Národnie Noviny, január-marec 1906 (XXXVII/3-38)

1906-01-09 / nr. 3

Vychodia tri razy do týždňa­­v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: ua celý rok.......................... 24 k. na pol roka........................ 12 k. na štvrt roka...................... 6 k. do cudzozemska: na celý rok.......................... 30 k. Rezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa ne­prijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Ftedalccía, Ekd.irailxils'tr’áLol.gfc a ©zs:iJ©ca.±oiEt -v Tni* ôl analtom Svz. Martine. Kočník XXXVII. Utorok, 9. januára 1906. Číslo 3. -"BBSS—S' 'I . .' iiiiiaMáMBBiwwBgM Sic non itur ad astra! Dnes je už celkom zrejmé, že naša slávna vláda dostala sa do pomykova, a to síce svo­jou vlastnou nerozhodnosťou. Za úlohu dalo sa jej zlomiť koalíciu. Ale ona miesto toho, že by bola narazila cesty k tomu cieľu, pu­stila sa do dvorenia svojim nepriateľom a naj­vážnejší kompliment urobil minister osvety nielen opakovaním, lež ešte sprísnením škol­ského nariadenia Berzeviczyho. Tento krok učinený je zrovná po srsti šovínom. Vláda tvrdí, že stojí na základe zákonov, a tak to nariadenie, ktoré protiví sa 44. z. Čl. z roku 1868, nebol by očakával žiaden priateľ pokoja a shody medzi národami Uhorska, lebo otročením jedného a povyšovaním dru­hého nie je možná svornosť medzi dvoma. Toto nariadenie teda, ktorého počiatok i od Berzeviczyho vynútili kossuthisti, malo byt lákadlom na ich uchlácholenie, ale zlihalo. Minister vnútra, Jozef Kristóffy, ktorému „Egyetértés“ vynadal do Krištofčíkov, nazvúc ho dolnozemským Slováčikom, vyhlásil usku­točnenie všeobecného volebného práva. I po­vzbudil sa ľud, jasotom ozývala sa jeho ra­dosť, ako v očakávaní blízkeho spasenia, a na pätnástich shromaždeniach ľudu, ešte aj na takých miestach, kde by sa o tom nik nebol nazdával, ohlásil sa i ľud slovenský, ten prostý popelvár a trpezlivý znášateľ všet­kých krívd, za toto spasenie od hovädských slopaníc pri ablegátskych voľbách na ňom bezdušne tropených. Však ale toto prichádzanie národa slo­venského k sebavedomiu a poznaniu svojej ľudskej vážnosti a občianskej dôstojnosti pre­niklo nepriateľov vlády natoľko, že sľúbili polepšiť sa a povoľnými byť, akže po kossu­­thovsky smýšľajúcimi slúžnovcami a podžu­­panmi zakázané shromaždenia ľudu sloven­ského aj ona zabráni. I sadol minister na lep a skutočne zabránil všetky ďalšie ozná­mené shromaždenia. No neosožilo nič. Lebo tak nitrianska, ako aj prešporská stolica po­­stavily sa do rozhodného odporu, aj turčiansky župan vypovedal službu. Toto druhé a veľmi vážne zaliečame sa koalícii neprospelo zhola nič. Ba áno, ešte viacej posmelilo odporníkov vlády, ktorí v tomto jej popúšťaní ich žiadostiam videli jej rozhodnú slabosť, ktorou hnaná stávala sa čím diaľ tým viac povoľnejšou chúťkam chlipným. Ale nie len na Slovensku prezradila vláda svoju slabosť voči koalícii, aj v samom sídel­nom a hlavnom meste Pešťbudíne, keď za­bránila pokojnú demonštráciu sociálnym de­mokratom na deň 18. decembra za všeobecné volebné právo. Robotníctvo nielen tu, lež po celej krajine skladalo rozhodnú dôveru v túto vládu, lebo všeobecné volebné právo je preň opravdivým spasením, ale po tomto zákaze ustrnulo, spamätajúc sa; že