Národnie Noviny, október-december 1942 (LXXIII/74-96)
1942-10-03 / nr. 74
Ročník 73. Turč. Sv. Martin, sobota. 3. októbra 1942 Po Ks 1 — PredplAc« h: na ob« čísla na roh: Slovensko 100 Ks, Česko a Morava 1» Ks; pre ostatnú cudzinu ISO Ks. Len na sobotňajší» číslo: Slovensko M Ks, Česko • Morava SO Ks; pre ostatnú cudzinu 75 Ks. Predpiatku treba posielať sloienkaml na náä účet u Pôšt. sporiteľne v Bratislava číslo 1S2S Číslo 74. O národnej jednote V každom časovom úseku, ale najmä v mimoriadnom, vynorujú sa heslá, ktoré vykryštalizujú životné záujmy toho alebo onoho národa. Takéto životné heslo bolo, je a bude: Jednota národa. Tam, kde sa toto heslo uplatnilo alebo uplatňuje vo svojej úplnosti, životný priestor národa je zabezpečený. Vo vojne vedie k víťazstvu. Jednoliatosť národa značí neodolateľnú silu, ktorú nazývame vôľou národa. Vôľa národa stelesňuje sa v hesle: »Fiat!«, t. j. staň sa!, čiže v spoločnej činnosti. Nepozná nijaké prekážky. Ide po vytýčenej línii ku konečnému cieľu. Keď skúmame heslo: Jednota národa, v našej histórii zistíme, že ono má korene v dobe dávnovekej. Jednota národa stvorila prvé slovenské kniežatstvá, ona bola podkladom Veľkomoravskej ríše a ona obnovila viac, než tisícročný slovenský štát. Slová kráľa Svätopluka majú svoju tradíciu a históriu v slovenskom národe. Po smrti veľkého kráľa rozpadla sa Veľkomoravská ríša na čiastky, ale nevymizly slová o »jednote v dušiach slovenského národa«. Tieto slová udržiavaly ho aj v tisícročnej porobe. Pravda, mocipáni sa vždy postarali o to, aby slovenská národná jednota bola čím viacej rozdrobená. Nedovolili slovenským nevoľníkom, aby sa mohli voľne pohybovať a sjednocovaf. Slováci žili roztrúsené, viazaní mocipánmi. Ale každá nevoľnícka skupina Slovákov tvorila časť národnej jednoty. Hornaté kraje Slovákov tiež boly prekážkou národnej jednoty. Komunikácia bola primitívna. Jednotlivé kraje sa veľmi málo, ba skoro nič nestýkaly. Slovenské slovo formovalo sa inak v každom osihotenom kraji. Jazykový základ pre sjednotenie myšlienok a citov nebol priaznivý. Preto bolo potrebné predovšetkým sjednotiť slovenský jazyk a na jeho základe budovať slovenskú národnú jednotu. To, čo sa nepodarilo v úplnej miere uskutočniť bernolákovcom, uskutočnili štúrovci. Je pravda, že sjednotený slovenský jazyk nedostal sa hneď do každej slovenskej rodiny, najmä nie do ľudovej reči, do jej nárečí. Ale šírili ho školení Slováci, v hovore i v písme. Vznikla slovenská literatúra. Slovenskí spisovatelia a básnici sbierali krásy slovenského jazyka, čo toľko znamená, že len zdravý a životaschopný národný strom má krásne plody. Síril sa sjednotený slovenský jazyk a s ním aj národná jednota, čo bolo výrazom spoločného cítenia a myslenia. Izolované národné jednotky sa spájajú v celky, v jednotný národný systém. V tomto systéme javí sa aj vôľa národa. Vidíme to v mohutnom národnom shromaždení v Turč. Sv. Martine a v jeho historickom Memorande. Každý útok na slovenskú národnú jednotu mal náležitú odpoveď v reakcii. Táto reakcia dávala najavo, že slovenský národ žije a nebojí sa nijakého násilia. Ani vtedy nie, keď sjednocujúce slovenské slovo bolo opovrhované, hanené a politickými stranami rozdrobované. Keď naši neprajníci mysleli, že slovenská národná jednota sa pomaly, ale iste rozpadáva, vtedy vzniklo mohutné heslo: Za Boha a národ!, ktoré čoskoro rozbilo barikády, ktoré boly medzi Slovákmi umele postavené. Slovenský národ sa s jednotil tak silne, ako nikdy predtým. A zvíťazil. Sjednotenie slovenského národa je skutočnosťou. A predsa často rečníme a píšeme o jednote národa. Rečníme a píšeme ako o výstrahe do budúcna kvôli domácemu frontu. Lebo synovia slovenského národa víťazne bojujú» lepšiu budúcnosť