Národnie Noviny, január-marec 1906 (XXXVII/3-38)
1906-01-09 / nr. 3
Vychodia tri razy do týždňav utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: ua celý rok.......................... 24 k. na pol roka........................ 12 k. na štvrt roka...................... 6 k. do cudzozemska: na celý rok.......................... 30 k. Rezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Ftedalccía, Ekd.irailxils'tr’áLol.gfc a ©zs:iJ©ca.±oiEt -v Tni* ôl analtom Svz. Martine. Kočník XXXVII. Utorok, 9. januára 1906. Číslo 3. -"BBSS—S' 'I . .' iiiiiaMáMBBiwwBgM Sic non itur ad astra! Dnes je už celkom zrejmé, že naša slávna vláda dostala sa do pomykova, a to síce svojou vlastnou nerozhodnosťou. Za úlohu dalo sa jej zlomiť koalíciu. Ale ona miesto toho, že by bola narazila cesty k tomu cieľu, pustila sa do dvorenia svojim nepriateľom a najvážnejší kompliment urobil minister osvety nielen opakovaním, lež ešte sprísnením školského nariadenia Berzeviczyho. Tento krok učinený je zrovná po srsti šovínom. Vláda tvrdí, že stojí na základe zákonov, a tak to nariadenie, ktoré protiví sa 44. z. Čl. z roku 1868, nebol by očakával žiaden priateľ pokoja a shody medzi národami Uhorska, lebo otročením jedného a povyšovaním druhého nie je možná svornosť medzi dvoma. Toto nariadenie teda, ktorého počiatok i od Berzeviczyho vynútili kossuthisti, malo byt lákadlom na ich uchlácholenie, ale zlihalo. Minister vnútra, Jozef Kristóffy, ktorému „Egyetértés“ vynadal do Krištofčíkov, nazvúc ho dolnozemským Slováčikom, vyhlásil uskutočnenie všeobecného volebného práva. I povzbudil sa ľud, jasotom ozývala sa jeho radosť, ako v očakávaní blízkeho spasenia, a na pätnástich shromaždeniach ľudu, ešte aj na takých miestach, kde by sa o tom nik nebol nazdával, ohlásil sa i ľud slovenský, ten prostý popelvár a trpezlivý znášateľ všetkých krívd, za toto spasenie od hovädských slopaníc pri ablegátskych voľbách na ňom bezdušne tropených. Však ale toto prichádzanie národa slovenského k sebavedomiu a poznaniu svojej ľudskej vážnosti a občianskej dôstojnosti preniklo nepriateľov vlády natoľko, že sľúbili polepšiť sa a povoľnými byť, akže po kossuthovsky smýšľajúcimi slúžnovcami a podžupanmi zakázané shromaždenia ľudu slovenského aj ona zabráni. I sadol minister na lep a skutočne zabránil všetky ďalšie oznámené shromaždenia. No neosožilo nič. Lebo tak nitrianska, ako aj prešporská stolica postavily sa do rozhodného odporu, aj turčiansky župan vypovedal službu. Toto druhé a veľmi vážne zaliečame sa koalícii neprospelo zhola nič. Ba áno, ešte viacej posmelilo odporníkov vlády, ktorí v tomto jej popúšťaní ich žiadostiam videli jej rozhodnú slabosť, ktorou hnaná stávala sa čím diaľ tým viac povoľnejšou chúťkam chlipným. Ale nie len na Slovensku prezradila vláda svoju slabosť voči koalícii, aj v samom sídelnom a hlavnom meste Pešťbudíne, keď zabránila pokojnú demonštráciu sociálnym demokratom na deň 18. decembra za všeobecné volebné právo. Robotníctvo nielen tu, lež po celej krajine skladalo rozhodnú dôveru v túto vládu, lebo všeobecné volebné právo je preň opravdivým spasením, ale po tomto zákaze ustrnulo, spamätajúc sa; že stalo sa to tiež len k vôli tej