Katolícke Noviny, 1971 (LXXXVI/1-52)
1971-09-19 / No. 38
ATOLICKE OVINY Ročník 86 ♦ 19. septembra 1971 ♦ Cena 50 hal IIVydaj počet zo svojho správcovstvá. Skúsenosť nás presviedča o tom, že ozaj múdry je iba ten človek, ktorý dobre pozná svoju životnú úlohu, ako aj prostriedky, ktoré mu porná hajú ju splnit. Takejto múdrosti nás mohol naučit iba Pán Ježiš, ktorý svojim učením a morálkou nám ukazoval správnu cestu života. Túto sku točnosí nám potvrdzuje aj podobenstvo o nevernom správcovi, o ktorom je reč v dnešnom sv. evanjeliu. Tento správca nebol dosť múdry, preto sa dostal do nezávideniahodnej situácie. Prišla mu totiž nečakaná kontrola, pri ktorej sa zistilo, že nemal v poriadku úsek, ktorý bol zverený pod jeho správu. Niet preto divu, že po kontrole prežíval obrovské duševné muky úzkosti, ktoré mu odoberali pokojný a spánok. Treba zdôrazniť, že tento stav duše si zapríčinil sám, pretože nemal dostatok životnej múdrosti. To bolo príčinou toho, že sa dopustil podvodu a klamstva, ktoré mu vyslúžilo názov: „nespravodlivý“. Hodno je zamyslieť sa nad touto skutočnosťou. Veď Spasiteľ nám týmto podobenstvom chcel povedať, že všetci bez rozdielu stavu, veku a povolania sme správcami Božími. Pán Boh, ako náš najvyšší Pán, dal nám do správcovstva život, ktorý je najdrahocennejším Aké veľké úsilie musíme majetkom. vynaložiť, aby sme boli dobrými správcami tohoto drahocenného majetku a nepremárnili ho! A kedy sa môžeme stať dobrými správcami Božími? Vtedy, keď sa vynasnažíme naplniť svoj život skutkami, ktoré budú mať trvalú hodnotu. K takémuto správcovstvu nás povzbudzuje aj Duch Svätý, ktorý sa k nám takto prihovára: „Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty a potomstvo tvoje“ (Dt 30, 20). Tým náším potomstvom, ktoré bude žiť večne, sú naše dobré skutky, ktoré sa volajú: láska k Bohu a blížnemu, oddaná vernosť svojmu povolaniu a povinnostiam z neho vyplývajúcim. Keď teda všetci sme správcovia Boží. je potom len samozrejmé, že ,.sa požaduje od nás, aby bol každý spoľahlivý“ (1 Kor 2, 2). Správcovi dnešného sv. evanjelia chýbala táto vlastnosť a preto sa dopustil nespravodlivosti. Co bolo príčinou jeho úpadku? Myslel si, že jeho Pán má veľa starostí a preto pre nedostatok času nebude kontrolovať jeho prácu. Pridržal sa nesprávneho hesla: Nejak bolo, nejak bude. Aký to omyl a trestuhodná ľahostajnosti To, na čo najmenej rátal, prišlo: povinnosť vyúčtovať. Zabudol na to, že „nič nie je skryté, aby nevyšlo najavo, a nič utajené, aby sa neprezvedelo“ (Mt 10, 26). Múdre to ponaučenie pre všetkých správcov Božích. Pán Boh nás vidí pri každom skutku, pozná aj tie najtajnejšie záhyby nášho srdca (aj keď si to neuvedomujeme). Preto bude raz vyžadovať od nás presné vyúčtovanie, je len samozrejmé, že nechceme, aby nás pri tomto vyúčtovaní zastihol osud nespravodlivého správcu. Od tohoto nebezpečenstva sa uchránime vtedy, keď budeme vyzbrojení správnou životnou múdrosťou. Púť Svätého Otca do Subiaca V stredu 8. t. m. popoludní Svätý Otec vykonal púť do mestečka Subiaca,. Navštívil jaskyňu, v ktorej sv. Benedikt