Národnie Noviny, apríl-jún 1903 (XXXIV/42-80)
1903-04-02 / nr. 42
m f ychodia tri razy do týždňa; t utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok......................... 24 k. na pol roka........................ 12 k. na štvrt roka..................... 6 k. do cudzozemska: na celý rok......................... 30 k. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijimajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Hedak:ola, admlnlatrátola a expedícia v Turólanateom Sv. Martine. Ročník XXXIV. Štvrtok, 2. apríla 1903. Číslo 42. Dobré city. Velký slaviansky básnik je presvedčený, že preto bade milým národa, že dobré city lýrou vzbudzoval. Náš Sládkovič je par excellence básnik dobrých citov, životaej jasnoty, nádeje, v semienku vidí budúci strom. Hviezdoslav anjelskou dobrotou zalieva zloby dňa, hymnickým pathosom volá k dobrote vnútorného človeka. Belehradský náš veterán, nevyčerpateľný prameň srdečnej dobroty, maják, z nehož srší duch, geniálnosť myšlienok, Jozef Podhradský, rokami patriarch, myslou mladý junák, svieže echo na každý prízyv, zrkadlo všetkého dobrého a krásneho, vzniknuvšieho v národe našom, budením citov dobrých stal sa, a ešte len stane sa, požehnaným géniom celého plemena. Pozrite na živé figúry, živých ľudí v našej belletristike. Malá je, malá, ale utvorila typy. Žiaľbohu, sila nazierania, odzrkadlovania u nás iba pokulháva za tvorbou. V živých postavách našej belletrie hlavnou črtou, i ked tragika horkne v ich osude, vnútorná dobrota víťazí, ona im dáva hlavný obsah, ona je krvou v ich žilách. Yeliký vedomec slovenský, Pavel Jozef Šafárik, je obrazom mužnej, heroickej dobroty, opravdovej dobroty, za ktorou musí byť i sila, lebo dobrota bez duchovnej sily je mľandráctvo; pod citom dobrým nerozumie sa sentimentálne rozplývanie sa; dobrota srdečaá vie i karhať, i satyra môže byť vnútorne dobrou, a je dobrou, jestli má hlboký mravný význam. Nech čokoľvek tvrdí ľahtikársky dobrodruh: my sväto - sväté vieme, že v našej literatúre je i sila, a city dobré, ňou budené, sú spolu i city mužné, silné, opravdové. Pohanenie, naduté kritikárstvo, ktoré sa nám dostáva, založené je na bezcitnosti, vzdelanostnej inferíorite, povrchnosti, jestli nie na zlosti a malichernom intrigantstve ľudí datých, srdcovo i rozumovo prázdnych a dupných. A oni to, ako všade, tak i u nás vzbudzujú city zlé, špatné, cudzie nášmu slovenskému srdcu, odporné našej duši národnej. Ľudia dupni a dutí nikdy nehľadia na človeka, ako na celok, na jeho postať celistveunú, na jeho umelecký obraz, ale vešajú sa na jednotlivosti, nabodilosti, na výnimky a pobočnosti. Pod takýmto dupným nazeraním trpí i náš slovenský ľud od zrodených neprajníkov i od takzvaných priateľov, ktorí mu s nosa odháňajú muchu kladivom svojej nadutej „vyvýšenosti“ a zmrzáčenej „kultúrnosti“. „Wer den Dichter will verstehen, muss in Dichters Lande gehen“ (kto chce rozumeť básnika, musí zájsť do básnikovej krajiny), hovorí Goethe, a platí to nielen o básnikovi. Kto chce rozumeť národ, musí zájsť do jeho duchovnej krajiny a to s citom dobrým a nie s pohnutou žlčou a prázdnymi niadrami. Nik nepoučí náš národ (ani nie s vyčítanými novinami, inserátami a kretínskymi starými kalendármi), keď sa prv sám nenaučí národa. Naučiť sa národa je ťažká, složitá práca, požadujúca bohaté vnútro, čnlú schopnosť, odzyvčivost a dar duchovnej assimilácie! A požadujúca predovšetkým cit dobrý, srdce široké, živo bijúce, neotrávené planou negáciou, myseľ hlbokú, erudíciu základnú a solídnu. Najhorší