Národnie Noviny, apríl-jún 1876 (VII/39-74)
1876-06-03 / nr. 65
I binetmi; katastrofa táto dokazuje panujúcu nejistotu vo všetkých politických pomeroch porty, zvlášte ale ohľadom osobných, nezaručených sľubov reformí. Prevrat v Carihrade. Stojíme pred novou, na každý spôsob veľmi dôležitou udalosťou: Abdul Aziz zbavený je trónu! Niet dosiaľ bližších zpráv o podrobnosfach náhleho prevratu, ktorého iavišfom bol práve Carihrad, toľko známe, že prevedený bol bez vylievania krve. Prípravy ovšem boly k nemu už predtým urobené. Demonštrácia alebo radšej revolúcia tureckých bohoslovcov nemohla pri tom zostať stáť, čo sa jej tak skvele previesť podarilo ; ona musela sa odhodlať i k odstráneniu starého hriešnika Abdul Aziza. I toto sa jej zdarilo. Día úradných zpráv sedí zhodený padišah vo väzbe, strežený čím najprísnejšie; dľa zpráv súkromných je už i zo života odpravený a jeho miesto na tróne carihradských sultánov zaujal jeho zákonný nápadník Murad Y. Suád nebude nezauímavé, jestli sa pri tejto príležitosti trochu na minulosť poohiiadueme, aby nám tým jasuejšími boly veci, ktoré pred našimi očami práve sa dejú. Pred Abdul Azizom panoval, jako známo, sultán Abdul Medžid, ktorý po sebe zanechal šesť synov a osem dcier. Najstarší syn volal sa plným menom Mellemet Murad Effendi, ktorému bolo pri smrti otcovej 19 r. (nar. 21. sept. roku 1841). Murad bol od jakživa miláčkom svojho otca, ktorý svojho syna dosť bedlive vychovával. Dal mu curopejských učiteľov, a Murad má okrem tureckej, arabskej a perskej reči dostatočne byť sbehlým i v rečiach francúzskej a •anglickej a i v iných vedách, menovite v dejea prírodopise, potom vo vede v0janskej má sa dosť dobre vyznať. K tomu je silnej a driečnej postdvy, a povahy viac miernej a skromnej. Nič milšie by nebolo bývalo Abdu! Medžidovi nežli jestli by za ním na tróne bol nasledoval jeho syn Murad Effendi. Avšak on predsa nemal tej smelosti, prevrhnúť zákonom ustanovenú postupnosť, následkom ktorej patrilo následníctvo na tróne osmanskom jeho bratovi Abdulovi Azizovi. S týmto pokračovaním otcovým bol Murad Effendi veľmi nespokojný, ktorý si často ťažkal, že otcova slabosť zamedzila mu dostať sa na prestol. Táto okolnosť nezostala tajomstvom pred novým sultánom, a teraz Abdul Aziz zo svojej strany všetko podnikal, aby následníctvo zabezpečil svojmu prvorodzenému synovi Jussuf Izzedin Effendimu, a vôbec aby postupnosť na tróne osmanskom v tom spôsobe bola zmenená, žeby za otcom voždy jeho najstarší syn nasledoval, nie ale najstarší mužský člen panujúcej dynastie. Jeho úmysel voždy sa ztroskotal na odpore ulémov. Abdul Aziz narodený bol roku 1830 a tak len asi o 10—11 rokov je alebo bol starší od svojho vnuka. Ked po smrti brata svojho Abdul Medžida dosadol na prestol, kojili sa mnohí nádejou, že s nim zavíta krajšia doba náramne upadujúcemu turectvu. Tieto nádeje nezdaly sa byť nepodstatnými. Abdul Aziz zaviazal sa pri svojom nastúpení vlády, že bude sa vynasnažovať, aby v dŕžave panoval poriadok a sporivosť. Na dôkaz toho znížil svoju civilnú listu zo 75 na 12 millionov piastrov, svoje osobuíctvo značue zmenšil a prisľúbil v život uviesť rozličné obnovy a opravy obsažené v povestuom hatti-humayum, ktoré jeho brat následkom parížskej smluvy z r. 1856 bol vydal. Avšak všetko sa zklamalo v novom panovníkovi. Boly to prázdne zvuky. Abdul Aziz bol naoznajší slaboch, silný len v marnotratníctve a hýrení. Pod ním klesla turecká dŕžava ta, kde ju teraz vidíme: na samý kraj hrobu. Jaké následky bude mať dosial nekrvavá revolúcia carihradská, nedá sa nateraz vonkoncom povedať. Dosavádne zprävy sú i kusé i veľmi nejasné, a preto nemožno je sa orientovať a aspoň jaký taký úsudok si utvoriť. Toľko je isté, že situácia je zmenená. Viedenské časopisy považujú odstránenie Abdul Aziza za dielo Anglické, namorené v prvej čiare proti Rusku; v podobnom smysle vyslovujú sa i peštianske časopisy, z ktorých podajedny už vidia, jako „omladená“ Turecko dlávi úbohých kresťanov a privádza jich v predošlú poslušnosť. Je to, z maďarského stanoviska, Optimismus, ktorý aspoň nateraz ničím nedá sa odôvodniť. Možno, že na trón povýšený Murad je muž energický, možno, že je i osvietený, a možno, že má i dobrú vôľu, ua zdravších základoch priviesť tureckú dŕžavu do poriadku; no to všetko nedostačuje. Jeho dedictvo je veľmi smutné: mocnárstvo do najhlbších základov rozkyvotané, vo všetkých pomeroch hnilé, celou Evropou za života neschopné uznané, odsúdené. Turkofilovia poukazujú síce na to, čo všetko „mladoturecká“ strana, ktorá sa navrch dostala, chce previesť: naozuajšie reformy, konštitúciu! A tí ľudia to veria. Turci a konštitúcia! Islam a reformy! Koran a rovnoprávnosť kresťanov a Turkov! Slúčte vodu s ohňom, a potom uveríme, že sú tie veci možné. čo s celou istotou možno už dnes povedať, je to, že boj ua Balkáne neprestane. Strana, ktorá opanovala situáciu v Carihrade, pachtí udusiť pomstu svoju v potokoch kresťanskej krve; ona k posledniemu pokusu chce sa odvážiť, aby dokazala, že osmanské plemä bez pomoci iných vie ua uzde udržať svojich kresťanských poddaných. Ale ani títo nepoponáhľajú sa skloniť v pokornosti svoje šije pod panstvo turecké ; vasalué ale a k boju úplne prichystané štáty s istým legálnym zdaním môžu sa so zbraňou v ruke postaviť na odpor carihradskej revolúcii. Ony to bezpochyby i urobia. Nemecká a maďarská žurnalistika s istým, dosť nápadným chvatom poponáhľala sa carihradský prevrat vyhlásiť za zásluhu Angiié a túto vôbec v tejto záležitosti s podivným chvatom a dôrazom tisne do popredia; zároveň vyhlasuje berlínske memorandum za stanovisko už prekonané a dosť zrejme dáva na vedomie, že je čas, aby naša mouarchia oprela sa o Anglicko. Zo všetkého toho neideme robiť žiadne kombinácie a zaznačujeme to len jako významný symptom času. Len toľko ešte podotýkame, že zabočením Austro Ungárie do dráh anglickej politiky na východe, bolo by trojcisárskemu spolku a bezpochyby i evropskému pokoju odzvoneno. Najbližšie okamženia prinesú suad koľko toľko svetla do situácie, ešte viac zamotanej a hrozivejšej nežli bola pred zhodením Abdula Aziza. -—1. Turek — barbar, neclovek. Ktoby sa v hlbinách duše nezhrozil, keď číta zprávu, ktorú „Primorac“ svetu kresťanskému sdelil o 50. Turkoch, prepadnuváích nedávno jednoho sedliaka, ktorého mukami prinútili, aby otec i matka svoje na ražeň napichnuté päť-ročnie dieťa upiekli a jiedli! Jestli to nenie turecká bestiálnost a potencirovaný kannibalismus, tak už neviem, čoby ním byt mohlo. A vy nemeckí i nenemeckí turkofilovia, môžete hladiet, ako tieto divoké beštie, bez všetkého citu ludskosti, svoje ukrutnosti páchajú a nevinnú krev kresťanskú ako krvelačné hyeny vylievajú! Vy, keď zúfalí povstalci pobitým Turkom nosy, uši odrezávajú a ako znak hrdinstva z boja vynášajú (podľa vášho tvrdenia,) keď turecké nepriateľské osady zapaľujú, zásoby vojanské odnímajú, ako to v čas vojny všade býva, hneď kričíte, že povstalci len lúpežnícke bandy sú a len pre lúpež, znepokojujúc Európu (!) povstanie rozpalujú i'udržujú; ale keď Turci bezbranných kresťanov radradom, či sú to starci, či ženy, či deti, na koly za živa vrážajú, ženské osoby zprznené usmrcujú, deti, tieto „upečené holúbky“ vašej „reformy,“ rodičom k jedeniu predkladajú — to za nič nedržíte!! O ty 19. osvietené stoletie! o ty kresťanská Europa! jako to pred Bohom zodpovedáte, čo ste mohli jedným úderom tomu barbarismu zadaným prekaziť a nevyhovárať sa vašou turkoíilskou politikou, že chránite „pokoj Európy.