Národnie Noviny, január-marec 1903 (XXXIV/1-41)
1903-01-03 / nr. 1
m Vychodia tri razy do týždňa. v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: on celý rok......................... 24 k. na pol roka......................... 12 k ua štvrt roka..................... Sk. do cudzozemska: na celý rok......................... 30 k. jt/ji t, ^:rx%L Ä KOSICE, Leninov» 12 »1. 3 3 • X/>t& . Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Reclaltola, admlnlBträola a expedícia v Turčlanslrom S v. Martine. Ročník XXXIV. Sobota, 3. januára 1903. Číslo 1. i Maďarisácia v svetle pravdy, i Madari so vanie Uhorska tak rozpálilo modzgy maďarských šovínov, že túto úlohu nielen oni za možnú a všetkými dovolenými i nedovolenými prostriedkami previest sa majúco si predstavujú, j ale že za túto úlohu podarilo sa im získať aj j samého predsedu snemových vyslancov. Že Čažko bojovať proti zaslepenosti a bez-j hraoičoej predpojatosti, to uznám, pritom všet-! kom netratím nádej, že triezvejšie elementy hore I i dolu, ked nemožnosť zmaďarisovania Uhorska doKáže sa im pádne a nepodvratne, ustúpia od prevádzania nemožnosti a prikročia k zveľadeniu Uhorska, miesto jeho ničenia a tým samým aj ničenia Madaratva. Prizrime sa tedy madarisovanin Uhorska I. s historického stanoviska. Sv. Štefan svojmu synovi Imrichovi dával naučenie: že prichodia z rozličných strán hostia, ktorí prinášajú rozličné jazyky a obyčaje, tito že okrašľujú a zvelaďujú kráľovský dvor a zastrašujú cudzozemcov prepych. Lebo krajina jednej reči a jedných zvykov je slabá a krehká. (I. kniha dekrétov sv. Štefana hlava 6. § 2. a B.) A či sv. Štefan teuto svoj dekrét písal asaád j po madarsky svojmu synovi? Nie, on ho písal po latinsky. Už tedy prvý kráf uhorský svoje dekréty nevynášal v maďarskej, ale v latinskej reči. Prečo? Ved asuád prvý uhorský král vedel po madarsky a svojmu synovi mohol tedy po madarsky dekrét napísať. Myslím, že áno. Ale on chcel, aby všetci jeho poddaní, čo vzdelanejší, vedeli, čo píše svojmu synovi. A poneváč vedel, že jeho poddaní nevedia všetci po madarsky a že má mnohých hostí z rozličných strán, ktorí maďarskej reči nerozumejú, písal po latinsky, ktorej reči jeho iotelligeutní poddaní a aj tí hostia z rozličných strán rozumeli. Týmto spôsobom za rozumné a prospešné uznal nž prvý uhorský král uviesť latinskú reč za reč úradnú v krajine, ktorej učiť sa mnsela každá národnosť v krajine. A to bola rovnoprávnosť pre všetky národnosti, lebo ani jedna národnosť neosobovala si väčšie právo nad druhou. V svojom vidieka každá národnosť žila svojím jazykom, a úradnej, krajinskej, latinskej reči každá národnosť rovno učiť sa musela. Tak to trvalo až do roku 1830. A toto bol ten čas, o ktorom hovorilo sa príslovne: „Extra HnDgariam non est vitá.“ Len roka 1832/6 boly už zákony v latinskej a maďarskej reči osnované a len od roku 1844 sú jedine v maďarskej reči donášané. Ked tedy Uhorsko slávilo tisícročie svojho trvania, tam Maďari nesprávne si pripisujú, že za tých tisíc rokov Maďari pod svojou firmou udržali Uhorsko, lebo z tých tisíc rokov na maďarskú firmu pripadá leu 68 rokov a predošlých 932 pripadá rovnoprávnemu Uhorsku, v ktorom svorne bojovaly všetky národnosti za svobodc tejto vlasti a žiadna si nearrogovala nadprávc na drnhon. Táto rovnoprávnosť držala Uhorsko 932 rokov a jestli, ako verím, zas sa oživotvorí, ona d t ového života vlasti našej aj na ďalších 932« okov. f1 Nnž a tá premena z latinskej na maďarskú h radnú reč, či stala sa ozaj bez všetkej proti-'1 iluvy ? i I Nie. Uznávalo sa síce, že miesto mŕtvej lainskej reči lepšie bude za úradnú reč ustanoviť : laktorú vo vlasti našej žijúcu reč; avšak otázka lovstala, ktorá vo vlasti našej užívaná reč má •yť úradnou rečou ? A v tejto otázke starý otec lášho terajšieho župana, Fraňo Justb, vystúpil iko vyslanec na sneme, že slovenská reč má iyt úradnou rečou Uhorska. Preto ho aj na neme nazvali „tót király “-om. A nebolo to so strany Fraňa Justha nejakou lemonštráciou v tie časy, ale v živote krajínikom úplne odôvodnenou žiadosťou. Ved do roku L830 horno-uhorské zemianstvo hovorilo úradnou atinčinou alebo slovenčinou. Tak mám pri ruke sáložné listiny medzi barónmi Révayovci a zenianskou rodinou Velitsovskou, čisto slovensky nsané. Mám slovensky písané listiny Torzovcov, j ktorých darúvajú Dolno-kubíucom isté pašienky. Ešte nebohý Jozef Justb, predseda deákovského j dubu, len po uvedení maďarskej reči za úradnú, iko samostatný zemský pán