literát je nedopečenec a nedovarenec, i i a, Bože, koľko sa ich vyskytlo! Nie práve učenosť je nevyhnutne potrebná, ona často motá a falsifikuje väčšmi, než prostá nevedomosť. Ale potrebná je múdrosť (sophia grécka, grécka sophrosýné), dar Boží, ktorá s ľahkosťou rieši i záhady a temné stránky života, jestli má v sebe i požehnanie dobroty, citu dobrého! Celá záplava zlých citov vylieva sa na národ, boriaci sa o smidku vozdajšieho chleba; potemnely city dobré, ako by nejakým skrytým satanismom zaháňané a otravované. Ozvena na dobré slovo je hluchá, zrejmá motanina, na bielom slnku vyhrievajúca sa falš nachádza raz odzyv, raz nedobroželateľné, hriešne mlčanie. Ľahtikárska, netrpezlivá pospešnost, nezralá prenáhlenosť chce zatlačiť a zmárniť ovocie velikej práce národných dobrodincov, s požehnávaním na rtoch zomrevších géniov národných. „Preto budem raz slávený národom, preto nezarastie trávou chodník k mojej mohyle, lebo dobré city vzbudzoval som lýrou, milosť k padlým som privolával“, spieva o sebe posvätnou skromnosťou veliký básnik slaviansky, vrelé srdca na chladnom severe, blízky srdcu v ohromnej dialave. Tu máte duše naše jasné, dobré, čestné, tu máte próbny kameň: zkúšajte duchov na ňom a kde nájdete pravdu, dobrotu, čistotu a vernosť, tam ostávajte! Ministerská zmena v Berlíne. V Nemecku majú takú ministerskú krísu, ako v niektorých balkánskych štátoch. Vojenský minister Goszler odstupuje. Počuť, že nástupcom jebo bude generál Goltz, veliteľ prvého armádneho sboru, ten istý, ktorý bol organisoval tureckú armádu. Turecké reformy v Macedónii nenachodia viery u tých, ktorí poznajú Turkov a Turecko. Znalci tureckých pomerov vravia: Turecko necbce reforiem, mohamedáni vo vilajetoch, ktoré majú byť reformované, nechcú reforiem, ktoré by ich hatily plieniť, rabovať a sdierať. Úmysly mocností, menovite Rakúsko- Dhorska a Ruska, môžu byt tie najlepšie, ale v Turecku sú reformy nemožné. Kde sa Turek usalaší, tam niet miesta pre reformy. Sám lord Salisbury, tento ochranca Turecka, povedal: „Turkey never changes“, t. j. Turecko sa nikdy nezmení. Na tejto vlastnosti Turecka musia sa aj tie najlepšie úmysly europejskej diplomacie stroskotať. — čo bude teda a čo chcú s tými reformami, ak je tomu skutočne tak, ako to znalci tvrdia? Politický prehľad. — 1. apríla. Nové ministerstvo v Bulharsku utvorilo sa zase pod predsedníctvom Daneva. Vlastne zostáva doterajší kabinet tak, ako bol po odstúpení vojenského ministra Papriková. Miesto tohoto včera ešte nebolo zaplnené. — Nemohlo sa nič lepšieho stať v týchto pomeroch, ako že i na dalej zostane ministerstvo Daneva. Medzitým i v Grécku povstáva čosi podobného. I tam vojenský minister nevie sa dohodnúť s ostatným kabinetom, a v parlamente už i oznámil svoje odstúpenie. bone. Anglický krá! Eduard dne3 už asi bude v Lissa- A Portugalci od radosti sú celkom bez seba. Noviny lissabonské posmievajú sa, že mal sa utvoriť latinský spolok proti Anglii na Stredozemnom mori, a z toho vychodí vraj anglo-latinské priateľstvo. Cesta kráľa Eduarda že je v istom spôsobe Mene tekel pre osihotené Nemecko. Nuž naivnosť je robiť také vývody z toho, že anglický kráľ bude v Lissabone a Portugalci že nevedia si rady od radosti. Na nich sotva počítal niekto, keď bol v pláne proti Anglii namerený latinský spolok, lebo oni predávali sa Angličanom už i v boerskej vojne. A že anglický kráľ na svojej ceste side sa snáď i s präsidentom francúzskej republiky, z toho na tento čas nič nenasleduje. Osihotit Nemecko bola by iste dobrá