Hlas Dopravy, 1941 (XXI/1-24)
1941-01-01 / nr. 1
Strana 2. Hlas dopravu Ked potom, ako posledný rečník, hovoril vládny komisár Banskej Bystrice, Samuhel, správne poznamenal, že z tých miliónov, ktoré pri stavbe trate dostali robotníci na mzdách, sa mnoho pecňov chleba kúpilo a mnoho slz biednym utrelo v najchudobnejšom azda kraji Slovenska. * Na všetkých staniciach a zastávkach novej trate, ktoré boly všetky vyzdobené zástavami a čečinou, shromaždení boli ľudia z okolitých dedín a najmä školské deti. Aj do týchto, dodnes odľahlých krajov už prenikla oddaná láska k nášmu prezidentovi a kamarátska prítulnost k ministrovi Machoví. Nikde o tom dôkazy nech'ýbaly. * Pred tunelom A. Hlinku bola zostáv ka. Položili naň veniec na večnú pamiatku nebohého vodcu. Aj tu mal pán prezident krátku reč. Nebolo to rečnenie. Rozprával k nám a vysvetlil, skvele zdôvodnil, prečo je na mieste, že aj také technické dielo, ako je tunel, má niesť meno A. Hlinku. A viedol tiež rovnicu medzi jeho životom, medzi jeho borbou a borbou technikov a robotníkov pri práci v tuneli. On aj oní vŕtajú dieru do hluchej tmavej hmoty a idú za svetlom.* Na stanici Harma/nec bola dlhšia zastávka. Minéri v rovnošate prevzali tu veniec, ktorí potom odniesli na pamätník padlých robotníkov, ktorí svojou krvou skropili toto dielo práce. Celkom ich tu padlo 36. Už po ceste vo vlaku riad. Murin složil do rúk pána ministra Stanu Ks 10.000.— ako dar pre pozostalých po týchto padlých. Ôm šľachetný. Ministerstvo dopravy sa. chystá tento dar ešte rozmnožiť. ' # Potom bol v Národnom dome v Banskej Bystrici spoločný obed. Boli pri ňom zasa zdravice. Prvý hovoril minister Stano zasa svojím krásnym ľúbivým spôsobom. Potom hovoril pán prezident nemecky, čo s veľkou srdečnosťou kvitovali početní nemeckí hostia, • No a ešte niečo si zaslúži byt zaznačené. V čestnom vlaku, ktorý šiel ako prvý po novej trati, boly vo vozňoch namontované tlámpače. Informátor po celej ceste dával informácie, do ktorého tunela sa vchádza, a upozorňoval na pozoruhodnosti kraja. V prestávkach vyhrávali na gramofónových platniach. Veľmi dobré zariadenie to bolo. R. Králik. Usnesenie Okresný súd v Bratislave v trestnej veci proti Ferdinandovi Závodskému, zodpovednému redaktorovi časopisu „Hlas dopravy”, pre uverejnenie tlačovej opravy žiadateľa Jozefa Ištvančína, zastupovaného Dr. Jozefom Miľom, adv. v Bratislave, nariaďuje v smysle § 14, zák. č. 126/33 Sb. z. a u., aby^ zodpovedný redaktor Ferdinand Závodský uverejnil do troch dní od doručenia tohoto usnesenia nasledujúcu tlačovú opravu: inkriminovaného článku „Hranica trpezlivosti”, uverejneného v periodickom časopise „Hlas dopravy”, čís. 21, ročník 20, zo dňa 1. novembra 1940: „Nie je pravda, že s vecou p. Ištvančína posial sme schválne mlčali, ale pravda je, že som bol verejne pisateľom článku napadnutý, o čom mám dôkazy. Nie je pravda, že pisateľ článku, ako môj „dobroprajný, zakázal pretriasať nepríjemné veci”, ale je pravda, že nebo] a nie je mojím dobroprajníkom. Nie je pravda, že moja bezočivosť nepozná hraníc, ale je pravda, že som bol človekom skromným, avšak priaa napokon hovoril pán minister Dorprmíller. Minister Stano rozdal medzi význačných hostí 15 albumov s obrázkami z novej trate a Banská Bystrica prostredníctvom svojho vládneho komisára darovala hosťom svoje produkty: valašky, črpáky, drevené fľaše a výšivky. mym a čistých rúk, lebo len tak som mohol vykonať veľkú a osožnú prácu za slovenské železničiarstvo. Nie je pravda, že vyzývať železničiarov na podpisovú akciu za človeka, o ktorom revízori Ústredného družstva tvrdia, že Ks 300.000.