Národnie Noviny, január-marec 1909 (XL/2-38)
1909-01-05 / nr. 2
České pomery. Z novoročných vlakových rozhľadov v českej žurnalistike vychodí, .že pomery v českom národe sú rozháranej lie, než boly dosial. „Moravská Orlice“ si vzdychá: „máme strany, ale nemáme vlasti!“ Po novinách samé rekriminácie, samé obžaloby strany proti strane, ako by strana bola vinovatá, že je vletko v závoze. Citovaný orgán hovorí, „že každá vodcovská strana namáhala sa čestne: národná strana staročeská i takzvaná národná strana svobodomyselná. Chyba je v nejasnosti politického názoru. Odhodlali sme sa pred 30 rokmi k činnej politike, ale tápeme v tmách — píše „M. O.“ — Chvíľku sme na pravej ceste, a ked úspechy nepršia, hádžeme sa na cestu inú. Aktívna politika núti nás hľadať si spojencov, lebo sami na sneme nerozhodujeme. A tu musíme i spojencovi niečo postúpiť, ináče s nami nepôjde. Tejto pravdy sme nepochopili. Chceli by sme spojenca, ale rozhodovať chceli by sme sami. A to nejde. Preto Poliaci vždy vypriahli, ked sme išli do obštrukcie. Po druhé, naša chyba je, že chceme vždy len opposíciu, väčšinovej politiky nepoznáme.“ „A potom — pokračuje — niet u nás politickej disciplíny. Y nijakom národe niet toľko voľného politického kozáctva, ako u nás. Každý robí, čo chce. Kommandá vodcov tratia sa v neporiadnom huriavku. Ked jedna strana vydá heslo, druhá zahrmí heslom protivným. Necenia u nás politická zkúsenosť, dlhoročná prácu v parlamente. Hlas nováčkov má tá samú váhu, ako mienka dlhoročných parlamentárny ch voj e vodcov. Ztadiaľ babylonský zmätok v národe, nad ktorým plakať prichodí každému vernému synovi národa. Prinesie nový rok v tomto ohľade nápravu? Zahoja sa rany? Nehladíme pessimisticky, ale rýchlej nápravy neočakávame Všetko musí ísť pomaly do predku. Chybami prepracujeme sa k politickej múdrosti, a časom ináče pozreme na politiku väčšiny. Každý politik musí túžiť, aby stal sa väčšinou.“ Z druhých novoročných rozjímaní znejú tóny veselšie, ale i smutnejšie. V retrospektívnych pohľadoch znie nespokojnosť s politikou, literatúrou, divadlami, kultúrnymi resultátmi, no miestami i radosť nad tým, čo minulý rok priniesol dobrého. Na každý spôsob stal sa v ňom obrat k lepšiemu a literárneho harlekínstva už valne ubýva, fanatismus nevery, bohoruhačstva, oplzlosti, ktorý sa tak na široko rozčepýril, že videl v drzej, hluchej negácii summum pokroku a umu, počína ustupovať solídnej, positívnej činnosti. Bláznivé sujety, dekadentské opičiactva už-už stŕhaly i sám jazyk do barbarstva, do úpadku a spotvorenín. A to je najhoršie, s úpadkom jazyka upadá všetko. „Jazyk patrí k veciam svätým“, povedal Sládkovič, preto je najprísnejším zákazom s jazykom robiť komediantstvá, samovoľníctvo a saltomortale. Jazykové kotrmelce robí len Človek, ktorý nemá myšlienky. No, my túto samokritiku i kritiku podávame s dobrou dušou a nádejou, že sa to všetko skoro napraví, a nie sme slepí ani pre krásne úspechy národnej a kultúrnej práce. Mnoho dobrého a zdravého narodilo sa na nivách českých; ale ani odchýlky a slabosti neumenšujú našu lásku k bratom a náš obdiv veľkolepého boja na západných čierťažach nášho plemena. Politický