Národnie Noviny, október-december 1904 (XXXV/118-156)
1904-10-01 / nr. 118
Vychodia tri razy do týždňa : t utorok, ätvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Bakúsko: aa celý rok........................ 84 k. aa pol roka........................ 13 k, ua átvrť roka..................... 6 k. do cudzozemska: na celý rok........................ 30 k. -tf'-rB——SS——■SS——S———SMSSSSS—■—S— Redakcia, ad m 1 n.1 Btrŕtola Ročník XXXV. Sobota, 1. oktobra 1904. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. a ©3iipeca.ioJ.ESi v Turčianskom Sv. Martine. Číslo 118. síi&IÜ! Pozvanie k predplateniu na politický časopis Narodnie Noviny. (Štvrté štvrtfroéie.) Koncom minulého mesiaca vypršaly predplatky početným pt. pánom odberateľom týchto novín: následkom čoho úctivé vyzývame ct. obecenstvo k láskavému obnoveniu predplatenia. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko obnáša: na celý rok . . . 24 k. na pol roka. . . 12 k. na štvrť roka . . 6 k. na mesiac ... 2 k. Pre cudzozemsko na celý rok BO k. Tých pt. pp. odberateľov ale, ktorí sú nám ešte na minulosť dlžní za doposielanie novín, úctivé prosíme, aby čím skoršie vyrovnať ráčili svoje účty. Turčiansky Sv. Martin, 1. oktobra 1904. Administratívne povereníctvo gNárodních Novín“. „Neberieme kultúry nikomu, ale ju dávame!“ Toto sú slová ministra kultu, ako vidno, veľmi krásno-štedré, veľkodušné, humánne, panské, povedomé, hrdé, okázalo-zvučné, ale práve tak nepravdivé, prázdne, falošaé od prvej litierky po výkrikník, falošné zvonku i zdnuká, od predku i od zadku, s hora i dok a s oboch bokov. Že by sa madarisačuým systémom, panujúcim v ministerstve kultu a výučby, nikomu nebrala kultóra, je alebo samoklam, alebo schválne sie penie očú. M&ďarisačným, krutým systémom až ta dolu, do šlabikárskych škôl, ubíja sa kultúra v samom zárodku, berie sa ľudu už i spôsobnosť kultúrna. Všeobecným, tisíc ráz dokázaným faktom, že dieťa vyšlé zo štátnych a už čo chvíľa i z tyranisovanýcb konfesionálnych škôl čítať a písať vo svojom materinskom jazyku nevie (tedy vzhľadom na jazyk rodný je analfabetom), po madarsky čítať a písať za čas vie, ale madarsky hovoriť a rozumieť nevie, a to málo, čo sa nabifľovalo, čez jedno leto zabudne. Ako to stojí s predmetami, v cudzom jazyku biflovanými, každý uhádne, to jest absolútna nemožnosť je naučiť dieťa rátať, zemepis, dejepis atd. bez formálnej pomoci prirodzeného, rodného, materinského jazyka. Decku soberú i len možnosť vzdelanosti, spravia z nebo mašinu. Toto znamená brat kultúru, a nielen že brat, ale i v koreni, v semení udusiť čo i len upôäobnost kultúrnu. Nedať, nepovoliť, zrušiť stredné školy v rodnom jazyku znamená brat kultúru ešte i ohraničenému číslu takzvanej intelligence, a do nej vyvýšiť sa chcejúcim jednotlivcom z máss prostého ľudu. Takéto ohranie o kultúru zúri po celom slovenskom kraji od Košíc po Požun. Zdravé massy ľudu už dávno prestaly posielať synkov na stredné školy. Ciel terajších odnárodňujúcich škôl nie ja kultúra, ale, ako sa vyslovil profasssor Zsügöd- Grosschmid, „rongy hivatalka“ (bandravý úradík). Stredné odnárodňujúce školy nielen že hyzdia j charaktery, rozširujú nenávisť k slovenskej náhodnosti, ale plodia polovzdelaný proletariát, j voždy a všade pravú jazvu kultúry, ranu na tele í ľudu, požívajúcu, troviacu netrebnú, lenivú, bankerotte vrstvu úbožiakov: -robiť neviem a žobrať ;sa hanbím“. A že by nebolo branie kultúry, ked sa ničia a konfiškujú vzdelanostné ústavy, ked každé mierne poučovanie ľudu vedie pred tribunál a do ročného väzenia (Valášek, Veselovský), ked sa prenasleduje tlač, úži, ba ničí právo sbromaždovania, sotva kto bude tvrdiť. Popri týchto kardinálnych ničeniach kultúry prší na nás celý dážd drobnejších sekatúr a vexacií, pichľavých, ako tŕnie, ako ihly, ktorých špice sú zamočené do jedu národnej nenávisti. Ved už slovenský človek prístupu nemá svojím jazykom nikde. Zostal mu iba bubon a nočné „chváľ každý duch Hospodina!