Národnie Noviny, apríl-jún 1879 (X/38-73)

1879-04-01 / nr. 38

veľký, jako bol vplyv Nemcov na nemecké kmeuy pod cudzou vládou. Nadto nado všetko tieto nemecké národíky nemalý samy v sebe žiadnej významnosti, ony boly alebo slabé, alebo podmanené cudzím vlivom, kdežto nebude nikto zapierať, že Srbsko. Čierna Hora a Bulharsko už samo sebou sú nebezpečným faktorom. A Nemci nás napriek tomu vysankovali a vysankovali ešte mohutnejšieho nepriateľa, Franciu! Ale jakoby na protiveň histórie, prírode a rozumu, my opäť lc-zieme do Šlezvigu, ležiaceho u Čierneho a Egejského mora. S malou posádkou chceme kompensovať storočnú činnosť ruskú a chceme ju kompensovať v protislavianskom smysle! Ideme posádkou boj viest s dejepisom, s rozpomienkami na vyliatu krv, s citami a túžbami. národa, ktorý nás považuje za nepriateľa svojej jednoty. Každý sokorec Balkána, každý jeho priesmyk upamätúva tamejší ľud na obete severných bratov, ktoré doniesli za svobodu jích národa. Uuiformy našich dôstojníkov a bakanče našich vojakov upomínať j ich budú na sotreté paragrafy sväto-štefanského mieru a rozdvojenie drahej domoviny. Jako budú pozerať ruskí dôstojníci, čo útočili Plovnu a Drinopol na našich, ktorí si pohodlne vmaširovali do zeme, vykúpenej ruskou krvou! Jako to znášať bude ruský národ, ktorý nemá síce toľko bezohľadnej energie jako Germán, ale zato veľmi živý cit pre národniu dôstojnosť? My nechceme prorokovať ani s konjektúrami mariť čas. Ale naše posádky v Rumelii veľmi živo nám uvádzajú na mysel naše italské garnizóny, kde náš dôstojník nesmel sa ukázať na ulicu bez vojanského sprievodu, a kde deti pľuvali pred nohy naším vojakom s „maledetto tedesco!“ V Italii mali sme mocné garnizóny, ale ani povestný panujúcemu prúdu, štvorhran pevnosti neodolal čože dosiahneme s rumelskou posádkou? Delbu Turecka v protislavianskom smysle? Chceme Veľko-Madariu osnovať medzi slavianskymi národami? Chceme urobiť nemeckú propagandu až po Carihrad? Všetky elementárne sily zbúra sa proti nám. Cesta vôjsk našich ta, bude možno ľahká, jaká ale nazpiatok? Myslia naši diplomati, že Rusko dlho bude trpeť neslaviansky tŕň v slavianskom tele? A ked nás prinúťa opäť vytiahnuť z balkánskych zemí, budeme za našu posádku vojnu viesť s Ruskom? Vojna s Ruskom ! Tuzasobrází sa nám pred myslou nešťastný Šlezvik a čo po tom nasledovalo. A tam sme vystupovali za nemeckú ideu, a predsa nás vyhodili, čo sa s nami môže stať na východe, kde oproti stojí nie len veľmoc, mohutnejšia jako bolo vtedy Nemecko, ale aj slavianske národy, bez rozdielu či bývajú tam lebo tam. My ľutujeme bodrých našich synov a patriotických dôstojníkov, ktorí budú mať úlohu, hatiť Bulharov vo vývine! My si vieme predstaviť ten cit, ktorý človeka napadne, ked musí byť žandárom, nie oproti sberbe, ale žandárom statočného národa túžiaceho po svobode. Mohli nás veru ušetriť s takouto žandárskou úlohou, za ktorou inšie nevidno jako rozličné mbly v beznádejnej budúcnosti. Y. BESEDNICA. Bodliač a tŕňa. I. Čudný nadpis. A ja bych radšej sbieral „zlaté klásky“, radšej byeh kreslil obrazy blaženého