Národnie Noviny, január-marec 1898 (XXIX/3-73)
1898-01-05 / nr. 3
'm/ms Vychodí? šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok.................... 16 zl. na pol roka.................... 8 zl. na štvrť roka.................. 4 zl. do cudzozemska: na celý rok.................... 22 zl. Ročník XXIX Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Kefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Redalccia, administrácia a expedícia -xr Turč. Sv. Martine. Streda, 5. januára 1898. K Číslo 3. aSiSSSŕ-: Prihlás. Pozývame velactené obecenstvo k predplatkom na „Národnie Noviny“ na rok 1898, ktorým započíuame XXIX. ročník nášho slovenského národného orgánu „Národnie Noviny“ vychodia šesť ráz do týždňa, každý robotný deň predpoludním okolo 10. hodiny, a rozposielajú sa vždy s popoludňajšími rýchlovlakmi, tak že bližšie miesta dostanú ich ešte v deň datuma čísla, najdfalší naši predplatitelia v krajine, na Morave a v Čechách na druhý deň. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko obnáša: na celý rok . . . 16 zl. na pol roka... 8 zl. na štvrť roka . . 4 zl. na mesiac ... 1 zl. 40 kr. Do cudzozemska na celý rok 22 zl., na pol roka 11 zl., na štvrť roka 5 zl. 50 kr. Predplatky prosíme poslať poukážkou na adressu: Administrácia „N á r o d n íc h Novín“ v Turčianskom Sv. Martine (Turócz-Szt.-Mártou). Rukopisy na adressu: Redakcia „N á r o d n í c h Novín“ tamže. Prosíme o čím skoršie predplácanie a dlžníkov snažne prosíme o zaplatenie nedoplatkov. Turč. Sv. Martin, začiatkom januára 1898. Administratívne povereníctvo „Národních Novín“. J u Reflexie na minulý rok. ii. A v tom veľkom svete čo zaznačiť vlastne, ako významnú udalosť z roku mhulého? Vojna grécko-turecká, vzdor tomu, že > dlhšiu dobu zaujímala celú Europa, svetovou udalosťou nebola, lebo sotva staue sa výcbodišťom význam ných premien v dejinách človečen-tva. A predsa bola ona širinou toku aspoň jednej otázky svetovej, otázky východnej. Kedy vlastne ukončená bude táfo otázka? Dvesto rokov minulo už, ako „bomba dýr pluku Preobraženského“, Peter Alexejevič, obliehal Azov, a od tých čias stala sa otázka riešenia pomerov na Balkáne, otázka menovite tá, komu patrí Carihrad, otázkou euro pejskou. Ako by nad tým, komu má patriť mesto Konštantína, pr vého kresťanského cára rimanského, bolo treba si hlavu lámať. Keby bola situácia europejská ešte zamotanejšia, ako je, predsa ne bolo by snád diplomatu, ktorý by Turka neuznával len za votrelca medzi národami europejskými. Kde je ten Veľký Alexander, ktorý by preťal tento moderný uzol? Minuloročná vojna na novo ukáž »la, že diplomacia len batí riešenie tej otázky. Celé stoletie minulo už, čo kresťanské národy usilujú sa shodiť so seba jarmo osmanské, a prečo sú v tom hatené, áno, hatené za zámienkou diplomatickej fixnej idei o integrite ríše tureckej. A vlastne prečo? Preto, že sú to národy slavianske, preto, že Rusku patrí prirodzene ten krásny úkol ich osvobodiť, a potom preto, že prirodzene zase milou povinnosťou tých osvobodených národov musí byt stať sa povdačnými osvoboditelovi. Konečne čo vedie Rusko pri tom? Politika iste nie, lebo vtedy by otázka orientálna bola iste skôr rozlúštená — vedie ho láska, táto naučí aj vyčkať. Politika, to čertovo dielo, láska nás spasí. Ozbrojený mier panuje včelej Europe, preto ale môže tiecť krv na tessálskych nivách a poliach. Paradoxon je síce, ale predsa faktum, že minuloročnú vojnu zrodil vlastne ten ozbrojený mier. Veľmoci, disponujúce s millionami vojska, mohly ju ľahko prekaziť, boja sa ale jedna dru hej. Ale mohly zničiť aj príčinu k nej. No Kréta je ešte aj dnes vždy tam, kde bola pred vojnou gréckó tureckou. matickymi nó.ami. Národom sa nepomôže diplo Národy nemalý by byť tu pre politiku a na to, aby aj páui diplomati mali čo rob’ť, národom má byť dané, čo im patrí od prírody, úplná samospráva, a či jedná sa tu o veľnárody a či o národíky. Že terajšia takzvaná politická rovnováha nie je žiadne fait accompli, to cíti každý. Rovnováha môže byt stabilná a labilná. Poslednou je je aj terajšia europejská rovm^ha politická. Len trochu nech sa zváži a je pT5 nej, vlastne ako vo fysike preváži sa te!eso a hľadá štabdnú rovnováhu. Trojčlenový spolok je len formula, ktorej ale nie je všetko v poriadku, potrebné sú vždy nové kombinácie. Práve teraz vyskytuje sa najnovšia, najvýchodnejšia otázka na brehoch Nebeskej ríše. Koľko vážiť bude tam ten spolok? Nič! Ncvé kombinácie! Ale k vôli tomu spolku ten anjel mieru musí sa