prehľad. — 4. januára. Mlado-turecká strana ešte probuje pohýbať a povzbudiť svoj národ. Ide svolávať shromaždenia, z ktorých má sa protestovať proti annrxii ostrova Kréty. Chcela by tým iste rozmnožiť i svojich prívržencov. V Mergine so strany tureckej bol napadnutý človek, ktorý niesol poštové balíky s rakúsko-uhorskej lodi. Tým rakúdto-unorský posol Pallavicini pohnutý bol upozornit portu, že jestli by sa taký prípad opakovať mal, mohlo by mat povážlivé následky. V srbskej skupštine. V súvise s interpeláciou, ktorú v skupseine 2. januára menom troch stránok predložili vláde Stojan Novakovié, Stojan Proti č a Ľubomír Stojanovič, minister zachraničnýcb diel Miíovanovic v tom istom 1b«tí povedal dlhšiu reč o politickom položení. Hovoril, že proti annexii Bosny a Hercegoviny prvé pozdvihlo svojho hlasu Srbsko. Dorozumelo sa i s Čiernou Horou. Vykladal, že od sto rokov politika Európy bola ktoinu namerená, aby sa neodvislost Balkánskeho polostrova zachránila pred cudzími výbojmi. Až do nedávna v Europe boli tej mienky, že Balkánskemu polostrovu najväčšie nebezpečenstvo hrozí so strany Ruska. Europa predovšetkým Rusko chcela odstrániť od Bilkánskeho polostrova. Nedôvera proti Rusku dosiahla svojho vrchola na berlínskom kongresse. Vtedy prišli na nešťastnú myšlienku, že Rakúsko-Uhorsko vtiahnu do balkánskej otázky... Europa nechce vojny, alebo poneváč obetovanie osobitných záujmov neposlúži záujmu europejského pokoja, dŕžavy zdajú sa byť náchylnými stvoriť prechodné štádium. Srbská vláda práve preto vynasnažovala sa, už či by bola reč o dočasnom či o definitívnom usporiadaní, zachrániť solidaritu s dŕžavami a požiadavky srbské priviesť do súhlasu s ich stanoviskom. Ak uskutoční sa konferencia, teiaz ešte nemožno hovoriť o tom, čo bude jej programmom: či návrh srbský, a či rakúsko-uhorský? Nie je potrebné nútit Srbsko k tomu, aby v zúfalosti začalo vojnu. Naše záujmy možné je priviest do súhlasu so záujmami Rakúdso-Uhorska. Keby Au-tria splnila missm, záležajúcu v tom: prinavrátiť spojenie medzi germánskymi a románskymi i slovanskými národmi, balkánske národy mohly by sa sdružiť okolo nej; no nie tak, že by ona násilie robila. Jednomyselnost bola by možná, keby Rakúsko-Uhorsko považovalo svoje doterajšie hranice za definitívné. Skupština odobrila politiku vlády a vyzvala ju k ďalšej akcii. _________ Pomaďarčia? Vyslanec Trenčianskej stolice Pavel Kubica na sneme 18. decembra 1847 hovoril: „Som síce presvedčený, že v takej krajine, kde rozličných jazykov národy bývajú, k rozšíreniu národnosti najistejší prostriedok je ten, ked sa tie národy do ohrád ústavy prijmú; ale hoci neprináležím medzi tých šťastných synov vlasti, ktorí v národnej reči majú spolu i svoju materinskú reč, neverím, že by naša ústava mohla prekvitať, kým sa maďarská reč nerozšíri v celom verejnom živote. Predošlý snem posvätil svoje prvé práce záležitosti maďarskej reči... O dôležitosti 2. zákonného článku z roku 1843 nechcem síce pochybovať, ale keď je pravda, že ešte dosial viac pravomocností a úradníkov neuznalo diplomatičnosť maďarskej reči a zvlášte so žiaľom zkúsili moji vysielatelia, že sa záležitosti pri