života, radšej, storáz radšej, storáz radšej rozpisoval bych sa, drahý čitateľu, o pokrokoch, o mravnom i hmotnom zvelatku svojho drahého národa, ako ťa bodliačim a tŕnim mám vodiť; ale vec sa tak má, že nechceme-li sa povzniesť nad skutočnosť, voždy len o nepríjemnosťacb, a zas len o tých istých nepríjemnosťacb života prichodí nám všadiaí a v jakejkolvek forme pojednávať. Potom, ked už naše pokolenie dobojovalo a príde nová vrstva, tá bude sbierat zlaté klásky. To moja viera. Pravda, musíme sa tak postaviť do toho boja, aby sme zvíťazili. Nuž ale čo nám ako krvaví to tŕňa nohy, čo nám ako driape beztoho vetché šatôčky, ked dlho budeme sa ním potĺkať, aj konečne zláme, rozmrví sa nám pod nohama, prach jeho zúrodní nám pôdu, z ktorej samé ruže budú rásť. Šťastné potomstvo môže nám potom vence viť. Čuješ, fubý čitateľu? Ja síce nerobím si nároky na tie vence. Lepšie to tak. Trafili by mi poznať po stope, že málo krvácala mi noha v tom tŕní, a trafili by mi jich neprisúdif. Dosť to žiť vo viere, že ked vypadne mi raz z ruky toto škribotajúce pero, zdvihnú ho prsty šťastné, nadšené, ktoré nebudú sa viac trápiť s takouto, v úplnom smysle slova vzatou prosou, lež vo Domáce zprávy. peší1, 30. marca. Naši chauvinisti úsilue zamlčujú všetko, čo ako tak prieči sa jích madarisačným snahám. Ked po tieto dni rokovala „liberálna strana“ o madarisačnom návrhu zákona, podali proti tomu saskí vyslanci písomný protest, o ktorom sa tunajšie časopisy ani slovíčkom nezmienily, a sám „P. Ll.“ vyslovuje nad tým svoje podivenie, že ako sa to stať mohlo. Nuž zúmyselne sa to stalo! Ale čo nás po tom, ved sú nám tieto a podobné praktiky známe. Sám protest, ktorý predostrel vyslanec Schneider, znie nasledovne: „Ctená porada! Žiadal som si o slovo, poneváč pokladám to za svoju povinnosť, ako člen strany, podať menom saských vyslancov, ktorí patria ku vládnej strane, osvedčenie, že osnovu zákona, podanú ministrom osvety, o vyučovaní štátnej reči, nemôžem prijať a budem proti nej hlasovať. Nerobím to z národních príčin, lebo trebárs sme miernymi Sasy, predsa sa nebojíme strašiaka pomaďarčenia; my vôbec ani neveríme na to strašidlo; robíme to výlučne z príčin všeobecného vzdelania ludu. Osnovu toho zákona považujeme za zbytočnú a škodlivú ; za zbytočnú preto, poneváč už terajší školský zákon ustanovuje, že tí, ktorým známosť štátneho jazyka je nevyhnutne potrebná, majú si ho osvojiť; za škodlivú preto, poneváč prevedenie tohto zákona bolo by dľa nášho presvedčenia na velkú ujmu vlastnému účelu vyučovania na elementárnych školách, lebo zpytujem sa: Jaký bude následok, ked tento zákon dosiahne platnosti? Ten, že úbohý saský alebo rumunský, slovenský alebo srbský chlapec nenaučí sa ani štátnej reči, ani predmetom, ktoré budú v materinskej reči prednášané, Ked vystúpi zo školy, nebude ani maďarsky vedeť a ani nemohol si osvojiť trochu tých vedomostí, ktorým má sa v týchto nižších školách priučiť. Preto vyslovujem nádej, že trebárs je naše stanovisko v tejto otázke rozdielne, môžeme predsa zostať vernými členami strany.