vec, ale anglická politika, hoc je s nemeckou nesmieriteľná, ešte nepracuje na tom. Nie návštevou v Lissabone pripraví sa osihotenie Nemecka. Z LiBsabonu kráľ Eduard pôjde do Malty. Odtiaľ v Neapoli urobí návštevu talianskemu kráľovi Viktorovi Emanuelovi. Cas schôdzky jeho s präsidentom francúzskej republiky ešte nie je ustálený. Rusko-turecká vojna r. 1877—78. *) 19. apríla 1877 petrohradská vláda oznámila porté, že „Jeho veličenstvo imperátor všeruský riešil silou vymôcť to, čo nemohlo byt dosiahnuté jednomyseľnými námahami dŕžav“, a 24. apríla nasledovalo úradné vypovedanie vojny... Začalo sa tretie dejstvo veľkej historickej drámy, známej v histórii pod menom slaviansko-tureckej borby 1875—1878 rokov. Y tento historický moment politické pomery boly nasledujúce: Rusko v nastávajúcej vojne s Tureckom malo za spojencov čiernu Horu a Rumunsko; hotovily sa pripojiť sa k nemu Srbsko i Grécko, ale pripojilo sa (i to až v decembri 1877) len Srbsko; Rakúsko-Uhorsko ešte na počiatku januára 1877 uzavrelo veľmi výhodnú pre seba smluvu s Ruskom, podľa ktorej ruská armáda dostala úplnú svobodu dejstvia na Balkánskom polostrove mimo Bosny. Hercegoviny, čiernej Hory a Srbska, čo ostatne neprekážalo vojskám Čiernej Hory a Srbska účinkovať za svojimi hranicami spolu s Ruskom; za to Austrii ponechávalo sa vybrať si čas i spôsob okkupácie Bosny a Hercegoviny. (Rakúsko-Uhorsko sľúbilo zachovať „priateľskú neutralitu“, ale zato jeho vojenský agent v Carihrade dával tureckému hlavnému veliteľovi Abdul Kerimovi rady, ako má operovať proti Rusom; vyprevádzajúc Abdul-Kerima, odchádzajúceho k armáde, povedal mu v prítomnosti mnohých svedkov: „Surtout, général, n’oubliez pas le pont de Barboche“.) Nemecko, ktorého politiku viedol Bismarck, mnoho hovorilo o svojej nestrannosti, ale v skutočnosti podporovalo Austriu a dalo cítiť Rusku, že ono, neinteressované na Balkánskom polostrove, usiluje sa len chrániť pokoj v Europe vôbec a jednako ceniac záujmy obidvoch interessovaných dŕžav, Ruska i Rakúsko- Uhorska, ponecháva im dohovoriť sa dotyčné jednotlivostí riešenia vznikajúcej východnej otázky, ono samo že nebude sa miešať do ich vyjednávania. Takým spôsobom Rusku dalo sa na vedomie, že na Balkánskom polostrove je povinné uznávať záujmy Rakúsko-Uhorska a v páde srážky s týmto ono nemôže očakávať podpory so strany Rakúsko-Uhorska. Preložiac to z diplomatickej do obyčajnej reči, bolo treba počítať s tým, že v takom páde Nemecko ponecháva si právo podporovať Rakúsko Uhorsko. O Anglii netreba ani hovoriť: tá nielen podporovala Turecko a zaopatrila ho prostriedkami k vedeniu vojny, lež i usilovala sa robiť prekážky ruskému vystúpeniu i v tej časti Balkán skeho polostrova, kde prináležala im úplná svoboda dejstvia na základe dorozumenia s Rakúsko-Uhorskom; a táto robota Angiié mala i úspech. V Taliansku následník prestola, ktorý ku koncu vojny stal sa kráľom, bol ctiteľom Pruská, a v pomere medzi Francúzskom a Ruskom ostávaly ešte stopy predošlých predsudkov, pre ktoré nemohlo prísť medzi nimi k solidárnosti a potrebnému spolku. Tak v celku položenie Ruska bolo veľmi nepriaznivé: k vôli dorozumeniu s Rakúsko-Uhorskom prišlo mu ponechať tomuto, aby nakladalo so značnou čiastkou tých istých balkánskych Slovanov, pre ktorých viedla sa vojna; s druhej strany nástojčivé protipôsobenie Angiié mohlo povzbudiť i Austriu k takému vysvetľovaniu uzavretej s Ruskom smluvy, ktoré konečným koncom bolo by mohlo priviesť Rusov do *) Z „H3Bíctí“-í petrohradského Slovanského dobročinného spolku.