Ján Hlavaty, Ján Kelemen, Alexej Krascenic (Bratislava, 1997)
JÁN HLAVATÝ JÁN KELEMEN ALEXEJ KRAŠČENIČ A1 História často predstiera, že sa opakuje. Preto je aj na tomto poli ťažko byť neomylným sudcom. Teda tým, ktorý oddeľuje určujúce od okrajového, pôvodné od napodobujúceho. Obzvlášť nevďačná je táto - akiste základná - povinnosť každého kritika či historika pri hodnotení dejín našej novodobej výtvarnej moderny či postmoderný. Ich rozviň totiž nikdy nebol neproblematickým plynutím „izmov". Navonok sa javil a javí skôr ako spletitý pohyb v kruhu, znovuobjavovanie už niekde inde dávnejšie objaveného. Aj posledné diela Jána Hlavatého, Jána Kelemena a Alexeja Kraščeniča sa zdajú byť dôkazom tohto - možno príliš zjednodušujúceho - tvrdenia. Tvorivé cesty troch umeleckých priateľov sa nikdy priamo neskrížili. Vždy ich do značnej miery rozdeľovalo rozličné školenie, myšlienkové východiská i odlišnosť výtvarných pováh. Jednako ich od počiatku aj čosi osudovo spájalo. Už dávnejšie sa stali nezanedbateľnými osobnosťami pomerne širokej a názorovo diferencovanej tendencie našej maľby, ktorá sa - v tvorbe vtedajších mladých - začala presadzovať už okolo polovice 80. rokov. Vyznačovala sa zbožštením iracionality oslobodeného tvorivého subjektu, oslavou intelektuálne nezviazanej umeleckej vitality. Mnohým sa vtedy (a napokon i dnes) zdalo, že tu šlo o retardujúci, a preto ťažko zdôvodniteľný návrat k tomu momentu vývinu abstrakcie, History often repeats itself. Therefore, it is difficult to be an infallible judge, the one separating the determinate from the marginal, the original from the imitative. The most essential and particularly thankless duty of each critic or historian probably lies in his responsibility for evaluating the history of our modem art, Modernism and Postmodernism. Its development has never been an unperturbed succession of "isms". Outwardly, it has rather appeared as an intricate motion in circle, a rediscovery of the discovered. The recent work of Ján Hlavatý, Ján Kelemen and Alexej Kraščenič, however, seems to prove this simplified argument. The creative paths of these three friends in art have never crossed. To a certain degree, there has always been a distinction among them due to their specific training, origin of ideas and differences in their artistic nature. Yet, from the very beginning, they shared a mutual fate. They were among the leading personalities of a considerably broad and conceptually varied tendency in Slovak painting, which started to enforce itself in the work of the young generation of artists around the mid-80s. This tendency was marked by the worship of the irrational, liberated creative subject, the celebration of an intellectually unconstrained artistic vitality. Many experts (even today) thought this to be a retrospective and a hardlyjustified return to the development