“ A tak tedy stojí, že dnešný madarisačný systém i v škole a živote berie nám kultúru, ba i možnosť kultúry. „My dávame kultúru!“ V tomto slove je už celá priepasť falše a nepravdy. Za prvé dávať kultúru národu zvne je nemožnosť, je absurdný cbvast. Národ si musí sám svoju kultúru stvoriť. Každá kultúra, ktorá by sa mu dala, nebude jeho kultúra, ale bude kultúra cudzia, podtlakom ktorsj zmizne. Dávať národu svoju kultúru znamená zničiť národ. Tak dali Germánci svoju kultúru Bodricom, Luticom, Polabanom, Havolanom, Pomoranom atd. a všetci Bodrid, Lutici, Pols hania, Havolania a Pomorania zmizli s tváre zeme tejto, ich potomkovia bili sa pod Gravelottťom a u Sedana za silu a slávu velikej, sjednotenej Teutonie, súsedy Slávy. Kto chce voľačo dávať, musí sám čosi mať. Nižäie citujeme slová maďarského universitného professora: „Pod kultúrnym jazykom rozumiem len ten jazyk, ktorý svet učí sa samovoľne, k vôli vzdelanosti, bez zovnútorných príčin (na príklad len preto, aby dostal handravý úradík), maďarský jazyk nie je takým kultúrnym jazykom.“ A tak tedy násilie pri madarisácii nedá sa mierniť a vyhovárať tým, že už samým jazykom dáva sa nám kultúra alebo možnosť, prostriedok dosiahnuť vyšší stupeň vzdelanosti. Mimo svojho rodného jazyka vysoko vzdelaní mužovia potrebujú ešte i iné svetokultúrne jazyky, ale ľud sám ani tých nepotrebuje. Nútiť ho k dvojjazyčnosti, k jazyku, nemajúcemu svetokultúrny význam, je najhoršia tyrannia pod slnkom. tvrannia jazvková. Vojna. Ruská druhá armáda mančžurská má záležať z 200.000 mužov. Japonci zas zamýšľajú rozmnožiť svoj materiál predĺžením služby v reserve. Z Petrobradu zvestujú, že Japonci idú napred na celom fronte. Zdržujú a odbíjajú ich kozáci generálov Miščenku a Samsonova. Čez Londýn idú chýry, Ž9 pri Mukdene očakáva sa velká bitka. Kuropatkin má vraj asi toľko vojska, ako i Japonci, alebo už i viacej. Počíta sa jeho sila ua 250.000 (?) mužov s 800 delami. A síce pri Sinmintingu stojí 60.000, pozdĺž rieky Hunho 120.000, ostatok je vo fronte, ktorý ostáva južne od Mukdena. V Tieline je len 10.000 mužov. Japonská armáda že počíta sa tiež na 250.000 s 1000 delami. Port-Artur. Dopisovateľ anglických novín „Daily Express“ oznamuje z Tokia, že od počiatku vojny Japonci ukazujú prvé znechutenie, a síce pre Port-Artur. Noviny trpko píšu proti generálovi Nogimu, veliteľovi pod Port-Arturom, že nemôže nič dokázať. Už vyhrážajú sa mu „harakirim“. Iné zas z novín, ktoré už malý i slávnostné články o páde ruskej pevnosti, zahanbené prestaly písať o bojoch arturských. Posledný týždeň generál Ncgi že dostal 10—12 tisíc mužov na posilu a obliehacie kaDÓay. Invalidi, od Port-Artura do Tokia privezení, obdivujú zmužilosť ruskej obrany. Čo bolo počuť o účinku míu, to nie je prehnané. Preto sú japonské ztraty také ohromné. „Daily Mail“ zvestuje, že Japonci s vytrvalosťou pokračujú v útokoch. Vydobyli forty č. 4, 5 a G. Ale Číňan, ktorý 26. septembra odišiel z Port-Artura, rozpráva, že 26. sept. popoludní Japonci, prinútení streľbou z fortov vnútorných, trvavšou viac dní, odišli z troch vydobytých pobočných fortov. Berlínsky „D. Tgsztg.