Národnie Noviny, október-december 1909 (XL/116-149)
1909-10-02 / nr. 116
«K Vychodia tri razy do týždňa : y utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná eena pre Rakúsko-Uhorskn na celý rok 16 k., na pol roka 8 k., na štvrť roka 4 k., na mesiac 1 k. 50 h. Do cndzoxeinska; do Nemecka 16 mariek, Ruska 9 rubľov, Ameriky 4 doll. 75 c., ostatné cudzozemsko 24 franky. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Neupotrebených rukopisov redakcia nevracia Jednotlivé čísla predávajú sa po 10 h., poštou 12 h. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Zastupitelia pre Ameriku: P. V. Rovnianek & Comp., Pittsburg, Pa, 612—614 Grant Street. Ročník XL. Sobota, 2. oktobra 1909. Číslo 116. Rumuni o kríse. Predseda národnostnej strany na uhorskom sneme vyslanec dr. Mihali mal dlhší rozhovor s redaktorom viedenskej „Reichspost“, v ktorom vyslovil svoj náhľad na terajšie položenie diel. Z odpovedí Mihaliho podávame dľa večerníka „Pester Lloyda“ od 30. sept, číslo 224: Terajšia krísa, povedal dr. Mihali, zdá sa byť počiatkom konca dualismu, aspoň duálisam starého štýlu. Nerovnosť politických složiek (komponentov) v Uhorsku a Rakúsku musí pomaly túžiť za vyrovnaním. (To jest: v Rakúsku majú ľudový parlament, vyšlý zo všeobecného, rovného a tajného práva, v Uhorsku máme parlament oligarchický, robený privilegovanými kastami, a vlastne grošom, vínom, pálenkou, bajonetami a tlakom shora). Celá štátnická činnosť všetkých „štátnikov“ uhorských od 42 rokov vyčerpáva sa kunstštiklami vydieračskej politiky na hore i na dole. Od 42 rokov, rok po roku školou, novinárstvom, verejným životom vychovávajú madarstvo k samovedomiu hraničiacemu na velkomam (Grrössenwahnsinn), lebo vraj jeho historické určenie požaduje Nemaďarov madarisovať, a tak korunu prinútiť slúžiť maďarským megalomanickým chúťkam. Dualismus nemožno zachrániť pomocou politikov, ktorí všetci bez rozdielu strán od Tiszu po Justha svoju celú silu vyčerpávajú v snahe, utvorením Maďarom priaznivého volebného zákona i na budúcne parlament poistiť pre Maďarov, aby pomocou gravaminálnej fraseologie meniť mohli pomaly dualismus na personálnu uniu. Sestasedemdesiatni politici a štátnici Uhorska, na pr. Tisza, chcú zovnútorný plášť dualistický štátnej formy zachrániť, ale do dualistickej formy naliať obsah „neodvislosti“. Kossuthisti konajú naopak. Ciel je ten samý. Len srovnajte programmy na rozuzlenie krísového suku: Wekerleho, Andrássyho a Kossuth-Apponyiho. Julius Justh hrá sa na bubu-strašidlo, aby koruna mala dojem, že ostatní tajní radcovia sú veľmi mierni štátnici. Julo Justh kričí, aby tichšie hlasy oných troch zdaly sa šalmajmi, Justh trasie v povetrí rudú zástavu, aby farby oných troch-štyroch zdaly sa temperované a súladné. Na otázku, ako dala by sa odstrániť chronická krísa a dualismus postaviť na pevné základy, odpovedá dr. Mihali: Koruna sa už nedá ďalej zavádzať. Svedčí o veľkej múdrosti Jeho Veličenstva, že panovník v Rakúsku utvoril všeobecné, rovné a tajné volebné právo, a chce ho uviesť i do Uhorska. Volebné právo, podobné rakúskemu, v Uhorsku široké massy Maďarov a Nemadarov privolalo by k snemovému životu. Široké massy ľudu malý by celkom iné sociálne a hospodárske potreby a nároky, ako na pr. historické práva na Bosnu a Dalmáciu. Záchrana dualismu je možná len vtedy, ked v Uhorsku utvorí sa parlament z takých základov, ako sa utvoril v Rakúsku. Bez parity volebných zákonov v Cis a Trans, nedá sa mysleť ďalšie jestvovanie dualismu. Čo sa týka miernej rumunskej strany (dr. Babeš) a jej memoranduma (my sme ho priniesli per extensum, Red.), Mihali povedal, že je to vlastne idea rumunskej košutovskej strany, alebo, ako to vyvoňať z memoranda, vovábenie Rumunov do Košutovského tábora. Ja v tomto čase ešte držím to za nemožné Keby koalícia, alebo jedna z jej složiek z roku 1867 a 1848, ešte dlho ostala pri kormidle, vtedy arci nejeden štréber, ba i mnohí nad dynastiou zúfajúci Rumuni íntegerného, čistého charakteru v pevnej viere, bona fide, prebehli by do košutovského, alebo, Čo je celkom to samé, lebo rozdiel je iba v štátoprávnom maskovaní, do Tiszovského alebo Andrássovského tábora. Ale poneváč v Uhorsku starý režim stojí na kraji záhuby, s ním zapadne i hviezda miernej rumunskej košutovskej strany. Ved mierna, rvnunská, košutovská strana narudila sa ako ťi,ruobok. Hľa, náhľad znamenitého rumunského patriota kryje sa s náhľadom našim, ktorému sme dali výraz v Národných Novinách. Národnosť nemôže byť ani mierna, ani nemierna, ona je succus veci, vec sama. Hrozno môže byt len hroznom a nie nehroznom, ani nie miernym alebo nemiernym, ale len hroznovým hroznom. Môže byť sladké