strávil tri roky svojho rehoľného živo ta, a kláštor, kde žila sv. Školnstlka sestra sv. Benedikta. V katedrále mes tečka obetoval sv. omšu a stretol sa i miestnymi obyvateľmi. Svätý Otec modlil sa na tomto posvätnom mieste, kde bolí položené základy rehoľného života západnej Cirkvi, za dobrý výsledok celocirkevnej biskupskej synody, ktorá sa začne 30. septembra v Ríme. V čom sa ona prejavuje? V tom, že človek žije v stálom vedomí, že Pán Boh je naším najvyšším Pánom a my sme len jeho správcovia, jemu budeme skladať účty zo svojho správcovstva. Keď si túto pravdu dokonale uvedomíme, potom nezložíme ruky do lona, ale spokojne budeme pracovať a aj vytvárať nové cenné hodnoty života. Pri všetkých svojich skutkoch a rozhodnutiach majme na mysli zásadu: „Bude to na slávu Božiu a na úžitok blížneho?“ (Koch). K sv. Filipovi Neri pribehol raz mladík, ktorý plný radosti zvolal: „Otče! Smiem sa s vami podeliť s radosťou, ktorú prežívam?“ — „Zaiste,“ odvetil svätec. — „Práve som úspešne dokončil svoje vysokoškolské štúdiá,“ vravel mladík. — „Teším sa z tvojho úspechu,“ zvolal svätec. „Ale mi povedz, čo bude potom?“ Mladík odvetil: „Potom budem mať veľa peňazí, ktoré si sám zarobím.“ — „A potom?“ pokračoval svätec v otázkach. — „Potom budem užívať radosti sveta.“ Táto odpuved však svätca neuspokojila a preto mu kládol ďalšiu otázku: „A čo bude potom?“ Na tvári mladíka sa pri tejto otázke objavil údiv. No odpo vertat už nebol schopný. Miesto neho však odpovedal na vlastnú otázku sám svätec takto: „Potom príde vy účtovanie!“ Táto nečakaná odpoveď zarazila mladíka, ktorý nevedel prísť k slovu. Zato ale silno premýšľal. A toto premýšľanie si zachoval cez celý svoj život. Kedykoľvek chcel niečo vykonať, keď sa mal na niečo rozhodnúť, vtedy vždy najprv premýšľal a pri tom myslel na posledné vyúčtovanie. Preto sa stal z neho dobrý a spravodlivý právnik a jeho prácu chváli Pán Boh i ľudia. Sme správcami Božími. Myslime často na túto skutočnost a potom nás nestihne osud nespravodlivého správcu, ale pochvala a odmena Otca nebies. P. Kazimír Finta Svätý Otic O POSLEDNÍCH VECIACH Posledné vecí človeka a ľudstva, Ich posledný cieľ a život na druhom svete bolí predmetom hlavného prejavu Svätého Otca na všeobecnej audiencií v stredu 8. septembra v Pastel Gandolfo. Pavol VI. najprv poukázal, že kľú čové slovo, ktoré nám umožní správne učenie Druhého vatikánskeho koncilu, je „eschatolégia“, čiže veda o posled ných veciach. A eschatolégia sa ne opakuje len v dokumentoch tohto koncilu. ale ona ovláda celé chápanie kresťanského života, dejiny ľudských osudov po smrti, ba celý Boží plán pre ľudstvo, svet a večný uzáver Kristovho poslania. Od toho, či sa prijíma, alebo neprijíma jestvovanie druhého sveta, od to ho, či sa prijíma večnosť duše a jej zod povednosf pred Bohom-Sudcom, od to ho, ako sa tento svet chápe, závisí aj hodnotenie všetkých vecí na tomto svete a filozofia života. Slovo „druhý svet“ má trojaký význam. Predovšetkým značí r.