Národnie Noviny, október-december 1942 (LXXIII/74-96)

1942-10-03 / nr. 74

Ročník 73. Turč. S­v. Martin, sobota. 3. októbra 1942 Po Ks 1 — PredplAc« h: na ob« čísla na roh: Slovensko 100 Ks, Česko a Morava 1» Ks; pre ostatnú cudzinu ISO Ks. Len na sobot­ňajší» číslo: Slovensko M Ks, Česko • Morava SO Ks; pre ostatnú cudzinu 75 Ks. Pred­­piatku treba posielať sloien­­kaml na náä účet u Pôšt. spo­riteľne v Bratislava číslo 1S2S Číslo 74. O národnej jednote V každom časovom úseku, ale najmä v mimoriadnom, vynorujú sa heslá, ktoré vykryštalizujú životné záujmy toho alebo onoho národa. Takéto život­né heslo bolo, je a bude: Jednota náro­da. Tam, kde sa toto heslo uplatnilo alebo uplatňuje vo svojej úplnosti, ži­votný priestor národa je zabezpečený. Vo vojne vedie k víťazstvu. Jednolia­tosť národa značí neodolateľnú silu, kto­rú nazývame vôľou národa. Vôľa náro­da stelesňuje sa v hesle: »Fiat!«, t. j. staň sa!, čiže v spoločnej činnosti. Ne­pozná nijaké prekážky. Ide po vytýče­nej línii ku konečnému cieľu. Keď skú­mame heslo: Jednota národa, v našej histórii zistíme, že ono má korene v do­be dávnovekej. Jednota národa stvorila prvé slovenské kniežatstvá, ona bola podkladom Veľkomoravskej ríše a ona obnovila viac, než tisícročný slovenský štát. Slová kráľa Svätopluka majú svo­ju tradíciu a históriu v slovenskom ná­rode. Po smrti veľkého kráľa rozpadla sa Veľkomoravská ríša na čiastky, ale nevymizly slová o »jednote v dušiach slovenského národa«. Tieto slová udr­­žiavaly ho aj v tisícročnej porobe. Pravda, mocipáni sa vždy postarali o to, aby slovenská národná jednota bola čím viacej rozdrobená. Nedovolili slo­venským nevoľníkom, aby sa mohli voľne pohybovať a sjednocovaf. Slováci žili roztrúsené, viazaní mocipánmi. Ale každá nevoľnícka skupina Slovákov tvorila časť národnej jednoty. Hornaté kraje Slovákov tiež boly prekážkou národnej jednoty. Komunikácia bola primitívna. Jednotlivé kraje sa veľmi málo, ba skoro nič nestýkaly. Sloven­ské slovo formovalo sa inak v každom osihotenom kraji. Jazykový základ pre sjednotenie myšlienok a citov nebol priaznivý. Preto bolo potrebné predo­všetkým sjednotiť slovenský jazyk a na jeho základe budovať slovenskú ná­rodnú jednotu. To, čo sa nepodarilo v úplnej miere uskutočniť bernolákov­com, uskutočnili štúrovci. Je pravda, že sjednotený slovenský jazyk nedostal sa hneď do každej slovenskej rodiny, najmä nie do ľudovej reči, do jej ná­rečí. Ale šírili ho školení Slováci, v ho­vore i v písme. Vznikla slovenská lite­ratúra. Slovenskí spisovatelia a básnici sbierali krásy slovenského jazyka, čo toľko znamená, že len zdravý a života­schopný národný strom má krásne plo­dy. Síril sa sjednotený slovenský jazyk a s ním aj národná jednota, čo bolo vý­razom spoločného cítenia a myslenia. Izolované národné jednotky sa spájajú v celky, v jednotný národný systém. V tomto systéme javí sa aj vôľa národa. Vidíme to v mohutnom národnom shromaždení v Turč. Sv. Martine a v jeho historickom Memorande. Každý útok na slovenskú