Katolícke Noviny, 1983 (XCVIII/1-52)
1983-01-02 / No. 1
O Slove, ktoré bolo na počiatku V prvom čítaní je chvála na múdrosť. Celá kniha Ekleziastikus, ktoré má aj podtitul Múdrosť Jezusa, syna Strachovho, obsahuje poučné, műddé výpovede, ktoré má Iud vo velkej obľube a 1 pri svoje] stručnosti vedia zapOsobiť na myseľ. Ich najčastejšou formou je podobenstvo alebo príslovie a ich cieľom je poučiť všetkých o tom, ako sa má človek správať, aby jeho počínanie bolo milé Bohu aj ľudom. Obsah knihy Ekleziastikus Je preto veľmi podobný Knihe prísloví. Rozdiel je Iba v tom, že čo nájdeme V Prísloviach uvedené iba stručne, v Sirachovcovl nájdeme celé skupiny takýchto výrokov. Múdrosť, ktorú biblické knihy odporúčajú, je vlastne úprimný nábožný život, ktorý sa riadi podľa zákona Božieho. V druhom čítaní velebí sv. Pavol apoštol Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zahrnul a ustavične zahŕňa toľkými duchovnými darmi. Všetko, čo máme, včetko čo dobré je v nás, nie je ovocím nášho • • • Omysel Apoštolátu modlitby na január Aby ťtidla pochopili a oznali, že Kristus jo život sveta. Za dialóg katolíkov s kresťanmi Iných vyznaní, ako aj s inými náboženstvami a s neveriacimi. úsilia, ale veľkým darom Božím. Iba vtedy, ak spolupracujeme s milosťou Božou, sme v stave milosti a môžeme sa nazývať dietkami Božími. Pavol napísal tieto slová svojim milým v Efeze a chváli ich za to, čo v nich počul. Dopočul sa o ich pevnej viere v Pána Ježiša, o ich láske k Bohu a k svojim blížnym. Raduje sa z toho a neprestáva za to ďakovať Všemohúcemu. A žičí im, aby dostali od Otca slávy Ducha múdrosti a zjavenia, aby ho dobre poznali a nim sa riadili. V evanjeliu čítame začiatočné slová vzletného evanjelia sv. Jána o Slove, ktoré bolo na počiatku a ktoré bolo Bohom. Sú to vznešené slová, veľkolepý úvod do štvrtého evanjelia, kde apoštol hovorí o Ježišovom večnom bytí v lone Boha Otca, o lebo Božskej bytosti, prirodzenosti a o jeho vtelení. Apoštol nazýva Ježiša Krista Slovom. Ako ľudská myšlienka je „slovom“ umu, akoby jeho výplodom, tak druhá Božská osoba je „slovom“, teda plodom prvej Božskej osoby. Toto chápanie, aspoň v jeho základných črtách, nájdeme aj v Starom zákone. Evanjelista takto vyjadruje tajomstvo vnútorného života Najsvätejšej Trojice. Na rozdiel od významu, ktorý mal pojem „slovo — logos“ vo vtedajšej gréckej filozofii a teológii, apoštol mu dal teda nový zmysel. iiiitiiiiiniiiimiiimiiMbiiiiiiniimiiiimniminimiiimiiiimnirnHiiiiiiiiiliKdmiuiiiiMiiiiiiiiimiimimiimimiiiiiiiiiiiiiiiiiMmumiiiiiiiiiiiii ...................................................................................................................... Mi«muimiiiim«Mii»nnm»»iiiiin»wiuimm»im»niiuinniimmi»iumHM>unn»»minM,i|fMiinM««,,,,,|«mMi»,»iz;*i"|w*,»**«,«"iiu"|"»|"n K»*LITURGIA TÝŽDŇA*» raiHIMIMtMIIIIMIIIIIM luitiiiiiiitiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiniimiiiiiuuiiiiiiuiiiiiiiiiiiiiiiiiiniiimiiiiiiiiiiiiuiiiiiiHiiiiiiiiiiiiiHaiiidiiiiiiiiiiniiiiiiiiiiiiiiimiiiuiim