stalo sa to tiež len k vôli tej koalícii, ktorá je udeleniu toho práva rozhodne nepriateľská. Po vidieku síce nerobia sa prekážky shro­­maždeniam socialistickým, aby sa takto zdalo, že vláda socialistom pritom všetkom voľká, ničmenej strana socialistov ztratila dôveru k vláde a nie je viac ochotná konať jej služby, keď odvrhla bezpodmienečné jej priateľstvo. A takto uverejnením návrhu o tom vše­obecnom volebnom práve ešte viac presved­čila sa sociálna strana o dvojdvornej politike vlády, ktorou sa na všetky strany peknou robila a preto uzavrela, že všeobecným za­stavením práce prinúti každú vládu k ude­leniu a zavedeniu bezpodmienečného volebného práva, nech sa stane čo chce, ale viacej za nosom vodiť sa nedá. Priateľstva teda medzi stranou socialistov a vládou viacej niet, a čo sa ešte byť zdá, to je len naoko. A preto sa ponáhľa organisovat po celej krajine a naj­novšie obzvlášte na Slovensku. A poneváč veci tak ďaleko prišly a od­­porníci vlády vidia zjavne, že táto pohrdla ľudom a že tento proti nej ochladol, vymy­sleli ešte aj zburu Rumunov, aby aj týchto priazeň utratila, keď nerozvažite pošle pokoj­nému ľudu desiatky regimentov vojska, ktoré ho z jeho skromných bydlíšť vyhosťuje, lichvu z chlievov na zimu do poľa vyháňa a po­slednú skyvu chleba irj-cďá. Ale nie dosť na tom, že táto vláda uda­ným Činom pozbavila sa všetkej dobroprajnej opory, ako by naschvál, složila svoju nádej na ostrie bajonetov, ktorými Winklerovci na Myjave, a iní inde, nie len nevinných ob­čanov na smrť prekáľajú, ostrými nábojmi strieľajú, lež snemovým vyslancom žandármi cestu k ich voličom zastavujú, a to všetko pred očima tej vlády, ktorá na tie sily mala sa opret proti nezbedným šovinistom a ravol­­tantom, Čo takýmto hanebným spôsobom ľud nevinný do zúfalstva ženú bez toho, aby vláda zavčasu nahliadla, že takýmto činom, do­kážuc sa nevládnou k zaštíteniu ľudu, sadla medzi dva stolce a utráca všetku pôdu zpod nôh svojich. A jej nepriatelia toto všetko dobre vidia. Preto nie je div, že gróf Andrássy už zjavne vyslovil, že šovíni z dosavádnycli požiadaviek nie len neupustia, lež požadujú oživenie zlatej bully kráľa Ondreja II., aby stoličným pánom bolo priznané zákonne skrz krála to právo, že vláde ním vymenovanej môžu sa bez­trestne sprotiviť. Toto všetko svedčí, že účin­kovanie tejto vlády vyšlo na vnivoč a preto, ak čím skôr ináč sa nevschopí, miesto slávy odíde so slameným vencom, ako to aj zaslúži, keď opovrhla ľudom. Ilský. porovať požiadavky svojich povereníkov na konfe­rencii. Už samému cisárovi Viihelmovi nepáči sa vraj, že kancellár Bülow primnoho zadiera do Fran­cúzska a preto Angličsnia neveria teraz v rozhodné vystúpenie Nemecka. Pritom Nemecku množia sa starosti povstaním v Kamerune, ktoré ja už tretie v jeho afrikánskych koioniach. O revolúcii v Moskve. Dopisovateľ berlín­skeho „Lokalanzeigera“ udáva, že v moskovských bojoch bolo 50.000 ozbrojených revolucionárov. A „Daily Telegraph“ opisuje: „Krvavá vojna v Moskve, kde jest 180.000 ro­botníkov, predstavovala desný zjav, pritom podivaý svojimi kontrasty, čisto heroické skutky zamieňal? sa zradnými výčinmi, lúpežou i násilím. Dramatickým obrazom bola episoda v Sytinovskej tlačiarni, v ktorej postavilo sa niekoľko tisíc