“ Škoda, škoda toľkej krve ľudskej, ktorú Bôh od celej Európy pohladávať bude. Toľko mimochodom rečeno. Chceme druhý kúsok neľudskosti tureckej nášmu obecenstvu predniesť, jako sa zo Serajeva hodnoverne sdeluje. Bolo to 30. marca a jasné jarnie slniečko zrkadlilo sa vo vodách Uny a svietilo mile nad zelenajúcimi sa stráňami krásneho kraja, ktorý len kresťanskému človekovi peklom sa stal, aby sa pred Nám zdá sa, že carihradským prevratom zápletky len ešte rozmnožiť a zväčšiť sa môžu. dušmanom Turkom z neho do súsedného Chorvátska v úteku vystehoval. Okolo siedmej hodiny večernej tohože dňa prišla jedna hromada Bosnbkov na brehy Uny, aby sa preplavili ta, kdeby sa svojim potlačitelom stali nedosiahlymi. Na nešťastie prehnuvšíeh vystehovalcov, v ktorýchžto rade 28 žien, 34 detí a starcov sa nalezalo, na tureckom brehu žiadna loďka na pohotové nebola, boli tedy prinútení z tejto strany Uny prenocovať. Ottoinanské vrchnosti v blízkom Növi boly o príchode vystehovalcov avisirované a vyslali spešne tri buljukské oddiely vojska, S úsvitom osudného 31. marca bolo redifov na koňoch i pešky cválajúcich videť, a nevypovedané prehrozenie povstalo v hromade tých, z jednej strany Unou, z druhej pricválajúcim vojskom otočených ubehlíkov. Títo nemali žiadnej zbroje, nemohli tedy bojovať a mužovia a otcovia nechceli osud svojich žien a detí očividomému nezdaru bitky vystaviť. Usniesli sa tedy na tom, že sa komandantovi docbádzajúch redifov podajú a o milosť prosiť budú. Malé vyslanstvo šio cisárskym naproti, ale bez zdaru. Turci psohlavci nedali pardon a o pol siedmej hodine rannej nastalo mäsiarenie a mordovanie tak, že z 84 ľudí nezostalo len 9 pri živote. S divokým výkrikom „Allah!“ rútili sa redifovia na úbohých a jich krvou lúku na červeno zabarvili. Nebolo ohľadu na pohlavie, ani na vek, ani na plač a zúfalý krik, handžárom a jatagánom ztíuali ako trávu bratov ľudských dolu. Do 8. hodiny bola tá krvavá robota dovŕšená. Teraz nasledovalp plienenie. Vojaci povyzliekali mrtvých, odrezávali kapsy a pobrali čo z peňazí a inšieho nábytku v nich bolo. Z brehu chorvatského videli vraj túto neludskú, len turkom vlastnú soldatesku ; ale sa odvrátili s nečinným ľutovaním a ošklivením, mohúc byt keď nie kresťanmi, aspoň len — samaritánmi. Druhý obraz tureckej divokosti a násilnosti. Poludnie slniečko vyvábilo obyvateľov mesta Fotša z príbytkov von na ulice. Turci i kresťania oddali sa obľúbenému východnému „chejfu“ t j. sladkému nič nerobeniu, vysedávaniu. Hlboké ticho panovalo po uliciach mestečka, ktoré od vojanskej chumelice, aká v Bosnii od rokov panovala, dosiaľ ušetrné zostávalo. Tu zrazu zavznel výkrik hrôzy: „asker!“ „asker!“ vojaci! vojaci! Od polnočnej strany tiahol tábor nizamov. Nešťastie sa hneď šípilo a ono i dorazilo. Nizami sa rozdelili na kolony a započali pravidelnú honbu na majetok poddaných sultánových. V jednom okamžení boli všetci „dutšaní“ ozbíjaní, všetky domy vyrabované, všetky pekárne vyprázdnené. Zdalo sa, akoby hordy divokých Hunov, abo Mongolov do nepriateľskej krajiny boli vpadli. Pod dvoma hodinami bol malý majetok fotšanov korisťou cisárskeho vojska. O 4. hodine odstehovali sa víťazní obrancovia ottomanského štátu. Keď jeden pekár so slzami prosil, aby ho ušetrili, odpovedal mu jeden nizam: „veď ti ja nič urobiť nechcem, ale chlieb musím vziať, abych si hlad zahnal, Miralai nedá nám ani train (chlieb) ani rižu, čo máme teda robiť? Ci táto udalosť nezdá sa byť len poviedkou? a predsa stala sa pred niekolko dňami. — Je tedy prirodzené, že kresťania na všetky strany domy i dvory opúšťajú, aby z čiastky do Rakúska zútekali, z čiastky bitku s „dušanmi“ podujali. Celý bihačsky okres pochytal zbroj. V tomto rayone begovia všetky možné nehanebnosti v ostatních týždňoch popáchali, ani jich sumárne vypočítanie nenie možné. Pri Majdane dvaja begovia s 35 pomocníky ženy i dievky poprznily a potom nakolili! Ja som sa shováral (píše jeden Nemec) s istým Šlefánovičom chéfom (uáčelníkom) bihačského povstania a pýtal sa ho, čo oni vlastne svojou zbrojou vybojovať chcejú? Právo, odvetil mi, aby sme ako ľudia žiť mohli (da živimo kad ljudi). „My nemáme druhej volby,“ riekol ďalej, len bojovať do ostatnej kvapky krve, na konci je smrť — vysvobodenie z biedneho života.“ Tak vraj smýšľajú všetci Bosniaci. Toľko čistý svedok a — Nemec. Sdeluje, Ján Kutlík st.