Národnie Noviny, júl-september 1897 (XXVIII/151-223)
1897-07-06 / nr. 151
%'íťhodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: ks celý rok..................... 16 zl. na pol roka..................... 8 zl. na štvrť roka................... 4 zl. do cudzozemska: celý rok.........................22 zl. Ročník XXVIII. >TÁTO TOüOCil KKIŽNia KOŠICE, Leninova 12 R.eda£cola, adnatnlt Sráola a expedícia ~xr Turč. Sv. Martine. Utorok, 6. júla 1897 Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Xefrankované listy sa ne pri jíma j h. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr, Číslo 151. - Toho ešte nebolo. Francúzsko od počiatku priečilo sa ruským vplyvom v Oriente a menovite Bospor v ruských kách bol mu úhrozou. Napoleon III. zvíril preň .»rymskú vojnu a parížsky mier bol v prvej línii jeho dielom, mier, ktorým odtrhnuté bolo kus ruského territoria a Čierne more dané pod zatvor. Ale i odtedy, pod republikou, francúzska politika išla ruka v ruke s anglickou a nemeckou vzhľadom na priechody z Čierneho mora. Prvý raz badaí obrat po tieto dni. V nizzanských novinách predseda spolku francúzskych žurnalistov pán Salivas uverejňuje článok pod titulom: „čo by malo urobiť Rusko?“ v ktorom vysvetľuje svojim rodákom, že zaujatie Ruskom Bosporu bolo by výhodné pre Franciu a Rusko, a že nevýhodné môže byť len pre Anglicko a Nemecko. „Novoje Vremä“ poznamenáva na tieto vývody: „V dobrú hodinu! Konečne i vo Francii dostáva občianske právo myšlienka o výhode pre Francúzsko plynúť majúcej zo zaujatia Bosporu Ruskom. Dávno mali poznať, že jestli by stalo sa to faktom, jestli by, nedotýkajúc sa ani Carihradu, Rusko zaujalo oba brehy Bosporu na diaľku 10—15 verst od čierneho mora a poriadne upevnilo tento vchod do Čierneho mora, ono by obrátilo sa na ruské jazero, ktoré nebolo by treba brániť a chrániť tromi armádnymi sbormi, ani černomorskou flottou, ako teraz. I morské i zemské sily Ruska našly by si iné objekty, hodné pozornosti.“ No nielén v tom je hlavný smysel otázky. Ruské noviny obracajú pri tom zreteľ na ťarchu ozbrojeného mieru, tlačiaca Európu od roku 1870 a ssajúcu z národov všetky šľachetné moky. Zaujatie Bosporu umožnilo by Rusku urobiť iniciatívu umenšiť armády a uskutočniť pokojamilovné zámery ruskej politiky. A tak zaujatie Bosporu stalo by sa nie úhrozou, ale požehnaním pre národy Európy. Za nizzanským orgánom prehovorily aj iné, a všetky hľadia na bosporskú otázku cele inými očiami, než hľadel Napoleon III., Thiers a Carnot. Je to veľký obrat, lebo posiaľ žiadna západná veľmoc ani len nepomyslela na ústupky v tejto otázke. Anglický politický náhľad na diele bližšieho Východu boly dog matom v Paríži, Berlíne a možno i vo Viedni, čo dokázalo sa Hessovým maršom do Rumunska. Lad prelomili Francúzi, a kto vie, či ich náhľady nenájdu ozvenu i inde, kde so strachom hľadia na zlé následky ozbrojeného mieru a želajú si umenšenia stáleho vojska. Pravda, Anglia nikdy dobrovoľne neprikryje také rozuzlenie východnej otázky. Ona ešte vždy považuje sa za hlavného dediča Porty, čo dokázala bezprávnym záchvatom Cyprusa a Egypta. Dobrovoľne nepopustí, ale že i Anglia vie popúšťať, ked vidí rozhodnosť a silu, to sme videli v kréťanskej a gréckej otázke. Ked niekto ustupuje pred anglickou boxerskou mužnosťou, vtedy Angličan stáva sa nemilosrdným a využije slabosť alebo chabosť protivníka