národnú jednotu mal náležitú odpoveď v reakcii. Táto reakcia dávala najavo, že slovenský ná­rod žije a nebojí sa nijakého násilia. Ani vtedy nie, keď sjednocujúce slo­venské slovo bolo opovrhované, hanené a politickými stranami rozdrobované. Keď naši neprajníci mysleli, že sloven­ská národná jednota sa pomaly, ale iste rozpadáva, vtedy vzniklo mohutné heslo: Za Boha a národ!, ktoré čoskoro rozbilo barikády, ktoré boly medzi Slo­vákmi umele postavené. Slovenský ná­rod sa s jednotil tak silne, ako nikdy predtým. A zvíťazil. Sjednotenie slo­venského národa je skutočnosťou. A predsa často rečníme a píšeme o jed­note národa. Rečníme a píšeme ako o výstrahe do budúcna kvôli domácemu frontu. Lebo synovia slovenského náro­da víťazne bojujú» lepšiu budúcnosť národa a národov Európy. Tušíme, ba skusujeme, že v domácej jednote národnej sú ešte, hoci menšie, ale predsa sú určité trhliny. Kde-tu sa nájdu tzv. antisocialistické živly. Sú to zjavy nemilé, ba škodlivé, treba ich čím skôr odstrániť, a to radikálne, lebo tu nám nepomôže žiadna prevýchova. Okrem týchto sú chorobné zjavy, ktoré vznikly v našom obnovenom štáte. Na prvý pohľad nevidíme v zjavoch nič abnormálneho, ale keď ich pozornejšie sledujeme, zistíme v nich prvky proti­kladov našej národnej jednoty. Jednota národa predovšetkým žiada, aby práva a povinnosti rodu verných Slovákov bo­ly rovnaké, t. j., aby povinnosť vy­soko neprevyšovala právo a naopak. Národný idealizmus je krásny v každom ohľade pozoruhodný, ale člo­a vek nevyžije len z idealizmu. Potrebuje aj hmotné prostriedky. Od nikoho ne­môžeme žiadať, aby hladoval a praco­val vo verejnom záujme. Je tzv. exi­stenčné minimum a maximum. U nás mnohí sa dnes predrali aj cez hranice existenčného maxima a dostali sa na široké pole zbohatnutia. Tu potom niet nijakého národného idealizmu, ale len hmotárstvo. Nesmieme závidieť, keď si Slovák usilovnou prácou nadobúda ma­jetok. Ba naopak, musíme sa tomu te­šiť. Ale aby niekto vo svojej funkcii stal sa pijavicou národa, to v záujme národnej jednoty nemôžeme pripúšťať. U nás mnohí sa vysoko povyšujú nad ostatných. Vzbudil sa v nich chorobný egoizmus a následky sú: nafúkanosť, namyslenosť a pod. Myslia si o sebe, že len oni sú opravdiví Slováci, že len oni môžu rozhodovať o národných veciach. Všetci naši vynikajúci národovci celý svoj život zasvätili národu, ale ani je­den nikdy nepožiadal o odmenu alebo výsady od národa. Naopak: oni nám zanechali duchovný majetok večnej hodnoty. To je dedovizeň národa. S,o bo 1 o v s kjý. Prehľad situácie V stredu prehovoril kancelár Adolf Hitler z príležitosti otvorenia Zimnej pomoci na r. 1942-43. Bol tomu práve rok, čo hovoril posledný raz k nemeckému národu. Pripomenul, že za ten čas musel sa zapo­dievať viac činnosťou a skutkami. Co okrem neho treba dnes vysloviť, to hovoria vojaci. Nepokladám — povedal — za správne zapo­dievať sa tým, čo bude, ale tým, čo čas od nás v túto chvílu vyžaduje. Narážal pritom na Atlantickú chartu, ktorú, ako povedal, slo­­žiť je