začal sa madarsky privátne nčiť, čo dá sa porozumef, ked do povahy vezmeme, že v školách stredných a vysokých v Uhorsku len latinsky sa vynaučovalo. A manželka Jozefa Justha, barónka Révay, madarsky ani nehovorila. Vezmime si rad-radom hornouhorské zemianske rodiny, tie, ak sa v školách po rok 1830 nenančily maďarsky, ani dnes nehovoria ináč, len slovensky. Vezmime všetky zemianske obce: Lipovec, Vrútky, Záturčie, Záhorie, Jasená, Draškovce, Ivankovsku stranu, Trnovo, Tomčany, Kevice, Bodovice, Abrahamovú, Láclavú, Velký a Malý Cepčín, Rakšn, Zorkovce, to všetko je podnes čistá Slovač, nakoľko školský firnajs neulepil sa na daktorého v týchto čisto zemianskych dedinách. A to samé máme či v Orave, či v Liptove, či v Trenčíne atd. Ba našich horno - uhorských zemanov vôbec Maďari len za Slovákov držia. Tak je veľmi charakteristické, že ked v „nemzeti kassíne“ v Pešti nebohý gróf Julias Andrássy sišiel sa s barónom Šimonom Révayom, v dobrej vôli začal ma spievať: „Hej! Szegény tót legény, mindig krumplit zabáim. “ Na čo mu barón Révay odpovedal: veru si mi ty za Maďara, Autirássy de Krásna Horká. A že na Hornom Uhorsku do uvedenia maďarskej reči za úradnú ozaj len slovenská reč bola rečou zemianstva, v tom utvrdzuje ma aj insurrekcionálna pieseň, ktorú som ako chlapec v Liptove počul a z nej dve sloky zachoval, v ktorých dákasi vyššia zemianka od insurgentov sa odoberá a ich k zmužilosti napomína. Znejú tie dve sloky takto: „Idzte a s Bohém bojujte, Vašich predkov nasledujte. Tí skrze vítezství, Dostali bohatství I zemanství. lu nomine tidii fidli Idzte s Bohém moji milí t Tak vás jedna dáma, Iusurgentom známa, Požehnáva. Táto dáma už musela aj latinčinu, ako úradnú reč, upotrebiť. Je to znakom, že latinsky niečo aj panie vedely; ale nebásuila ani latinsky, ani madarsky, ale slovensky k odchodiacim insurgentom. Ešte nebohý barón Anton Radvanský, hlavný župan zvolenský, mnoho slovenských básničiek popísal; ale že by bol aj madarsky básnil, o tom neviem. Ba aj mená zemianske na Hornom Uhorsku boly mnohé pôvodne slovenské a len pozdejšie sa pomadarčily, alebo bol čas. kde si zemianske rodiny pôvodné maďarské mená poslovenčily. Tak v archíve turčianskom nájdeme mená Rakšiansky miesto terajšieho Rakssányi, Zorkovský miesto terajšieho Zorkóczy, Čert miesto terajšieho Eördögba atd. A liptovskí Szentiványovci menovali sa Svätojanskými. Co dokazuje aj stará liptovská pieseň: Uderili Svätojanci na buben, Utekali všetci Nemci kozubem. Ba aj obec Svätý Ján po dnes tak volajú a nepovedia, že idú do Szeutiványu. Malo tedy skutočne oprávnený základ, ked í Fraňo Justb za úradnú reč Uhorska žiadal reč slovenskú aj z historického stanoviska. Ked Turci zaujali a za 150 rokov držali dolné Uhorsko až po Budin a Fiľakovo, kto udržal Uhorsko, kto bol vtedy štát udržujúci element? Horné Uhorsko, v ktorom žilo uhorské, ale dTa národnosti slovenské zemianstvo. V Hornom Uhorsku je tedy až podnes koreň šľachty, slovenskej dľa národnosti, uhorskej dla vlasti. My ale proti maďarskej úradnej reči nemáme zhola ničoho. Ba práve Memorandum slovenského národa žiada podržať reč maďarskú za reč úradnú v Uhorsku. Lenže žiadame, aby reč I maďarská, ako úradná, bola obmedzená na tie t hranice, na ktoré bola obmedzená reč latinská . za 932 rokov vo vlasti našej. Aby historickým ’ právom vstúpila na miesto latinčiny, ale väčšie j práva si nearrogovala, alebo právne ostatné reči vo vlasti našej zničiť sa nevynasnažovala. Tam, kde úrady s ludom sa stýkajú, nech užívajú reč i ľudu. Pozrime staré pravoty zpred r. 1830 a vidíme, že sudca na príklad pri vypočúvaní svedkov protokoll písal latinsky, až zakiaľ prišlo na j otázky k svedkom. Tu už napísal: „deeoutrum?“ a za tým napísal otázku rečou ľudu. Preto vyžadovalo sa aj, aby sudca, okrem úradnej latinj činy, vedel reč ľudu. Tak knrensy na obce pí. sály sa vždy, vzdor úradnej latinčine, rečou íudu. ^ Vôbec stýkanie sa úradov s ľudom bolo vždy I v reči ľudu. A dnes? Dnes sa hovorí: že kto ’ by bol potom úradníkom štátnym, keď by tolko , rečí musel vedieť? Ale to je len hádzaním piesku do očú. Lebo ved naše vidieky sú čisto slovenské. Ked tedy vie úradnú maďarskú reč, postačí mu známosť slovenskej reči. A konečne, kto chce byt úradníkom štátnym, nech naučí sa reč toho ľudu, medzi ktorým chce úradovať. Ved ho ten Iud platí, a nie je ľud pre úradníkov, ale úradníci sú pre ľud. S historického stanoviska tedy je oprávnená reč maďarská, ako úradná reč vlasti. Ale nie %