Národnie Noviny, október-december 1884 (XV/116-153)
1884-10-09 / nr. 119
Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok ................. 12 zl. na pol roka................. 6 zl. na štvrt roka............... 3 zl. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú -r po 7 kr. — ——— -------------—i. I—■" ■ ~~ ......................... .............. gTMTM*-TM»««— Redakcia, administrácia a exped ioia. v Turc. Sv. Martine. Ročník XY. Štvrtok, 9. oktobra 1884. Číslo 119. Zlý strach. Už od ďalšieho času kolujú a udržujú sa chýry, že vzdor „pokoju,“ v Skierniewicach uzavretému, vládne kruhy vystúpia so značnejšími požiadavkami pre válečné ciele. Mnohé okolnosti zdajú sa potvrdzovať základnosť tých chýrov. Je vec známa, že u nás v Uhorsku nielen opposicionalné kruhy, ale ešte početní vládni vyslanci rozhodne vyslovili sa proti každému dalšiemu kopeniu tiarch na plecia už i tak svrchovane odaneného obecenstva. Od istého času pozorovať však vo vládnom časopisectve snahu, že tu strachom pred panslavismom, panrusis mom a dakoromanismom, tu zase poukazovaním na potrebu zveľaďovania moci maďarskej národnosti chcú vzdorujúcich urobiť povoľnejšími k od hlasovaniu .novších tiarch. Nemýlime sa snáď, keď len takej snahe pripisujeme i článok, ktorý pod titulom „Oroszország és Magyarország“ uzrel svetla vo vládnom „Nemzete.“ Pôvodne nie je to článok „Nemzetov,“ ale je to verný preklad článku istého maďarstvu naklonenéhe ruského professora, ktorý bol už dávno uverejnený v Aksakovej „Rusi“ a ktorý dostal zvláštneho interessu poznámkami, ktorými Aksakov opravuje tu mýlne, tu optimistické náhľady mladého ruského professora. Opätujeme, že článok už dávno bol uverejnený v „Rusi“ a že „Nemzet“ práve terajší čas uznal za dobrý k doslovnému prevzatiu i článku i poznámok Aksakova. My svojho času nesdelili sme tieto veci z jednej strany preto, že tak článok ako i poznámky sú vlastne vecou ruskou, z druhej strany ale i preto, aby panujúce teraz u nás denunciantstvo a utrhačstvo nekuvalo z toho zbraň proti naším čistým snahám a bezúhonným prácam za vzdelanie slovenskej reči a za pozdvihnutie slovenského ľudu. Môžme si ľahko predstaviť, koľko kriku a škreku bolo by povstalo po hornouhorských „muchotrávkach,“ potom ale i po maďarských denníkoch, keby sme my prví boli priniesli poznámky Aksakova, obzvlášte keby sme my prví boli dopriali miesta i nasledujúcej, ktorú teraz podáme z „Nemzetovho“ prekladu. „Ochotne uznávame tie služby, ktoré Maďari vykonali tým, že osvobodili s Uhorskom spojených alebo jemu podriadaných Slovanov od ponemčenia, uznávame aj dobré vlastnosti j ich kmeňu: silu vôle, vytrvalosť, vlastenectvo atď. Hľa, to je príčina, prečo netreba podceňovať jich a prečo treba dopriať jim miesta vo všeslavianskom spolku. Avšak my ani neponecháme Slovanov v jich moci: ani Horvatov, ani Srbov (títo odtrhnú sa aj sami), ani Slovákov (ktorých veľmi tlačia: toto my dobre vieme), tým menej uhorských Rusov, ktorí musia sa pripojiť k Rusku, a ktorých teraz hrozne prenasledujú. Pôvodca absolútne nechce počítať s terajším národňoduševným stavom Maďarov. Keby boli múdrejší, ktože by jich hatil v tom, aby sa vyrovnali s Horvatmi, Srbmi, Slovákmi a Rusmi? Veď všetci títo nenávidia jich! Aksakov.