Národnie Noviny, január-marec 1903 (XXXIV/1-41)

1903-01-03 / nr. 1

m Vychodia tri razy do týždňa. v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: on celý rok......................... 24 k. na pol roka......................... 12 k ua štvrt roka..................... Sk. do cudzozemska: na celý rok......................... 30 k. jt/ji t, ^:rx%L Ä KOSICE, Leninov» 12 »1. 3 3 • X/>t& . Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa ne­prijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Reclaltola, admlnlBträola a expedícia v Turčlanslrom S v. Martine. Ročník XXXIV. Sobota, 3. januára 1903. Číslo 1. i Maďarisácia v svetle pravdy, i Madari so vanie Uhorska tak rozpálilo modzgy maďarských šovínov, že túto úlohu nielen oni za možnú a všetkými dovolenými i nedovolenými prostriedkami previest sa majúco si predstavujú, j ale že za túto úlohu podarilo sa im získať aj j samého predsedu snemových vyslancov. Že Čažko bojovať proti zaslepenosti a bez-j hraoičoej predpojatosti, to uznám, pritom všet-! kom netratím nádej, že triezvejšie elementy hore I i dolu, ked nemožnosť zmaďarisovania Uhorska doKáže sa im pádne a nepodvratne, ustúpia od prevádzania nemožnosti a prikročia k zveľadeniu Uhorska, miesto jeho ničenia a tým samým aj ničenia Madaratva. Prizrime sa tedy madarisovanin Uhorska I. s historického stanoviska. Sv. Štefan svojmu synovi Imrichovi dával naučenie: že prichodia z rozličných strán hostia, ktorí prinášajú rozličné jazyky a obyčaje, tito že okrašľujú a zvelaďujú kráľovský dvor a za­strašujú cudzozemcov prepych. Lebo krajina jednej reči a jedných zvykov je slabá a krehká. (I. kniha dekrétov sv. Štefana hlava 6. § 2. a B.) A či sv. Štefan teuto svoj dekrét písal asaád j po madarsky svojmu synovi? Nie, on ho písal po latinsky. Už tedy prvý kráf uhorský svoje dekréty nevynášal v maďarskej, ale v latinskej reči. Prečo? Ved asuád prvý uhorský král vedel po madarsky a svojmu synovi mohol tedy po ma­darsky dekrét napísať. Myslím, že áno. Ale on chcel, aby všetci jeho poddaní, čo vzdelanejší, vedeli, čo píše svojmu synovi. A poneváč vedel, že jeho poddaní nevedia všetci po madarsky a že má mnohých hostí z rozličných strán, ktorí maďarskej reči nerozumejú, písal po latinsky, ktorej reči jeho iotelligeutní poddaní a aj tí hostia z rozličných strán rozumeli. Týmto spôsobom za rozumné a prospešné uznal nž prvý uhorský král uviesť latinskú reč za reč úradnú v krajine, ktorej učiť sa mnsela každá národnosť v krajine. A to bola rovno­právnosť pre všetky národnosti, lebo ani jedna národnosť neosobovala si väčšie právo nad druhou. V svojom vidieka každá národnosť žila svojím jazykom, a úradnej, krajinskej, latinskej reči každá národnosť rovno učiť sa musela. Tak to trvalo až do roku 1830. A toto bol ten čas, o ktorom hovorilo sa príslovne: „Extra HnDgariam non est vitá.“ Len roka 1832/6 boly už zákony v latinskej a maďarskej reči osno­­vané a len od roku 1844 sú jedine v maďarskej reči donášané. Ked tedy Uhorsko slávilo tisícročie svojho trvania, tam Maďari nesprávne si pripisujú, že za tých tisíc rokov Maďari pod svojou firmou udržali Uhorsko, lebo z tých tisíc rokov na ma­ďarskú firmu pripadá leu 68 rokov a predošlých 932 pripadá rovnoprávnemu Uhorsku, v ktorom svorne bojovaly všetky národnosti za svobodc tejto vlasti a žiadna si nearrogovala nadprávc na drnhon. Táto rovnoprávnosť držala Uhorsko 932 rokov a jestli, ako verím, zas sa oživotvorí, ona d t ového života vlasti našej aj na ďalších 932« okov. f1 Nnž a tá premena z latinskej na maďarskú h radnú reč, či stala sa ozaj bez všetkej proti-'1 iluvy ? i I Nie. Uznávalo sa síce, že miesto mŕtvej la­­inskej reči lepšie bude za úradnú reč ustanoviť : laktorú vo vlasti našej žijúcu reč; avšak otázka lovstala, ktorá vo vlasti našej užívaná reč má •yť úradnou rečou ? A v tejto otázke starý otec lášho terajšieho župana, Fraňo Justb, vystúpil iko vyslanec na sneme, že slovenská reč má iyt úradnou rečou Uhorska. Preto ho aj na neme nazvali „tót király “-om. A nebolo to so strany Fraňa Justha nejakou lemonštráciou v tie časy, ale v živote krajín­­ikom úplne odôvodnenou žiadosťou. Ved do roku L830 horno-uhorské zemianstvo hovorilo úradnou atinčinou alebo slovenčinou. Tak mám pri ruke sáložné listiny medzi barónmi Révayovci a ze­­nianskou rodinou Velitsovskou, čisto slovensky nsané. Mám slovensky písané listiny Torzovcov, j ktorých darúvajú Dolno-kubíucom isté pašienky. Ešte nebohý Jozef Justb, predseda deákovského j dubu, len po uvedení maďarskej reči za úradnú, iko