— je nie v poriadku tam, kde bol p. Ištvančín predsedom, je nie skromnosťou, ale pravdou je, že som o podpisovej akcii vôbec nevedel a že som nič nikde neukradol a nikdy neukradnem. V týchto peňažných veciach rozhodne o mojej ctí civilný a trestný súd, pokračovanie proti mne zavedšivší. Meno p. predsedu vlády je mi posvätným, a preto som ho nikdy nezneužil a ani ho nikdy nezneužijem. Nie je pravda, že „človek čistého svedomia nechodí po bludných cestách”, ale pravdou je, že som človek čistého svedomia a nechodím po bludných cestách. Nie je pravda: kto nemá čisté ruky, nech nie je bezočivý, ale pravdou je, že som ja nekradol, že mám čisté ruky, že nie som bezočivý. Som bez zamestnania a nemám z čoho žit.” 1. .januára 1ML T. XII. 1(72/40.Z našich listov Brat ústredný predseda dostal tieto pozdravné telegramy: Slovenskí eestmajstri šarišskn-zeínplínske j a Pod tatranskej župy zo svojej schôdzky v Prešove 8. decembra 1940 Vás srdečne pozdravujú s výrazom plnej oddanosti. * Prijmite, prosíme Vás, naše úprimné a srdečné blahoprianie z príležitosti odovzdania plakety pánovi prezidentovi. Nech nám ho Všemohúci zachová aj s Vami! S bor Trené. Teplá a Uvíra. Redakcia Hiasn dopravy dostala tieto pozdravy: Radostné vianočné sviatky a veľa úspechu v novom roku želá expedičný personál Slovenskej Grafie. ‘ • Slávime sviatky narodenia Pána nášho. Ježiša Krista. Veselé Vianoce a šťastlivý nový rok Vám praje: Jožo Ťakuš, povďačný tnrista. Jednota národa je naším najvyšším záujmom. Veľké národy si nedovoľujú triediť a rozbíjať sa, nuž tým menej si to môže dovoliť národ malý. My sme vždy vedeli v minulosti nájsť vyrovnanie, ktoré nešlo nikdy na škodu našej národnej pospolitostí. Dr. Tiso. SSDŽ a jeho zamestnanci na Zimnú Domoc 'Večierok zamestnancov SSDZ v Pezinku 28. decembra t. r. usporiadali zamestnanci SSDZ v Pezinkn zabíjačkový večierok. Zúčastnili sa na ňom všetci za; mestnanci organizácie spolu s bratmi ústredným predsedom poslancom Suroviakom a hl. tajomníkom Závodským. Prišli aj niektorí členovia ústredného výboru a členovia poradného sboru s manželkami. Po dobrej večeri a výbornom vínku sa rozprúdila srdečná zábava. Do tanca vyhrávala jazzová kapela HDG z Bratislavy. Na večierku, aby sa pri dobrej nálade nezabudlo i na vážnejšie veci, dva razy prehovoril brat ústredný predseda, ktorý pripomenul najmä povinnosť členstva a všetkých štátnych úradníkov, ktorá im nastane od_ 1. januára 1941 po sl údení všetkých do jednej organizácie. Odteraz všetci budú mať jed; naké povinnosti i jednakó práva. Každý rovnako sa bude musieť usilovať a pra-oovaf aj pre dobro celku. Za hostí než»lezničiarov sa za pohostenie poďakoval pán riaditeľ učiteľského ústavu v Bratislave Potocky, za železničiarov br. hl. adj. Blatnický a za zamestnancov organizácie br. tajomník Zeiník. Napokon prehovoril aj brat hl. tajomník Závodský. Vyzdvihol zásluhy zakladateľa organizácie bn ústredného predsedu o organizáciu a pripomenul, že pred dvoma dňami mal svoje me.niny. Spolu s rečníkom všetci prítomní br. ústrednému predsedovi prevolali srdečné mnogaja íjeta. Hodiny rýchle utekaly. Prišla i dvanásta a bolo treba nasadať na autobusy a vrátiť sa domov. Večierok sa výbornp vydaril. Pri tejto príležitosti SSDZ daroval na Zimnú pomoc Ks 10.000.