“ na posledné zprávy z Čifu 0 zaujatí rozličných fortov Port-Artura poznamenáva: „Tento raz Japonci zaujali devät fortov, tri veľké j a šesť malých, nasledovne Japonci budú už mať s týmito asi pol stotiny fortov v rukách — pravda, len v zprávach. Velká pevnosť v Nemecku, ako na príklad Thorn, ktorá potrebuje toľkú asi posádku, ako Port- Artur, má — sedem fortov! Nesmysel, že nazývajú každý zákop a každé poľné opevnenie „fortom“, je teda ako na dlani; oné povnosti, ako na príklad fort Kuropatkina, aj dia svojho pomenovania prezradzujú, že sú to nové opevnenia, lebo pred vymenovaním Kuropatkina za hlavného veliteľa armie mančžurskej j sotva mohli pomýéľat na také vyznačeuie Kuropatkina. j Pokojne možno povedať: Pokým flotta ostáva v prí[ stave a pokým držia sa forty na Zlatom vrchu, ktoré !nad mestom, arsenálmi, vnútorným prístavom a nad j vchodom do prístavu panujú, dotedy netreba veriť chýrom o páde Port-Artura.“ Neue freie Presse o operáciách Japoncov. Viedeňská „N. fr. Presse“ zo strachu o Japoncov je už netrpelivá, a v netrpelivosti svojej kritisuje ich operácie „Od počiatku japonského nápadu južne od rieky Taitsiho — píše — minul už mesiac, a napriek krvavým bojom, ktoré bitkou menovali, celá situácia premenila sa len natoľko, že obraz pomknul sa o šesťdesiat kilometrov na sever. Vtedy ruská armáda stála, s prednými častami daleko vystretými, na Taitsiho, dnes stojí temer v tom istom gruppovaní na rieke Hunho, a oproti nej rozvíja sa postupovanie Japoncov nahor podobným spôsobom, pričom predné stráže jedna pre druhú už nemôžu ďalej. Nič nemôže lepšie charakterisovať výsledok bojov pri rieke Taitsiho, ako tento obraz. Ak nehladíme na miestnosť, ktorá sa tu vyhrala, poťažne prehrala, tak vlastne na terajšom položení už nepoznať úspechu a neúspechu posledných operácií. Pri Laojane vystal práve rozhodný úder, ako 1 využitie jeho zničujúcim preuasledovarím, čím všetky námahy, vynaložené v tom boji, a všetky obete stály sa márnymi. Terajšie položenie je také, ako by sa na rieke Taitsiho nebolo nič stalo. Ztraty na oboch stranách sú nahradené, obe armády okrem toho pravdepodobne dostaly i posily, tak že pomer síl ostáva nezmenený. V tejto vojne, sprevádzajúci chod operácií, naučili sme sa síce čakat a mať trpelivosť, a predsa nepochopiteľná nám je rozvlačitost prípravy k novej operácii, tak že pýtame sa samých seba: Čo chcú vlastne Japonci — chcú napadnúť oddiel pri Hunho, alebo len upevniť sa v získanej miestnosti a nápad prepustiť Rusom? Je predsa i pre laika jasná vec, že jestli protivník — či v duelli či v bitke — je odtisuutý, prinútený k odstúpeniu, treba mu zase hneď pristúpiť, aby sme mu nedali času môcť Ba poznove postaviť... Tohto pravidla Japonci nepovážili ako dosial vôbec, tak ani pri rieke Taitsiho, tak že teraz pri Mukdene najdú nie viac morálne deprimovanú, zpolovice porazenú a odbitú, lež novú ruskú armádu... Pravda, japonské vojsko po desaťdňových bojoch potrebovalo výdatného odpočinku, potrebovalo doplniť si i zásoby munície a živnosti, k čomu prišlo i nové basirovanie na Inkou, no malo na to tri týždne a za ten čas hlavná sila japonského vojska sotva prešla 20 kilometrov na sever... Treba si pomysleť, že vo vojne čas hrá vážnu rollu, a najmä pri offensívnej