Národnie Noviny, apríl-jún 1904 (XXXV/42-79)
1904-04-02 / nr. 42
Vychodia tri razy do týždňa; v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uliorsko a Bakúsko: ua celý rok........................ 24 k. na pol roka........................ 12 k. na štvrt roka..................... 6 k. do cudsozemska: na celý rok......................... 30 k. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. :-nmm MedaKola, adxolnlBtrŔola a expedícia v Turólansteom Sir. Martine. Ročník XXXV. Sobota, 2. apríla 1904. Číslo 42. Vzkriesenie. Veľkonočná doba má sa venovať tichému,' hlbokému bôľu a tichej, hlbokej radosti, bôľu nezemnému, radosti nezemnej. Výročite nám pri- j pomíňa zjavenie sa Krista na svet, jeho po-j sledné diela spásy, smrť na dreve kríža a slávne,: svetlé vzkriesenie. Ohromný, svety, nebesia obopínajúci je priestor medzi velkopiatočoým bôľom; a vzkriesenskou radosťou — a naozaj día Goe-| tbeho slova, že „hruď ľudská je široká, celý! Olymp možno do nej umiestiť“ — už tým je človek veľkým divom stvorenia, že je v stave; poňať a precítiť tieto obrovské koutrasty, že vie sa vtiíoiť do priehlbín smútku, bôľu, zúfania a vyšinúť sa na vysokú vartu radosti a plesania'J Aká cesta, aký priechod! Sviatky sú len odbleskom velikých skutkov,; len rozpomienkou, a tichosť je potrebná, aby; boly viac, aby Spasiteľ v nás bol ukrižovaný, í v nás vzkriesený, vždy živý v nás, vždy pri-■ tomhý, účinkujúci, panujúci. Nie len učiteľ a prorok, ale Pán! Y tom je pravý smysel Kri-j stovej viery, tak často zatemňovaný neoraciona-l lismom, irenismom, ľudským, priľudským pietia-! mom. O zapieračocb, ktorí sa na Krista odvo-| lávajú, aby zaokryli svoju temnú neveru, obielili hrob svojej antikristovskej „filoäofie“, ani nehovoríme. Boli do nedávna v móde. Do akéhosi „bratstva“, „panibratstva“ chceli s Ním vstúpiť, ba našli sa blázni („blázon hovorí v srdci svojom: niet Boba!“), ktorí svojich novoprorokov stavali nad Neho. Oni jeho pokoru chceli využiť a rovnať sa mu vo svojej nezauzdenej pýche a pekelnej nadutosti. No pravé a jedine kresťanské je zavolať s Tomášom: „Pán môj a Boh môj!“ Tichosť by bola potrebná k pravej velikonočnej, vzkriesenskej nálade, —• ale okolo nás hučí celé more nemiem, potrasenia, hrmenie ďalekej, no srdciam blízkej vojny, škrek duchovného bludárstva, myšlienkovej disharmónie, divokého sápania sa, mŕtvenia pravdy, zamotávania už i najjednoduchšieho, čisto ľudského, a zanešvarovania všetkého božského a nadzemského. Nie žltý šarkan číno-japonský hrozí tak, ako čierna zmija duchovného a nadovšetko srdcového barbarstva. Barbarstva pod hodvábom, barbarstva pod hladkými formami a vo svätyniach vedy, v svätyniach chrámov. Barbarstvo v kritikasterstve, v tvorbe, v básňach, novinách, plátkoch i pamfletoch, plagiátoch, pirateriacb! Bazsrdečný surový lomoz ozýva sa a hrozí všetko potriasť, čo bolo ľudom drahé a čo ich tešilo. Tichosť by bola potrebná, a keď ju ruší huriavk sveta blízkeho i ďalekého, my utiahnuť sa musíme v svoju najužšiu cbyžeoku: do svojho vlastného srdca, do svcjej duše a oddať sa aspoň na krátke hodiny veľkonočnej vzkriesenskej nálade, aby v nás veľakrásny i veľaohavný lomoz neprekričal úpenlivé volanie za spásou, za mierom duševným. Nie za mierom mŕtvym. Velikonočné udalosti všetko iné znamenajú, len nie mŕtvy mier: ony práve privádzajú celý náš vnútorný stroj do trasného pohybu, do vibrovania najútlejších strún nášho organismu. Duševný mier je resultátom tohoto veľkého vnútornéko pohybu, du-, ševný