— a všetci zamestnanci po 5% zo svojho mesačného platu. Kde ideš? Poklad cez závoj budúcnosti Šťastný nový rok! S týmto pozdravom stretávanie sa dnes na každom kroku. Ledva sa známi postretávajú, podávajú si praviee a prajú si všetko dobré. Všetko, čo len môže človek položiť doslova „šťastie”. Veru, prvý deň roka zdá sa, že je prejavom duševnej našej hĺbky. A ozaj nič iného, nič kraj ho a vznešenejšieho nemôžeme si žičiť vzájomne ako šťastie. Šťastie v podnikaní, šťastie v živote, šťastie v uskutočňovaní svojich plánov a zámerov. Šťastie vo všetkom. Ale kým na našich ústach ten prejav šťastia sa prelieva do sŕdc milovaných, naše vnútro akosi skepticky pozerá na vycedené slová. Úzkosť sa chytá človeka, lebo sme presvedčení, že to šťastie je tak vrtkavé, tak chytro miznúce a strácajúce sa ako človek, ktorého pohltajú nášmu zraku diaľavy. Prajeme iným blaženosť a sami nevieme, či kedy z nej niečo zacíti a zažije, óf azda práve k tomu, ktorému sme všetko najlepšie prejavili, osud nebude najkrutejší a najnemilosrdnejši. A vzdychneme si sklamane: Škoda, že človek nevie, čo ho čaká, škoda, že nemôžeme razom prehliadnuť celý rok s jeho starosťami a úsmevmi, bolesťami a radosťami. Zastavujeme sa pred nepriehľadným závojom nastávajúcich čias. My, ľudia, už od prírody tak radi by sme si objasniť, čo nás čaká. Netrpezliví sme dotiaľ, kým nad slnko jasnejšie sa nepresvedčime o pravde pred nami skrývanej. Tak radi by sme rozhrnúť záclonu, za ktorou všetko je uložené. Stačil by jeden pohyb a znali by sme v časovom poriadku všetko, čo príde a neodvratne prísť musí. Možno by sme plesali a jasali, možno boli by sme zasiahnutí bleskom bolestí, boli by sme zničení a zdrvení. Aby sa toto nestalo, Boh tak krásne zahalil nepreniknuteľným závojom pred nami všetko, takže i v posledný deň roka zostáva nám na perách tá istá pálčivá otázka ako v prvý deň: čo všetko sa ešte dnes prihodí, čo všetko prinesie zajtrajší deň. Pravda, sú i taki, ktorí násilne by ehceli roztrhnúť túto Bohom pretiahnutú záclonu a sháňajú sa za ľudskými vedomosťami, ktoré by im záhady života a záhady budúcnosti odhalily. Obyčajne pred novoročným časom noviny zvykly prinášať fantastické výpovede rozličných veštkýň, ktoré predpovedajú s neklamnou istotou budúcnosť sveta, národov a osud jednotlivcov. A takíto ľudia majú svojich zbožňovateľov a svojich zákazníkov, ktorí neľutujú čas a peniaze, námahy a rôzne iné veci, ale idú sa presvedčiť. Povšimnime si len izby jasnovidcov, ako často sa hrnú ľudia, ktorí sa tam všetko o sebe a o svojej budúcnosti dozvedia. Alebo koľk o ráz ľudská dlaň je veľmi dobrým podnikom zárobkovým pre kadejaké Ci gánky, ktoré vyšitavajú osud človeka z ťahov a rysov dlane. Pozrime si stánky jarmočných vykladačov karát. I tam sa tisnú nielen poverčivé ženičky, ale veru dosť často aj rozumní mužskí. Čo chcú tam? Zvedieť svoju