X. januára: DRUHA NEDEĽA PO NARODENÍ PÄNA; rúcho biele. — Rímsky misál, str. 56, Gl., 1. čítanie „Božia múdrosť prebýva vo vyvolenom ľude“ [Ekli 24, 1—2; 12—16), 2. čítanie „Predurčil nás, aby sme skrze Ježiša Krista boli prijatí za leho deti“ (Ef 1, 3—6; 15—18), evanjelium „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (In 1, 1— —18), Kŕ., pref. vianočná. Liturgická spomienka sv. Bažila Veľkého a Gregora Nazlánskeho, biskupov ■ učiteľov cirkvi, sa t. r. neslávi. CIRKEV j E Kristom založená ustanovizeň s hierarchickou ústavou, ktorej poslaním Je udržovať a sprostredkovať hodnoty a sily, ktoré Kristus v nej uložil. Rozhodujúce oprávnenie je lestvovanle, jej podstaty a jej cieľavedomého účinkovania spočíva teda vo vôli Ježiša Krista, ktorý Ju založil. Žila v Jeho duši pred všetkými pojmovými definíciami a naše pochopy sú len dodatočným pokusom vradlť jej plnosť a jej formu do rámu nášho myslenia. Ježiš ju chcel a priviedol k Jestvote a ona vyplňuje organizačné a právne kategórie. 3. januára: PONDELOK VIANOČNÉHO OBDOBIA; rúcho biele. — Rímsky misál), str. 58, bez Gl„ čítanie „Kto ostáva v Bobu, nehreší“ [1 Jn 2, 29—3, 6), evanjelium „Hľa, Baránok Bož!“ (Jn 1, 29—34), bez Kr., pref. vianočná. JEŽIŠ KRISTUS mal božskú plnosť moci, a to nielen prenesenú, ale pflvodnú, vyplývajúcu z jeho Jednoty s Bohom Otcom. A kedže Kristus toto •pojente so svojou osobou a svojou milosťou chce uskutočniť skrze cirkev, plynie x toho, že každý »a má pripojiť k cirkvi, aby bol v ne] živým e životom naplneným údom, aby žil v cirkvi podlá foriem a noriem jej podstaty. 4. januára: UTOROK VIANOČNÉHO OBDOBIA; rúcho biele. — Rímsky misál, str. 59, bez Gl„ Čítanie „Kto sa narodil z Boha, nemôže hrešiť“ (1 Jn 3, 7— —10), evanjelium „Našil sme Mesiáša“ (Jn 1, 35—42), bez Kr., pref. vianočná. KATOLÍCKA IDEA BOHA splynula v podstate z dvoch hlavných prúdov. Prvým je náboženstvo Starého zákona, druhým zas viera vo vtelenie Boha v Kristovi. Obidva tieto prúdy sú rozmanlto sfarbené, podlá čoho Ich možno rozoznať aj po Ich splynutí. Základnú farbu starozákonného chápania náboženstva tvorí myšlienka Božieho panstva. Pánovo je všetko právo a všetka moc. Podľa strazákonného chápania človek je pred Bohom nič, prášok, hračka jeho rúk. K tejto nekonečnej vyvýšenosti starozákonného Pána, pred ktorým zamlkajú aj anjeli, pristúpila takmer protichodná myšlienka, viera vo vtelenie Boha. Boh sa priblížil, stal sa chápatelným ako človek. Ba nielenže sa priblížil, ale dal sa nám, stal sa našim vlastníctvom, o ktoré sa musíme starať. 