Katolícke Noviny, 1971 (LXXXVI/1-52)
1971-09-26 / No. 39
Poďakovanie otcovi biskupovi dr. R. Pobožnému ŠTÁTNY SEKRETARIÁT N. 185564 Najdôstojnejší Panel Medzi mnohými dobrožičeniaml, ktoré dostal Svätý Otec k oslave ôsmeho výročia svojho Pontifikátu, veľavýznamne miesto zaujíma tvoj list, ktorým si veľmi vrelo vyjadril iskrenné priania a želania, spolu so všetkým kňazstvom a veriacim ľudom Rožňavskej diecézy 1 so všetkými ordinármi Slovenska. Jeho Svätosť z tohto spoznala vaše zmýšľanie 1 vašu vôľu a súčasne ocenila veľkosť obetavej zbožnosti, ktorá vás viedla k preukázaniu tohto prejavu oddanosti. Preto, keď Orf radostne prijíma tento váš doklad zvláštnej lásky, dobroprajnosti a oddanosti, túži opätovať svedectvo svojho ducha a radosti nad oddanou vernosťou synov Cirkvi. Preto tebe a celému slovenskému katolíckemu ľudu zo srdca udeľuje Apoštolské požehnanie a prosí Pána Boha, darcu všetkých dobier, aby vás prehojne naplnil nebeským požehnaním na tele i na duši, keďže ste preukázali toľkú oddanosť Kristovmu námestníkovi. Keď ti to — z Úradu mne zvereného — ochotne oznamujem, chcem použiť túto príležitosť, aby som prejavil tvojej najdôstojnejšej Excelencii svoju Úprimnú oddanosť. J. Card. Vil lot Najdôstojnejšiemu pánovi ThDr. Róbertovi Pobožnému, tit. biskupovi neilenskému, apošt. administrátorovi v Rožňave. Vatikán, 16. juna 1971 ATOLÍCKE OVINY Ročník 86 ♦ 26. septembra 1971 + Cena 50 bal. 39 '!V láske všemožne vzrastajme..." o svojej snahe byť dokonalými si uvedomujeme, že nie sme to. čo máme byť, a nemáme to, čo by sme mali mať. Rozpor sa ozýva raz menej — raz viac. Evanjelium nás vyzýva: „Buďte dokonalí, ako i váš Otec nebeský je dokonalý...“ (Mt 5, 48). K tejto výzve sa stavajú jedni odmietavo. iní ľahostajne, iní sa s elánom rozhodujú reprodukovať v sebe podobu Krista. Tí však. £o sa s Kristom ešte nestretli, nemajú možnosti rásť a naplniť túžby srdca? Sv. Pavol o tých, čo Krista nepoznajú, vraví: „Od prírody činia to, čo zákon požaduje. Nemajú zákona, ale sami sú si zákonom a tak dokazujú, že skutky zákona sú im vpísané do srdca. O tom im vydáva svedectvo ich svedomie“ (Rim 2, 14—15). Takto svetlo Ducha Božieho osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet (Jn 1, 9). Milosť Božia ovplyvňuje myslenie, cítenie i konanie nielen nás samých, ale i tých, ktorí s nami žijú. Silou našej viery a milosti sa osvetFuje myseľ a posilňuje vôľa. Objektívny charakter našej náboženskej skúsenosti, oproti psychologickým teóriám v ich čisto subjektívnej povahe, dokazuje vždy nové a plnšie približovanie ku Kristovi. Kristus v nás ožíva v rozličných oblastiach a rozličnými smermi. Gramatika mravného zdokonaľovania — to sú zásady a normy, ktoré ovplyvňujú celý náš život. Rozbor života neobsahuje len údaje o jednotlivých náboženských zjavoch, o dogmách, obradoch, obetiach — ale i procesy myslenia, cítenia a konanie v živote rodín, kmeňových skupín, národov a štátov. Bez vplyvu Božieho svetla na spoločenské dianie by sme nemohli rozprával o úspechoch na najvyššej mravnej