mier je živý, účinkujúci, požehnaný. plodotvorný, dobročinný, On hovorí: Dosiahol si možnosť* spasenia. Od, Spasiteľ, zlomil osteň smrti a priniesol ti život večný. Do tichosti veľkonočného rozjímania mieša ! sa nielen veľaohavný lomoz atheistov, plagiá\ torov, revolveristov, švindlerov, ale i lomoz veľa[krásny, keď i krvavý, slzavý a potný, lomoz vejlikej vojny kresťanských, árijských herosov proti ;stám a stám millionov žltej mongolskej rassy, pohrúženej do tmy najnižšieho, temer fetišského j pohanstva. Lebo tam nejde len o ostrovy Žltého |mora, ale celá číosko - mongolská rassa je tu ; v otázke, húževnatá, hotová k samožertve, nestrašiaca sa múk, ani smrti. Zďaleka čujným j uchom sliedime za týmto heroickým lomozom a zďaleka duchovným okom vidíme vystupovať j z tmy nevedomosti nové jasné postavy najvyššieho, najčistejšieho heroismu, samozaprenia, ve; likej duševnej sily. Aké smutné sú falošno. sentimentálne, vlastne lstivo - vražedlné vzdychy í nad úžasmi vojny! I velikonočné dielo spasenia ľudj ského sprevádzané bolo hrôzou, zhášaním slnka a konvulsívnym trasením zeme až po hroby a mra; morové krypty prešlosti. ó, bár by synovia myšlienky, poe3ie, verejného slova, verejnej tlače, dejatelia diplomatickí, štátnickí, správni aspoň po plecia narástli oDým ruským herosom meča na vode i suchu, požehnanie spŕchlo by s nebies na celé naše veliké plemeno a prostredné na celé pokolenie ľudské. Vojna. V Berlíne vydávaný orgán .Militär-Wochenblatt“ vypočituje, koľko vojska môžu mať Japonci v Kórei. Prvá japonská armáda, ktorej veliteľom je generál Kuroki, záleží z gardy a z 2. a 12. divísie; pravdepodobne pri Čemulpe a v činampe bola vysadená do Kórei. Môže počítať 40—52.000 mužov. Dvanásta divísia tejto armády dostala sa až po Andšu. Japonci zaujali i Jongpien nad Andšu a tým obťažené sú Rusom výzvedy smerom ku Genzanu. Hlavná sila prvej japonskej armády je pri Pjöngjaogu. ( „Militär-Wbl.“ píše, že o rozložení ruskej armády menej sa vie. Menuje severo-východnú armádu, postavenú od Nikolska Ussurijskébo po kórejskú hranicu, ktorá že môže počítať 50—55 000 mužov. Man- 1 džurská armáda, od dolného Jalu po železnicu Mukden- Dašitsao, s hlavným etánom v Liaojangu, môže mať ’ 60—65.000 mužov. Západná armáda je pri Charbine. ( „Siľnyj“ lajtnanta Krinickeho. O poslednom boji pred Port-Artúrom (27. marca) námornícky spolupracovník „Nov. Vremeni“ medziiným píše: [ „Japoncom nedá pokoja myšlienka, že flotta naša , môže v každú minútu vyjsť a vrhnúť sa na nich, ‘ jestli oni povezú vojsko, ktoré budú mať vysadiť na > LiatODgský polostrov. Preto ani nemôžu sa odhodlať ( viezť to vojsko a robia všemožné pokusy oslabiť alebo zapreť aspoň na čas našu ôottu. Na tento raz parníky, ' určené na zahatenie vchodu do prístavu, boly poď- 5 porované oddelením veľkých lodí, strieľajúcich na pevnosť. Ale všetko ukázalo sa márnym. Naše strážne lode, pri všetkej nerovnosti síl, energične postavily sa proti približujúcim sa Japoncom. Rozhodujúce zna. čenie mala attaka strážneho minonosca „Siľnyj“ proti prvému parníku, ktorý i bol roztrhnutý minou s tohoto : minonosca „Silného“, tak že ostatné parníky už nej odvážily sa ďalej ísť a vyhodily sa na breh. A vykonal to lajtnant Krinický v prítomnosti šiestich nepriateľských minonoscov, a vykonal to tak prudko, ■ že tie nestihly prekaziť mu, a len potom, keď náš minonosec už bol vyplnil svoju úlohu, vrhly sa naň a vstúpily s ním do boja, v ktorom „Siľoyj“ utratil vyše tretiny svojich ľudí.