“ Teraz kolujú tu cbýry o rozličných zmenách v kruhoch najvyšších krajinských hodnostárov. Predo všetkým hovorí sa, že Koloman Ghyczy hodlá sa vzdať po Veľkej Noci predsedníctva snemovoe vyslancov a dené budú kúzlom blaho národa za predmet majúcej poesie. Pravda, to len trópus, keď som sa vyslovil, že moje pero takéto prsty prevezmú. V mojom černidle premoknuté, v mojich látkach otupené pero nenie pre syna takej krásnej doby. Poďme my len svojou cestou. Noc bola. Na oblokoch mojej malej chyžky trepal vietor, až sa tak otriasalo celé stavänie, a ja tým voľnejšie dýchal som, tým smelšie dumy hýbaly mi duchom. Zvláštne zaľúbenie mám v búrach akéhokoľvek druhu. Keď hviždí, potom zavyje a zahučí vetor, že ho miestami len tresk ním do pohybu privedených predmetov prevyšuje, vtedy sa mi (ak zdá, akoby mi to posilňovalo hruď, akoby mi to čelo v búrach života vzdorovať priúčalo Áno chvíľami tak rád bych sa primiúval k vysokému nebu a nakloniť ho, aby hučanie víchru hnevu jeho bolo hrozným, srážajúcim ohlasom. Ah, a bol by to za rachot nad zemou a prásk na zemi! Zpomedzi bludých tvárí chvejúcich sa postáv žiarily by k nebu oči spravodlivých, s pokorou a zároveň s dôverou v srdci. Zúrenie víchru neprestávalo a srdce mi zrazu jedným novým dojmom bolo stisnuté. Pomyslel som si na tých, čo nesmýšlajú snáď tak ako ja, a hnaní žitia nevolou, ďaleko od prístrešia, pod holým nebom musia nastavovať svoje prse divokému vetru; predstavilo sa mi k búram ešte neodchované dieťa, ktoré svoju jedinú, v bôľoch zomdlievajúcu mater v biednej, vetru vystavenej chalupe muselo nechať, kým išlo z tohto vyplývajú všetky ďalšie kombinácie. Na miesto Ghyczyho bude vraj minister Péchy vyvolený, lebo celá vec je vraj len navlečená, aby Péchy mohol urobiť miesto terajšiemu štátnemu sekretárovi gr. Viktorovi Zichy- Ferraris, v ktorom prípade stal by sa vraj Ď. Lukács štátnym sekretárom. „P. H.“ dozvedá sa zase, že na miesto Ghyczyho príde Szlávy, s ktorým Tisza v tejto záležitosti už aj konferoval. Hovorí sa tiež o odstúpení ministra honvédstva, čo zase uvádza sa do spojitosti s demissiou spoločného ministra honvéhdstva, — Nemusím snáď dokladať, žeby všetky tieto zmeny mnoho neznamenaly. Krajinský snem. Peštbudín, 28. marca. Najsamprv pojednával sa návrh zákona o vystavení druhoradovej železnice z Mezôtúru do Sarvašu. Po kratších rečiach Lud. Mocsáryho, ministra T. Pécsyho a P. Móricza prijal sa návrh bez všetkej zmeny vo všeobecnosti i podrobnostiach. Nasledovalo pojednávanie návrhu aby zák. čl. XII.: 1870 o vystavení ub. severozápadnej železnice pozbavil sa platnosti. Tento návrh hovorí, aby sa 600.000 zl. prinavrátilo podujímatelom jako náhrada za prepadnutú, 650.000 zl. obsahujúcu kauciu. Daniel Irányi navrhuje, aby sa návrh odkázal najprv na právnu komissiu, ktorá má celú záležitosť preskúmať a snemu predostreť výsledok preskúmania. Chce to preto, poneváč odôvodnenie návrhu je z čiasky nejasné. Srnluva medzi štátom a spoločnosťou uzavrela sa 1870 roku, nestojí teda ten dôvod, žeby ťažká peňažná kríza bola hatila spoločnosť vo vyplnení na seba prevzatej povinnosti, poneváč