5. januára: STREDA VIANOČNÉHO OBDOBIA; rúcho biele. — Rímsky misál, str. 61, bez Gl., čítanie „Prešil sme zo smrti do života, pretože milujeme bratov“ (1 Jn 3, 11—21), evanjelium „Ty sl Syn Boží, ty si kráľ Izraela“ (jn 1, 43—51), bez Kr., pref. vianočné. BOH JE A OSTÁVA absolútnou vôlou, ktorá sa musí naplniť skrze jeho cirkev. Ona je jeho orgánom, jeho námestníčkou. Preto je potrebná, preto ja obdarená všetkou tou mocou, ktorú potrebuje putujúci Boží ľud. je služobníčkou Božou, na ktorej spočíva nesmierna ťarcha Bože] vôle a práve preto — ako nástroj, ktorý vzal Boh do ruky — má 1 všetko právo a všetku moc, ktoré sú primerané tejto jedinečnej úlohe. I. januára, štvrtok: ZJAVENIE PÁNA; rúcho biele. — Slávnosť. — Rimsky misál, str. 68, Gl., 1. čítanie „Pánova velebnosť žiari nad tebou“ (Iz 60, 1—6), 2. čítanie „Teraz sa stalo zjavným, že aj pohania stali spoludedičmi prisľúbenia“ (Ef 3, 2—3a; 5—6), evanjelium „Prišil sme z východu pokloniť sa královi“ [Mt 2, 1—12), Kr., pref. vlastná. CIRKEV jE SLUŽOBNÍČKOU Božou, je] služba 1e v tom, že plnf poslanie, ktoré dostal Pán a ktoré chce plniť skrze ňu. je zodpovedná za to, aby sa splnil Boži ulán spásy a vykúpenia. Preto Je do jej rúk zložená 1 úcta Božia. Od Jej práce a úsilia závisí, ako hlboko a úprimne sa budú ľudia klaňať Bohu, nakoľko sa prelaví ieho velebnosť, ako účinne sa dostane dušiam lásky Božej a Božieho zmilovania. Cirkev sl je vedomá, že táto zodpovednosť plynie z vôls samého Krista, ktorý žiada, aby tak svietilo naše svetlo, aby tudta videli naše dobré skutky a chválili Boha, ktorý 1e na nebesiach. 7. januára: PIATOK VIANOČNÉHO OBDOBIA; rúcho biele. — Rímsky misál, str.. 64, bez Gl., čítanie „Skúmajte duchov, či sú z Boha“ (1 jn 3, 22—4, 6), evanjelium „Priblížilo sa nebeské Kráťovstvo“ (Mt 4, 12—17; 23—25), bez Kr., pref. o Zjavení Pána alebo vianočná. Alebo Spomienka: „SV. RAJMUND Z PENYAFORTU, kňaz; rúcho biele. — Rímsky misál, str. 623, bez Gl., čítania ako vyššie, bez Kr., preí. o Zjavení Pána alebo vianočná. CIRKVI JE AUTORITA viac než len sociálna potrebnosť, viac než praktická požiadavka sociálneho nažívania a nie mene] ako zjavenie a splnenie najvyššej vôle Božej skrze ľudských zástupcov, skrze námestníctvo Božie na zemi. Ona je popritom láskavou matkou, ktoré nad nikým neláme palicu, každému ponúka lekáreň svojich sviatosti a o každom je presvedčená, že to myslí dobre. á. januáru: SOBOTA VIANOČNÉHO OBDOBIA; rúcho biele. — Rímsky misál str. 85, bez Gl., čítanie „Boh je láska (1 Jn 4, 7—10), evanjelium „Rozmnožením chlebov Ježiš dokazuje, že je prorok“ (Mk 8, 34—44), bez Kr., pref. o Zjavení Pána alebo vianočná. AKO SA POŽIADAVKY Božie stávajú právami cirkvi, tak aj ustanovenia cirkvi sa stávajú nárokmi Božej vôle. Cokoťvek zviažete na zemi, bude zviazané 1 v nebi. Cirkev cituje príležitostne 1 tieto slová svojho Učlteťa, ale ony nie sú ani len vlastným prameňom jej vedomia, že môže ľudom v Božom mene ukladať záväzky. Cirkev už v celej svojej podstate — ako námestníčky Božej — v svojej hierarchickej výstavbe, v prúde Božej autority, vldl zahrnutý celý ten jednoduchý dôsledok, že za jej prejavmi vôle, ktoré podopiera svojou autoritou, stoji vôľa Božia. Tým dostávajú 1 cirkevné zákony a právne ustanovenia čosi nadľudského, čosi takmer absolútneho. Proti nim niet odvolania, lebo sú schválené už na mieste naj. vyššom. Odtiaľ tá bázeň, ktorú skusujú 1 cirkevní