budúcnosť, svoj osud. Duehári, špiritisti, vyvolávajú duchov, aby sa o veci, ako hovoria, sami na vlastné oči a uši predsvedčilL A konečne, ako sa sháňajú ľudia za jarmočnými zelenými papagájmi, ktorí vyťahujú človekovi planéty s opisom zahaľovanej budúcnosti. Dovoľujem si vám, bratia, predostrieť slová jednej takejto planéty, ktorú som dostal odkiaľsi. Čujte, obsahuje toto: „Vy ste už prekonali mnoho nešťastia, ale teraz je tomu už koniec. Máte príležitosti tešiť sa z uponíženia svojich nepriateľov a bez ohľadu na to, že si závistníkov vzbudíte, budete môcť bez pomoci iných vo svojich prácaeh pokračovať. Pre neočakávanú udalosť, ktorá vás zastihne, stanete sa úplne blaženým a toto šťastie budete požívať vo všetkveh svojich odterajšíoh podujatiach.” Toľko hovorí planéta. A čo hovorí, alebo čo povie život? To sa nž nedopytujú, ale slepo veria, že to tak bude ako veštkyňa alebo planéta povie, alebo ako je to badateľné z výkladu karát. To je svätejšie, to je závažnejšie ako slovo sv. Písma. Falošným prorokom sa ľahšie veri. U falošných prorokov hľadáme odhalenie našej budúcnosti Ale prizrime sa zblízka, či i Kristus je tej istej mienky? Sotva, verím. A nemôžeš uveriť ani ty, hoc! sa chceš dobrovoľne klamať vysvetľovaním poverčivých podnikov. Otvor si Písmo sv. a nájdeš náhľad Kristov. Tam je v evanjeliu sv. Matúša: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa budete odievať. Lebo toto všetiko pohani vyhľadávajú. Hľadajte najprv kráľovstvo božie a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá. Nebuďte ustarostení o zajtrajšok; lebo zajtrajší deň bnde sa starať o seba. Dosť má deň na svojej neresti.” (Mat 6. 31-34.) Treba nám viae? Myslím, že nie! Lebo India katolíckeho svetonáhľadn nie sú úzkostliví o zajtrajšok. Kto si zajtrajšok položil do vôle božej, ten iste nebude naň zvedavý, lebo všetko, čo Bobu s veril. Boh najlepšie i zariadi. Ale teraz, keď predsa stojíme pred záclonou budúcnosti s prejavom šťastia na perách a s akýmsi neuspokojením vo vnútri duše, nepýtajme sa, čo nám donesie zajtrajšok, ale radšej predložme si otázku: čo chcem ja v tomto novom roku, čo hľadám, za čím idem? A vtedy nebudeme sklamaní a keď bej, nebudeme zronení prípadným sklamaním. Akási povesť rozpráva, že pustatinou ubiera sa karavána- Karavána musí prechádzať okolo zlcpovestnej sfingy, ktorá dáva každému tri otázky: Kto si? Odkiaľ ideš? Kde ideš? Kto nevie na tieto otázky zodpovedať, telo sfingy naraz ožije a shorlí nešťastlivea do hlbokej priepasti, z ktorej sa nikdy nevyslobodí. I nám sa ponúkavajú životom podobné otázky. Musia byť neodkladne zodpovedané. Odkiaľ ideš? Musíme sa zamyslieť, že naša minulosť je taká nedávna. Kde som bol pred sto rokmi? Ani moji rodičia ešte neboli na svete, ba ani tí, ktorí so mnou žijú, ktorí sú moji vrstovníci. Nuž, kde eoim bol ja? A kde budem o niekoľko desaťročí? Možno, svet bude vo väčšom vývoji a ja nž to neuvidím. Už ma tu nebude. Prírodoveda učí, že kedysi zem bola akási žeravá hmota, na ktorej neobstál život. Tá sa pomaly ochladzovala a len potom začal sa život na nej objavovať. Ako? Boh ho stvoril. Boh ho dal. Od Boha pochádza všetko. A keď je tomu tak, vtedy ku Bohu smerujeme všetci. Všetci bez rozdielu. „Lebo pre seba sii