veľmi ľahké, ale hneď jej aj zaproro­­koval, že potrvá len niekoľko rokov, lebo tvrdosť skutočnosti ju odstráni. Tým na dru­hej strane je ľahšie rozprávať, lebo vedia, čo chce Nemecko, a s úžasom pozoruje, že oni svojim sľubujú to, čo sme my Nemecku už dali. Potom ironizoval reči istého prezidenta, ktorý vyslovil želanie, aby v budúcnosti kaž­dý mal právo, nik netrpel biedu a pod. Tento prezident nemal skočiť do vojny, ale využiť pracovnú silu svojho štátu na užitočnú vý­robu a starať sa o svoj národ, aby nemal 13 miliónov nezamestnaných. A keď takíto ľudia vravia, že sa postarajú, aby sa bieda na svete viac nezjavila, mali by sa najprv postarať o to vo svojich krajinách. Ironizoval potom aj vyhlásenie Edenovo o viere Angli­čanov a prízvukoval, že Nemci nielen v nie­čo verili, ale aj konali, a teraz veria, že po­razia nepriateľa. S ľuďmi, čo veria, že Nam­­sos, Andalsnos, Dünkirchen (miesta bojov r. 1940) boly víťazstvami a výpravu pri Dieppe nazývajú obdivohodným prejavom víťazstva, nemožno o pojme viery rozprávať. Takýmto Tyďom nie je nič, keď nemecké vojsko víťazí na Done, prejde cezeň, dosiahne Volgy, útočí na Stalingrad, — ktorý, na čo sa môžu spo­ľahnúť, aj dobyjeme — a prerážame na Kau­kaz — to im je nie ničím. Ukrajina, donecká oblasť, 70 pere. ruského železa, zabezpečenie najväčšieho obilného kraja pre Nemecko a tým aj pre Európu — to je im ničím, p.a,c tak, ako im nebolo ničím vyhnanie z Balká­­na, dobytie Kréty, útek v severnej Afrike. No vylodenie Kanaďanov pri Dieppe, premô­žeme osamotenej hliadky .na pobreží — to sú im veľké diela. Kto takto myslí, našu vieru nikdy nepochopí. Vojenské udalosti V súvise s opakovaním myšlienky o dru­hom fronte nazval Churchilla a jeho spoloč­níkov vojenskými idiotmi. Churchill sa totiž bol vyslovil, že Nemci majú premýšľať v stra­chu, kedy a kde otvoria Angličania druhý front. »Churchill má pravdu v tom — hovo­ril, — že Nemci premýšľať musia, lebo keby sme mali proti sebe protivníka vojenského formátu, mohol by som si vyrátať, kde za­útočí. Ale nemôžeme to vedieť, keď máme i proti sebe vojenských idiotov.« Anglicko tvrdí, že ochráni svet pred boľ- j ševizmom, ale nech ochráni najprv samé se­ba. Nemecko túto ochranu nepotrebuje, lebo aj s vnútornými aj s vonkajšími boľševikmi sa vyrovnalo. Celý rad národov sa podobne bráni, ale otázka je, či sa Anglicko ubráni. Potom pokračoval: R. 1942 prežil náš národ najosudovejšiu skúšku. Bolo to v zime, hor­šie nemôže byt a ani nebude. No prekonali sme to a vycvičili i ďalšie divízie, ktoré mu­sia do nových ofenzív. Keď sa pozrieme na prešlé tri roky, môžeme byť so sebou spo­kojní. Určenie cieľa bolo vždy, ako malo byť: odvážne, opatrné. Boli sme opatrní, ale aj rezkí a tvrdí, keď to muselo byť. Ako pro­gram pre tento rok určil: 1. Udržať za kaž­dých okolností to, čo sa udržať musí, t. j. ne­chať iných útočiť, kde nezamýšťame napre­dovať. 