Národnie Noviny, apríl-jún 1892 (XXIII/39-75)
1892-04-02 / nr. 39
Vychodia tri razy do týždňa Predplatná cena pre Uhorsko a Rakúsko aa celý rok.................. 12 ssl. v* pol roka.................. 6 zl. aa štvrt roka............... 3 zl. do cudzozemska na celý rok.................... 15 zl. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známycii až dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. n írs»-« ** j a»«* ■■■> I■■ I«t rar»« 1 a«. xs& eacpadlf«5i» *w TTmiLTr*«»- Hv. rwfxm.■»#,-« ■■ Ročník XXTT1. Sobota, 2. apríla 1892. |1a Číslo 39. Slávnosf Komenského. Nuž zasvätili sme ju i my, ved tak nám to slušalo! Co básnik pred roky tak krásne vyslovil: „My sme dali Uhrom Zríniho, Vlachom Koperníka“, to môžeme s úplným právom doplnif dnes nie neskromuým sozaaním, že dali sme svetu Komenského. Zaiste! Ved celý vzdelaný svet považuje dnes už muža tohoto za svojho vodcu a učiteľa; všetky kresťanské národy svätili slávnosť 300-ročnej pamiatky narodenia jeho, vydávajúc mu svedectvo v obore pädagogie až po dnes — a snád i na vždy — nedostiženého a nedostižitelného génia. Celý vzdelaný svet a všetky kresťanské národy, hovorím; nie preto snád, že oslávenec náš nebol prikovaný k hrude rodnej zeme, ale rozsieval semeno učenia svojho i uprostred národov cudzích; lež preto, že nové učenie jeho povolané je pomôcť svetu k pravej osvete. No predsa je Komenský náš, náš krvou i srdcom! Základný tón súzvučnej melódie všetkých zásad jeho tak blízko dotýka sa strún srdca nášho, že ním otrasené mimovoľne zavznievajú sladkou harmóniou. Idea jeho je idea naša, za ktorú verne bojovali otcovia naši, a zanechali ju i nám, čo drahé dedictvo k zveľadeniu. „Vzdelávajte ľud, vzdelávajte v ňom priro rodzeué mu dary Božie, pestujte nadovšetko reč, jazyk materinský!“ To je jedno zo základných zásad Komenského. Veliké národy osvojily si ju, u nich i pospolitý ľud prospieva vo vzdelanosti a žehná dnes pamiatke slávneho pädagoga. My, v každom svojom hnutí bezžistnou láskou vedení, nezávidíme jim duševné požehnanie odtiaľto vyplývajúce, ba čistou radosťou veselíme sa, že národom, bárs i nepriateľským bytiu nášmu, moravský Slovák ukázal cestu k pravej osvete. No, do radosti tejto nevdojak mieša sa horký blen žiaľu nad tým, že jediný národ náš pozbavený má byť výdobytkov vedy vlastného syna svojho! Jediný národ náš nesmie sa vzdelávať v reči materinskej; jediný on odsúdený je k zabíjaniu ducha rečou cudzou hned od mladosti! Ked dietky naše, vedením svojho učiteľa, zaspievajú nevinnú pieseň slovenskú; ked gymna siálny žiak opováži sa priznať k rodu svojmu; ked poslucháč vyšších škôl — časom svojím uprostred slovenského ľudu účinkovať chcejúci — za povinnosť si položí reč ľudu tohoto si osvojiť; ked spisovateľ náš napíše článok, alebo knihu slovenskú; ked vzdelanci naši medzi sebou v materinskom jazyku obcujú: to všetko, všetko je tŕňom v očiach tých, ktorí ináče uznávajú velikú cenu jazyka materinského, ba svoj často i hriešne — na ujmu cudzieho — vzdelávajú. Verejné vzelávaoie ľudu a intelligencie našej prostriedkom jazyka slovenského je crimen, pre ktoré padla Matica i gymnásia. Otcovská vynáhrada za ne zo strany šľachetnej vlády a zákonodarstva je: Femka s rozličného druhu óvodami, államkami, polgárkami a iparkami! Pod takýmito dojmami svätili sme