz­mom a fašizmom, potom by som bol pre fašizmus. Sir Stafford Cripps však je po­litickým agentom a provokatérom, bol by ochotný uvrhnúť náš národ do biedy, pre­lievania krvi a chaosu a zaviesť diktatúru mocnosti, ktorej je akákoľvek osobná voľ­nosť neznáma«. »Time« končí s poznám­kou, že aj stroskotanie Crippsa v Indii ne­zmení na tom, že bude Churchillovým ná­stupcom predovšetkým však, keď sa jed­ného dňa vynorí zlyhanie Churchilla ako skutočnosť. —

Next