národa a národov Európy. Tušíme, ba skusujeme, že v domácej jednote národnej sú ešte, hoci menšie, ale predsa sú určité trhliny. Kde-tu sa nájdu tzv. antisocialistické živly. Sú to zjavy nemilé, ba škodlivé, treba ich čím skôr odstrániť, a to radikálne, lebo tu nám nepomôže žiadna prevýchova. Okrem týchto sú chorobné zjavy, ktoré vznikly v našom obnovenom štáte. Na prvý pohľad nevidíme v zjavoch nič abnormálneho, ale keď ich pozornejšie sledujeme, zistíme v nich prvky protikladov našej národnej jednoty. Jednota národa predovšetkým žiada, aby práva a povinnosti rodu verných Slovákov boly rovnaké, t. j., aby povinnosť vysoko neprevyšovala právo a naopak. Národný idealizmus je krásny v každom ohľade pozoruhodný, ale čloa vek nevyžije len z idealizmu. Potrebuje aj hmotné prostriedky. Od nikoho nemôžeme žiadať, aby hladoval a pracoval vo verejnom záujme. Je tzv. existenčné minimum a maximum. U nás mnohí sa dnes predrali aj cez hranice existenčného maxima a dostali sa na široké pole zbohatnutia. Tu potom niet nijakého národného idealizmu, ale len hmotárstvo. Nesmieme závidieť, keď si Slovák usilovnou prácou nadobúda majetok. Ba naopak, musíme sa tomu tešiť. Ale aby niekto vo svojej funkcii stal sa pijavicou národa, to v záujme národnej jednoty nemôžeme pripúšťať. U nás mnohí sa vysoko povyšujú nad ostatných. Vzbudil sa v nich chorobný egoizmus a následky sú: nafúkanosť, namyslenosť a pod. Myslia si o sebe, že len oni sú opravdiví Slováci, že len oni môžu rozhodovať o národných veciach. Všetci naši vynikajúci národovci celý svoj život zasvätili národu, ale ani jeden nikdy nepožiadal o odmenu alebo výsady od národa. Naopak: oni nám zanechali duchovný majetok večnej hodnoty. To je dedovizeň národa. S,o bo 1 o v s kjý. Prehľad situácie V stredu prehovoril kancelár Adolf Hitler z príležitosti otvorenia Zimnej pomoci na r. 1942-43. Bol tomu práve rok, čo hovoril posledný raz k nemeckému národu. Pripomenul, že za ten čas musel sa zapodievať viac činnosťou a skutkami. Co okrem neho treba dnes vysloviť, to hovoria vojaci. Nepokladám — povedal — za správne zapodievať sa tým, čo bude, ale tým, čo čas od nás v túto chvílu vyžaduje. Narážal pritom na Atlantickú chartu, ktorú, ako povedal, složiť je veľmi ľahké, ale hneď jej aj zaprorokoval, že potrvá len niekoľko rokov, lebo tvrdosť skutočnosti ju odstráni. Tým na druhej strane je ľahšie rozprávať, lebo vedia, čo chce Nemecko, a s úžasom pozoruje, že oni svojim sľubujú to, čo sme my Nemecku už dali. Potom ironizoval reči istého prezidenta, ktorý vyslovil želanie, aby v budúcnosti každý mal právo, nik netrpel biedu a pod. Tento prezident nemal skočiť do vojny, ale využiť pracovnú silu svojho štátu na užitočnú výrobu a starať sa o svoj národ, aby nemal 13 miliónov nezamestnaných. A keď takíto ľudia vravia, že sa postarajú, aby sa bieda na svete viac nezjavila, mali by sa najprv postarať o to vo svojich krajinách. Ironizoval potom aj vyhlásenie Edenovo o viere Angličanov a prízvukoval, že Nemci nielen v niečo verili, ale aj konali, a teraz veria, že porazia nepriateľa. S ľuďmi, čo veria, že Namsos, Andalsnos, Dünkirchen (miesta bojov r. 1940) boly víťazstvami a výpravu pri Dieppe nazývajú obdivohodným prejavom víťazstva, nemožno o pojme viery rozprávať. Takýmto Tyďom nie je nič, keď nemecké vojsko víťazí na Done, prejde cezeň, dosiahne Volgy, útočí na Stalingrad, — ktorý, na čo sa môžu spoľahnúť, aj dobyjeme — a prerážame na Kaukaz — to im je nie ničím. Ukrajina, donecká oblasť, 70 pere. ruského železa, zabezpečenie najväčšieho obilného kraja pre Nemecko a tým aj pre Európu — to je im ničím, p.a,c tak, ako im nebolo ničím vyhnanie z Balkána, dobytie Kréty, útek v severnej Afrike. No vylodenie Kanaďanov pri