samostatný zemský pán začal sa madarsky pri­vátne nčiť, čo dá sa porozumef, ked do povahy vezmeme, že v školách stredných a vysokých v Uhorsku len latinsky sa vynaučovalo. A man­želka Jozefa Justha, barónka Révay, madarsky ani nehovorila. Vezmime si rad-radom horno­uhorské zemianske rodiny, tie, ak sa v školách po rok 1830 nenančily maďarsky, ani dnes ne­hovoria ináč, len slovensky. Vezmime všetky zemianske obce: Lipovec, Vrútky, Záturčie, Zá­horie, Jasená, Draškovce, Ivankovsku stranu, Trnovo, Tomčany, Kevice, Bodovice, Abrahamovú, Láclavú, Velký a Malý Cepčín, Rakšn, Zorkovce, to všetko je podnes čistá Slovač, nakoľko školský firnajs neulepil sa na daktorého v týchto čisto zemianskych dedinách. A to samé máme či v Orave, či v Liptove, či v Trenčíne atd. Ba našich horno - uhorských zemanov vôbec Maďari len za Slovákov držia. Tak je veľmi charakteri­stické, že ked v „nemzeti kassíne“ v Pešti ne­bohý gróf Julias Andrássy sišiel sa s barónom Šimonom Révayom, v dobrej vôli začal ma spievať: „Hej! Szegény tót legény, mindig krumplit za­báim. “ Na čo mu barón Révay odpovedal: veru si mi ty za Maďara, Autirássy de Krásna Horká. A že na Hornom Uhorsku do uvedenia ma­ďarskej reči za úradnú ozaj len slovenská reč bola rečou zemianstva, v tom utvrdzuje ma aj insurrekcionálna pieseň, ktorú som ako chlapec v Liptove počul a z nej dve sloky zachoval, v ktorých dákasi vyššia zemianka od insurgentov sa odoberá a ich k zmužilosti napomína. Znejú tie dve sloky takto: „Idzte a s Bohém bojujte, Vašich predkov nasledujte. Tí skrze vítezství, Dostali bohatství I zemanství. lu nomine tidii fidli Idzte s Bohém moji milí t Tak vás jedna dáma, Iusurgentom známa, Požehnáva. Táto dáma už musela aj latinčinu, ako úradnú reč, upotrebiť. Je to znakom, že latinsky niečo aj panie vedely; ale nebásuila ani latinsky, ani madarsky, ale slovensky k odchodiacim insur­­gentom. Ešte nebohý barón Anton Radvanský, hlavný župan zvolenský, mnoho slovenských básničiek popísal; ale že by bol aj madarsky básnil, o tom neviem. Ba aj mená zemianske na Hornom Uhorsku boly mnohé pôvodne slovenské a len pozdejšie sa pomadarčily, alebo bol čas. kde si zemianske rodiny pôvodné maďarské mená poslovenčily. Tak v archíve turčianskom nájdeme mená Rakšiansky miesto terajšieho Rakssányi, Zorkov­­ský miesto terajšieho Zorkóczy, Čert miesto terajšieho Eördögba atd. A liptovskí Szent­­iványovci menovali sa Svätojanskými. Co doka­zuje aj stará liptovská pieseň: Uderili Svätojanci na buben, Utekali všetci Nemci kozubem. Ba aj obec Svätý Ján po dnes tak volajú a ne­povedia, že idú do Szeutiványu. Malo tedy skutočne oprávnený základ, ked í Fraňo Justb za úradnú reč Uhorska žiadal reč slovenskú aj z historického stanoviska. Ked Turci zaujali a za 150 rokov držali dolné Uhorsko až po Budin a Fiľakovo, kto udržal Uhorsko, kto bol vtedy štát udržujúci element? Horné Uhorsko, v ktorom žilo uhorské, ale dTa národnosti slo­venské zemianstvo. V Hornom Uhorsku je tedy až podnes koreň šľachty, slovenskej dľa národnosti, uhorskej dla vlasti. My ale proti maďarskej úradnej reči nemáme zhola ničoho. Ba práve Memorandum sloven­ského národa žiada podržať reč maďarskú za reč úradnú v Uhorsku. Lenže žiadame, aby reč I maďarská, ako úradná, bola obmedzená na tie t hranice, na ktoré bola obmedzená reč latinská . za 932 rokov vo vlasti našej. Aby historickým ’ právom vstúpila na miesto latinčiny, ale väčšie j práva si nearrogovala, alebo právne ostatné reči vo vlasti našej zničiť sa nevynasnažovala. Tam, kde úrady s ludom sa stýkajú, nech užívajú reč i ľudu. Pozrime staré pravoty zpred r. 1830 a vidíme, že sudca na príklad pri vypočúvaní sved­kov protokoll písal latinsky, až zakiaľ prišlo na j otázky k svedkom. Tu už napísal: „deeoutrum?“ a za tým napísal otázku rečou ľudu. Preto vy­žadovalo sa aj, aby sudca, okrem úradnej latin­­j činy, vedel reč ľudu. Tak knrensy na obce pí­­. sály sa vždy, vzdor úradnej latinčine, rečou íudu. ^ Vôbec stýkanie sa úradov s ľudom bolo vždy I v reči ľudu. A dnes? Dnes sa hovorí: že kto ’ by bol potom úradníkom štátnym, keď by tolko , rečí musel vedieť? Ale to je len hádzaním piesku do očú. Lebo ved naše vidieky sú čisto slo­venské. Ked tedy vie úradnú maďarskú reč, po­stačí mu známosť slovenskej reči. A konečne, kto chce byt úradníkom štátnym, nech naučí sa reč toho ľudu, medzi ktorým chce úradovať. Ved ho ten Iud platí, a nie je ľud pre úradníkov, ale úradníci sú pre ľud. S historického stanoviska tedy je oprávnená reč maďarská, ako úradná reč vlasti. Ale nie %

Next