úrovni. Taký mocný je účinok Božej milosti na život, že mu dáva zvláštny charakter: Ľudský život sa ňou ani nezabrzdí, ani nerozrieďuje, ani nefalšuje. Zákonom lásky. ktorá je spojivom dokonalosti, sa život stáva bohatším a človek pravdivejším. Čím viac sa Kristov zákon stáva niečím pozemským a spoločenským, tým viac sa ľudská láska stáva podobnejšou láske Božej, je vteľovaná v pozemské dianie určitých síl v určitých spoločenských Formách. Formy mravného zdokonaľovania vo všetkých dobách zodpovedali určitému stupňu duchovného vývoja tej-ktorej spoločnosti. Z dejín ľudskej spoločnosti sa dozvedáme, že primitívne formy duchovného vývoja nesú so sebou črty mravného poblúdenia. Povera, láska k bohatstvu, rasová nenávist a šovinizmus, divoká móda, alkoholizmus a drogy sú toho dôkazom. Vyššia duchovná úroveň je podmienená vyšším a dokonalejším mravným poriadkom, jeho základom je Boh. Pravdivosť tohto tvrdenia ozrejmuje i táto anekdota: Pohan a kresťan stretnú žobráka. Kresťan mu daruje svoj plášť. Pohan mu povie: „Myslel som, že to bol boh.“ Kresťan mu odpovie: „Nie. myslel som. že to bol človek“ (Guitton. Dialóg s Pavlom VI.. str. 325). Kresťania milujú človeka pre Boha. Učeno sa to povie:: „Formálnym dôvodom našej lásky k ľuďom je Boh.“ V súčasných pomeroch ťažko presvedčujeme ľudí rozumovými argumentálni. Nikdy nebolo toľko rozumovo vyspelých, hlbšie vzdelaných a technicky vyspelejších ľudí, než našej dobe. Ak im môžeme dal prev svedčivý argument — tak je to argument srdca. Dôkazy lásky — zriekanie, sebazapieranie a obete sú zlatým kľúčom, ktorým sa otvárajú brány sveta. Podľa toho. či sa veriaci človek rozhodne celou dušou, celým srdcom a všetkou silou uskutočňovať príkaz k Bohu a k človeku, stane sa zdrojom nadšenia pre všeobecný mravný pokrok. Všetky záruky pravdy, všetky potreby srdca, všetky naše náboženské popudy, ktoré zapájame do rozvoja ľudskej osobnosti, nachádzame v zákonoch, ktoré nám naše kresťanské učenie káže zachovavat. Tieto zákony sú plné spravodlivosti, múdrosti a nežnosti. Preto sú také blahodajné. Približujú nás k ideálnej kráse. Realizujú v nás túžby, ktoré pociťujeme v neštastí. Dávajú nám pokoj v hodinách mravného kolísania a osvecujú cestu, po ktorej kráčame k večnosti. Vo svojej dobrotivosti Prozreteľnosť Božia postavila najsladšie a najútešnejšie inšpirácie na ceste k mravnému ideálu. Guitton o tom vraví: „Ani proroci Izraelovi, ani apoštoli nikdy neznížili ideál. Nikdy neoslabili pojem toho, čo je dokonalé, pojem dokonalosti, ani nezmenili vzdialenosť medzi ideálom a prirodzenosťou“ (str. 308). Nadprirodzeno nie je zamlčovaním prirodzená. Chlieb eucharistie nevylučuje nevyhnutnosť každodenného chleba. Kristov záujem o človeka nebol len filozofický a teoretický, ale praktický a veľmi prozaický. Keď žiadal vieru, dával zdravie. Keď upieral pohľad k nebu, kriesil mŕtveho. Keď odpúšťal hriechy, ochránil hriešnicu pred ukameňovaním. Aký to nádherný realizmus! Ba — povedal by som — naturalizmus, odiaty do rúcha svätosti! Nadprirodzenej a Božskej! Nebeská láska nie je popretím ľudskej lásky. Sv. Augustín opisuje večnú blaženost, vychádzajúcu z radostí zmyslov: „Aby sme si urobili predstavu o blaženosti svätých, musíme vychádzať z rozkoše, ktorú človek pocituje pri zmyslovom vnímaní svetla.