“ Parníky Japoncom odobraté. Po boji port-arturskom 27. marca admirál Makarov poslal cárovi i túto zprávu: Nepriateľ odišiel a preto vrátil som sa s flottou do prístavu. Minonosec „Siľoyj“, ktorý v noci následkom poškodenia svojho stroja nepriateľským nábojom prišiel na skaly, vďaka energii jeho mužstva, je sňatý a šťastlivé vovedený do prístavu. Veliteľ lajtnant Krinický, ranený v ruku ľabko, neodišiel so svojho miesta. Ukázalo sa, že na branderoch (parníkoch japonských) sú pekelné stroje, drôty ktorých boly prerezané dobrovoľne sa hlásivšími, z nichž niektorí, lajtnant Kedrov IV., Azariev III., mičman Pilsudský, poslaní mnou, vstúpili na parník hneď, ako zastal, odrezali drôty a zahasili požiar, ktorý mal osvietiť nepriateľovi vchod do prístavu. — Na rejde ráno ukázala sa plávajúca mina s pekelnou mašinou, šťastlivé vyňatá, rejd je očistený. Parníky, upotrebené za brandery, nie sú staré, okolo 2000 tonn, boly ozbrojené malokalibernou artilleriou, ktorú postavím na batterie zväčšiť streľbu. Časť parníkov vyzdvihnem a upotrebím v prístave. Konec „Stereguščeho“. Predošle bola reč v našich novinách o tom, že dopisovateľ „Timesov“ od Japoncov počul, ako utopili dvaja ruskí matrosi túto torpédovú loď ruskú, keď ju už Japonci mali v moci. V londýnskych týchto novinách bolo to podané nasledovne: „Tridsaťpäť mŕtvych a ťažko ranených ležalo na palube ruského minonosca (torpédovej lode), keď Japonci pripäli bo už k svojej lodi. Sobrali len štyroch ľahko ranených Rusov, ktorí boli sa hodili do mora. Ale na „Stereguščom“ ostali ešte dvaja matrosi; tí zapreli sa na spodku lode a nepoddávali sa, čo ich ako napomínali. Nielen že nepoddali sa nepriateľovi, ale vytrhli mu korisť, ktorú on už považoval za svoju. Otvoriac ventily, naplnili svoju milú loď vodou a pochovali sa spolu s ňou v morských hlbinách.“ Politický preklad. — 1. apríla. Z Macedónie dobrá zvesť. Generálny inšpektor Hilmi paša oznamuje, že vodcovia posledného albánskeho pohybu v okolí Djakova poddali sa, tak že teraz tu zdá sa byt všetko utíšené. Z Ríma zas oznamujú, že Rakúsko-Uhorsko a Taliansko dorozumely sa dotyčné Albánie a dotyčné vilajetov kosovského, monastýrskeho a solunského. Dorozumely sa udržať status quo, a okkupácia Albánie bola by len tak možná, keby pristaly na ňu obe stránky. Táto shoda medzi Rakúsko-Uborskom a Talianskom že stala sa s porozumením i Francúzska a Angiié. Ale porta protiví sa v otázke netureckých officierov pre macedonskú žandarmeriu. Na šesťdesiatich europejských officierov nepristáva. — Indický vicekráľ Curzon rozrečnil sa v guberniálnej rade v Kalkutte. Hovoril, že India podobá sa zámku, ohradenému so dvoch strán morom, s tretej vysokými horami. Za horami sú rozsiahle svahy, ktoré oui (Angličania) že nechcú obsadiť, no nedopustia, aby ich obsadil nepriateľ. „Spokojní sme, keď ich vidíme v rukách našich priateľov a spojencov. Ale jestli pohnú sa nepriateľské vlivy, chcejúce dostať sa za naše steny, my sme povinní zakročiť proti tomu, lebo bolo by z toho nebezpečenstvo, naša bezpečnosť bola by ohrožená. Toto je tajnosť celého položenia Arabie, Persie, Afganistanu, Tibetu a Siamu.“ Do Belehradu taliansky poslanec už sa vrátil. 0 dualisme. (Pokračovanie.) No pritom všetkom sociálna a kultúrna rozdielnosť v Rakúsku je eklatantným faktom. Viedeň a Budin sú rozdielne, ale tento rozdiel je pletka proti rozdielu medzi Tyrolskom a Bukovinou, medzi Doluorakúšanmi a Istrianci, medzi Prahou a Triestom, medzi Krakovom a Salzburgom. Hana (na Morave) je bližšia