Národnie Noviny, október-december 1920 (LI/223-294)
1920-11-26 / nr. 269
»johodia é#s? ráz cfo tfi- Ma: okrem pondelku každý deň. *redptatná sena: na ccif ■ ak 120 korún, na pot roka 90 korún, na Štvrt roka 30 fewún, na mesiac 10 korún, wtetiivé í í s! a po 50 hal. Do cudzozemska: «* celý rok 160 korán. Cena éfala BO Halierov. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine, Na samá Štvrtkové ôljta predpláca s a: na celý rok 30 kor., na pol roka 15 kor Do cudzozemska. aa celý rok 36 korún. Noviny posielajú sa Im Skutočne predplateným. Čillo telBtuftu i-edakole: 5 í, číslo tat,f. adminlstr tis: M, Ročník IX Piatok, 26. novembra 1920. Číslo 269 Pro domo sua. Dr. Ľudovít Bazovský. Keď som nastolil otázku »jednej zástavy«, »národnej ednoty«, zásadný nepriateľ tejto myšlienky p. dr. Vavro Šrobár zahrmel strašným terrorom proti Národným Novinám, Matúšovi Duloví a mne. Aby mohol myšlienku pochovať, vytrhol z veľkého komplexu anonymne a pod vlastným menom písaných člán kov mojich známu vetu o fikcii samourčovacieho práva. Neverím, že by sa našiel Slovák, ktorý by mi azda nejaký nepekný úmysel podkladal. Jestli by sa jednako našiel taký Slovák, nuž s tým sa nejdem shovárať! Jadro veci je však v tom, že pán Šrobár vytrhnutím označenej vety chcel na vedľajšie šíny pretisnúf samú otázku. Preto dal podnet, ba slová, ba vety, ba koncept súkromného listu na napísanie článkov v pražskom »Čase«, »Slovenskej Politike« atď. Takto dal napísať o mne, že ja píšem o akejsi divej, neznámej myšlienke, o akejsi — vraj — národnej jednote, ale že to netreba vážne brať a to preto, lebo za mnou nestojí nikto, ja nepatrím do nijakej politickej strany a už pred vojnou som bol politickým kramárom, lebo som patril do všetkých možných strán a dnes ma ani jedna strana nechce a týmito článkami som už úplne ztrateným, zahynutým človekom, prišiel som o politickú česť a spáchal som na sebe harakiri. Toto boly dôvody proti národnej jednote na prvú intrádu. Zabiť, zničiť, znemožniť toho, kto sa opováži predniesť smelšie slovo. Pán dr. Šrobár prevzal tieto veľkopanské, nedemokratické metódy starého, feudalistického Maďarorságu. Že za mnou nikto nestojí? Ja som privykol na osihotený boj. Ale za myšlienkou národnej jednoty stojí celý slovenský národ a za metódami zabiť ho, zničiť ho nestoja ani 5. Slováci. To tvrdím pevne a pridŕžam sa tohoto tvrdenia. Že nepatrím ani do jednej strany, to je národný malheur preto, že sa vám podarilo zničiť slovenskú národnú stranu. Ja som nemenil strany. Stál som a stojím i dnes svojimi náhľadmi v mnohých otázkach blízko sociálno-demokratickej strane, ale pováženie položenia a úloh slovenského národa a slovenského intelligenia mi nedovolilo stať sa organizovaným sociálnym demokratom. Ani vtedy som to neurobil, keď som bol celou novohradskou sociálno-demokratickou stranou do senátu na prvom mieste písomne kandidovaný a telegraficky som odvolal kandidáciu. Ale zato až do smrti pri svojich náhľadoch, v rámci slovenskej národnej strany sa pohybujúcich i naďalej zostanem oddaným priateľom robotníckeho ľudu. V svojom osihotenom neslýchanom a nevídanom boji životnom a národnom som podporoval viacerých poslaneckých kandidátov v Novohrade, kde síce absolútne nebolo možné voliť kandidáta slovenského, ale asi v troch volebných okresoch neboly ani mysliteľné voľby bezo mňa. Dal som vystavovaťznámé reversy za národnostný zákon (vediac vopred, že ma každý kandidát oklame), a pri tejto