Národnie Noviny, júl-september 1896 (XXVII/144-219)
1896-07-01 / nr. 144
Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok..................... 16 zl. na pol roka..................... 8 zl. na štvrť roka................... 4 zl. do cudzozemska: na celý rok.........................22 zl. Ročník XXVII. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 144. RedLalioia, administrácia a expedícia v Turč. Sv. Martine. Streda, 1. júla 1896. Z duše. Od novinárskych článkov nežiada sa, aby boly písané intímnym, srdcovým tónom. Čaká sa reflexia rozumová, polémia, vtip, rozbor denných udalostí, objasnenie tečúcej politickej vravy vnútornej i zovnútornej. Hovoriť z duše, bez obalu smie poesia, román, kázeň. Ach ale u nás orgán náš je v mnohom zástupcom i vozvýšených, nad dennú politiku povznesených, viac do dŕžavy čisto duchovnej patriacich túžob a želaní. Denne prichádzame do slovenských domov, do nichž tak riedko zasiahne slovenské dielo, zvuk túžobnej slovenskej piesne. Riedko, až treba žasnúť. Málo rúk, málo hláv, málo rúk pohyblivých, málo hláv mysliacich a sdeľujúcich myšlienky svoje. Pred nami v dalekej prešlosti leží púšť a historická tabula rasa. My nepôjdeme za Maďarmi vo sfantasovaní histórie. My sme Slaviani a nám milšia je žobrácka pravda, než kráľovská lož. Ich Arpádov a ich Pustasery odveje prvý vietor,. ako vozduš šémy bez podstaty. Ich bájky nehodia sa ani len pre deti, lebo sú hlúpe a triezve, bez poesie, bez ducha, holé kosti zpráchnivelé. Stupídna ponáška po Aeneide (Auonymus) je dnes v móde, len vďaka duševnej chudobe súčasných faiserov novomaďarismu. Zakryť nahotu myšlienkovú a zpustlosť prítomnosti, pre nič nemysliacu massu možno i ukázaním straky na kole. My vkročili sme do histórie v nešťastné časy: keď latino-grécka kultúra, panujúca svetom mocne až do šiesteho, siedmeho stoletia, už bola vytratená, keď zbľadla na tieň a nová stredoveká vzdelanosť ešte neuspela rozšíriť sa. Od siedmeho do desiateho stoletia bol všeobecný kultúrny zástoj. Ešte i cirkev zasnula, ako princezka v zakliatom zámku. Hellenismus počal tvoriť kresťanskú teológiu v treťom, štvrtom století, ale už v ôsmom temer všetko zabudlo sa, v deviatom bolo už tma. Pravda, onedlho svitla stredoveká kultúra, ale my sme mali svoje prvé historické časy práve v tejto tme. Niet temer ani len kroník, niet pamiatok z tohoto času. I tí, čo pred nami vystúpili, Frankovia, Germáni, boli učičíkaní. Až Jo Škótska museli chodiť za mužmi, písma znajúcimi (St. Gali). My museli sme bežať až do Carihradu a Solunu pre takých. A tí, požehnaní Kristom bratia, ešte len vynájsť museli azbuku, prvé počiatky kultúrne, ešte len vynájsť a skombinovať z alfabetu gréckeho. A potom čudujeme sa, že bola púšť! Behom stredoveku boli sme často v ohnisku historických pohybov, ale nikdy pod svojím menom. V čom je tu chyba, neviem, ale vymýšľať si mená iné a pod tými podrozumievať národ slovenský, ako taký, myslím, nenie ani osnovné, ani mužné. Nenie lepšie priznať pravdu nešťastia, chýb, mlčania, bezcharakternosti a chabosti a na budúce vystríhať sa všetkého toho? Písať a vrážať dlátom do skál a srázov meno slovenské, aby očul a videl svet! Robiť