“ Nuž a rovnako otvorene, úprimne hovorí Aksakov i v ostatných poznámkach, ktorých je šestnásť, ktoré všetky vzťahujú sa na maďarskoslovanské pomery a ktoré sú veru veľmi povolané, pôsobiť na vzbudenie strachu pred Ruskom a nevôle a zášti oproti „panslávom.“ Nuž a tak sa zdá, že „Nemzetovi“ patróni potrebujú oboje, tamto pre ochotu k povoleniu nových väčších tiarch, to posledné ale k ochote k povoleniu „výnimečnej moci“ proti národnostným „buričom.“ A „Nemzet“ znamenite korystí k obom cieľom z poznámok Aksakova. V čísle sobotňajšom raňajšom uverejnil článok „Oroszország és Magyarország“ ( a vo večernom liste na úvodnom mieste rozpisuje sa o ňom; medzi iným vraví: „My nezazlievame slovanským kmeňom onú rozsiahlu hrdosť na jich národnosť, ktorá jich ozdobuje vlastnosťami, aké oprávňujú k pretvoreniu sveta. A tak nezastavujeme sa ani na tom, že hlavný zástavník ruského chauvinismu, Aksakov, vo svojich veľmi zajímavých poznámkach upotrebuje takého hlasu oproti Uhorsku a maďarstvu, v ktorom preteká sa nenávisť a opovrhovanie. My od nepriateľov radšie počujeme otvorené, prosté slovo, vyslovujúce zášť, než sdržanlivý zaobalený hlas a v Uhorsku istotne nik nežije v tej illusii, že voči tým faktorom ruského a panslávskeho smýšľania, o ktorých je tu reč, Uhorsko nikdy ináč nemôže vystupovať, len ako nesmieriteľný nepriateľ. „. . . Len po tieto dni mohli sme sa dočítať ružovými barvami kreslených obrazov, že sjazdom troch cisárov utvorená situácia v jak veľkej miere dopúšťa odzbrojenie. „Hlas Aksakova je najlepšou ozvenou na takú reč. A keby sa ona mohla dostať do ušú každého Maďara ...: vtedy istotne nepočúvali by na také slová, „Ruská snaha po rozprestieram sa nájde oproti sebe Uhorsko. Aby taká snaha nemohla vybúšiť a sa uskutočniť, k tomu treba, aby Uhorsko bolo stále a vždy tak silné, žeby vzbudzovalo úctu v nepriateľoch“... Smysel týchto slov je jasný. Na väčšie ťarchy a na povolenie „výnimečnej moci“ môžeme byť teraz už celkom istotne pripravení Darmo je, strach je zlý a človek i britvy sa chytá, keď myslí, že sa topí. Politický prehľad. ------8. oktobra. Skierniewice nestály sa dobre znejúcim slovom slovanskému uchu. Všetky výklady o sjazde troch monarchov, nech akokoľvek sa naťahujú, zanechávajú akýsi ťažký dojem. O politických kombináciách, datovaných od Skierniewíc, veľmi vážny článok donáša „Novoje Vremä“. A ten ťažký dojem badať i z tohto článku; — znie: „Nemnoho rokov prešlo od tých čias, čo diplomati naši vrátili sa z berlínskeho kongressu, trebárs i nie zahanbení, nuž bez slávy. Moment bol neutešený, ha viac — usmrcujúci; nie ruské armády utrpely porážku, nie plukovodcov zradilo šťastie, národné city prišly na škripec, dôstojenstvo ruskej deržavy ponížilo sa v Berlíne. Politik dobrého smyslu, národ. charakterisoval vtedajšie naše položenie v krátkych slovách; národ hovoril, že Rusko postavili pred súd u Nemcov a vyniesli nad ním i výrok. Čo že bolo robiť? Položiť sa do hrobu a čakať na hlas trúby? Nie, to sa nestalo, ani nemohlo sa stať. Nastaly časy okkupácie — novými ťažkými žertvami, mučeníckou