áš osobný život posmrtný. Po druhé značí Božie kráľovstvo a kráľovstvo Kristo po jeho vzkriesení a po konci sveta. A po tretie slovo „druhý svet“ označuje celú nadprirodzenú skutočnost. Koncil v konštitúcii „Svetlo národov“ hovorí nasledovné: „Cirkev, do ktorej nás všetkých povoláva Ježiš Kristus, a v ktorej pomocou milosti Božej nadobúdame svätosť, bude dovŕšená až v nebeskej sláve, keď nadíde čas obnovy všetkých vecí a spolu s ľudským pokolením sa v Kristovi dokonale prerodí aj celý svet, ktorý je veľmi úzko spätý s človekom a skrze neho dosahuje svoj cieľ.“ Z toho jasne vyplývajú mnohé pravdy ako napr., že jeden Rozum spravuje svet a rozvíja v ňom určitý plán, ktorý sa stá va reálnym v Kristovi a Cirkví. Cirkev je len pútnlčkou na zemi a smeruje k budúcemu životu, ktorý bude bez konca. Aj stvorené veci prekonajú tento časný stav postupného rozvoja, aby boli raz premenené. Sme teda v prechodnom stave, ktorý nás vedie vyššie. Sme v sta ve nádeje. Z tohto učenia Cirkvi je nám jasné že tí, čo vysvetľujú Nový zákon v tom zmysle, akoby príchodom j. Krista sa bol už uskutočnil celý Boží plán a kresťan sa má starať o prítomný život a nie o budúci, sa mýlia, je pravda, že už teraz máme v Cirkvi, oživovanej Duchom Svätým, obrovské bohatstvá nového života, ale Kristus nás upozorňuje, že jeho príchod na zem v Betleheme nebol posledný, ale že sa vrá'tl znova v sláve, aby súdil živých a mŕtvych a otvoril večnú blaženost. Zaiste všetci poznáme Ježišove slová o týchto veciach, o eschato logických katastrofách. Sú to teda vecí isté, ale nevieme, kedy sa to stane a ako. Budia samozrejme sa snažia pre niknúf tieto tajomné predpovede a vznikli všelijaké teórie. Niektorí chceli vy svetľovaf celé poslanie Krista len tomto eschatologickom zmysle a iní i v — akoby z reakcie proti tejto karikatúre evanjelií — nechcú ani počuť o po sledných veciach. Mnohí dnešní ľudia nechcú počuť o smrti, o súde, o pekle a o večnom zatratení. Preto Druhý v tikánsky koncil v 7. hlave konštitúcie „Svetlo národov“ jasne predkladá toto eschologické učenie Cirkvi, .nezakrývajúc nič, ale poukazujúc aj na Božie milo srdenstvo, jeho dobrotu a lásku. Svätý Otec na konci dal prítomným praktické napomenutie: „Dnes, ked na jednej strane nás sekularizácia privádza k tomu, že tratíme zmysel toho veľkého rizika, ktorým je náš budúci osud z druhej stránky sa ľudia ľahkomyseľne a odvolávajú na charlzmattcké dary a namýšľajú sl, že oni samí majú rozhodovat o požiadavkách kresťanského života a o cieli človeka, majme stále na pamäti učenie koncilu o základných pilieroch nášho života, t. j. o eschatologických cieľoch našej existencie, kto rýclt pravdivosť potvrdzuje Božie slovo v Biblii a v učení Cirkvi. To dá správny smer a silu nášmu putovaniu v čase, ktoré je vedené túžbou vyjadrenou slovami: „Príď, Pane Ježišu!