zákonodarcovia, ked napríklad treba zrušiť dajaký predpis alebo rozhodnutie, a to i vo veciach čisto disciplinárnych. Takto dostávajú i všetky cirkevné nariadenia čosi zvléšt charakteristického, čo nikde inde nenájdeme. Pravda, medzi Božím a ľudským právom Je neodškriepiteľný rozdiel a to 1 vo vedomí cirkvi. Rozdiel 1 v záväznej sile. Pritom piati, že za ľudskými záväzkami cirkevnej autority stojí konečne autorita Božej vôle. B. januára, Prvá nedeľa obdobia „ces rok“: KRST KRISTA PÁVA; rúcho biele. • — Sviatok. Rímsky misál, str. 70, Gl., 1. čítanie „Kia, môj služobník (Iz 42, 1—4; 6—7J, 2. čítanie „Boh pomazal (ežiša Duchom Svätým“ (Sk 10, 34—38), evanislium „Ked hol ježíš pokrstený, otvorilo sa nebo“ (Lk 3, 15— —16; 21—22], Kr., preí. vlastná. 2Í DRUHÁ NEDEĽA PO VIANOCIACH I. ČÍTANIE (Ekli 21, 1—2; 12—18] Múdrosť sa chváli sama, aj n Boha má česť a uprostred svojho ľudu otvára ústa v zhromaždení Najvyššieho a vyvyšuje sa pred jeho zástupmi. Tvorca všetkého dal mi rozkaz: môj Stvoriteľ určil miesto pre mdj stan. Povedal mi: „Prebývaj v Jakubovi v Izraeli maj svoje dedičstvo a medzi svojimi vyvolenými zapusť korene. Pred vekmi, na počiatku ma stvoril a budem trvať naveky. Pred ním vo svätom stane konala som službu a potom na Sionie dostala som sídlo. V meste, ktoré on miluje, našla som prebývanie, nad Jeruzalemom dal mi právomoc. V ľude plnom slávy zapustila som korene, v Pánovom podiele je moje dedičstvo. II. ČÍTANIE (Ef 1, 3—6; 15—18) Nech je zvelebený Buh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal a zahrnul nebeskými duchovnými darmi. V ňom sl nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou sväii a nepoškvrnení v láske. On nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi. Preto aj ja odvtedy, čo som počul o vašej viere v Pána ježiša a o láske voči všetkým svätým, neprestávam za vás ďakovať, ked sl na vás spomínam vo svojich modlitbách. Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. Nech osvieti oči vašej mysle, aby ste vedeli, k akej nádeji vás povoláva, aké je bohatstvo a sláva jeho dedičstva určeného svätým. EVANJELIUM (Jn 1, 1—18) Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko vzniklo skrze neho a bez neho oič nevzniklo z toho, čo vzniklo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudi. A svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa ján. Prišiel ako svedok svedčiť a sveiie, aby skrze nebo všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba svedčiť o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bolo na svete a svet vznikol skrze neho a svet ho nepoznal. Prišlo ku svojim, a vlastníní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dalo moc staf sa Božími deťmi. Tým, čo uverili v jeho meno,, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle človeka, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami a my sme uvideli jeho slávu, slávu, aká má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy, ján o ňom svedčil a volal: „To to je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo prichádza po mne, hol predo mnou, pretože bol skôr ako ja.