až do poslednej kvapky. Ale ked natkne sa na mužný odpor, vtedy zastane, a uvážiac mužnosť protivníka, ízná i jeho právo, ktoré dotedy húževnaté zapieral. Veľmi mnohé obraty v anglickej politike dajú sa vysvetliť uvedenými zvláštnosťami anglického národného charakteru. Ked raz v Europe zaujatie Bosporu ruskými silami prestane byť strašiakom a hore uvedené francúzske hlasy rozšíria sa s náležitým prízvukom, Anglia nepovedie vojnu za svoju starú a potom už i prestárlu myšlienku o nedotknuteľnosti brehov bosporských. Možno, že blížime sa k takému rozuzleniu zamotaného uzla východného, a nebude treba meča Alexandra Veľkého Macedonského. No či tak alebo onak, Pontus enxinus už raz volal sa „mare russicum“ a je iba otázkou bližšieho alebo cfalšieho časo, že stane sa „ruským jazerom“, ako vyslovuje sa „Novoje Vremä“ a jeho Hotte otvoria sa cesty a priestory svetových morí. Kto chce naozajstný mier a rozkvet europejských národov, neľaká sa pred takou perspektívou. Politický prehľad. -------5 júla. Nepokoje, ktoré 30. júna boly vypukly v Indii, v predmestí Kalkutty, ktoré volá sa Chitpur, urobily v Londýne trápny dojem. Vo vojsku anglickom, ktoré pomáhalo polícii, ranení boli všetci officieri. Z vyšetrovania vychodí — ako už vedia londýnske zprávy — že čo teraz vypuklo, chcelo by £ demonštráciou z príležitosti jubilea kráľovny Viktórie. Náčelníkmi pohybu sú Indovia i mohamedáni — takí, čo sa v anglických školách učili. Ä že proti Angličanom spojily sa tieto dva domáce elementy, v Londýne to mrzí. „Možno očakávať — píše „Novoje Vremä“ —, že začínajúce sa pohyby domorodého obyvateľstva v Indii anglické noviny budú vykladať ako štvanie zpoza hranice, pričom neraz budú spomínať meno Ruska. V pravde však príčina tohoto pohybu je veľmi dobre vysvetlená v známych proklamáciách, ktoré malý podpis: „Tristo millionov ľudských bytností.“ Britanská vláda v Indii chovala sa dosial príliš ľahostajne oproti strašnej biede, ktorá zastihla túto nešťastnú krajinu. I po hlade, more a zemetrasení britanská vláda zachovala svoju pohŕdavú ľahostajnosť oproti biedam domorodých obyvateľov, ktorí však nie sú už takí mŕtvi, ako boli pred štyridsiatimi rokmi, začínajú vedieť, že majú právo, aby sa britanská vláda starala o nich práve tak, ako stará sa o ostatných poddaných „kráľovny Veľkej Británie a cisárovny indickej“. Domáce zprávy. Mittermayer, viedenský vyslanec, spáchal bol, ako kelluer, akýsi trestuhodný priestupok, následkom čoho vzdať sa musel svojho mandátu. Vládny „Pesti Hirlap“ použil Mittermayerovo meno za téma a porovnáva členov rajchsrátu s uhorskými „zastupitelmi ľudu“. Hovorí, že sú v rajchsráte zastupitelia ľudu, ako to i meno Mittermayerovo svedčí, ktorý bol vyvolený za vyslanca ako hlavný kellner, ale u nás každý vyslanec stáva sa iným tvorom, ked obdrží mandát, než bol predtým. „U nás —■ stojí v článku — vyzliecť sa zo starých mravov, vyzdvihnúť sa z kruhu starých známych, novú tvár, nové pohyby produkovať a, ked treba, aj za cenu hmotného krachu stať sa gavalierom: to sú povinnosti oproti suverenite ľudu. Keby sem prišiel kellner, nesbieral by veru drobné zprepitné, ale by odkopol zpod seba ten rebrík, po ktorom vyškriabal sa hore a, ak by bol šikovný šuhaj, po uplynutí jednoho roku vyžil by z ničoho. Skvostne by sa obliekal, vyhľadával by dobré kamarátstva, silne by páchal gavalierske kúsky: takto