my slávnosť Komenského! A z tejto strany bo onala pre nás sviatkom hlbokého smútku národného. Na miesto zvukov vďačnosti vinú sa z pŕs našich horké žaloby, podobné tým, s ktorými vznášala sa duša Azafa k nebesiam v Žalme 83. spievajúc: „Bože, neodmlčuj sa dalej, nečiň sa neslyšiac, aniže sa uspokojuj, o Bože silný! Lebo, hľa, nepriatelia tvoji sa búria, a tí, ktorí ťa v uenávisti majú, pozdvihujú hlavy. Chytré tajné rady proti ľudu tvojmu skladajú, a radia sa proti tým, ktorých ty skrývaš. Hovoriac : Podte ! a vyhlaďme ich, nech nie sú národom, tak aby ani spomínané nebolo viacej mena Izraelovho, Naplň ich tvár zahanbením, tak, aby hľadali mena tvojho, Hospodine. A tak nech poznajú, že Ty, ktorý sám meno máš Hospodin, si najvyšší nad všetkou zemou.“ Áno, Hospodin je najvyšší nad všetkou zemou; on je panovníkom nad všetkými národami, ktoré pravica jeho vyviedla z prachu zeme; on je i národa nášho štítom prepevným, v ňomž nádeju svoju skladáme. Len táto nádej udržuje nás; bez nej boli by sme už dávno zahynuli. A nádeja naša je silná! Preto i ked boľasť sviera dušu našu nad tým, že nás svet ako povrheľ odhadzuje; i ked hlboko pohanení cítime sa byt od nepriateľov našich, ktorí v pravde nedbali by, keby nebolo viacej spomínané meno naše: my netratíme ducha a nezriekame sa práva k životu. Tíško, pokojne, len akoby v kruhu rodinnom shromaždení, podali sme znak života i dnes. No, práve tento pokoj duševný je sila naša, ktorou, prenesieme všetky pohromy; práve to povedomie, že sme jedua rodina, je hradbou našou, ktorú žiadne nepriateľské šíky nerozboria. Keby sme len mocne prilnuli jeden ku druhému vrúcnym citom spolupatričnosti, jeden za všetkých, všetci za jednoho stojac: tak iste naplnilo by sa proroctvo nášho básnika: „Co sto bludných vékű hodlalo, zvrtne doba!“ A ked slávnosť Komenského, shromaždivšia nás do metropoly našej, v takúto duševnú jednotu uviaže nás: vtedy stala sa nám opravdivou slávnosťou, — slávnosťou radostnej nádeje blízkeho vymanenia národa nášho! Benjamin. Politický prehľad. ------1. apríla. stvo. Cisár Vilhelm usiluje sa sošívat svoje ministerBôttichera, vicepräsidenta pruského ministerstva, ktorý tiež chcel odstúpiť, udobril veľmi láska vým prípisom a šiel k nemu i na čaj, aby ho len nahovoril podržať úrad. Parížskej polícii podarilo sa chytiť anarchistu Ravachola, pôvodcu posledných dynamitových atten tátov. Vrchnosti dalej robia energičné poriadky, aby očistily Paríž od cudzozemských anarchistov. Len predvčerom asi štyridsiatim takýmto bolo doručeno nariadenie, ktorým vypovedaní sú z Francúzska. Každý, ktorý dostane toto nariadenie, povinný je za 24 hodiny opustiť krajinu; ktorí nemajú peniaze na cestu, tých na nákladky vlády odvedú na hranicu. Paríž, 31. marca. Ministerská rada uzavrela tým samým spôsobom pokračovať proti anarchistom v provincii, ako v Paríži. Berlín, 31. marca. Chýru o umretí ruského ministra Girsa tu dosial neveria. Berlín, 31. marca. „Reichsanzeiger“ potvrdzuje, že minister Bötticher podal prosbu za prepustenie; ale dokladá, že cisár Vilhelm včera vo veľmi láskavom rukopise uvedomil Bôttichera, že demissiu jeho nerpijíma, i vyslovil mu svoje želanie, že podrží úrady, ktoré teraz zaujíma v ríši a v Prusku. — V dobatte o welfskom fonde finančný minister Mtquel osvedčil, že vláda pokladá za