i modliť sa, čo Slovák a Slavian, vyznávať, trudiť sa i zomierať čo verný Slovák! Príklad dali nám až neďalekí otcovia. Najprv len teoreticky, šeptom, na titulných lištách svojich kníh: »lingua slavica“, „pro gente slavica“, „po slovensky vzdélal“ atď. „Slovár slovenskí“ píše Bernolák. Musíme s tuhými okuliarmi hľadať podobné slovo pred ním. No nájde sa. Potom činne a prakticky v rokoch štyridsiatich; činnosť kulminovala v zbrannom povstaní ľudu čo národa, v slovenskom mene, a síce v slovenskom na všetkých nárečiach a jazykoch: slowakisch, tót atď. Prečo už tu nebola mýlka, prečo uás nik nestrkal pod iné nazvanie Bielo- Žlto- či červeno-Uhrov? Preto, že teraz sme tu boli, ako Slováci. To žiadna historická mačka nevylíže. Nebude treba etymologisovať a lámať slová, dľa ich zvuku kuvať faktá, ktorých nikdy nebolo. Ale čo máme už dnes plakať, že nemý je pre nás prach archívov a temer nič nám neudeľuje konfúsna zvesť z čias sťahovania národov? Neplač, mladý mužu, žes’ nevidel tie veci, ktoré spatrily ,,ôči starca. Len ty buď silný a zdravý, súci k' životu a rozvíjaj sa, ako mladý dub na pomedzí, silný a stály vo vetroch!! Neupierame, že zaujímavé, šľachetné je zapodievame sa s archeologickými, starinu pilnosťou krta vyhrabávajúcimi štúdiami, ale históriou pomenovať to nempžno. História je len to, čo súvisí organicky s prítomnosťou, hovorí Sohm, a čo na ňu priamo alebo nepriamo vplýva. A táto je u nás nestará! Hovoríme to z duše, z hlbokého presvedčenia, ako individuellný náhľad, ktorý nikomu nenanucujeme, hovoríme to preto, aby sme norozptylovali sily svoje na šľachetné síce, ale neaktuellnó pokusy. Život je tu, on volá ruky a hlavy naše, aby ho bránily a ostríhaly všetkými silami; deň je horúci, on volá: tu okamih, tu osudné rozhranie, ktoré nás alebo vynesie z mraku nehistorického živorenia, alebo nazad hodí zase o niekoľko desaťročí!! U nás a pri nás pretiahli protivníci strunu, to cítime nielen my, ale cítia oni, keď majú lucidum intervallum (jasný okamih) v hroznom mámoré svojom, ktorý zaujal ich hlavy a srdcia. Pretiahli strunu národného potlačovania, tak že sama, žiaľ, bez našej zvláštnej zásluhy praští. Došli do toho kulminačného bodu, za ktorým v histórii i živote politickom musí nasledovať premena. Aby ona bola hladká, aby stala sa riadom a skladom, nik nestará sa z mocných a mocou omámených. Starať sa máme my stojací na večnej postati pravdy, Božej i ľudskej, na postati prírody a kresťanskej humanity. Neberúc nikomu právo, my sväto-sväte podlžní sme obrániť, rozšíriť a upevniť svoje vlastné právo na život a šľachetnú súčinnosť medzi ostatnými národami. Kategorickým imperatívom stojí nad nami táto povinnosť, ktorej zanedbanie bolo by zločinom na národe našom, na Slavianstve i človečenstve. Z tej vernej duše primlúvame sa k národu svojmu, aby neochaboval, netrieštil sa v atómy, nepadol v nehybnú anorganickú, materialistickú massu, aby veril sebe i svojim, láskou zahorel k bratom, odpúšťaním miernil ueshody, prácou pomáhal pri stavbe a tým pripravil sa k velikým, svetohistorickým dňom, ktorých predvečer vycítili myslitelia a básnici naši. My vážime si čistý, vysoký idealismus prvých