“ Dr. CYRIL DUDÁS V jednej z najmalebnejších častí starej Bratislavy, pred Michalskou bránou, ktorá sa prvý raz spomína r. 1411, na severnej strane mostu, na rokokovom podstavci stojí kamenná baroková socha so. Michala archanjela, pochádzajúca z polovice 18. stor. (Snímka: JMJ Modlím sa svojím mlčaním Porekadlo vystihuje velká pravdu: Hovoril je striebro a mlčaí zlato. Často máme příležitost presvedčil sa o pravdivosti tejto zásady, ktorú nevymyslela ľudová múdrosl, na ktorú však prišla nezakrývaná livotná skúsenosti Lekári upozorňujú, že dlhotrvajúcim vyprávaním unaví sa srdce. Môžeme k tomu dodal: nie iba srdce, ale najmä — duša sa vyčerpá, unaví a priam umorí zdĺhavými rečami. Kto má vo zvyku jednostajne vyprával, nielen porušuje normálnu mieru slušnosti, ale pretíska nástojčivo do popredia svoju osôbku uveličenú vystatovačnosťou nad svojimi domnelými prednostami. podceňovaním svojho spolublížneho alebo spoločnosti, ktorá ho počúva. Nejeden medzi počúvajúcimi si zavzdychne: Kedy už konečne prestane domietal prázdnu slamu ten chvastúň. Mnohí vedú dlhé reči v autobusoch, vo vozňoch vlaku a najčastejšie v spoločenských miestnostiach. Pritom sa z ich úst jednoznačne prediera na povrch nechutné slovíčko; ja-ja-ja. Len čo on vie, čo on myslí, čo on chce — a nie iný a iní. Žiaľ nemôžem obíst aj tú nemilú skutočnosf, že i medzi nami krestanmi-katolíkmt je veľa tých, čo máme záľubu v samochválach a v dlhých rečiach. Mnoho odpornej pýchy, mnoho nelásky a utajovanej nenávisti prejavujeme často medzi sebou. Nepovedal by nám vyčítavo Majster a Pán, ako tým dvom učeníkom na ceste do Emauz: „Akéže sú to reči, ktoré medzi sebou vediete?“ /Lk 24, 17). Keby každý z nás prežil úprimnú ľútost z pokleskov jazyka, Ježišovo kráľovstvo by prinášalo medzi nami hojnejšie ovocie čnosti a svätosti. Zmysel pokoncilovej obnovy v Cirkvi neobchádza výchovu veriacich v tom, aby zdisciplinovali ponajprv samých seba, naprávali svoje vlastné nedostatky, ktoré nánosom rokov navŕšili sa na ich zvyklostiach a narástli do nemožných rozmerov, takže len mimoriadna milosť Božia, dobre použitá, je schopná ich z nich vytrhnúť a priniesť im veľký dar „slobody dietok Božích" —'preobrazenie života podľa nášho vzoru — KristaI Nad starozákonným Jóbom sedem dní spolucítili mlčky traja verni priatelia. V šestnástej hlave knihy Jób o ňom vyslovil trpiaci patriarcha trp kú výčitku, ked jeho .spojočníci már nivo prehovorili: „Ste tešiteľmi všetci na tarchu, Bude už koniec tým slovám do vetra? Ved čo vás núti takto odpovedal mi?“ 12—3). Jacques loeio zo svojho pobytu v Brazílii spomína matku deviatich detí, zabratú v dome do starosti a prác, ktoré v krajnej chudobe sťažujú žalostný údel jednej rodiny. Matka našla jedinú útechu v modlitbe. Takto sa zdôveruje: „Ked sa modlím a keď vyjadrujem to, čo cítim, slovami, vybadám, že to ešte nestačí. Vtedy pro sím Pána svojm srdcom, ale ani to nie je dosť. Potom sa modlím svojím mlčaním.