alebo kyslé, biele alebo červené, ale nehroznové byť nemôže. Národnosť nenie vlastnosť, farba, národnosť je essencia. Politický prehľad. — 1. oktobra. Ľudia len radi majú úspech. Ked Španielsko začalo posielať vojsko cez more, do Marokka, príbuzní mobilisovauých vojakov búrili sa, sami vojaci rušili disciplínu, v Barcelone vypukla revolúcia a nie bez príčiny báli sa o pokoj i v Madride. Po ťažkom počiatku a po dlhšej prestávke na bojišti španielske vojsko začalo víťaziť a premáhať zprvu nebezpečnýeh Kabylov. Po tieto dni z Melilly velitel posiela do Madridu zprávy už o rozhodnom úspechu, a Španieli — ani čo by to bol už druhý národ — robia ovácie armáde i kráľovi. V Madride illuminovali, oduševnelým zástupom kráľ musel sa ukázať na balkóne. Nastávajúce zmeny v rakusko-uhorskej diplomacii. Očakáva sa, že gróf Liitzow, rakúsky-uhorský posol v Ríme pri Kvirinále, i gróf Šzecsen, posol pri Vatikáne, onedlho budú odvolaní so svojho miesta. Gróf Liitzow vybraný je za posla na miesto, ktoré uprázdni sa v najkratšom čase; do Ríma pôjde miesto neho barón Burian, ktorý ako spoločný finančný minister urobil sa nemožným všantročením Láncziho banky do Bosny. Gróf Szécsen, terajší predstaviteľ Rakúsko-Uhorska pri Vatikáne, určený je za posla do Petrohradu, odkiaľ grófa Berchtolda dajú do disponibility. Gróf Welsersheimb, poslanec v Madride, pôjde do pensie. Brosúra o Horvatsku. Nám Slovákom tak dobre známy Scotus Viator (R. V. Seton Watson) vvdai brošúrku o Horvatsku.*) Neveľká je, ale kto ju prečíta, orientovaný je úplne a správne o horvatských pomeroch. Europejská verejnosť spraví si celkom správny pochop o — tak neslávne a potupne padnutej — koalicionálnej vláde, ktorá nielen že doma nespravila poriadok, ale vedela i bratské Horvatsko doniesť do strašnej situácie, v ktorej teraz je. Horvatská otázka je osudnou monarchii. Horváti tvoria stred balkánskej otázky a sú najistejšou oporou východnej Adrié proti talianskému irredeutismu, najdôležitejšou strategickou reíazou medzi Viedňou a Sarajevom (Viedňou a Tureckom) a najhlavnejšou prekážkou madarisácie. celej horvatskej otázke. Toto posledné je kľúčikom ku Horvatsko bude rozhodovat pri spore uhorsko-rakúskom. Rakúsko získalo si nazad ztratenú presilu rozumnou volebnou reformou a tým, že politické pomery v Uhorsku tak zbahnately. Rakúsko, ako veľmoc, musí sa znovuzrodit ako voľný štát národov na rumoch starých privilégií. A v tom má hlavné slovo Horvatsko. Srbsko ztratilo svoj vliv. Tým, že Bosna a Hercegovina sú msjetkom Habsburgovcov, preložilo sa fažište balkánskej otázky z Belehradu do Záhrebu. Rozhárané pomery v Horvatsku pomohly uskutočniť annexiu, lebo Horváti pre ich vlastné bolesti nemohli nič robiť proti annexii. Bosnu a Hercegovinu pripojili k monarchii bez toho, že by sa určilo, komu budú patriť: Uhorsku, či Rakúsku. A o ne bude boj. Ak zvíťazí Rakúsko, oddelí strategicky Uhorsko úplne od mora, získa si absolútnu presilu a zničí na veky štátnu ideu Veľkého Ludvika, Corvina a Kossutha. Uhorská vláda mohla by, keby v jej lone bol aspoň jeden poctivý, geuiáiny politik v poslednom momente zmenšiť vliv Rakúska, získat si zase presilu v monarchii. Konsolidovaním národnostných pomerov, udelením rovnoprávnosti, získalo by si všetky národnosti i Horvatov a Srbov a Rakúsko by nemohlo proti spojenej sile docieliť ničoho. Ale uhorská vláda nešla nikdy priamou cestou. Miesto konsolidácie vyvolala v Horvatsku, umele skontruovala také smutné pomery, akých ani v jednom štáte s konštitúciou nenájdeme. Scotus Viator potom vyratuje jednotlivé absolutistické kroky koalicionálnej vlády a jej exponenta Raucha, ktoré sú čitatelom našim známe. Ako najflagrantnejší prípad udáva záhrebský process pre velezradu. Záhrebský process stal sa ohniskom celej horvatskej politiky. Predtým myslelo sa, že záhrebský process začatý je pre inostrannú politiku, ako jasný dôvod pre annexiu, a musí sa povedať, že nepríjemný Aehrenthalovi naskrze nebol. Ale tomu nie je tak. Najhoršie, čo sa môže Viedni vytknút je, že priala a dosial praje režimu Rauchovskému. Ale vlastný motív politiky, ktorá sa teraz v Horvatsku robí, nesmieme hladat vo Viedni, ale v Pešti. Že uhorské vláda neobmedzene panovala v Horvatsku, bola príčinou nevraživosť a kruté boje medzi Horvatmi a Srbmi. Celá ich moc zakladala sa na tomto spore. Až roku 1907, so zdesením zbadala maďarská koalícia, že srbsko-horvatská koalícia nie je len politickým efemerným manévrom, ale že je to nové štádium vo vývine Juhoslovanov, podporované kultúrou a idealismom celého národa. Vláda videla, že zbra *) Absolutismus in Kroatien, von Scotus Viator. Wien und Leipzig. Verlag C. W. Stern.