predsa len poriadne obrniť aj pre budúcuosť. Neistota, to holo hlavné stigma roku minulého v politike svetovej. Snád nenájdete človeka v Europe, ktorý by povedal, že je všetko all right! ako Amerikán hovorí. Ba predsa! Možno jedine Rusko je, ktoré môže spokojne spaf. Na oko pomaly, no predsa stále dvíha sa jeho prestíž prostriedkami celkom prirodzenými. Slepý by bol, kto by nevidel velikú váhu veľkej slavianskej dŕžavy v politike svetovej a len sprostý človek môže malichernými klebetami chcef umenšovať význam Ruska pre ľudskú kultúru, pre celé človečenstvo. Temer sudbou Božou nazýval by som to, že práve vtedy, kde všade hlásaná potreba návratu k B »hu, k spáseoiu človečenstva, berie do ruky opraty svetovej politiky ríša hlbokej viery kresťanskej. Rusko snád jediné môže pozerať na minulý rok, ako na rok politicko-diplomatických výdobytkov. Ved akože ináč nazvať tie husté návštevy panovníkov na Neve ? Nielen hlava srdcom sp »jeného uároda francúzskeho skbdá svoj huld najoddanejšieho priateľstva do rúk cára Nikolaja Alexandroviča, ale aj dvaja hlavní kontrahenti trojčlenového spolku, náš kráľ a cisár Franc Jozef I. a nemecký cisár Vilhelm II. ponáhľajú -»a navštíviť mladého cára všetkých Rusov. A syn tretieho kontrahenta, kráľa talianskeho, berie si hmotne chudobnú kňažnú slaviansku, černohorskú Jelenu, za vernú družku života. Slavianstvo prirodzeným vývojom svojim vyšinuje sa vždy na vyšší stupeň, ako by sa malo splniť proroctvo Bonaparta, že Europa po sto rokoch bude alebo republikánska, alebo kozácka. Že vývoj ten je skutočne prirodzený, dôkazom toho je, že niet v ňom skoku. Ved ani v prírode niet skoku! A zaslúžené by aj boly už tie lepšie časy pre Slavianstvo, pre národy stvorené ku niečomu lepUemu. Nuž ale riadenie Božie musí mať nielen ideu k spaseniu človečenstva v reserve, musí mať aj kto ju prevedie! Veľkú ztratu zaznamenávame dnes! Ladislav Lukáč, arcikňaz stolnej kapitule ostrihomskej, verný syn národa slovenského, veľkodušný mäcén slovenskej literatúry a kultúrnych podnikov slovenských, zomrel! Ako vojak na bojišti, tak i on odobral sa v Pánu, plniac povolanie svoje v nádhernej, slovenským mužom, arcibiskupom a primášom Alexandrom Rudnayom vystavenej basilike ostrihomskej... Vykonávajúc popoludňajšiu pobožnosť pred oltárom, razom klesol a o niekoľko minút vypustil ducha. Pravý následník blahej pamäti Rudnaya, kto:ý riekol historické slovo: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus er o“, Ladislav Lukáč bol odmalička verným synom slovenského národa a zostal ním smelo pred celým svetom vždy a všade, kde bolo treba, vyznávajúc svoje ná rodné krédo, i potom, keď svojím umom, cirkevnými zásluhami povznesený bol na vysoké hodnosti. Štedrý podporovateľ všetkých slovenských podnikov, menovite Museálnu slovenskú spoločnosť obdaroval krátko pred smrťou veľkým peňažným darom, držal všetky slovenské časopisy, kupoval všetky kniby a vydania. Lukáč narodil sa roku 1827, za kňaza bol vysvätený 1851., bol farárom v Pečeniciach v hontianskej a neskôr v Krakovanoch v nitrianskej stolici, zkadial ho povolali do Ostrihomu za kanonika. Oa bol vlastný bratanec dvoch arcibiskupov: Jozefa Samassu a Jura Császku. Máme nádej, že jeho bližší priatelia poskytnú nám dôkladnejšie dáta z jeho života. Až dodal privolávame nad vchodom jeho krypty: nech nevyhynie vdačná pamäť v národe o vernom, obetivom, peknoduchom prälátovi, ktorý nám bol duchom blízky, trebárs sídlil daleko od nás v tichom utiahnutí. Ladislav Lukáč, beniansky prépost, novohradský archidiakon, kanonik stolnej kapitule ostrihomskej, stolnokapitulský spovedný otec, synodálny examinátor, diecesánsky censor, zakladateľ Matice Slovenskej, kláštorského gymnásia, zakladajúci a čestný člen Museálnej slovenskej spoločnosti atd. atd., zomrel na porážku srdca dňa 2. januára 1898 o 3/44 hodine popoludňajšej v 70. roku svojho požehnaného života. Večná mu pamäť v národe našom slovenskom! Politický prehľad. -------4. januára. Cisár Vilhelm II. veľmi udomácnil v politike návštevy: návštevami chce účinkovať i na Východe. Jeho brat, princ Henrich, hlavný veliteľ nemeckého loďstva, akonáhle dôjde vraj na čínske vody, urobí návštevu čínskemu, japonskému a snád i kórejskému dvoru. V svojom prehľade minuloročných udalostí známe veľké noviny londýnske „Times“ hovoria, že hlavnou charakterickou črtou roku 1897 bolo veiké a ešte vždy rastúce značenie Ruska. „Times“ tešia sa nádejou, že rusko-francúzsky spolok nebude namerený proti Aiiglii.