trpelivosťou Rusko čiastočne odškodilo berlínsky traktát; podmienky smluvy neukázaly sa celkom takými, ako boly vyložené na pergamente. Príliš bojazlivé viedli sme túto druhú bezkrevnú vojnu. Ruskí ľudia pracovali už na pôde, podkopanej víťaziacimi europejskými diplomatmi, ale i pracovali s citom zlomeným bez viery v úspech. A na dodatok aká dušu rozrývajúca pohrabná muzika zaznievala k nám z Európy: my počúvali sme zo dna na deň, že Rusko je koloss na hlinených nohách; dostačí malý úder a koloss rozsype sa na prach; zo západu už tiahly fantastické polské vojská, od východu čínske, tekinské, persické, kavkazské, tatarské atd. „Nemnoho rokov prešlo od tých čias, a to boly roky ďaleko nie pokojného života, tvorivej práce: Rusko zakusovalo politické pikle, zlodejstvá, carovraždu, hlbokú všeobecnú vnútornú krizu. Od zlého šli sme k horšiemu a jestli pravdou bolo by bývalo všetko, čo písali na západe a čomu mnohí z nás verili, Rusko nebolo by vyšlo celým a neoškodeným zo smutnej doby. Čo že teraz? Počujte, aké plány pripisujú deržave, beznádejnej a bezpomocnej na berlínskom kongresse! „Osihotenosti“ Ruska teraz viac nikto neverí: s Francúzskom sme vo spolku na ďalekom východe a chystáme sa deliť činu, aby sme vyhrali v Číňanoch nový kontingent rekrútov a mohli zaplaviť vojskami Európu. Vo spolku s Nemeckom Rusko vy ti sne Angličanov z Egypta. V smysle dorozumenia s Austriou podelili sme si balkánsky polostrov ; oddajúc spojencovi Bosnu, Hercegovinu i Srbiu, Rusko vydobylo si obe Bulgarie až po makedonský prístav Kovallu. Traja cisári na sjazde v Skierniewicach dorozumeli sa o rozdelení Turecka a Rusku už neupierajú právo na Bospor a niektoré čiastky europejského Turecka. Zdá sa, na prvý raz je toho už dosť. Nie. Vnímaví publicisti domnievajú sa, že Rusko „vydobylo“ si na dodatok ešte svobodu dejstvia trebárs i nie v samej Indii, — geografická karta nedopúšťa takú domnienku — aspoň cestu k Indii a konečne využije svoju svobodnú ruku v Ázii. „Netreba sa trápiť otázkou, koľko je pravdy v týchto širokých politických kombináciách, v ktorých Rusku pripisujú najráznejšiu účasť. Pravdy niet v plánoch fantastických, vo väčšine planých, trebárs ťažko je upreť, žeby v hrude novinársko-politického haraburdia nenašlo sa zdravého zrna. Nastáva otázka, akú obrovskú silu musí mať v očiach západných publicis ov ten štát, ktorému oni pripisujú spôsobnosť previesť súčasne temer vo štyri strany offensivné manévry? Či je možná len mrvina podobnosti medzi touto deržavou a Ruskom, akým ono javilo sa na berlínskom kongresse? Sám vznik takých kombinácií svedčí, že politický svet na západe očakáva od skierniewickej schôdzky makavýc'n následkov, rozhodných pre osudy snáď celého sveta. Očakávania tie sú príliš predčasné, fantásia pracuje bezuzdné, bez positívnych dát, no um spiera sa veriť, žeby monarchovia deržáv, práve pripravovavších sa k vojne, sišli sa na poradu nie pre veliké dielo, nie aspoň pre to, aby sa dohovorili o základnom punkte novej politiky na východe Európy. „Nie tak neohraničené mocné je Rusko, ako predstavujú si ho západní publicisti; ani nebolo bezpomocným Rusko, keď Europa predkladala svoje po-