koalícii, ktorá je udeleniu toho práva rozhodne nepriateľská. Po vidieku síce nerobia sa prekážky shromaždeniam socialistickým, aby sa takto zdalo, že vláda socialistom pritom všetkom voľká, ničmenej strana socialistov ztratila dôveru k vláde a nie je viac ochotná konať jej služby, keď odvrhla bezpodmienečné jej priateľstvo. A takto uverejnením návrhu o tom všeobecnom volebnom práve ešte viac presvedčila sa sociálna strana o dvojdvornej politike vlády, ktorou sa na všetky strany peknou robila a preto uzavrela, že všeobecným zastavením práce prinúti každú vládu k udeleniu a zavedeniu bezpodmienečného volebného práva, nech sa stane čo chce, ale viacej za nosom vodiť sa nedá. Priateľstva teda medzi stranou socialistov a vládou viacej niet, a čo sa ešte byť zdá, to je len naoko. A preto sa ponáhľa organisovat po celej krajine a najnovšie obzvlášte na Slovensku. A poneváč veci tak ďaleko prišly a odporníci vlády vidia zjavne, že táto pohrdla ľudom a že tento proti nej ochladol, vymysleli ešte aj zburu Rumunov, aby aj týchto priazeň utratila, keď nerozvažite pošle pokojnému ľudu desiatky regimentov vojska, ktoré ho z jeho skromných bydlíšť vyhosťuje, lichvu z chlievov na zimu do poľa vyháňa a poslednú skyvu chleba irj-cďá. Ale nie dosť na tom, že táto vláda udaným Činom pozbavila sa všetkej dobroprajnej opory, ako by naschvál, složila svoju nádej na ostrie bajonetov, ktorými Winklerovci na Myjave, a iní inde, nie len nevinných občanov na smrť prekáľajú, ostrými nábojmi strieľajú, lež snemovým vyslancom žandármi cestu k ich voličom zastavujú, a to všetko pred očima tej vlády, ktorá na tie sily mala sa opret proti nezbedným šovinistom a ravoltantom, Čo takýmto hanebným spôsobom ľud nevinný do zúfalstva ženú bez toho, aby vláda zavčasu nahliadla, že takýmto činom, dokážuc sa nevládnou k zaštíteniu ľudu, sadla medzi dva stolce a utráca všetku pôdu zpod nôh svojich. A jej nepriatelia toto všetko dobre vidia. Preto nie je div, že gróf Andrássy už zjavne vyslovil, že šovíni z dosavádnycli požiadaviek nie len neupustia, lež požadujú oživenie zlatej bully kráľa Ondreja II., aby stoličným pánom bolo priznané zákonne skrz krála to právo, že vláde ním vymenovanej môžu sa beztrestne sprotiviť. Toto všetko svedčí, že účinkovanie tejto vlády vyšlo na vnivoč a preto, ak čím skôr ináč sa nevschopí, miesto slávy odíde so slameným vencom, ako to aj zaslúži, keď opovrhla ľudom. Ilský. porovať požiadavky svojich povereníkov na konferencii. Už samému cisárovi Viihelmovi nepáči sa vraj, že kancellár Bülow primnoho zadiera do Francúzska a preto Angličsnia neveria teraz v rozhodné vystúpenie Nemecka. Pritom Nemecku množia sa starosti povstaním v Kamerune, ktoré ja už tretie v jeho afrikánskych koioniach. O revolúcii v Moskve. Dopisovateľ berlínskeho „Lokalanzeigera“ udáva, že v moskovských bojoch bolo 50.000 ozbrojených revolucionárov. A „Daily Telegraph“ opisuje: „Krvavá vojna v Moskve, kde jest 180.000 robotníkov, predstavovala desný zjav, pritom podivaý svojimi kontrasty, čisto heroické skutky zamieňal? sa zradnými výčinmi, lúpežou i násilím. Dramatickým obrazom bola episoda v Sytinovskej tlačiarni, v ktorej postavilo sa niekoľko tisíc fanatikov, hotových