fanatikov, hotových za­hynúť. Officieri, zúčastnení pri dobýjaní tejto tla­čiarne, rozprávali, že hlavní revolucionári, keď vy­­hádzali oknami na vojsko svoju zásobu bomb a pod­pálili dom, sami utiekli, ale tichých robotníkov, ženy a deti nechali v obet ohňu a mučedlníckej smrti. Cez noc revolucionári postavili barrikády, naro­bili klepcov a priepadísk s čisto vojenským umením. Ich chytrosť a energia boly podivuhodné: na dané znamenie povstávaly, ani vyčarené, celé opevnenia. Tri rady barrikád, ktoré tiahly sa niekoľko verst, boly prácou špecialistov, dobre znajúcich svoju vec. Vec je jasná, že mali hotový celý systém improviso­­vaných opevnení, čomu officieri nevedeli sa dosť pre­­nadiviť; nemohli pochopiť, odkiaľ majú mätežníci také známosti, energiu, bystrosť a podujímavosf. Každá ataka vojska potkala sa s rozľúteným odporom z pri­krytí dobre obstavených. Keď vojsko začalo strífelsi na zálohy revolucionárov, sypal sa naň celý dážc! smrtonosných gúľ so striech, z okien, balkónov a brán! Strašným účinkom explodujúcich nábojov, há­dzaných mätežníkmi, vojaci boli rozdrážení a potom už strieľali bez milosrdenstva. A ešte väčšmi popu­­dzovalo vojakov, keď revoluci tnári nebadane zmizli zpoza rozobratých barrikád, ako by sa boli prepadli, a potom strieľali z nových úkrytov. No proti vojsku, rozdráženému touto ich energičnosfou, potom už márna bola každá obrana. Politický prehľad. — 8. januára. O Nemecku boly chýry, že pripravuje sa k vojne. Teraz základnosť tých chýrov potvrdzujú v samom Berlíne a hovoria, že ich vojenské prípravy boly vy­zvané tým, čo Francúsko robilo na elsaskej hranici; pritom báli sa vraj i o výsledok marokkánskej kon­­jfereneie. Anglické politické kruhy nazdávajú sa však, f že Nemecko chce len imponovať Francúzsku a pod­ Domáce zprävy. Škandalósny debrecínsky komplot tak ľahko ce­­síde s denného poriadku. Koalicionálne orgány boly by ho chcely umlčať, ale to nemožno, usilujú sa zma­­lichernit ho, veď že je to len „tragikomické dobro­družstvo“. Vládny komisár dr. Bodá smelo si síce počína, ale z opatrnosti predsa má vždy ozbrojenú moc pohotové. Mestskú políciu odstránil a miesto nej po­stavil žandárov. Vyšetrovanie vedie sa prísne; medzi inými sú pod vyšetrovaním advokáti dr. Ludvšk Varga a dr. Bela Lukács, ako pôvodcovia známeho poburu­júceho plakátu. A čo to tá „intelligentná“ luza vystrájala! Nad­­županovi Kovácsovi ukradli tobolku s peniazmi, zlaté hodinky s retiazkou i prstene s rúk, pričom mu prsty doráňali. „Psi budú chieptat tvoju krv!“ „Tú mrciuu hoďte na smrtný voz!“ Takými výkrikmi sa zabávali. Kočiša smrtného vozu prosil Kovács, aby ho zaviezol na políciu. „Najprv musíte zaďakovaí“, odpovedal kočiš, z čoho videť, že to bolo dohovorené, aby Kovács demissionoval. To aj urobil, ale teraz osvedčuje, že tú demissiu vyhlasuje za neplatnú, lebo že k tomu bol donútený. Aj vláda že nástojí, aby Kovács v Debre­cíne svoj úrad nastúpil a len potom že bude môcť zaďakovať. Keď skončí sa vyšetrovanie, delegovaná bude veľko-váradská súdna stolica k vybaveniu trestnej pravoty. — A opposícia ďalej popudzuje. Všetci vy­slanci hajduskej stolice mali sa v nedeľu sísť v De­brecíne a tam v kalvínskom kostole odbaviť služby Božie z vďaky nad poslednými udalosťami!

Next