“ Veru, krásne, mocné a nevyspytateľné mlčanie, kto vyslovil verne tvoju chválu? Isteže Syn Človeka, ktorý v poníženosti a u uponíženiach tak výrečne a poučne pre nás vedel mlčať. Ján Bodrý Naši malo známi priatelia (K sviatku sv. Michala, Gabriela a Rafaela, archanjelov) je článkom viery, že jestvujU netelesné rozumové bytosti — anjeli. Tieto bytostí sú Čistí duchovia, ktorí nie sú podriadení zákonom prírody, sú oveľa vznešenejší ako ľudská bytosť a sú priamo v službe Božej. Sväté písmo Starého i Nového zákona dostatočne hovorí o ich jestvovaní a účinkovaní. Anjeli ustavične chvália Boha, z rozkazu Božieho rozprávajú s ľuďmi, prinášajú posol stvá, orodujú za ľud, prednášajú na še modlitby pred Boží majestát a pomáhajú dušiam v očistci, ktoré potom sprevádzajú do neba. Osobitne anjeli strážcovia ochraňujú človeka, vplývajú na jeho rozum a vôľu a tak mu pomáhajú na ceste k spáse. Vo Svätom písme je ďalej naznačených deväť anjelských zborov: anjeli, archanjeli, cherubíni, serafíni, tróny panstvá, kniežatsvá, mocnosti a sily. Podľa mena uvádza Sväté písmo mená troch archanjelov: Michala .Gabriela a Rafaela. Úcta anjelov patrí do liturgického pokladu Cirkvi od jej počiatkov. Veď archanjel Gabriel zvestuje počatie a narodenie Vykupiteľa, anjeli sa zjavujú pastierom pri Ježišovom narodení, anjeli posluhujú Ježišovi na púšti, anjel posilňuje Ježiša v getsemanskej záhrade, anjeli sa zjavujú pri zmŕtvychvstaní Ježišovom, zjavujú sa ďalej pri jeho nanebevstúpení, sv. Petra, prvého pápeža, anjel vyslobodzuje z väzenia a aj sv. Pavol je účastník zjavenia anjela. U úcte anjelov v prvotnej Cirkvi veľmi jasné svedectvo prináša sv. Justín (tl55). Osobitnú úctu požíva sv. Michal archanjel. Jeho meno znamená „Kto je ako Boh“. Je vodcom nebeských duchov v boji proti Luciferovi. V Starom zákone ho spomína prorok Daniel ako „jedného z prvých kniežat“, ktorý pomáha vyvolenému ľudu (Dan 10, 13). V Novom zákone ho spomína List JUdu apoštola, ako bojuje s diablom o Mojžišovo telo. O druhom a to ustavičnom boji Michala s diabolskými mocnosťami sa hovorí v Zjavení sv. Jána apoštola (Zjv 12, 7—12). Cirkev si uctieva Michala ako obrancu Božieho ľudu, nebeského llturga a sprievodcu duší do neba. Druhým známym anjelom podlá mena je archanjel Gabriel. Zjavil sa prorokovi Danielovi a hovoril mu okrem iného veľavýznamné proroctvo o trvaní sedemdesiatich ročných týždňov po príchode Krista (Dn 9, 20 a nasl.J. Jeho meno znamená „muž Boží“. Volá sa aj anjelom Vtelenia, lebo Panne Márii prináša posolstvo o Kristovom vtelení. Tretím je archanjel Rafael. Je „jedným zo siedmich, čo stoja pred Pánom“ (Tob 12, 15). Jeho meno znamená „Boh uzdravuje“. Veľmi dojímavú zvesť o tomto anjelovi prináša starozákonná kniha Tobiáš. Anjel Rafael sa tu zjavuje v podobe mladíka, ktorý í sprevádza na cestách mladého Tóbiása a napokon u (Dokončenie na.str,.6.J /