stvoril, Pane, — hovorí sy. Augustín, — eelé človečenstvo a nespokojné je srdce naše, pokiaľ nespočinie v tebe!” Toto je naša budúcnosť, náš cieľ, ktorý si musíme v novom roku jasne uvedomiť. Každý, kto začína prácu a podujíma čosi, musí byť na čistom so svojím cieľom, ktorý hodlá dosiahnuť. Ale väčšieho cieľa nieto na svete nad cieľ človeka. Preto sa musíme postaviť zoči-voči tak rozhodnej otázke: prečo tu žijem, čo chcem vlastne? Všetko na svete má svoje krásne poslanie. Slnko aby svietilo a hrialo, vietor aby povieval, voda aby uhasila smäd a bola pomocnicou našou, stromy aby slúžily svojím plodom človekoyi. Len človek by ho nemal mať? Schoppenhauer hovorí, že život človeka je hmlovina, ktorá nám zakrýva cieľ, aby «me h<» nevideli, l ebo ani umenie, ani veda nedáva jasnej odpovede, prečo žijeme. Ale to, čo Schopenhauer usiluje sa dosvedčiť, je veľmi nesprávne. A neprípustné. Je pravda, že ľudia si sebe zodpovedne usilujú vytvoriť cieľ, že toto je pre nich životnou vedúcou myšlienkou, čo im slúži na osoh, na úžitok, na dosiahnutie rozkoše a chvíľkového blaha. Ale všetkým týmto odpovedá rímsky imperátor Cézár, ktorý, keď už dosiahol výšky svojej slávy a už nemal viacej eo očakávať, beznádejne a sklamane zvolal: „A toto je všetko?” Alebo tam je veľký Alexander Macedonstký, ktorý, keď spozoroval, že i za morom, ku ktorému na svojej dobyvateľskej ceste prišiel, sú kraje a suché zeine, sa rozplakal, že toto ešte nie je jeho a ani nikdy nebude. Nedosiahnutý cieľ veľmi raní a veľké bolesti spôsobuje. Chceme i my byť sklamaní tak ako slávny Michelangelo, ktorý vo svojom 76. roku života píše sklamane výron svojej duše do týchto slov: „bodka môjho života dostala sa do krútňav, z ktorých som sa nemohol vyslobodiť, lebo oklamalo ma vlastné umenie a rozohnilo vo mne túžby, ktoré len bolesti rodia. Duša moja skĺzla teraz pod kríž, lebo súcitom su pre mňa naplnené Sba roztiahnuté ramená Kristove”? Toto je náš cieľ do budúcnosti. Rozovreté náručie božie, ktoré prijíma svoje deti, prichádzajúce na porady, na duševné posiedky na vyžalobu, na radosť. Musíme si bo uvedomiť tak, aby nás viacej natiahla za novoročnou oponou ukrytá budúcnosť. Jeden môj známy povedal mi, že keď nedávno bol služobne na jednej podtatranskej dedinke, upútal jeho pozornosť v istom sedliackom dome nápis na tráme izbyRozprával ml i to, že s podobnými nápismi sa veľmi často stretával veľmi často ich čítal, ale práve tento ho tak uehvátil. že veru chvíľku musel sa mm zapodievať. Celá jeho dnša bola zachytená a vlečená tokom tých myšlienok, ktoré sa mu nikdy tak dôležité a tak časové nezdaly, ako práve teraz. Nie sú to nejak zvláštne slová. Celkom obyčajné, ale celkom životné. Aneju: „Tento dom stavali v mene božom M. K. a H. K”. A Veru: v mene božom! V mene božom vyrazme na cestu 12 mesiacmi a vtedy nie nam nebude ťažké. V mene božom nie pám nebude záhadné. V mene bozom nič nebude prekvapujúce. Keď v mene božom začneme, nebudeme hľadať odpovede n veštkýň a jasnovidcov, nie vo výklade karát alebo v planéte, papagájom vytiahnutej, nie v špiritizme alebo odpornej falošnosti veštiace! Cigánky, lebo nám, ľuďom s najvznešenejším cieľom, na všetko jasne a primerane, laskavo a otcovsky zodpovie Boh. Nuž, bratia, v mene božom knpredu!