2. Bezpodmienečne útočiť tam, kde je útok za každých okolnosti potrebný. Náš cieľ je jasný: zničenie pravej ruky medzinárod­ného sprisahania kapitalizmu, plutokracie a boľševizmu. Potom rekapituloval tohto roku dosiahnuté výsledky, ktoré sa začínajú očistením krym­ského polostrova. Dnes je v popredí otázka Stalingradu, ktorý tiež padne. Potom sa za­podieval organizáciou získaného územia, kde bolo treba zriadiť predovšetkým dopravu, ti­síce mostov znova postaviť, organizovať za frontom poľnohospodárstvo. Postup hlboko do kubánskej oblasti kritizovali »takí barani ako Duf Cooper alebo Eden« a označili ho za chybu. My na to vravíme, že to sa ešte len uvidí, či to bola chyba. Na budúci rok sa ukáže výsledok, lebo tohto roku sme ešte len začali. Všetko príde: zorganizovanie poľnoho­spodárstva, baníctva, elektrický prúd a od­stránenie strachu obyvateľstva pred boľše­vickými komisármi. Bojujúc takto na všetkých frontoch, plníme predpoklady pre organ záciu Európy, pre voj­nu a túto vojnu. K tomu sa druží spolupráca s Talianskom, ktoré veľmi dobre vie, čo by ho čakalo, keby druhý svet zvíťazil. Keď sdružíme k nim Rumunov, Maďarov, Chor­vátov a Slovákov, ako aj Fínov a Španielov, môžeme povedať, že je to krížová výprava Európy. A po vstupe Japonska je to spoje­nectvo, obsahujúce celý svet. 1. nov. 1939 som povedal, že keď nám vojnu nanútili, nič nás nedonúti, aby sme ju prehrali. A že keď židovstvo ju pripravilo na vykynoženie árij­ských národov Európy, nie ony budú zničené, ale židovstvo. Biely dom zatiahol do vojny jeden národ za druhým. Z nich všetky stanú 'a antisemitské, Kedysi sa mojím proroc­tvám smiali, ale môžem tých pánov uistiť, že ich smiech prejde. Nový svet z krvi zrodený Potom pripomenul, aké veľké hrdinstvá, ale aj ľudské žiale a bôle skrývajú krátke fron­tové zprávy. Za výkony vojakov vlasť nikdy nebude môcť byť dosť vďačná. To platí o Nemcoch práve tak, ako národoch s nimi spo­jených. Treba spomenúť, že Nemci neposie­lajú iných tam, kde hrozí nebezpečenstvo, ako Angličania, ale pokladajú za povinnosť znášať bremeno krvi v bohatej miere sami. To po­kladáme za potrebné, lebo len z tohto naj­ťažšieho boja dejín môže vyjsť veľká ríša, ktorá nás,bude spájať. Jej založenie by bolo ináč len štátoprávnym aktom. Ale takto je; to krvou všetkých podpísaná večná listina, čo mu dáva mocenskú íromu a vnútornú ná­plň. Z tejto vojny vzniká krvou upevnená pospolitosť, silnejšia ako sme ju sami mohli zvestovať. Je celkom isté, túto vojnu nepre­žije ani jeden občiansky štát. Tu musí každý skôr-neskôr priznať farbu. Ale nielen vojaci na fronte, ale aj robotníc­tvo doma podalo obrovské výkony, a práve tak i roľníci plnia svoje povinnosti, a milió­ny žien sa zaradily do pracovného procesu. A tak ako môžem povedať vlasti, že môže byť pokojná, tak môžem povedať aj frontu, že vlasť ho nikdy nezradí. Reč skončil vy­hlásením, že protivníci môžu viesť vojnu tak älho, ako chcú, ako len stačia. My urobíme všetko, čo môžeme, aby sme ich porazili. Je vonkoncom nemožné, aby oni riás niekedy porazili. Národnesocialistické Nemecko a s ním í spojené štáty vyjdú z tejto vojny s veľkým víťazstvom.