zahynúť. Officieri, zúčastnení pri dobýjaní tejto tlačiarne, rozprávali, že hlavní revolucionári, keď vyhádzali oknami na vojsko svoju zásobu bomb a podpálili dom, sami utiekli, ale tichých robotníkov, ženy a deti nechali v obet ohňu a mučedlníckej smrti. Cez noc revolucionári postavili barrikády, narobili klepcov a priepadísk s čisto vojenským umením. Ich chytrosť a energia boly podivuhodné: na dané znamenie povstávaly, ani vyčarené, celé opevnenia. Tri rady barrikád, ktoré tiahly sa niekoľko verst, boly prácou špecialistov, dobre znajúcich svoju vec. Vec je jasná, že mali hotový celý systém improvisovaných opevnení, čomu officieri nevedeli sa dosť prenadiviť; nemohli pochopiť, odkiaľ majú mätežníci také známosti, energiu, bystrosť a podujímavosf. Každá ataka vojska potkala sa s rozľúteným odporom z prikrytí dobre obstavených. Keď vojsko začalo strífelsi na zálohy revolucionárov, sypal sa naň celý dážc! smrtonosných gúľ so striech, z okien, balkónov a brán! Strašným účinkom explodujúcich nábojov, hádzaných mätežníkmi, vojaci boli rozdrážení a potom už strieľali bez milosrdenstva. A ešte väčšmi popudzovalo vojakov, keď revoluci tnári nebadane zmizli zpoza rozobratých barrikád, ako by sa boli prepadli, a potom strieľali z nových úkrytov. No proti vojsku, rozdráženému touto ich energičnosfou, potom už márna bola každá obrana. Politický prehľad. — 8. januára. O Nemecku boly chýry, že pripravuje sa k vojne. Teraz základnosť tých chýrov potvrdzujú v samom Berlíne a hovoria, že ich vojenské prípravy boly vyzvané tým, čo Francúsko robilo na elsaskej hranici; pritom báli sa vraj i o výsledok marokkánskej konjfereneie. Anglické politické kruhy nazdávajú sa však, f že Nemecko chce len imponovať Francúzsku a pod Domáce zprävy. Škandalósny debrecínsky komplot tak ľahko cesíde s denného poriadku. Koalicionálne orgány boly by ho chcely umlčať, ale to nemožno, usilujú sa zmalichernit ho, veď že je to len „tragikomické dobrodružstvo“. Vládny komisár dr. Bodá smelo si síce počína, ale z opatrnosti predsa má vždy ozbrojenú moc pohotové. Mestskú políciu odstránil a miesto nej postavil žandárov. Vyšetrovanie vedie sa prísne; medzi inými sú pod vyšetrovaním advokáti dr. Ludvšk Varga a dr. Bela Lukács, ako pôvodcovia známeho poburujúceho plakátu. A čo to tá „intelligentná“ luza vystrájala! Nadžupanovi Kovácsovi ukradli tobolku s peniazmi, zlaté hodinky s retiazkou i prstene s rúk, pričom mu prsty doráňali. „Psi budú chieptat tvoju krv!“ „Tú mrciuu hoďte na smrtný voz!“ Takými výkrikmi sa zabávali. Kočiša smrtného vozu prosil Kovács, aby ho zaviezol na políciu. „Najprv musíte zaďakovaí“, odpovedal kočiš, z čoho videť, že to bolo dohovorené, aby Kovács demissionoval. To aj urobil, ale teraz osvedčuje, že tú demissiu vyhlasuje za neplatnú, lebo že k tomu bol donútený. Aj vláda že nástojí, aby Kovács v Debrecíne svoj úrad nastúpil a len potom že bude môcť zaďakovať. Keď skončí sa vyšetrovanie, delegovaná bude veľko-váradská súdna stolica k vybaveniu trestnej pravoty. — A opposícia ďalej popudzuje. Všetci vyslanci hajduskej stolice mali sa v nedeľu sísť v Debrecíne a tam v kalvínskom kostole odbaviť služby Božie z vďaky nad poslednými udalosťami!