Dieppe, premôžeme osamotenej hliadky .na pobreží — to sú im veľké diela. Kto takto myslí, našu vieru nikdy nepochopí. Vojenské udalosti V súvise s opakovaním myšlienky o druhom fronte nazval Churchilla a jeho spoločníkov vojenskými idiotmi. Churchill sa totiž bol vyslovil, že Nemci majú premýšľať v strachu, kedy a kde otvoria Angličania druhý front. »Churchill má pravdu v tom — hovoril, — že Nemci premýšľať musia, lebo keby sme mali proti sebe protivníka vojenského formátu, mohol by som si vyrátať, kde zaútočí. Ale nemôžeme to vedieť, keď máme i proti sebe vojenských idiotov.« Anglicko tvrdí, že ochráni svet pred boľ- j ševizmom, ale nech ochráni najprv samé seba. Nemecko túto ochranu nepotrebuje, lebo aj s vnútornými aj s vonkajšími boľševikmi sa vyrovnalo. Celý rad národov sa podobne bráni, ale otázka je, či sa Anglicko ubráni. Potom pokračoval: R. 1942 prežil náš národ najosudovejšiu skúšku. Bolo to v zime, horšie nemôže byt a ani nebude. No prekonali sme to a vycvičili i ďalšie divízie, ktoré musia do nových ofenzív. Keď sa pozrieme na prešlé tri roky, môžeme byť so sebou spokojní. Určenie cieľa bolo vždy, ako malo byť: odvážne, opatrné. Boli sme opatrní, ale aj rezkí a tvrdí, keď to muselo byť. Ako program pre tento rok určil: 1. Udržať za každých okolností to, čo sa udržať musí, t. j. nechať iných útočiť, kde nezamýšťame napredovať. 2. Bezpodmienečne útočiť tam, kde je útok za každých okolnosti potrebný. Náš cieľ je jasný: zničenie pravej ruky medzinárodného sprisahania kapitalizmu, plutokracie a boľševizmu. Potom rekapituloval tohto roku dosiahnuté výsledky, ktoré sa začínajú očistením krymského polostrova. Dnes je v popredí otázka Stalingradu, ktorý tiež padne. Potom sa zapodieval organizáciou získaného územia, kde bolo treba zriadiť predovšetkým dopravu, tisíce mostov znova postaviť, organizovať za frontom poľnohospodárstvo. Postup hlboko do kubánskej oblasti kritizovali »takí barani ako Duf Cooper alebo Eden« a označili ho za chybu. My na to vravíme, že to sa ešte len uvidí, či to bola chyba. Na budúci rok sa ukáže výsledok, lebo tohto roku sme ešte len začali. Všetko príde: zorganizovanie poľnohospodárstva, baníctva, elektrický prúd a odstránenie strachu obyvateľstva pred boľševickými komisármi. Bojujúc takto na všetkých frontoch, plníme predpoklady pre organ záciu Európy, pre vojnu a túto vojnu. K tomu sa druží spolupráca s Talianskom, ktoré veľmi dobre vie, čo by ho čakalo, keby druhý svet zvíťazil. Keď sdružíme k nim Rumunov, Maďarov, Chorvátov a Slovákov, ako aj Fínov a Španielov, môžeme povedať, že je to krížová výprava Európy. A po vstupe Japonska je to spojenectvo, obsahujúce celý svet. 1. nov. 1939 som povedal, že keď nám vojnu nanútili, nič nás nedonúti, aby sme ju prehrali. A že keď židovstvo ju pripravilo na vykynoženie árijských národov Európy, nie ony budú zničené, ale židovstvo. Biely dom zatiahol do vojny jeden národ za druhým. Z nich všetky stanú 'a antisemitské, Kedysi sa mojím proroctvám smiali, ale môžem tých pánov uistiť, že ich smiech prejde. Nový svet z krvi zrodený Potom pripomenul, aké veľké hrdinstvá, ale aj ľudské žiale a bôle skrývajú krátke frontové zprávy. Za výkony vojakov vlasť nikdy nebude môcť byť dosť vďačná. To platí o Nemcoch práve tak, ako národoch s nimi spojených. Treba spomenúť, že Nemci neposielajú iných tam, kde hrozí nebezpečenstvo, ako Angličania, ale pokladajú za povinnosť znášať bremeno krvi v bohatej miere sami. To pokladáme za potrebné, lebo len z tohto najťažšieho boja dejín môže vyjsť veľká ríša, ktorá nás,bude spájať. Jej založenie by bolo ináč len štátoprávnym aktom. Ale takto je; to krvou všetkých podpísaná večná listina, čo mu dáva mocenskú íromu a vnútornú náplň. Z tejto