“ Z jeho plnosti sme prijali všetci milost za milosfou. Lebo ak Zákon bol daný skrze Mojžiša, milost a pravda prišli skrze ježiša Krista. Nikto nikdy nevidel Boha. jednorodený Syn Boži, ktorý je v náruči Otca, ten o ňom priniesol zvesť. BYT VŽDY V STAVE MILOSTI Začiatok nového občianskeho roku nám dáva příležitost, aby sme sa za mysleli nad tým, ako máme nasmerovaný svoj život, aké výhrady sa nám v ňom črtajú do budúcnosti. Svätá viera nás uči, že sme povolaný na to, aby sme priniesli pred Boží trňn život ploý zásluh, dobrých skutkov, bohatej úrody. Sviatosťou krstu nám Pán Boh darova] základný stupeň posväcujúcej milosti, prijal nás za svoje deti a tým nám dal aj právo na dedičstvo, ktoré patrí prijatým deťom Božím, dal nám právo na nebeskú blaženosť. Ale chce, aby sme si túto základná posväcujúcu milosť cez celý svoj pozemský život stále zväčšovali, pri smrti ju vo vysokom stupni priniesli na druhý svet a v tom istom vysokom stupni nebeskej blaženosti oslavovali Boha naveky. Lebo stupeň nebeskej blaženosti sa rovná stupňu posväcujúcej milosti, ako sme si ju z pozemského života na večnosť priniesli. Z toho vysvitá, že vlastne akoby jedinou úlohou nášho pozemského života je: byť vždycky v stave milosti a stále si ju zväčšovať. Posväcujúca milosť sa zväčšuje záslužnými skutkami. Takéto zásluhy sá tie dobré skutky, ktoré konáme v stave milosti a s dobrým úmyslom, z lásky k Bohu, na sláva Božiu. Je samozrejmé, že len vtedy si môže niekto zväčšiť stupeň posväcujúcej milosti, ak túto milost už v nejakom stupni má. Lebo ak ju vôbec nemá, vtedy si ju nemôže ani zväčšiť. Základný stupeň posväcujúcej milosti — ako bolo spomenuté — sme dostali od Pána Boha pri svätom krste. Zaiste takmer všetci sme boli pokrstení čoskora po svojom narodení. Pán Bah nám vtedy dal krstná milost bez nášho vedomia a spolupôsobenia. Avšak potom, len čo sme nadobudli užívanie roznmu, začali sme rozeznávat dobré od zlého a konaním dobrých skutkov v stave milosti sme začínali získaval zásluhy, t. j. sme začali zveľaďoval v sebe stupeň posväcujúcej milosti. Je tiež samozrejmé, že len dobrými skutkami si možno zväčšiť posväcujúcu mi’ost. Nie je totiž vylúčené, že človek aj nejaké zlé skutky — napríklad všedné hriechy — koná stava posväcujúcej milosti. Tieto mu v prirodzene milost nezväčšujú, ba ľahkomyseľne páchané všedné hriechy pripravujú cestu smrteľnému hriechu a tak strate milosti. Pri svojich dobrých skutkoch, ktoré konáme v stave milosti, máme vylúčiť a] najmenšiu nedokonalosť, aby sa tak zvýšila ich záslužnosf. Preto odporúčajú učitelia duchovného života, aby sme si často — napr. každé ráno — výslovne vzbudili dobrý úmysel, že chceme konat všetko z lásky k Bohu, na väčšiu slávu Božiu. A polom sa usilujeme, aby naše skutky, aj tie najobyčajnejšie, skutočne slúžili na Božiu slávu. Tak nás napomína Svätý Pavol: „Či jete, či pijete, či už čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10, 31). Týmto úmyslom akosi odhliadneme od toho, že čakáme za svoje skutky odmena a nezištne vztahujeme všetko len na Pána Boha. Svoju odmenu a radost hľadáme v tom, aby Pán Boh aj našimi skutkami bol čím viacej oslávený. Dôležité je aj to, aby sme si stále uvedomovali, že ten čas nášho pozemského života, ktorý sme strávili v stave smrteľného hriechu, teda bez stavu posväcujúcej milosti, je nám pre večnosť navždy stratený. Všetky dobré skutky, ktoré v tom čase konáme, sú mŕtve, milosť nezväčšujú, nebeskú blaženost nezasluhujú. Ak by teda niekto na nešťastie spáchal smrteľný hriech, má hľadieť z neho čim skôr povstať. Môže stav milosti dosiahnuť hneď dokonalou ľútosťou, v ktorej — ak je naozaj dokonalá — je zahrnutý aj úmysel prijať v príhodnom čase sviatosť (pristúpiť k svätej spovedi). zmierenia Každá minúta nášho pozemského Života je nesmierne cenná, ak sme v stave milosti. Lebo vtedy mažeme v každom okamihu získat nevýslovnú hodnotu zväčšenia tejto milosti a tomu primerane aj zväčšenie svojej večnej nebeskej slávy. Dr. Štefan Dubravec * • e t Svätý Otec prijal na audiencií biskupov Kamerunu, ktorí prišil do Ríma na návštevu „ad llmlna Apostolorum“. Nový veľvyslanec Islamskej republiky Pákistán odovzdal Svätému Otcovi svoje poverovacie listiny. MENLIVÍ ČASTI svätej omše OVODNÍ 8PEV: Keď ta všetko pohrúžilo do hlbokéha mlCania a noc došla do polovice sv«* je] cesty, tvoje všemohúce slovo, Pan*, xostúpilo i neba, s kráľovského trdna. RESPONZÔRIOVÝ ŽALM: R). Slovo se telom stalo a prebývalo medzi nami. Chváľ, Jeruzalem, Pána, oslavu], Slon, svojho Boha. Lebo upevnil xávory tvojich brán a požehnal tvojich synov v tebe. — R). Zaisťuje pokoj tvojim hraniciam, sýti ťa najlepšou pšenicon. Svoj roxkax na zem zosiela; rýchlo sa šíri jeho slovo. — R). On svoje slovo zvestuje Jakubovi, sva* je zákony a prikázania Izraelov!. Nerobil tak iným národom, nezjavil Im svoje zámery. — R). ALELUJOVÝ VERS: Aleluja. — Sláva ti, Kriste, teba ohlosovali národom; sláva ti, Kriste, v teba uveril svet. — Aleluja. SPOLOČNÁ MODLITBA: Milovaní bratia a sestry, xloSma 4 ruky k modlitbe a prosme Pána Ježiša, aby nős žehnal a ochraňoval. Veď on jo veCné Slovo, ktorá sa stalo talon a prebývalo medzi nami. Pane Ježišu, pomáhaj svojmu námestníkovi pápežovi Jánovi Pavlovi II. a všetkým biskupom, aby boli vernými správcami tvojich tajomstiev. — C.: Prosíme ťa, vyslyš nás. Udeľ nám i celému svetu pokoj, ktorý pri tvojom narodení zvestovali anjeli. Vyslyš trpiacich a pokúšaných, fio nábožne a s úctou vzývajú tvoje sviité meno. Obnov nás, Pane, aby sme sl živšie uvedomili svoje znovuzrodenie v krste. Pane Ježišn, Syn Márie Panny, vyslyš naše prosby a daj nám pocítiť, že sl medzi nami a že nás žehnáš a ochraňuješ. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. SPEV NA PRIJÍMANIE: Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi. KŇAZSKÉ JUBILEA tod Dňa 1. I. dožíva sa šesťdesiatky Mejanovský, spr. farnosti v Robožníku. Dňa 2. I. oslávi životnú sedemdesiatku Bernard Pobuda, sp. farnosti Horné Otrokovce. — Šesťdesiatku st v ten deň pripomenie Vojtech Fekete, duch. n. o. v Slovenskej Ľupčl. Dňa 3. I. dožíva sa 65 rokov Július1 Mészéros, dekan, spr. firnostl v Hornom Bare. Dňa 5. I. oslávi životnú seiemdeslatku dr. Damaz Fehér, spr. farností v Nedede. Dňa 6. I. dožíva sa 75 rokov Andrej Dominik Novotný, OFM Conv., spr. farnosti Iltašovce. — 5’ ten Istý deň sl pripomenie 50. rokev svojho života Miroslav K u č é r, spr. farnosti v Nálepkove. Spomeňme sl na jubilujúcich dušpattleror vo svojich modlitbách. M0VÉ HROBY Dňa I. XII. m. r. umrel v 72. niku svojho života a 45. roku kňazstva Michal K u b i K é r, spr. farnosti vo Vydrnlku. Pochoval ho 11. XII. Štefan Earn j, kapitulný vikár spišský. a Dňa 8. XII. umrel v 78. roku života 44. roku kňazstva ján S I v 8 á k, duch. n. o. v Kňazskom domove v Pazlnku. Pochoval ho 13. XII. v Zakamannom Štefan Garaj, kapitulný vikár spliský. Dňa 13. XII. umrel v 71. roku svojho života a v 47. roku kňazstva jozat K ú t n i k, spr. farnosti Liptovské Sliače. Verejnosti bol známy aj zo svojej literárnej činnosti. Pochoval bo IS. XII. spišský ordinár Štefan Garaj. Po smútočných obradoch uložili jeho telesná pozostatky na cintorín v rodnej Hubovej. Nezabudnime nu zomrelých dužpastlorov vo svojich modlitbách. JESENNE ZASADANIE KURATÓRIA CHARITY Dňa 14. XII. m. r. bolo v piešťanskom Charitnom domove Jesenné plenárne zasadanie kuratória Ostredne] Charity na Slovensku. Tvoria ho 14 zástupcovia slovenských diecéz, kto rých delegujú ich ordinári na funkčné obdobie štyroch rokov. Koncom roka 1982 sa skončilo funkčné obdobie predchádzajúceho kuratória ŰCHS, ktoré pracovalo v rokoch 1979 až 1982. Jesenné plenárne zasadanie kuratória zvolilo si svoje predsedníctvo na obdobie rokov 1983—1986 v zložení Mons. ThDr. Ján Čížlk, pápežský prelát, gen. vikár trnavský, Zoltán Belák, kapitulný vikár rožňavský, Mons. ThDr. Ladislav Belás, ThDr. Alojz Martinec, Elemlr Filo, ThDr. Andrej Marinke a Jaroslav Pecha. Predsedom kuratória sa stal Mons. ThDr. Ján Čížik; podpredsedom kapitulný vikár Zoltán Belák: generálnym riaditeľom Mons. ThDr Ladislav Belás. Členmi kuratória sú aj: Jozef Debnár, dekan, spr. farnosti * Ružomberka; Michal Ktučár, rladltel kancelárie ordlnarlátu v Spišskej Kapitule; Michal Ktučár, riaditeľ kancelárie ordinariátu v Košiciach a za gréckokatolícku prešovskú eparchiu ThDr. Juraj Bujňak a Michal člntala. Po správe generálneho rladitela o činnosti 0CHS za posledné funkčné obdobie kuratórium správu schválilo a udelilo absolutórium. Zasadnutie poctil svojou prítomnosťou aj predseda Zboru ordinárov Slovenska Mons. ThDr. Jozef Feranec, sídelný biskup banskobystrický. Zasadanie pozdravili za Sekretariát pre veci cirkevné MK SSR Ondrej Káčer a dr. Mária Lešková. Novozvolené kuratórium vyjadrilo odhodlanie Ústrednej Charity na Slovensku plniť 1 nadale] svoje poslanie pre spokojnosť tých, o ktorých sa stará. Gchs