veľkú výhru už to, že budúcne nebude možno upodozrievať noviny, ktoré pre vládu priaznivé píšu, že sú zaplatené z welfského fondu. Viedeň, 31. marca. Ako počuť, princ Ferdinand Koburg v druhej polovici mesiaca mája príde do Viedne. Odtiaľto vyberie sa do niektorých kúpeľov, pravdepodobne do Karlových Varov. Bismarck proti politike Capriviho. Je známo, že počas vyjednávania medzi Rakúsko Uhorskom a Nemeckom o novej obchodnej smluve „Hamburger Nachrichten“ prinášaly ostré nápady na politiku nemeckej vlády a menovite obviŕtovaly ju, že prináša priveliké obete spojencom. „Hamb. Nachr.“ platia za orgán kn. Bismarcka a za prameň tých článkov bolo označované Friedrichsruhe. Posledná ministerská krísa a jej riešenie, a menovite tá okolnosť, že spojenci Nemecka so zadosťučinením pozdravili ďalšie ponechanie inostrannej správy v rukách Capriviho, primäiy „Hamb. Nachr.“ k novým zlostným poznámkam na politiku nového kursu. Píšu medzi iným: „Menovite nepochybujeme o tom, že ústupky, ktoré poskytly sa Anglicku v Afrike, Austrii a Itálii obchodnými smluvami, vyzískaly grófovi Caprivimu sympatie vlád oných krajín a že v Londýne, Viedni a Ríme môžu si len želať, aby gróf Caprivi ostával v úrade ríšskeho kancellárstva. Ale je iná otázka, či aj záujem Nemecka vyžaduje aj ďalej ešte upotrebovať tie prostriedky, ktoré sa behom posledných dvoch rokov upotrebovaly cieľom udržania dôvery cudzozemska. Obchodnými smluvami vydaly sa z colných príjmov dŕžavy inostranným producentom také dôchodky, ktoré mnohí cenia na 70, vláda na 35 a iní odborní znalci 45 millionov mariek. Gróf Caprivi osvedčil síce, že sa to stalo obzvlášte preto, aby naši spojenci zmocneli; lenže už aj dosiahnutie tohoto cieľu je samo v sebe pochybné, no vzhľadom na finačný stav dŕžavy a spolkových štátov zdá sa to byť tým pochybnejšie, že povstáva otázka, či vláda bola oprávnená tým spôsobom „podporovať“ našich spojencov, aby podržala si ich pri dobrej nálade. Finančné obete, prinesené im, len potom dostávajú opravdový význam „tribútu“, ktorý Nemecko platí im a ktorý, ako sa obávame, platí sa ešte aj bezúčelne. Jestli teraz myslia, že sme dosť bohatí zaokrývat nielen svoje vlastné válečné trovy, ale poskytovať ešte aj svojim spojencom subvencie cestou hospodárskych smlúv, tak z druhej s'rany sú aj‘ takí ľudia, ktorí sú tej mienky, že Nemecko, napriek všetkým obetiam cestou obchodných smlúv, na prípad dákej vojny, budo muset dobre stáť za pôžičky svojich spojencov. Avšak jestli nutno počítať s takouto možnosťou, tak bolo by bývalo tým nutnejšie neoslabovať svoje vlastné finančné sily. To, čo sme obchodnými smluvami poskytli Austrii, neuloží sa tam do pokladnice, ale bude ztrovené, a Austria pri vypuknutí vojny následkom toho nebude o nič bohatšou, ako je teraz.“ Podobne nevrlo posudzujú „Himb. Nachr.“ aj dohovor s princom Cumberlandským. Tento dohovor neznamená finančné sosilnenie dŕžavy a štátu, ale zase len nadelenie tretiemu, ktoré je nielen bez osohu, ale nie je ani bez nebezpečenstva. Aj jestli princ Cumberlandský ako panujúci knieža v Braunscbweigu esobne nebude podporovať snahy v prospech reštaurácie Welfov v Hannoveránsku, predsa jeho dvor prirodzeným spôsobom stane sa strediskom welfských pletích a braunschweigský vojenský kontingent shromaždiskom všetkých welfských oficierov.