buditeľov našich, a neoblievanie ich, trebárs miestami mhlisté rojčenie, lučavkou suchopárneho kritikasterstva. My dušou vieme, že takí ľudia rodia sa len v národe, ktorý má budúcnosť. Zamierajúc, s trasením a i radosťou čakáme deň spásy! Politický prehľad. -------30. júna. Slovanstvo má dosť smutných zkúseností, ale v černohorskom kňazovi Nikolovi nesklamalo sa ešte ani raz, pri žiadnom jeho kroku. I teraz z Belehradu je potešením pre srdce každá zpráva. V zdravici svojej, známej už z telegramom našich novín, pri obede v nedeľu kňaz Nikola hovoril ku kráľovi Alexandrovi obrátený: „Celé Srbstvo je v duchu s nami. Jeho želanie je i naším želaním. Naša úloha je viesť Srbstvo na ceste, ktorú si ono žiada. Náš národ pG- zná svoje práva. Nežiada si ničoho cudzieho. Keď však raz už budeme mať všetko, čo nám prislúcha, vtedy budeme povolaní byť horlivými spolupracovníkmi iných šťastných národov na poli pokroku a civilisácie. Tieto naše oprávnené ašpirácie musia sa potkať s dobroprajnosťou všetkých už sjednotených národov. Nášmu namereniu dostane sa posily neprestajnou dobroprajnosťou našich severných bratov a bude podopreté spolkom, ktorý spojuje nás s Bulharskom, konečne však láskou našich krvných bratov a národov, tie isté ašpirácie prechovávajúcich.“ Na ostrove Kréte včera malo byť otvorenie národného shromaždenia, ktoré tamejší gubernátor najprv bol odročil, potom však na zakročenie europejských dŕžav porta nariadila otvoriť. Havasovská agencia oznamuje, že v Kanéi, sídelnom meste ostrova, kde malo by sa vydržiavať národné shromaždenie, sišlo sa len niekoľko vyslancov, z takých krajov, kde niet povstania; i tí od predstaviteľov europejských dŕžav žiadali si garantovať osobnú svobodu. Z okresov, v ktorých je povstanie, vyslanci nepoprichodili do Kanéi. Tak sa zdá, že otvorenie národného shromaždenia nebude možné. Turecko a nepokoje v ňom. Už ani ruské noviny nie sú také shovievavé proti porté. „Y stredu, 24. júna — píše „Novoje Vremä“ — dragomani carihradských poslov poznove — už ťažko povedať, koľký raz — oddali porté priateľské upomenutie dŕžav, aby už začala robiť poriadky, ktoré uspokojily by Krétu. Zamiešanie sa europejskej diplomacie i teraz bolo vyzvané, možno povedať, len samým Tureckom. Dvojakosť tureckej politiky v otázkach arménskej a kréfanskej nesie i ďalej svoje ovocie: obe tieto otázky ostávajú v doterajšej neusporiadanosti, ba kréťanská ešte sa pokazila. Na Kréte v okresoch kissamskom, sfakijskom, retimnoskom, agiovassilijskom a milopotamoskom trvajú rozhorčené bitky Kréťanov s vojskom Abdullaha pašu, ktorý zase pýta si posilu. Vrenie v Arméuii je iste tiež väčšie. To všetko sú priame následky nie samej zahraničnej agitácie, na ktorú tak radi odvolávajú sa v Turecku, lež i dvojakej politiky porty: sľubovať reformy, ale ich nedávať a obmedzovať sa na hasenie nepokojov na jednotlivých miestach. Taká politika porty vyzýva chronické upozorňovania so strany dŕžav, a po tieto časy každé také upozornenie viedlo k niečomu. Tak predošlé upozornenie viedlo k tomu, že v Zejtune vymenovali za kajmakama Gréka Javonakiho effendiho, čo v očiach porty má byť uspokojením dŕžav, ktoré boly žiadaly vyme-