vojny vzniká krvou upevnená pospolitosť, silnejšia ako sme ju sami mohli zvestovať. Je celkom isté, túto vojnu neprežije ani jeden občiansky štát. Tu musí každý skôr-neskôr priznať farbu. Ale nielen vojaci na fronte, ale aj robotníctvo doma podalo obrovské výkony, a práve tak i roľníci plnia svoje povinnosti, a milióny žien sa zaradily do pracovného procesu. A tak ako môžem povedať vlasti, že môže byť pokojná, tak môžem povedať aj frontu, že vlasť ho nikdy nezradí. Reč skončil vyhlásením, že protivníci môžu viesť vojnu tak älho, ako chcú, ako len stačia. My urobíme všetko, čo môžeme, aby sme ich porazili. Je vonkoncom nemožné, aby oni riás niekedy porazili. Národnesocialistické Nemecko a s ním í spojené štáty vyjdú z tejto vojny s veľkým víťazstvom.« Cesta nazpät FRANTIŠEK HEČKO Pred 'dvadsiatimi rokmi stratil som sa z rodného kraja. Celé dve desatročia vzdorovité obracal som mu chrbát. Zlostil som sa naň. Veď cm všetku svoju zem rozdal: gazdom po honkoch a po meričkách, statkárom po tabľách a po širinách — kým mne — hoci som strašne dokúčal: nenameral ani za dlaň oráčiny! Macošsky ma odvrhol. A ja — blázon — veršami som sa mu zaliečal, v básňach som ho oslavoval! A ruralistom som sa stal preň — na zlosť literárnym kritikom! Ale nedávno uráčil som sa navštíviť ho. Ako to kedysi spravil aj márnotratný syn. Lenže tomu bolo hej — aspoň užil, kým premárnil otcovskú čiastku! Ja — p rosím pekne — nemal som čo márnit... Na trnavskej stanici skoro by som si bol zanôtil: Nahý som sa vo svet vydal a nahý sa navraciam... Najprv odbavím samotnú Trnavu: Dejiny nespomínam. Sú trocha krvavé. Slabším na srdce mohlo by poškodit. Nechávam ich teda odpočívať v pokoji — a idem k dnešku. Ten je zaprášený ani cementáreň. A aký rozkopaný! Samý hrb a jama! Všetky chodníky, cesty, ulice, potoky, vodovody a kanalizácie sa prerábajú. Naša západná metropola v novom slovenskom živote dodala si odvahu na reformy. Špinavé si umýva, krivé narovnáva, staré obnovuje a cudzie si privlastňuje. Akí odvážliví kormidelníci to prišli do stáročnej únavy a lenivosti? A kde sú tí mladí pánkovia, čo ustavične — keď som chodil i s materou slivky predávať — podopierali j mestskú vežv ? Azda arizováli — a či čo — keď ich tam už niet?! Cesta autobusom — povedzme do rodnej dediny — je pre mňa hotová tortúra. A raz už neviem, akým fígľom páni šoféri upratali do pomerne malého vozidla toľko živých bytostí! A čo to za trpezlivosť, že nik nešomre, nepreklína, nestene, nekvičí a, neomdlieva? Ba — doparoma! — cestujúci sa ešte vyškierajú ... ako by už ani moci nebolo, čo by ich z autobusu vydurila! Mám dojem, že ma osud vsotil doprostriedka hrdinsky odolného kmeňa, čo nezarepce, i keby na chrbtoch jeho príslušníkov trnavskí drábi, drevo štiepali! Až tak tučniem od radosti, že tiež patrím do tejto tuhej fajty!! ‘ V dedine stretávam zástupy neznámeho mladého pokolenia. Usudzujem,- že vzniklo — pričinením pp. bocianov — v mojej neprítomnosti. Chudáci — vtáci — nezaháľali ste! Dámy ani konválie! Páni s fúzikmi. Všetko rozžiarené. A popárené. Milé na zožratie. A pyšné na nevystátie! Táto mladosť venuje mi i patričnú pozornosť, pravda, len v spojitosti so značným pohoršením: — Odporné človečisko! — Iste agent s teplou vodou! — Vyplaz mu jazyk, Anča! — HahahahaU Bohužiaľ, prineskoro som sa dovtípil, že pozerám na svojich mladých rodákov — o rodáčky — trocha nespoločenský. Prepytujem — ako to teliatko na nové vráta! Pracem sa teda z cesty a všímam ši straších. Sedia si ani kláty pred pústkami a ambitmi. Tetky otvárajú ústa. Strýkovia pretierajú oči. Cítim, ako sa situácia s teliatkami a vrátami opakuje. Lenže teraz oni predstavujú teliatka a ja znázorňujem vráta! — To je ko(Pokračovanie na 2. strane.)