by bez pochyby napredoval, či sa teda nemáme puknúť od smiechu na tom, že je v Rakúsku vyslanec nie veľkomožným pánom, ale obyčajný človek, a že kellneri, kupeckí pomocníci a sedliaci nevyužívajú prajnú okolnosť na štréberstvo, na nové dráhy, ked sa dostali do panskej spoločnosti? Celé ustrojenie našej snemovne najlepšie dokazuje, že nie sme v demokracii ani tam, kde je opovrhovaná Austria. Tá istá vrstvp je v celom parlamente. Tu sú nie synovia ľudu, tu nesedia tlumočníci rozličných tried spoločnosti. MÍkve je spojenie medzi vyslancom a ľudom a to bez rozdielu na strany. Massy vidia „pánov“ vo vyslancoch, ale nie pracovníkov za ich záujmy a city. Protekciu prosia od nich a nie právo. Milosť prosia a nežiadajú plnenie povinností. Úcta, ktorá patrí inštitúcii, prenáša Ba na členov inštitúcie. Takto sa pestuje bláznivá namyslenosť, vyslanecká vypínavosť. V demokratickom štáte na sneme je každá vrstva spoločnosti, ale zato snemovňa nie je všetkým. Národ sám vo svojom stále pracujúcom organisme pracuje a nehrá len úlohu pozorovateľa. Nie mu je ideálom také zastupiteľstvo, ktoré dáva Mittermayerov, ale aj extrém je lepší z pravdy, než falsifikát. Ten kellner zastupuje aspoň svoju triedu, kdežto za gavalierskymi politikmi nestojí iné, ako vyplatené účty za furmanku.“ (?[,) Pešťbudín, 2. júna. Vzdor tomu, že sme už v dobe kyslých uhoriek a už aj žiaci domov išli s vysvedčeniami, naši otcovia vlasti sú ešte pilní pri práci v Šándorskej ulici, akoby ani nepomýšľali na zaslúžené vakácie. Bánffy nechce sa vzdať chýrneho 16. §., lebo vraj zaviazal sa čestným slovom, že to prevedie. Jestli to on tak vážne berie, to znamená toľko, že čo on chce, to sa musí stať, alebo že sme už aj s parlamentarismom a aj s ústavou dogazdovali. Opposícia je naproti tomu velmi usilovná, pácha reči, otázka je len, či domrzí natoľko Bánffyho, že alebo zahodí zlopovestný paragraf medzi staré železo, alebo pôjde sám. Významnou udalosťou minulých dní bola návšteva siamského krála Chulangkorna a najvýznamnejším momentom tej udalosti iste to, že exotický ten potentát vyznačil nášho ministrapredsedu rádom bieleho slona. Báüffy je tedy rytierom slonovým — iste znamenitá látka pre humoristické časopisy! O návšteve tiež poznamenám, že Chulangkorn vždy tam nebol, kde sa oznámil a nielen meoších divákov za bláznov držal, ale stalo sa to aj honorácii akadémie vied, že ho tam v paráde na opovedanú hodinu čakali, ale kráľ si ináč pomyslel a akadémiu len obišiel. Menovite minister Darányi mal ho vraj oboznamovať o našich verejných a národno-hospodárskych pomeroch. Ako môžu také informácie vyzerať, to si ľahko predstavíme — a preto nemáme sa čo diviť, že odchodil z Pešti celkom uspokojený a iste bude ešte aj svojim pravnukom rozprávať, že pri Dunaji jestvuje jedna krajina, ktorá oplýva všetkým, medom, mliekom, vôbec že extra Hungáriám non est vita. Kráľ siamský bol aj v Mezôhegyesi a tam mu iste ukázali aj náš robotný Iud slovenský, pravda, vysvetlili mu iste aj hneď, že je to Iud maďarský a že všade je tak usilovný. No v inom svetle ukazuje sa skutočnosť. Cbýry idú, že naši Slováci, kommandovaní k prekazeniu štrajku dolnozemských poľných robotníkov do Mezôhegyesu, nie sú tam spokojní a chcú ísť nazpät domov. To je iste hriešna politika viest náš ľud na Dolniaky namiesto štrajkujúcich domácich robotníkov. Tým sa kmeňová zášť a nenávisť