“ ♦ ♦♦ Nové vykopávky v Jeruzaleme Pri archeologických vykopávkach Arménskej záhrade na území jeruzalemv ského Starého mesta hľadajú zvyšky ha tnonejských mestských hradieb jeruzalema. Archeológovia pokračujú ďalej v odhaľovaní múrov Herodesovho kráľovského paláca. Doteraz odkryli asi 30- metrovú časť múrov. Prekvapením bolo objavenie obrovských múrov z čias križiackych výprav a množstva hlinených nádob a náradia tejto doby. Oblasť, v ktorej ^a robia vykopávky, sa nachádza medzi Dávidovou pevnosťou a vrchom Slon, kde stál údajne Herodesov palác. Na mieste vykopávok za mýšľa arménsky patriarchát zriadiť vy sokú teologickú školu. Jeseň zostupuje na Malé Karpaty, pozlacuje listy Ich lesov a nasycuje sladkosťou bobuľky hrozna na ich svahoch. Ľudia, pracujúci vo vinohradoch, ktoré v rozličných obmenách tak často spomína Pán Ježiš v evanjeliách, chystajú sa z berat požehnanú úrodu viničných plodov. — Na obr.: Pohľad z vinohradov na kostol sv. Imricha v Častej. (Snímka: Pavol Pol jak) m mmmmwiiimmšmmmmmmm Vernosť v najmenšom Jednotvárnosť všedného dňa je pre mnohých ťažkým bremenom. Dennodenne stáť pri tom istom stroji, sedieť za tým istým písacím stolom, opakovať denne tie isté práce, žiť v spoločnosti tých istých ľudí, mať po cit malého kolieska v zložitom stroji ľudskej spoločnosti zdá sa byť nie kedy nacj sily človeka. Aby táto jed notvárnosť bola znesiteľnejšia, máme prestávky v práci, voľné soboty a nedele, dni zaslúženej dovolenky, prázdnin. Kto v režime všedného dňa vie byť verný, ten je verný aj vo veľkom. Každý statočný pracovník, nachádzajúci sa na hociktorom úseku, sl verným plnením každodenných povinností: doma, v rodine, na pracovisku, aj na spoločenskom úseku, zaslúži meno hrdinu aj vtedy, ked vo svojej drobnej práci zostáva skrytý a nenápadný. Tento názor je v plnom súlade s učením evanjelia. «Preto aj Druhý vatikánsky koncil dal do svojich uznesení: „Prácou si človek normálne zaobstaráva živobytie pre seba a pre svojich, dáva sa do spojenia so svojimi bratmi a preukazuje im službu, má možnosť uplatňovať naozajstnú lásku a spolupracovať na zavŕšení Božieho stvorenstva ,.(Radosť a Nádej: čl. 67). Kresťan v každom povolaní má sa cítiť ako v slube Božej, Bohom vyvolený a postavený do práce, nie z vlastnej vôle, ale akoby z Božieho príkazu. Kresťan nerozhoduje svojvoľne so svojím časom a umiestením, ale vo všetkom hľadá Božiu vôľu ako vodidlo svojho života a konania. Preto si každý má povedať: Je prirodzené, aby som každodenne verne konal to, čo moje povolanie odo mňa žiada. Nemôže byť dobrým pracovníkom, kto žije v domnienke, že pracovisko je miestom trestu, kto stále hľadá čosi iné a stále chce meniť miesto za zdanlivo lepšie a výnosnejšie. Nech je kresťan na hociktorom pracovnom mieste, tam ho postavil Boh. Povinnosťou jeho je dotiaľ verne plniť pracovné povinnosti tohto miesta, kým z riadenia Prozreteľnosti neprejde na iný úsek, alebo na dočasný či trvalý odpočinok. Vernosť v povolaní a plnení základných povinností prikazuje aj Sväté písmo: „Stoj pri zmluve svojej a o nej rozprávaj a až do staroby svojej konaj, čo ti prikázané“ (Ekl 10, 21). Tým, ktorí sú stále nespokojní a stále by chceli meniť pracovisko, ktorí nevedia obstáť na svojom mieste a stále odvracajú zrak od plnenia denných povinností, odkazuje sv. Pavol: „Len nech každý žije v tom, čo mu Pán udelil, a to ako ho Pán povolal!