« Cesta nazpät FRANTIŠEK HEČKO Pred 'dvadsiatimi rokmi stratil som sa z rodného kraja. Celé dve desatročia vzdoro­vité obracal som mu chrbát. Zlostil som sa naň. Veď cm všetku svoju zem rozdal: gazdom po honkoch a po meričkách, statká­rom po tabľách a po širinách — kým mne — hoci som strašne dokúčal: nenameral ani za dlaň oráčiny! Macošsky ma odvrhol. A ja — blázon — veršami som sa mu zaliečal, v básňach som ho oslavoval! A ruralistom som sa stal preň — na zlosť literárnym kri­tikom! Ale nedávno uráčil som sa navštíviť ho. Ako to kedysi spravil aj márnotratný syn. Lenže tomu bolo hej — aspoň užil, kým pre­márnil otcovskú čiastku! Ja — p rosím pekne — nemal som čo márnit... Na trnavskej stanici skoro by som si bol zanôtil: Nahý som sa vo svet vydal a nahý sa navraciam... Najprv odbavím samotnú Trnavu: Dejiny nespomínam. Sú trocha krvavé. Slabším na srdce mohlo by poškodit. Nechávam ich teda odpočívať v pokoji — a idem k dnešku. Ten je zaprášený ani cementáreň. A aký roz­kopaný! Samý hrb a jama! Všetky chodníky, cesty, ulice, potoky, vodovody a kanalizácie sa prerábajú. Naša západná metropola v no­vom slovenskom živote dodala si odvahu na reformy. Špinavé si umýva, krivé narovnáva, staré obnovuje a cudzie si privlastňuje. Akí odvážliví kormidelníci to prišli do stá­­ročnej únavy a lenivosti? A kde sú tí mladí pánkovia, čo ustavične — keď som chodil i s materou slivky predávať — podopierali j mestskú vežv ? Azda arizováli — a či čo — keď ich tam už niet?! Cesta autobusom — povedzme do rodnej dediny — je pre mňa hotová tortúra. A raz už neviem, akým fígľom páni šoféri upratali do pomerne malého vozidla toľko živých by­tostí! A čo to za trpezlivosť, že nik nešomre, nepreklína, nestene, nekvičí a, neomdlieva? Ba — doparoma! — cestujúci sa ešte vy­škierajú ... ako by už ani moci nebolo, čo by ich z autobusu vydurila! Mám dojem, že ma osud vsotil doprostriedka hrdinsky odol­ného kmeňa, čo nezarepce, i keby na chrb­toch jeho príslušníkov trnavskí drábi, drevo štiepali! Až tak tučniem od radosti, že tiež patrím do tejto tuhej fajty!! ‘ V dedine stretávam zástupy neznámeho mladého pokolenia. Usudzujem,- že vzniklo — pričinením pp. bocianov — v mojej neprí­tomnosti. Chudáci — vtáci — nezaháľali ste! Dámy ani konválie! Páni s fúzikmi. Všetko rozžiarené. A popárené. Milé na zožratie. A pyšné na nevystátie! Táto mladosť venuje mi i patričnú pozor­nosť, pravda, len v spojitosti so značným pohoršením: — Odporné človečisko! — Iste agent s teplou vodou! — Vyplaz mu jazyk, Anča! — HahahahaU Bohužiaľ, prineskoro som sa dovtípil, že pozerám na svojich mladých rodákov — o rodáčky — trocha nespoločenský. Prepytu­jem — ako to teliatko na nové vráta! Pra­cem sa teda z cesty a všímam ši straších. Sedia si ani kláty pred pústkami a ambitmi. Tetky otvárajú ústa. Strýkovia pretierajú oči. Cítim, ako sa situácia s teliatkami a vráta­­mi opakuje. Lenže teraz oni predstavujú te­liatka a ja znázorňujem vráta! — To je ko­­(Pokračovanie na 2. strane.)

Next