uhorskom vojsku ešte i teraz po nemecky vedú, kráľ. komora a jej podriadené úrady tiež cudzej reči užívajú, ba i nižší úradníci pri samej vysokej námestnej rade neužívajú maďarskej reči, táto vo viac kráľ. mestách, ba i stoliciach nie je jedine úradnou rečou: podľa uzavretia predošlého snemu predkladám teda ten zákonný článok, aby sa v jeho prvej čiastke vyslovilo, že by v uhorskej krajine všetky vrchnosti, šúdy, či to mestské, či cirkevné, či vojenské, ako i jednotliví úradníci za úradnú reč maďarskú reč mali. Druhým predmetom, ktorý moji vysielatelia v zákone vysloviť žiadajú, sú vonkajšie znaky a emblemy. Predošlý snem v oddiele 6. zákonnej nárady žiadal, aby sa na uhorské peniaze maďarské znaky a nápisy daly raziť, na všetkých komorských a vojenských ozdobách a na vlajkách morských lodí jedine uhorského címera a emblémov sa užívalo; ale hoci sa na tomto oba stoly sjednotily, predsa ten oddiel neprešiel do 2. zákonného článku roku 1843. A preto v mene svojej stolice žiadam, aby sa o týchto veciach zákon doniesol, a to v 1. oddiele, aby sa kráľovské kniežatá v maďarskej reči vyučovaly, v 2-hom, aby vo všetkých školách a ústavoch rečou vyučovania bola reč maďarská, k čomu by sa pridať malo, že úraduíci i v Horvatsku sú povinní vedieť po maďarsky...“ Temer by neveril človek, že je to reč z roku 1847. Veď celkom tak hovoria i dnes, najmä od roku 1903. Ako by sme počúvali vravu o Apponyiho školských zákonoch alebo o vojenských žiadostiach. Vydávať zákony o madarčení: pomadačiť to i to, pomaďarčiť všetko. Ako sa boli rozbehli už pred rokom 1848! Trenčiansky madarónsky člen snemu hovoril za maďarčinu, ako najprepiatejší netolerantný Maďar. A výsledok ? Nemusí byť veľký, ked dnes tým istým spôsobom lomozia a donášajú madarčiace zákony, ako pred še-(desiatimi rokmi. Nám narobili biedy, utrpenia, hatili náš duchovný vývin, ale sebe za to čože získali 1 Nepomadarčil sa väčšmi, ako bol roku 1847, ani sám Pavel Kubica. Po vyrovnaní roku 1867 temer za štrvtstoletia bol hlavným županom Trenčianskej stolice, mohol dozerať na exekúciu zákonov, podonášaných v záujme madarčenia: a trenčianske Považie jednako zostalo také slovenské, ako bolo. Pavla Kubicu roku 1847, ako mladého muža, mrzelo, že jeho materinská reč nie je maďarská, ale zato ked umieral, vo vysokom veku, jestli sa nemýlime roku 1893, iste po slovensky vzdychal k Pánu Bohu. A ked za jedlých šesťdesiat rokov výsledok madarčenia je taký chatrný, iste nebol by inakší ani za druhých, nasledu úcich. No ani vývin vecí neukazuje, že by madarisátori mali mať ešte jednu takú periódu, hoci za našich dní ponechané im je ešte svobodné riadenie. _________ Literárne zákerníctvo. „Naše Slovensko“ v 3. sošite svojho ročníka píše o evanjelickom „Tranovskom“ a o martinskom Slovenskom obrázkovom kalendári na r. 1909 spôsobom a tónom tak nízkym, akým hubuje niekde v začmudenej kaviarni alebo za krčmárskym stolom iba najposlednejší peštiansky „šornalist“ a „tollbetyár“. Od týchto sme aspoň navyknutí na takýto spôsob písania a preto sa uad tým ani najmenej uepozastavíme. Ale že si to dovolí časopis, ktorý chce byť vážnym, a časopis nie nemecký, ani nie daktorý