“ (1 Kor 7, 17). Spomeňme si len, čo napísal sv. František Salezský, ktorý tak dokonale poznal život a srdce človeka: „Žiť dokonale v niektorom povolaní neznamená iné ako zadosťučiniť povinnostiam a plniť úlohy, ktoré povolanie ukladá, a to, čo najstatočnejšie, na slávu Božiu, z lásky k Bohu, ked všetko naše konanie smeruje k Bohu.“ Kresťan všetky práce svojho povolania koná verne, s tým vedomím, že tým koná aj záslužnú prácu pre spásu svojej duše. Vie, že v kresťanskom chápaní každé povolanie, postavenie a úrad je oltárom, pri ktorom sa má človek obetovať pre blaho iných a na slávu Božiu. Vie, že na vážkach Božích všetky čestné povolania sú rovnocenné. Boh žiada od nás len to, aby sme si aj v najmenších povinnostiach zachovali statočnosť. Koloman S t e f k o Na moste dom nestavaj... Mnoho je slávnych a povestných mostov. A koľkými sme už my o živote prešití Niektoré sú architektonickými skvostami a nádhernými ozdobami mnohých miest. Spomeňme si na Karlov most v Prahe, Reťazový v Budapešti, Anjelský most v Ríme, londýnsky na rieke Temži, Ponte Vecchio vo Florencii alebo Most vzdychov v Benátkach a mnohé iné. Po moste sa každý ponáhľa... Aj ked! človek obdivuje staviteľskú jeho krásu, alebo sa zamyslí nad dôvtipom inžinierov predsa nikomu z nás nepríde na um, aby sme na moste trávili svoj čas, tým menej azda pri bytok by si na ňom postavili... Vieme sa síce na moste zastavit, pokochat sa jeho krásou, zahľadieť sa do vín rieky, ale ■ po krátkom oddychu ponáhľame sa na druhý breh za povinnosťami. V Indii pred desaťročiami objavili na istom moste tento neobyčajný nápis: Ježiš povedal: Svet je iba mostom, prejdi nim, ale dom si na-ňom nepostav!“ Hoci nám Sväté písmo tento výrok Kristov nepotrdzuje, v jeho slovách nachádzame veľké poučenie a mimoriadny zmysel. — Svet je teda mostom, po ktorom iba prechádzame a putujeme na druhý breh — do večnosti. Náš život je len krátkou za stávkou, malým oddychom. Naozaj nenapadne nám na moste si postaviť dom. Mostom však musíme všetci prejsť. „Zem nie je miestom nášho odpočinku, oddychovať budeme až v nebi“ — hovorieval často Don Bosco. A podľa slov sv. Pavla: „Naše obcovanie je v nebesiach ...“ Život, ta je krátka zastávka, lepšie povedané, prestupná stanica, na ktorej človek síce pracuje, ale ešte viacej rozmýšľa nad svojou budúcnosťou ... Ako dletky Božie sme pre vyššie veci stvorení. Náš Otec je na nebesiach. Zem nie je naším trvalým .bydliskom, je naozaj len mostom, po ktorom máme prejsť^ z jedného brehu večnosti na druhý. To je 'prechod zo stvoriteľskej ruky Božej do oblažujúcej Otcovej dlane... Každý' prechádzame týmto životným mostom. Pokochajme sa krásou a dobrotou Božou, oddýchnime si po zaslúženej práci, nahromadíme si poklady statočným životom a dobrými skútkamt — a prejdime pokojne a spokojne na druhý breh, keď nás ruka Všemohúceho povolái Áno, náš život je len mostom. Kiež by sme mohit po ňom kráčať v zmysle slov sv. Pavla: „Bratia, keďže ste boli s Kristom vzkriesení, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na oravict Božej. Myslite na to, čo je hore...!“ jKol 3. 1—3/. Dionýz T o m a š o v 1C «. v* t\\.y.y.y.7. M