peňažná kríza až r. 1873 nastala. Ani to nestojí, že sa má kaucia dať podujimatelom nazpät, poneváč mnoho vynaložili na podujatie bez výhľadu na náhradu; lebo vtedy je vôbec každá kaucia zbytočná. Spoločnosť zaviazala sa, že za tri mesiace vykáže sa, že má pri ruke 30% základiny potrebnej ku stavbe podujatej železnice; v protivnom prípade má jim prepadnúť kaucia. A tak sa aj stalo, keď nevyhoveli podmienke. Konečne nieje závažný ani ten dôvod, že teraz banka Uuio jako nástupca Stroussberga chce pozdvihnúť pravotu, o ktorej vyslovil sa direktor právnych záležitostí, že je výsledok pravoty nejistý. Slovom on vidí, že sa tu porobily chyby, preto ešte raz odporúča, aby právna komissia celú túto záležitosť dokonále preskúmala. Po kratšej debatte, na ktorej sa súčastnili: minister Szapáry, K. Eötvös, B. Lukács, Er. Simonyi a T. Péchy, snem prijal návrh Irányiho. Konečne bez debatty prijaly sa návrhy zákona o stavbe palácu pre ministerstvo honvédov, a o zaznačovaní obchodných lodí. Snemovňa velmožov vydržiavala krátke zasadnutie, v ktorom predčítal sa návrh zákona o zaznačení berlínskej smluvy medzi zákony. Peštbudín, 29. marca. Ignác H elf y pýta sa ministrapredsedu: konajú-li sa už v Segedíne vodu pumpujúce práce; kolko utratených ludských životov je dosial konštatovano a konečne dla jakého plánu hodlá pokračovať s nasbieranými milodary? Kol. Tisza odpovedá, že sa otazočné práce v najbližších dňoch započnú. Ludských životov ztratilo sa vo vlnách 41. Počet zahynutých dá sa však až neskorej konštatovať a aj on sa obáva, že bude o mnoho značnejší. Ôo sa upotrebenia milodarov týče, tobo čas nastane až potom, ked patriční budú sa môcť chytať do stavby príbytkov. Avšak už teraz hoo zmilovanie prosiť ludí od jedných zatvorených dverí ku druhým. Veiké to protivy. Ale to ešte nenie bodliač, to nie je tŕňa. Pozde, velmi pozde som zaspal. A pokojný seD, ked sa ti po takomto rozčúlení privrú oči, ani myslet nemožno. Neutkvely mi v pamäti tie obrazy, ale rozochvenie, ktoré ešte vždy zmocňuje sa ma pri pomyslení na ten sen, poukazuje, že boly to obrazy desné, hrôzyplné. Marí sa mi niečo o zápase, ktorí viedli ludia o zachovanie života a majetku; pamätám sa, že počul som bitie zvona, jehož tiablé zvuky vyrážať sa zdaly: rata, rata! Z milosti božej sa každý sen s prebudením, každá noc so svitom končí. Vstal som i ja. A minulo sa ráno, prišlo poludnia, po poludní večer: tu už doniesol telegraf hroznú zvesť o zaplavení Segedína. Len ked som preutnul pod srážajúcim dojmom, vtedy som bol v stave zpomneť si na môj sen. Človek má srdce, má cit: pohne ho nešťastie bližných. Ale bodliač a tŕňa! Zlý svet ti mnohoráz ani to nedožičí, abys’ po Iudsky nad niečim zažalostiť mohol. Strhnul sa poplach, volali o najmadarskejšom meste, o smútku madarstva, o zaniknutí najživšieho prameňa dolňozemského madarisovania, až tebe, slovenský synu, nepozostalo inšie, ako utiahnuť sa s oveseným nosom, zahaubeno. Nič tam nemáš. Nič ťa do toho! Tŕňa, tŕňa! Ale tak tuží sa spoločný sväzok, tak sa zohrieva cit spolupatričnosti, cit spoločného osudu.