príležitosti chránený išiel som hlásať i do najodľahlejších, najmaďarónskej|ších, najzaostalejších obcí naše národné slovenské evanjelium. Týmito a inými cestami som dosiahol nesporne veľkých úspechov. A pritom i doma, i v Budapešti som poznal maďarskú politiku tak, ako ani jeden zo Slovákov. Toto bola ad hoc kooperácia, národná práca medzi zaostalým, národne nepovedomým ľudom. To čiastočne robili aj iní; ale som vždy zostal členom slovenskej národnej strany. Na toto povedať, že je to politické kramárstvo, je, mierne rečeno, nesvedomitá vec. Naproti tomu pán dr. Šrobár delal ’realistu, ako taký kandidoval za poslanca s programmom klerikálnej ľudovej strany, neviem ako kooperoval so socialistmi, pomocou národno-demokratických Kramáŕovcov stal sa ministrom a dnes je — agrárnikom. Ja mu nezazlievam, že on ako realista vystúpil s klerikálnym programmom, len sa ho spytujem, ako si to mohol srovnať? Predpokladám, že to robil všetko v záujme slovenskej veci, ale primerane tomu práve on nemá práva b ľagovať 'ešte solídnejšie politické skutky »politickým kramárstvom«. Nechcem odbočovať, zostanem len pri sebaobrane A tu vyzdvihujem ako charakteristické pre pánov politických doktorov, ako ma dávajú do kliatby. Že som vraj spáchal na sebe harakiri. Dobre porozumej, milý čitateľu, to je hlavné, či nespácha človek na sebe harakiri. Naproti tomu tvrdím, že je to vedľajšie, hlavné je, aby národ nespáchal harakiri touto hnpsnou politikou; ktorou sme vedení. Z príležitosti nastolenia myšlienky národnej jednoty okrem dr. Šrobára napadli ma ešte všetci Maďari a boľševici. Nápady so strany maďarsko-boťševickej s odvolávaním sa na dr. Šrobára stále trvajú a vyhrážajú sa mi — vyhi;ážiek zavraždením ani nespomínam — ešte i tým, že odhalia moju afíéru s bývalým ministerským predsedom grófom Štefanom Tiszom. Osvedčujem sa, že v tejto afféré niet pre mňa ničoho kompromitujúceho, ak ju čestne nastolia, a prosím mojich priateľov a všetkých Slovákov, aby na prípadný prvý nápad vyčkali moje osvedčenie. Ide zkrátka o to, že gróf Tisza, nachádzajúc sa viac ráz v úzkych.. dal ma zavolať do Budapešti a hovoril mi, že chce inaugurovať miernu, spravedlivú národnostnú politiku, chce, aby som prišiel do parlamentu a že mám prevziať národnostné ministerstvo. Vec bola absolútne diskrétna. Ja som Tiszoví neveril, považoval som to za úskočnú komédiu a som mu to i do očú viac ráz povedal. Vec sa z rozličných príčin, hlavne pre moje požiadavky vždy zlomila. Ťo sa ťahalo od roku 1915 do 1917. Teraz v novej zlosti by ma chceli Maďari pred česko-slovenskou verejnosťou kompromitovať, čo sa, pravda, nepodarí. Ak bude potrebné, podám obšírné vysvetlenie, lebo ma už potom nič nebude viazať ho uverejniť. Na poznámky, že som sám uznal, že som napísal hlúposť, nejdem reagovať. České časopisy za to nemôžu, že sú informované strannícky, falošne. Len vo všeobecnosti ľutujem, že naši bratia Česi sú zavádzaní, že takto ani nebudú môcť poznať nikdy Slovenska. Ľutujem, že naši »agrárnickí vodcovia« absolútne nepoznajú Slovenska a ducha Slovákov, nevynímajúc ani jedného, — ľutujem, že kazia dobrý pomer medzi bratom Slovákom a medzi bratom Čechom a že tento pomer vezú do závozu. Lutu'em, ale vo všeobecnosti si pomôcť nemôžem. Vo svojom kraji pomáham si sám a budem pracovať i ďalej v duchu národnej jednoty a slovenskej národnej strany a v duchu pravého česko-slovenského bratstva, ktoré má vo mne úprimne vetného a oddaného bojovníka.